Jej úrad spravil prieskum bezbariérovosti vo verejných budovách, okrem iného aj v 80 budovách 18 zdravotníckych zariadení. Navštívili najväčšie štátne nemocnice a iné zdravotnícke zariadenia, kontrola bola v každom kraji.
Šesť budov nemalo dostatočne vyriešený bezbariérový vstup a dve zariadenia – budova detskej urológie UN Martin a Zdravotné stredisko Pruské – nemali vybudovaný prístup na poschodia.
Podľa ombudsmanky veľké množstvo nedostatkov, týkajúcich sa bezbariérovosti, má priamy dosah na uplatňovanie práv ľudí so zdravotným postihnutím. „Akoby sme tieto osoby vyčleňovali z nášho kruhu, akoby sme s nimi nerátali,“ konštatovala J. Dubovcová.
Veľmi vážnym mínusom podľa nej je aj to, že verejné inštitúcie nepovažujú nedostatky v bezbariérovosti za podstatný problém, za ktorý majú priamu zodpovednosť. Tento prístup je i najčastejším vysvetlením, prečo inštitúcie po upozornení na nedostatočnú bezbariérovosť argumentujú nedostatkom financií.
„Keby to bola skutočná priorita štátu, tak by sa našiel aj dostatok financií,“ zdôraznila ombudsmanka.
Právnička kancelárie ombudsmanky Mgr. Petra Fűkőová, ktorá bola jednou z gestoriek prieskumu, uviedla, že „v prípade zdravotníckych zariadení je situácia lepšia, i keď aj tu je viacero nedostatkov, najmä v prípade zabezpečenia bezbariérovosti pre osoby so zmyslovým postihnutím“.
Väčšina nemocníc je pre telesne postihnutých bezbariérová, to však podľa P. Fűkőovej vyplýva z potreby nemocníc. Prieskum sa zameral na nedostatky a bariéry, ktoré spôsobujú prekážky pre telesne a zmyslovo postihnuté osoby – vstup do budovy, pohyb vnútri budovy, pohyb v areáli nemocnice, sociálne zariadenia a parkovacie miesta.
Zariadenia nemajú vraj peniaze
Napr. šesť budov nemalo bezbariérový vstup dostatočne vyriešený – dve budovy UN Košice, tri budovy FN Trnava a budova LSPP Revúca, ale napr. FNsP Žilina mala príliš strmú a šmykľavú rampu, ktorá mala držadlo len na jednej strane. Pri pohybe v zariadeniach sa ukázalo, že nemocnice v zásade nemajú k dispozícii tlmočníkov do posunkovej reči.
Niektoré nemocnice, napr. v Žiline či Trnave, majú chodníky alebo ich časti v dezolátnom stave a prechod medzi budovami bol náročný aj pre osoby bez telesného či zrakového postihnutia. V nemocnici v Trnave či Martine nevyužili rekonštrukciu, aby tam zahrnuli aj prvky bezbariérovosti dôležité pre osoby so zrakovým postihnutím.
Prieskum tiež odhalil, že ani jedno sociálne zariadenie, vyhradené pre osoby na vozíku, sa nenachádzalo v nemocnici v Kežmarku, v zariadení v obci Pruské, v zariadení LSPP v Revúcej a v nemocnici v Sobranciach.
V nemocnici v Šuranoch sa jedno síce nachádzalo, no nespĺňalo požiadavky. Čo sa týka parkovacích miest pre zdravotne postihnuté osoby, boli väčšinou vhodne umiestnené, no vyskytli sa aj prípady, keď takéto parkovacie miesta neboli vôbec vybudované – Nemocnica v Sobranciach a NRC Kováčová, alebo nebol presun od parkovacieho miesta ďalej bezbariérový, napr. Poliklinika Družba v Trnave.
Po osobných prieskumoch v úlohe „pacienta“ kancelária zistenia oznámila zariadeniam a požiadala ich, aby sa vyjadrili. V stanoviskách často uvádzali, že problémom pre ne sú chýbajúce financie.
„Počas prieskumu sme sa stretli len s niekoľkými riadiacimi pracovníkmi nemocníc, ktorí cítili až osobnú zodpovednosť za stav budov nemocníc,“ konštatovala J. Dubovcová.
Okrajová téma?
Ako uviedla P. Fűkőová, „sú medzi nami ľudia, ktorí môžu mať z rôznych dôvodov prístup k základným právam sťažený. Medzi nich patria aj ľudia zdravotne postihnutí, ktorí teda nemajú ľahký život a často sa musia boriť s prekážkami, o ktorých sa nám ani nesníva.“
Podľa nej bola reakcia ministerstiev školstva, zdravotníctva a vnútra na výsledky prieskumu „vlažná“ a problém akoby nemal nositeľa, za bezbariérovosť sa nikto necíti zodpovedný, často sa táto téma vníma ako okrajová.
V záveroch kancelária konštatuje, že situácia v bezbariérovosti je výrazne lepšia pre telesne ako pre zmyslovo postihnutých. Ako J. Dubovcová uviedla, „právo osôb so zdravotným postihnutím na prístup k zdravotnej starostlivosti a na odstránenie prekážok a bariér, brániacich prístupnosti v zdravotníckych zariadeniach, nie je napĺňané a dodržiavané.
Dôsledkom je, že ani právo osôb so zdravotným postihnutím na výber lekára a na prístup v zmysle zásad rovnosti a nediskriminácie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nie je v podmienkach nemocníc napĺňané.
V návrhoch opatrení uvádza kancelária dôsledné implementovanie zásad Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím i dôslednú kontrolu tejto implementácie, ale aj zriadenie orgánu, ktorý by sa touto problematikou komplexne zaoberal a koordinoval riešenie.
Podľa P. Fűkőovej by sa mala „zmeniť legislatíva, aby boli konkrétne zodpovedné subjekty za konkrétne oblasti, pokiaľ ide o implementáciu dohovoru, aby sa v rozpočte vyčlenili prostriedky na bezbariérovosť a aby sa zodpovedným subjektom aj dali kompetencie, aby mohli reálne zabezpečiť implementáciu dohovoru“.
Vhodné by tiež bolo, aby bezbariérovosť bola kritériom, aby zdravotnícke zariadenia či školy mohli poskytovať služby. „Verejné budovy majú veľké množstvo nedostatkov,“ upozornila J. Dubovcová, podľa ktorej je zarážajúce, že inštitúcie nepovažujú úlohu vybudovať bezbariérovosť za podstatnú.
