Hovorili sme s vedúcou centra doc. RNDr. Danicou Stanekovou, CSc.
Podľa vašich poznatkov a skúseností má odborná verejnosť dostatočné informácie o infekcii HIV, chorobe AIDS, o hrozbách súvisiacich s týmto ochorením?
To je veľmi individuálne. Záujemcovia, ktorí sú si vedomí svojho rizikového správania, či mali nechránený sexuálny kontakt, môžu už dlhé roky prísť na bezplatný odber krvi a vyšetrenie priamo k nám, teda nemusí ich napríklad ani poslať ich všeobecný lekár.
Navyše existuje aj Linka pomoci HIV/AIDS, kam nám ľudia volajú a kde dostanú potrebné odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú. Lekári vedia o tejto problematike skôr až vtedy, keď majú medzi pacientmi človeka, ktorý im povie o tom, že patrí do niektorej skupiny s rizikovým správaním.
Môže spoznať praktický lekár v ambulancii príznaky infekcie HIV či ochorenia AIDS?
Stane sa, že sa lekár priamo stretne už s akútnou infekciou HIV. Je podobná infekčnej mononukleóze, pacient má zvýšenú teplotu, zväčšené uzliny. Väčšinou sa to aj schová pod túto diagnózu, ak sa pacient neprizná napríklad k tomu, že patrí do komunity, kde je bežný sexuálny styk muža s mužom, keď by lekárovi možnosť infekcie HIV zrejme hneď napadla.
U nás je až 65 percent, teda najčastejší spôsob prenosu infekcie HIV, nechránený sexuálny kontakt muža s mužom. Ale tým, že prvé príznaky infekcie HIV sú veľmi nešpecifické a podobné napríklad aj chrípke či angíne, nemusí to praktických lekárov ani napadnúť.
Dôležité je, keďže infekcia je dlho taká asymptomatická, že nemôžeme od lekárov očakávať, že každého budú testovať. Skôr by to malo byť v povedomí samotných ľudí – správal som sa rizikovo, dám sa bez ohľadu na symptómy, ktoré sú veľmi krátkodobé, vyšetriť.
Vedia o možnostiach, kam sa obrátiť, aj bežní ľudia, alebo skôr riziková populácia?
Myslím si, že viac o tom vedia tí ľudia, ktorí sú v riziku. Iná vec však je, či túto možnosť aj využijú, hoci máme i takých klientov, ktorí chodia na vyšetrenie do centra pravidelne.
Prichádzajú ľudia, ktorí – ako sa hovorí – raz vybočia a majú náhodný a nechránený sexuálny kontakt, napríklad teraz po letných dovolenkách niekde pri mori, či po oslavách Silvestra, ale aj takí, ktorých podviedol partner. Proste na vyšetrenia sú rôzne dôvody.
Kompetencie všeobecných lekárov sa zvyšujú. No kedysi mohli napríklad robiť aj onkomarkery či PSA vyšetrenie, čo už nemôžu. Môžu vôbec robiť vyšetrenie na infekciu HIV?
Pokiaľ mám informácie, ak pacient požiada svojho všeobecného lekára, aby mu spravil testy na infekciu HIV, musí mu za to zaplatiť. Aj preto sme premýšľali o tom, že by bolo veľmi dobre – ak chceme zvýšiť testovanie populácie – aby sa testy na infekciu HIV stali súčasťou preventívnych prehliadok.
Bolo by to super, lebo sa stále hovorí o potrebe zvýšenia testovania. Prípadne by mohli lekári svojich pacientov na možnosť dať sa testovať upozorniť, aj keď by si to v ambulancii museli hradiť.
Nám veľa klientov povie, že boli u svojho obvodného lekára a akosi automaticky si myslia, že im testy na infekciu HIV spravil. Bohužiaľ, tento test súčasťou prevencie nie je.
Momentálne je aktuálna júnová výzva UNAIDS 90 – 90 – 90, teda dosiahnuť 90-percentnú informovanosť a pretestovanosť ľudí nakazených vírusom HIV, zabezpečiť trvalú liečbu v 90 percentách diagnostikovaných prípadov a docieliť potlačenie replikácie vírusu a podlimitnú vírusovú záťaž u 90 percent liečených pacientov.
Tým by sa – keďže terapia je súčasťou prevencie – znížila nielen infekčnosť pacientov, ale značne aj šírenie infekcie v rizikovej populácii.
Vyvíjali ste v tomto smere potrebné iniciatívy napríklad smerom k ministerstvu zdravotníctva či zdravotným poisťovniam?
To je skôr otázka pre Národnú komisiu pre prevenciu HIV/AIDS a jej predsedu, ktorý je zároveň hlavným hygienikom Slovenska, teda pre Úrad verejného zdravotníctva SR.
Niekoľkokrát sme pripomienkovali odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva na zabezpečenie prevencie infekcie spôsobenej HIV v SR z 1. decembra 1999, jeho novela sa roky pripravuje, ale je to opäť v kompetencii už nového hlavného hygienika, aby to predložil. Bolo by veľmi dobré, keby sa táto prevencia dostala do ďalšieho Národného programu prevencie HIV/AIDS.
Napríklad aj v spolupráci s hlavnou odborníčkou pre všeobecné lekárstvo by sa to mohlo dostať do rozšírených kompetencií všeobecných lekárov. Samozrejme, bolo by potrebné ošetriť to aj legislatívne, aby to všeobecným lekárom poisťovne preplácali.
Vie sa, aspoň odhadom, koľko ľudí sa u nás testuje na infekciu HIV?
Ročne sa spraví na Slovensku približne 200 000 vyšetrení, ale z toho je väčšina u darcov krvi, orgánov, tkanív, spermy a materského mlieka. Odporúča sa aj testovanie tehotných žien či pacientov pred chirurgickými zákrokmi.
Testujú sa tiež pacienti s inou sexuálne prenosnou infekciou, testovanie sa ponúka i drogovo závislým v liečebniach. Testovanie robia aj mimovládne organizácie, ako sú Odyseus či STORM.
V centre sme vlani spravili 730 skríningových vyšetrení anti-HIV protilátok, pre potreby terénnych laboratórií, Národnej transfúznej služby a pacientov ambulancie centra sme spravili 746 konfirmačných vyšetrení HIV – reaktívnych vzoriek a testovanie HIV subtypov u 87 pacientov.
Testovanie robili aj vybrané regionálne úrady verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre, Prešove, Trenčíne, Žiline, Martine, Dolnom Kubíne, Liptovskom Mikuláši, Nových Zámkoch a Žiari nad Hronom.
Teda väčšina testovaných ľudí je z tých nerizikových skupín...
Zrejme áno... Aj preto si myslím, že zaradenie testovania do preventívnej prehliadky by bolo krokom vpred.
Kapacitne by vaše centrum zvládlo testovať aj viac klientov?
To problém nie je, len by sme nemali byť jediným centrom pre testovanie, aby nemuseli záujemcovia odniekadiaľ z východného Slovenska cestovať do Bratislavy. Kedysi sa testy viac robili na úradoch verejného zdravotníctva, ale z finančných dôvodov sa to presúva na infekčné kliniky či na mikrobiológie.
V porovnaní s mnohými európskymi krajinami je počet infikovaných a chorých na Slovensku nízky. Môžeme sa z toho tešiť, alebo je to skôr špička ľadovca a realita je iná?
Myslím si, že vo väčšine krajín sú známe čísla skutočne špičkou ľadovca.
Každý pacient, ktorý sa nakazí, sa predsa neinfikuje odniekadiaľ zo vzduchu, ale od konkrétneho infikovaného či chorého človeka. Ako som hovorila, prvé príznaky infekcie HIV – celková únava, nauzea, bolesť kĺbov a svalov, zvýšená teplota až horúčka, vyrážky, bolesť hrdla, hnačka, zväčšenie lymfatických uzlín, malátnosť – sú dosť nešpecifické a po pár týždňoch stratia.
U mnohých ľudí prejde aj toto štádium bez toho, aby sa príznaky objavili. Medzi infikovaním vírusom HIV a vypuknutím choroby AIDS u neliečených pacientov môže uplynúť aj šesť až desať rokov, keď môžu mať desiatky nových partnerov, ktorých ohrozujú. Odhadujeme, že infikovaných je minimálne dvakrát viac, ako sú známe čísla, ale môže to byť až trikrát viac.
Keď sme robili štúdiu v gay komunite, vyšiel nám koeficient ešte vyšší, až štyrikrát viac. Od začiatku monitorovania v roku 1985 do konca minulého roku bolo registrovaných u slovenských občanov i cudzincov 811 prípadov infekcie, zo 674 prípadov našich občanov sa 587 vyskytlo u mužov a 87 u žien.
U 87 osôb prešla HIV infekcia do štádia AIDS a zaznamenaných bolo 59 úmrtí ľudí s HIV, z toho 45 v štádiu AIDS. Vlani bolo diagnostikovaných a epidemiologicky vyšetrených 86 nových prípadov infekcie HIV.
Teda ak sa napríklad zdravý tridsiatnik nakazí infekciou HIV, koľko rokov môže žiť bez nejakých zdravotných problémov?
Ako som už spomenula, u neliečeného pacienta môže ísť až o desať rokov života bez zdravotných problémov. Dvanásť rokov bez liečby už bolo long non progressor. Som hlboko presvedčená, že treba chodiť na testy, výsledok je určite šok, ale je lepšie vedieť o svojej chorobe a liečiť sa.
Infekcia HIV sa dnes dá veľmi dobre liečiť, ale, samozrejme, vyliečiť sa ešte stále nedá. Dnes je trend, že liečba sa nasadí čo najskôr, potlačí sa vírusová záťaž a naši pacienti dobre prežívajú.
Dnes sa napríklad 35-ročný pacient s HIV dožíva priemerného veku inak zdravého človeka. Poznám pacientov, ktorí sa liečia už tridsať rokov. Podľa štúdií priemerný vek dožitia 35-ročného infikovaného muža je pri dnešnej liečbe až 75 rokov. Teda prognóza po nasadení liečby je skutočne veľmi dobrá.
S liečbou preplácanou zdravotnými poisťovňami nie sú na Slovensku problémy?
Liečba infekcie HIV sa na Slovensku uskutočňuje podľa odporúčaní European AIDS Clinical Society a je založená väčšinou na trojkombinácii antiretrovirotík. V súčasnosti je už infekcia HIV skutočne liečiteľné, ale chronické a ešte stále nevyliečiteľné ochorenie.
Predsudky, mýty a strach spoločnosti sú však stále častou prekážkou šťastného a kvalitného života pacienta u nás, ale aj vo svete. Pri liečbe HIV pozitívnych osôb je hlavným cieľom terapie udržanie nízkych hladín virémie a stabilného počtu CD4+ T-lymfocytov, čo znamená priebežnú kontrolu pacientov.
Antiretrovírusová terapia neničí vírus, ale potláča jeho množenie, čím značne spomaľuje progresiu infekcie do štádia AIDS a dáva šancu imunitnému systému na regeneráciu.
Treba povedať, že potrebné lieky, ako sa v zahraničí vyrábali, sa dostávali v podstate okamžite aj k nám. Zatiaľ je doživotná liečba, aj keď pomerne nákladná, plne hradená poisťovňami.
Nespoliehajú sa ľudia aj na možnosť, že do 48 hodín od prípadného rizikového sexuálneho kontaktu si za tisíc eur kúpia terapiu?
O profylaktickú terapiu môže požiadať človek vedomý si rizika infekcie HIV, napríklad po nechránenom sexuálnom styku s neznámou osobou, najneskôr do 48 hodín po rizikovej udalosti.
Takúto možnosť, ale bezplatne, majú aj zdravotnícki pracovníci, ktorí prišli pri práci do styku s infikovaným človekom a mohli sa nejakým spôsobom nakaziť. Diskutuje sa aj o využití predexpozičnej profylaxie v prevencii HIV, najmä u ľudí v trvalo vysokom riziku infekcie HIV, ako sú partneri HIV pozitívnych osôb, ľudia často striedajúci sexuálnych partnerov a podobne.
Nemá to aj odvrátenú stranu mince – že ľudia sa prestanú infekcie a choroby báť, prestanú byť opatrní?
Z edukačno-preventívneho hľadiska nie je táto informácia v laickej populácii až taká dobrá práve preto, že sa ľudia prestanú obávať infekcie a že sa dá vlastne liečiť. Strach z infekcie HIV opadáva, dnes je v populácii väčším strašiakom napríklad rakovina ako infekcia HIV.
Navyše, rakovina je v spoločnosti sociálne akceptovateľná diagnóza, onkologického pacienta každý poľutuje a spolucíti s ním, ale o HIV málokto hovorí, takmer nikto sa neprizná, že je infikovaný, pre oprávnené obavy, že by bol ostrakizovaný.
Teda vedome či podvedome vytesňujeme HIV s tým, že keď nie som gay, narkoman, mňa sa to netýka?
To je ďalšia vec. K nám chodí veľa ľudí z tých rizikovo sa správajúcich skupín, tí na takúto možnosť viac myslia, po rozhovoroch s nimi viem, že sú vo väčšom riziku, napríklad aj vzhľadom na časté striedanie partnerov.
Spoločenská klíma nie je pre LGBT komunitu taká, že by bola bez výhrad akceptovaná, a to sa týka aj prípadných stálych vzťahov v tejto komunite. Nemajú tie momenty, ktoré sú v heterosexuálnych vzťahoch, napríklad možnosť mať a vychovávať deti. Verím, že v LGBT komunite sa vzťah udržiava ťažšie a že v nej aj vyššia promiskuita.
V Česku je už niekoľko rokov možnosť registrovaného partnerstva párov rovnakého pohlavia, napriek tomu tam počet infikovaných HIV pomerne dramaticky rastie...
Na to, či je v tom nejaká súvislosť, vám neodpoviem, zrejme by bolo potrebné urobiť rozsiahlu štúdiu. Ale na takú štúdiu napríklad v Česku je podľa mňa ešte príliš skoro.
Spomínali ste, že 65 percent prípadov infekcie je v skupine mužov, majúcich sexuálne kontakty s mužmi. Ale napríklad v Rusku je väčšina prípadov v komunite narkomanov...
Prečo sú takéto rozdiely?
V západnej a strednej Európe všeobecne prevláda prenos infekcie HIV sexuálnym stykom mužov s mužmi. Výnimkou je Poľsko, kde prevláda infekcia u narkomanov, ktorí si pichali heroín, často viacerí z jednej injekcie.
Infekcia HIV súvisí aj s ekonomickou situáciou, keď prostitúcia a užívanie drog idú ruka v ruke s chudobou. Na východe, ale aj v juhovýchodnej Ázii, v Thajsku, je práve prostitúcia jeden z veľkých biznisov chudobných ľudí, tam aj prevláda prenos infekcie HIV heterosexuálnym stykom, ľudia sú drogovo závislí a tým aj ľahšie manipulovateľní. „Najinfikovanejšie“ krajiny sú Ukrajina, Rusko, Lotyšsko...
U nás od začiatku išlo o vec, týkajúcu sa gay komunity. Musím pochváliť mimovládne organizácie, ktoré sa včas chopili iniciatívy v časoch, keď bolo u nás infekcie málo, a vyšli do ulíc so striekačkami pre drogovo závislých.
Aj vďaka tomu stále patríme spoločne s Chorvátskom medzi krajiny s relatívne nízkou prevalenciou, aj keď prípadov infekcie pribúda.
Ako ste sa dostali k tejto problematike?
Po skončení ašpirantúry na Katedre mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty UK v roku 1991 som si hľadala miesto a dostala som sa do laboratória pre HIV/AIDS. Problematike sa venujem asi dvadsať rokov.
Koncom 80. rokov boli v San Franciscu opísané prvé smrteľné prípady pneumocystovej pneumónie u mužov homosexuálnej orientácie. V roku 1983 objavili vedci vírus HIV – pôvodcu choroby AIDS.
Prvý prípad infekcie bol u nás diagnostikovaný v roku 1985. Bola som vtedy na materskej dovolenke, ale viem, že vzorka prišla na lekársku fakultu na virologický ústav, ale poslali ju na presnú diagnostiku niekam do zahraničia.
Už v roku 1986 sa zaviedlo najprv v Bratislave a neskôr na celom Slovensku povinné testovanie darcov krvi. Zrejme ten prvý prípad bol impulzom na to, že infekcia HIV k nám prišla a treba niečo robiť. Vzniklo laboratórium a neskôr sa etablovalo Národné referenčné centrum.
Moja práca je veľmi zaujímavá, nie je to len práca v laboratóriu, ale stretávame sa s konkrétnymi ľuďmi, ich osudmi. Je to zaujímavá zmes práce diagnostickej, epidemiologickej, psychologickej, ale aj pedagogickej a vedeckej.
Dočkáme sa zásadného prelomu v terapii infekcie a ochorenia – či už liekov, ktoré HIV/AIDS definitívne vyliečia, alebo vakcíny?
S vírusom HIV sa veľmi ťažko bojuje, lebo dokáže veľmi rýchlo mutovať v génoch, ktoré kódujú povrchové súčasti vírusu glykoproteíny, v dôsledku čoho vznikajú nové subtypy vírusu a tzv. cirkulujúce rekombinantné formy – keď sa človek nakazí od dvoch partnerov a vírus sa začne rekombinovať.
To je problém najmä kvôli príprave účinných vakcín. Chcela by som sa aspoň trošku priblížiť k odhaleniu tajomstva vyliečenia infekcie HIV. Naše centrum možno neprispeje k vynájdeniu zázračného lieku, ale môže prispieť k tomu, aby sa výskyt tejto infekcie na Slovensku prudko nezvyšoval.
Naším úspechom bude aj zmena postoja verejnosti, zlepšenie akceptácie pacientov s HIV/AIDS v spoločnosti.
Podľa vašich poznatkov a skúseností má odborná verejnosť dostatočné informácie o infekcii HIV, chorobe AIDS, o hrozbách súvisiacich s týmto ochorením?
To je veľmi individuálne. Záujemcovia, ktorí sú si vedomí svojho rizikového správania, či mali nechránený sexuálny kontakt, môžu už dlhé roky prísť na bezplatný odber krvi a vyšetrenie priamo k nám, teda nemusí ich napríklad ani poslať ich všeobecný lekár.
Navyše existuje aj Linka pomoci HIV/AIDS, kam nám ľudia volajú a kde dostanú potrebné odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú. Lekári vedia o tejto problematike skôr až vtedy, keď majú medzi pacientmi človeka, ktorý im povie o tom, že patrí do niektorej skupiny s rizikovým správaním.
Môže spoznať praktický lekár v ambulancii príznaky infekcie HIV či ochorenia AIDS?
Stane sa, že sa lekár priamo stretne už s akútnou infekciou HIV. Je podobná infekčnej mononukleóze, pacient má zvýšenú teplotu, zväčšené uzliny. Väčšinou sa to aj schová pod túto diagnózu, ak sa pacient neprizná napríklad k tomu, že patrí do komunity, kde je bežný sexuálny styk muža s mužom, keď by lekárovi možnosť infekcie HIV zrejme hneď napadla.
U nás je až 65 percent, teda najčastejší spôsob prenosu infekcie HIV, nechránený sexuálny kontakt muža s mužom. Ale tým, že prvé príznaky infekcie HIV sú veľmi nešpecifické a podobné napríklad aj chrípke či angíne, nemusí to praktických lekárov ani napadnúť.
Dôležité je, keďže infekcia je dlho taká asymptomatická, že nemôžeme od lekárov očakávať, že každého budú testovať. Skôr by to malo byť v povedomí samotných ľudí – správal som sa rizikovo, dám sa bez ohľadu na symptómy, ktoré sú veľmi krátkodobé, vyšetriť.
Vedia o možnostiach, kam sa obrátiť, aj bežní ľudia, alebo skôr riziková populácia?
Myslím si, že viac o tom vedia tí ľudia, ktorí sú v riziku. Iná vec však je, či túto možnosť aj využijú, hoci máme i takých klientov, ktorí chodia na vyšetrenie do centra pravidelne.
Prichádzajú ľudia, ktorí – ako sa hovorí – raz vybočia a majú náhodný a nechránený sexuálny kontakt, napríklad teraz po letných dovolenkách niekde pri mori, či po oslavách Silvestra, ale aj takí, ktorých podviedol partner. Proste na vyšetrenia sú rôzne dôvody.
Kompetencie všeobecných lekárov sa zvyšujú. No kedysi mohli napríklad robiť aj onkomarkery či PSA vyšetrenie, čo už nemôžu. Môžu vôbec robiť vyšetrenie na infekciu HIV?
Pokiaľ mám informácie, ak pacient požiada svojho všeobecného lekára, aby mu spravil testy na infekciu HIV, musí mu za to zaplatiť. Aj preto sme premýšľali o tom, že by bolo veľmi dobre – ak chceme zvýšiť testovanie populácie – aby sa testy na infekciu HIV stali súčasťou preventívnych prehliadok.
Bolo by to super, lebo sa stále hovorí o potrebe zvýšenia testovania. Prípadne by mohli lekári svojich pacientov na možnosť dať sa testovať upozorniť, aj keď by si to v ambulancii museli hradiť.
Nám veľa klientov povie, že boli u svojho obvodného lekára a akosi automaticky si myslia, že im testy na infekciu HIV spravil. Bohužiaľ, tento test súčasťou prevencie nie je.
Momentálne je aktuálna júnová výzva UNAIDS 90 – 90 – 90, teda dosiahnuť 90-percentnú informovanosť a pretestovanosť ľudí nakazených vírusom HIV, zabezpečiť trvalú liečbu v 90 percentách diagnostikovaných prípadov a docieliť potlačenie replikácie vírusu a podlimitnú vírusovú záťaž u 90 percent liečených pacientov.
Tým by sa – keďže terapia je súčasťou prevencie – znížila nielen infekčnosť pacientov, ale značne aj šírenie infekcie v rizikovej populácii.
Vyvíjali ste v tomto smere potrebné iniciatívy napríklad smerom k ministerstvu zdravotníctva či zdravotným poisťovniam?
To je skôr otázka pre Národnú komisiu pre prevenciu HIV/AIDS a jej predsedu, ktorý je zároveň hlavným hygienikom Slovenska, teda pre Úrad verejného zdravotníctva SR.
Niekoľkokrát sme pripomienkovali odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva na zabezpečenie prevencie infekcie spôsobenej HIV v SR z 1. decembra 1999, jeho novela sa roky pripravuje, ale je to opäť v kompetencii už nového hlavného hygienika, aby to predložil. Bolo by veľmi dobré, keby sa táto prevencia dostala do ďalšieho Národného programu prevencie HIV/AIDS.
Napríklad aj v spolupráci s hlavnou odborníčkou pre všeobecné lekárstvo by sa to mohlo dostať do rozšírených kompetencií všeobecných lekárov. Samozrejme, bolo by potrebné ošetriť to aj legislatívne, aby to všeobecným lekárom poisťovne preplácali.
Vie sa, aspoň odhadom, koľko ľudí sa u nás testuje na infekciu HIV?
Ročne sa spraví na Slovensku približne 200 000 vyšetrení, ale z toho je väčšina u darcov krvi, orgánov, tkanív, spermy a materského mlieka. Odporúča sa aj testovanie tehotných žien či pacientov pred chirurgickými zákrokmi.
Testujú sa tiež pacienti s inou sexuálne prenosnou infekciou, testovanie sa ponúka i drogovo závislým v liečebniach. Testovanie robia aj mimovládne organizácie, ako sú Odyseus či STORM.
V centre sme vlani spravili 730 skríningových vyšetrení anti-HIV protilátok, pre potreby terénnych laboratórií, Národnej transfúznej služby a pacientov ambulancie centra sme spravili 746 konfirmačných vyšetrení HIV – reaktívnych vzoriek a testovanie HIV subtypov u 87 pacientov.
Testovanie robili aj vybrané regionálne úrady verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre, Prešove, Trenčíne, Žiline, Martine, Dolnom Kubíne, Liptovskom Mikuláši, Nových Zámkoch a Žiari nad Hronom.
Teda väčšina testovaných ľudí je z tých nerizikových skupín...
Zrejme áno... Aj preto si myslím, že zaradenie testovania do preventívnej prehliadky by bolo krokom vpred.
Kapacitne by vaše centrum zvládlo testovať aj viac klientov?
To problém nie je, len by sme nemali byť jediným centrom pre testovanie, aby nemuseli záujemcovia odniekadiaľ z východného Slovenska cestovať do Bratislavy. Kedysi sa testy viac robili na úradoch verejného zdravotníctva, ale z finančných dôvodov sa to presúva na infekčné kliniky či na mikrobiológie.
V porovnaní s mnohými európskymi krajinami je počet infikovaných a chorých na Slovensku nízky. Môžeme sa z toho tešiť, alebo je to skôr špička ľadovca a realita je iná?
Myslím si, že vo väčšine krajín sú známe čísla skutočne špičkou ľadovca.
Každý pacient, ktorý sa nakazí, sa predsa neinfikuje odniekadiaľ zo vzduchu, ale od konkrétneho infikovaného či chorého človeka. Ako som hovorila, prvé príznaky infekcie HIV – celková únava, nauzea, bolesť kĺbov a svalov, zvýšená teplota až horúčka, vyrážky, bolesť hrdla, hnačka, zväčšenie lymfatických uzlín, malátnosť – sú dosť nešpecifické a po pár týždňoch stratia.
U mnohých ľudí prejde aj toto štádium bez toho, aby sa príznaky objavili. Medzi infikovaním vírusom HIV a vypuknutím choroby AIDS u neliečených pacientov môže uplynúť aj šesť až desať rokov, keď môžu mať desiatky nových partnerov, ktorých ohrozujú. Odhadujeme, že infikovaných je minimálne dvakrát viac, ako sú známe čísla, ale môže to byť až trikrát viac.
Keď sme robili štúdiu v gay komunite, vyšiel nám koeficient ešte vyšší, až štyrikrát viac. Od začiatku monitorovania v roku 1985 do konca minulého roku bolo registrovaných u slovenských občanov i cudzincov 811 prípadov infekcie, zo 674 prípadov našich občanov sa 587 vyskytlo u mužov a 87 u žien.
U 87 osôb prešla HIV infekcia do štádia AIDS a zaznamenaných bolo 59 úmrtí ľudí s HIV, z toho 45 v štádiu AIDS. Vlani bolo diagnostikovaných a epidemiologicky vyšetrených 86 nových prípadov infekcie HIV.
Teda ak sa napríklad zdravý tridsiatnik nakazí infekciou HIV, koľko rokov môže žiť bez nejakých zdravotných problémov?
Ako som už spomenula, u neliečeného pacienta môže ísť až o desať rokov života bez zdravotných problémov. Dvanásť rokov bez liečby už bolo long non progressor. Som hlboko presvedčená, že treba chodiť na testy, výsledok je určite šok, ale je lepšie vedieť o svojej chorobe a liečiť sa.
Infekcia HIV sa dnes dá veľmi dobre liečiť, ale, samozrejme, vyliečiť sa ešte stále nedá. Dnes je trend, že liečba sa nasadí čo najskôr, potlačí sa vírusová záťaž a naši pacienti dobre prežívajú.
Dnes sa napríklad 35-ročný pacient s HIV dožíva priemerného veku inak zdravého človeka. Poznám pacientov, ktorí sa liečia už tridsať rokov. Podľa štúdií priemerný vek dožitia 35-ročného infikovaného muža je pri dnešnej liečbe až 75 rokov. Teda prognóza po nasadení liečby je skutočne veľmi dobrá.
S liečbou preplácanou zdravotnými poisťovňami nie sú na Slovensku problémy?
Liečba infekcie HIV sa na Slovensku uskutočňuje podľa odporúčaní European AIDS Clinical Society a je založená väčšinou na trojkombinácii antiretrovirotík. V súčasnosti je už infekcia HIV skutočne liečiteľné, ale chronické a ešte stále nevyliečiteľné ochorenie.
Predsudky, mýty a strach spoločnosti sú však stále častou prekážkou šťastného a kvalitného života pacienta u nás, ale aj vo svete. Pri liečbe HIV pozitívnych osôb je hlavným cieľom terapie udržanie nízkych hladín virémie a stabilného počtu CD4+ T-lymfocytov, čo znamená priebežnú kontrolu pacientov.
Antiretrovírusová terapia neničí vírus, ale potláča jeho množenie, čím značne spomaľuje progresiu infekcie do štádia AIDS a dáva šancu imunitnému systému na regeneráciu.
Treba povedať, že potrebné lieky, ako sa v zahraničí vyrábali, sa dostávali v podstate okamžite aj k nám. Zatiaľ je doživotná liečba, aj keď pomerne nákladná, plne hradená poisťovňami.
Nespoliehajú sa ľudia aj na možnosť, že do 48 hodín od prípadného rizikového sexuálneho kontaktu si za tisíc eur kúpia terapiu?
O profylaktickú terapiu môže požiadať človek vedomý si rizika infekcie HIV, napríklad po nechránenom sexuálnom styku s neznámou osobou, najneskôr do 48 hodín po rizikovej udalosti.
Takúto možnosť, ale bezplatne, majú aj zdravotnícki pracovníci, ktorí prišli pri práci do styku s infikovaným človekom a mohli sa nejakým spôsobom nakaziť. Diskutuje sa aj o využití predexpozičnej profylaxie v prevencii HIV, najmä u ľudí v trvalo vysokom riziku infekcie HIV, ako sú partneri HIV pozitívnych osôb, ľudia často striedajúci sexuálnych partnerov a podobne.
Nemá to aj odvrátenú stranu mince – že ľudia sa prestanú infekcie a choroby báť, prestanú byť opatrní?
Z edukačno-preventívneho hľadiska nie je táto informácia v laickej populácii až taká dobrá práve preto, že sa ľudia prestanú obávať infekcie a že sa dá vlastne liečiť. Strach z infekcie HIV opadáva, dnes je v populácii väčším strašiakom napríklad rakovina ako infekcia HIV.
Navyše, rakovina je v spoločnosti sociálne akceptovateľná diagnóza, onkologického pacienta každý poľutuje a spolucíti s ním, ale o HIV málokto hovorí, takmer nikto sa neprizná, že je infikovaný, pre oprávnené obavy, že by bol ostrakizovaný.
Teda vedome či podvedome vytesňujeme HIV s tým, že keď nie som gay, narkoman, mňa sa to netýka?
To je ďalšia vec. K nám chodí veľa ľudí z tých rizikovo sa správajúcich skupín, tí na takúto možnosť viac myslia, po rozhovoroch s nimi viem, že sú vo väčšom riziku, napríklad aj vzhľadom na časté striedanie partnerov.
Spoločenská klíma nie je pre LGBT komunitu taká, že by bola bez výhrad akceptovaná, a to sa týka aj prípadných stálych vzťahov v tejto komunite. Nemajú tie momenty, ktoré sú v heterosexuálnych vzťahoch, napríklad možnosť mať a vychovávať deti. Verím, že v LGBT komunite sa vzťah udržiava ťažšie a že v nej aj vyššia promiskuita.
V Česku je už niekoľko rokov možnosť registrovaného partnerstva párov rovnakého pohlavia, napriek tomu tam počet infikovaných HIV pomerne dramaticky rastie...
Na to, či je v tom nejaká súvislosť, vám neodpoviem, zrejme by bolo potrebné urobiť rozsiahlu štúdiu. Ale na takú štúdiu napríklad v Česku je podľa mňa ešte príliš skoro.
Spomínali ste, že 65 percent prípadov infekcie je v skupine mužov, majúcich sexuálne kontakty s mužmi. Ale napríklad v Rusku je väčšina prípadov v komunite narkomanov...
Prečo sú takéto rozdiely?
V západnej a strednej Európe všeobecne prevláda prenos infekcie HIV sexuálnym stykom mužov s mužmi. Výnimkou je Poľsko, kde prevláda infekcia u narkomanov, ktorí si pichali heroín, často viacerí z jednej injekcie.
Infekcia HIV súvisí aj s ekonomickou situáciou, keď prostitúcia a užívanie drog idú ruka v ruke s chudobou. Na východe, ale aj v juhovýchodnej Ázii, v Thajsku, je práve prostitúcia jeden z veľkých biznisov chudobných ľudí, tam aj prevláda prenos infekcie HIV heterosexuálnym stykom, ľudia sú drogovo závislí a tým aj ľahšie manipulovateľní. „Najinfikovanejšie“ krajiny sú Ukrajina, Rusko, Lotyšsko...
U nás od začiatku išlo o vec, týkajúcu sa gay komunity. Musím pochváliť mimovládne organizácie, ktoré sa včas chopili iniciatívy v časoch, keď bolo u nás infekcie málo, a vyšli do ulíc so striekačkami pre drogovo závislých.
Aj vďaka tomu stále patríme spoločne s Chorvátskom medzi krajiny s relatívne nízkou prevalenciou, aj keď prípadov infekcie pribúda.
Ako ste sa dostali k tejto problematike?
Po skončení ašpirantúry na Katedre mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty UK v roku 1991 som si hľadala miesto a dostala som sa do laboratória pre HIV/AIDS. Problematike sa venujem asi dvadsať rokov.
Koncom 80. rokov boli v San Franciscu opísané prvé smrteľné prípady pneumocystovej pneumónie u mužov homosexuálnej orientácie. V roku 1983 objavili vedci vírus HIV – pôvodcu choroby AIDS.
Prvý prípad infekcie bol u nás diagnostikovaný v roku 1985. Bola som vtedy na materskej dovolenke, ale viem, že vzorka prišla na lekársku fakultu na virologický ústav, ale poslali ju na presnú diagnostiku niekam do zahraničia.
Už v roku 1986 sa zaviedlo najprv v Bratislave a neskôr na celom Slovensku povinné testovanie darcov krvi. Zrejme ten prvý prípad bol impulzom na to, že infekcia HIV k nám prišla a treba niečo robiť. Vzniklo laboratórium a neskôr sa etablovalo Národné referenčné centrum.
Moja práca je veľmi zaujímavá, nie je to len práca v laboratóriu, ale stretávame sa s konkrétnymi ľuďmi, ich osudmi. Je to zaujímavá zmes práce diagnostickej, epidemiologickej, psychologickej, ale aj pedagogickej a vedeckej.
Dočkáme sa zásadného prelomu v terapii infekcie a ochorenia – či už liekov, ktoré HIV/AIDS definitívne vyliečia, alebo vakcíny?
S vírusom HIV sa veľmi ťažko bojuje, lebo dokáže veľmi rýchlo mutovať v génoch, ktoré kódujú povrchové súčasti vírusu glykoproteíny, v dôsledku čoho vznikajú nové subtypy vírusu a tzv. cirkulujúce rekombinantné formy – keď sa človek nakazí od dvoch partnerov a vírus sa začne rekombinovať.
To je problém najmä kvôli príprave účinných vakcín. Chcela by som sa aspoň trošku priblížiť k odhaleniu tajomstva vyliečenia infekcie HIV. Naše centrum možno neprispeje k vynájdeniu zázračného lieku, ale môže prispieť k tomu, aby sa výskyt tejto infekcie na Slovensku prudko nezvyšoval.
Naším úspechom bude aj zmena postoja verejnosti, zlepšenie akceptácie pacientov s HIV/AIDS v spoločnosti.
Foto: Peter Mayer. Doc. RNDr. Danica Staneková, CSc.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Branislav Janík, redaktor ZdN