Aké sú najdôležitejšie udalosti za posledný rok v paliatívnej medicíne? Bol to vznik odbornej spoločnosti pred rokom?
Najdôležitejšou udalosťou je kvalitatívny krok dopredu vo viacerých organizačných aspektoch paliatívnej medicíny. Vzdelávanie lekárov v paliatívnej medicíne sa dostáva do ďalšej fázy – pripravujeme prvú reakreditáciu špecializačného odboru na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave.
V lete minulého roku vznikla, ako aj spomínate, Slovenská spoločnosť paliatívnej medicíny, pretože už je dostatok členov, ktorí ju môžu tvoriť. A 28. mája tohto roku sa konala v Bratislave jednodňová prvá konferencia našej spoločnosti, kde sme pozvali aj MUDr. Ondřeja Slámu, PhD., vedeckého sekretára Českej spoločnosti paliatívnej medicíny ČLS JEP, nášho dlhoročného spolupracovníka a spolupútnika na ceste k zlepšeniu vnímania paliatívnej medicíny zdravotníckymi pracovníkmi v oboch našich krajinách.
Očakávate prínosy pre paliatívnu medicínu vznikom Slovenskej spoločnosti paliatívnej medicíny?
Pre mňa osobne je neuveriteľný pocit spokojnosti, že som sa dožila rozvoja paliatívnej medicíny na Slovensku po dvadsiatich rokoch boja o jej miesto medzi ostatnými lekárskymi odbormi. Že mám okolo seba ľudí o jednu generáciu mladších, oddaných našej „medicíne s ľudskou tvárou“.
A že ich okruh sa rozširuje. Čaká nás ešte ďalší kus cesty, trochu iného charakteru, ako bolo prekopávanie chodníčka húštinami neporozumenia. Porozumenie kolegov aj ústretovosť sme už docielili, teraz ide o kvantitatívne zlepšenie dostupnosti paliatívnej medicíny pre všetkých, ktorí ju potrebujú alebo budú potrebovať.
Tak, aby pacienti dostali všetku potrebnú modernú zdravotnú starostlivosť, ako je to už pravidlo v EÚ.
Máme teda dostatok odborníkov paliatívnej medicíny? Je o ňu záujem medzi lekármi?
Problémom v slovenskej medicíne je nadmerná špecializácia lekárov. Najlepšie poznám situáciu vo vnútornom lekárstve. Špecializačná skúška z vnútorného lekárstva nevedie k žiadnej možnosti venovať sa užšej špecializácii, kde sa lepšie platia výkony na prístrojoch ako analytické a syntetické myslenie. Internisti na poliklinikách sú osamelí, primári interných oddelení sú zavalení prácou, v menších nemocniciach až bezútešnou.
Chýbajú lekári strednej generácie, pretože veľa ich pracuje v zahraničí. Osobitná je situácia v klinickej onkológii, ktorá je jednou z tzv. veľkých špecializácií, nasadajúcou na internistický kmeň.
Je však veľmi málo klinických onkológov, ktorí by mali výsadu práce na klinike vnútorného lekárstva v kolektíve ostatných špecialistov tak, aby sa onkologickí pacienti zaradili medzi kardiologických, gastroenterologických, nefrologických, pneumologických a ostatných zväčša polymorbídnych chorých a dostávali rovnakú starostlivosť.
Je to tak v banskobystrickej fakultnej nemocnici, kde je onkologické oddelenie súčasťou nemocnice, ale v Bratislave sú onkologickí pacienti výlučne v dvoch špecializovaných ústavoch, ktoré si nedokázali ani rozdeliť kompetencie.
Odlišuje sa lekár vášho odboru od iných kolegov?
Paliatívnej medicíne by sa mali venovať lekári, ktorí sú vyrovnaní s tým, že každý človek raz umrie. A hlavne s tým, že pacienti neumierajú vinou zlej medicíny, ale napriek tomu, aká je medicína dobrá, koľko sa pokročilo v každej z jej početných oblastí. Akútna a intenzívna medicína, chirurgia, záchranárstvo, technické podporné možnosti predlžovania života...
Dobrý lekár, ktorý má vedomosti, ale ovláda aj umenie diskusie s ostatnými odborníkmi, s ktorými predlžuje chronicky chorým ľuďom život a navyše má empatiu vie, že existuje pomer medzi znesiteľnosťou liečby a dosiahnutým dobrom pre pacienta.
Vie navrhnúť ukončenie kauzálnej liečby, odpovedať na otázky, počkať aj niekoľko dní, kým sa zhodnú všetci lekári a sestry, že naozaj by to pre pacienta bolo najlepšie a súhlasí aj pacient. Pediatria, vnútorné lekárstvo a geriatria sú odbory, kde lekár musí vedieť „o všetkom niečo“, musí mať zhruba dve tretiny vedomostí špecialistu na niektorý telesný systém alebo orgán. Špecialista je ten, čo vie „o niečom všetko“.
Paliatívna medicína sa zaraďuje ako špecializácia medzi ostatné tým, že musí vedieť „o niečom všetko“ – teda o živote s nevyliečiteľným ochorením a o zomieraní všetko, teda aj o zomieraní s demenciou, kardiálnym, renálnym, hepatálnym, pulmonálnym a iným zlyhávaním, nielen o zomieraní na nevyliečiteľné nádorové ochorenie.
Úlohou paliatívnej starostlivosti je okrem iného zlepšiť kvalitu života pacienta až do smrti. Deje sa to aj reálne? Nedávno môj príbuzný zomieral na internom oddelení okresnej nemocnice a doslova ho nechali trpieť...
Pacienti s nevyliečiteľným a progredujúcim nádorovým ochorením sú stále na okraji záujmu internistov. Pričom najmä internisti sú tí, ktorí vedia, čo je to fyzická výkonnosť 3. alebo 4. stupňa u polymorbídneho pacienta, kde možno očakávať smrť do jedného roka.
Onkologické ochorenia v nevyliečiteľnej fáze majú dramatickejší priebeh ako napríklad kardiálne, hepatálne, renálne, pulmonálne a iné orgánové zlyhávanie, vo všetkých prípadoch však je dôležitá dôsledná symptomatická liečba a najmä liečba bolesti.
Nezmyselné indikačné obmedzenia preskripcie silných opioidov na niektoré skupiny lekárov vedú k tomu, že internisti sa nemajú prečo v tejto problematike vzdelávať.
Absurdné je napríklad obmedzenie preskripcie selektívnych COX-2 inhibítorov na ortopédov, reumatológov a neurológov (celecoxib a nižšia dávka etoricoxibu), nedostupnosť nízkych dávok etoricoxibu. Jedine 120 mg etoricoxib môžu predpisovať aj internisti a geriatri, ale je to najmenej a najkratšie používaná dávka.
Podľa ministra zdravotníctva sa predpisuje priveľa liekov, nadmerná je aj ich spotreba... Musíme skrátka šetriť...
Indikačné a preskripčné obmedzenia liekov očividne nevedú k znižovaniu preskripcie ambulantných liekov. Naopak, vedú len k alibizmu, k nutnosti pravidelných návštev špecialistov a k nadmernej administratívnej záťaži.
Pripravujete aj zmeny v koncepcii odboru paliatívna medicína?
Odovzdali sme na ministerstvo zdravotníctva návrh novej Koncepcie odboru paliatívna medicína, vrátane hospicovej starostlivosti. Koncepcia ako najnižšia právna norma bude obsahovať na najbližších desať rokov plán rozvoja paliatívnej medicíny.
Napríklad hospice budú môcť viesť len tí lekári, ktorí si spravia špecializačnú skúšku z paliatívnej medicíny. Na ňu sa môžu prihlásiť internisti, pediatri, geriatri či praktickí lekári.
Ako sa iní zdravotníci, napr. sestry vzdelávajú v tomto odbore?
Vzdelávanie sestier v paliatívnom ošetrovateľstve na postgraduálnej úrovni zatiaľ chýba. Sestry sa aktívne aj pasívne zúčastňujú na konferenciách paliatívnej medicíny, či už to je tento rok VIII. česko-slovenská konferencia paliatívnej medicíny v Brne v septembri a aj na našej prvej konferencii SSPM. Uvidíme, ako to bude ďalej.
Paliatívnu starostlivosť má zabezpečiť multidisciplinárny tím lekárov, sestier a iných zdravotníkov ako psychológ, špeciálny pedagóg/liečebný pedagóg, sociálny pracovník, ale aj duchovný či dobrovoľníci. Viete o konkrétnych pracoviskách, kde to tak funguje?
Paliatívna medicína má vedomosti a zručnosti, aby poradila ostatným špecialistom alebo internistom, geriatrom a pediatrom čo spraviť, aby nevyliečiteľne chorý žil nielen čo najdlhšie, ale zároveň aj čo najlepšie, aby mal dobrú kvalitu života.
Môže sprostredkovať rozhovory s pacientom a s jeho najbližšími o tom, aké predstavy majú všetci o ďalšom živote s ochorením a ako znášajú obmedzenia. Myslím si, že tzv. veľké odbory nevedia, čo od nás majú a môžu očakávať ako pomoc pre svojich pacientov.
Na to by mali vzniknúť vo veľkých univerzitných nemocniciach nemocničné paliatívne tímy, ktoré by vykonávali akútne konziliárne vyšetrenia a navrhli liečebný postup. V takom tíme musí byť minimálne lekár-paliatológ a sestra špecialistka na paliatívne ošetrovateľstvo.
Je pravda, že poisťovne odmietajú platiť paliatívne oddelenia s odôvodnením, že dostatočne zabezpečujú všetku potrebnú starostlivosť na iných oddeleniach, a teda paliatívnu starostlivosť nepotrebujú?
Na Slovensku máme hlavne lôžkové hospice. Ich náklady hradia poisťovne zhruba na 60 percent. Vzhľadom na to, že v hospicoch je najdôležitejšia ľudská práca a myslenie, je potrebné, aby v nich bolo dosť lekárov a dosť sestier a ošetrovateľov.
Na to však poisťovne nedávajú dostatok finančných prostriedkov. Oddelení paliatívnej medicíny je zopár, ale dostávajú menej na lôžkodeň ako oddelenia dlhodobo chorých. Je to preto, že nikto z kompetentných nevie, že život s nevyliečiteľným ochorením si vyžaduje v určitých fázach rovnako intenzívnu lekársku a ošetrovateľskú starostlivosť, ako je starostlivosť pri akútnej koronárnej príhode alebo pri akútnej brušnej príhode.
Kým to lekár nezažije s vlastným rodičom alebo partnerom, tú bezmocnosť zoči-voči bolesti, vracaniu, opuchom, ascitu, ktorý sa nechá tiecť hadičkou do zbernej nádoby aj niekoľko hodín, fyzickej slabosti, ktorá chorého spraví nemohúcim a vedie k strate dôstojnosti, tak to zväčša nepochopí.
Normálny lekár by to však pochopiť mal aj bez tejto skúsenosti, mal by dôverovať, že sa rozvíja nielen jeho odbor, ale aj iné odbory. A tak ako vznikali nové odbory pred 20 a 30 rokmi, tak vznikajú aj dnes. Vždy to však musí byť preto, aby medicína pomáhala chorým ľuďom.
Čo sú najväčšie nedostatky v odbore? Je to ako všade v zdravotníctve financovanie?
Starostlivosť o zomierajúcich v domácnosti alebo tam, kde je ich náhradný domov – domov alebo iné zariadenie sociálnych služieb, je v súčasnosti priam nepredstaviteľná. Všeobecní lekári zatiaľ nemajú žiadne vedomosti ani zručnosti z liečby bolesti a z paliatívnej medicíny, keďže medzi nimi tiež chýba stredná generácia lekárov a priemerný vek všeobecných lekárov na Slovensku je vyše 50 rokov.
Mobilné hospicové tímy by tento nedostatok vedeli riešiť, pretože by dokázali rodinu pacienta alebo jeho opatrovateľov v ústavnej sociálnej starostlivosti navigovať pri procese zomierania. Vedeli by hovoriť s príbuznými a s opatrovateľmi o tom, čo ich v najbližších hodinách a dňoch čaká, ako zomieranie vyzerá a ako sa so zomierajúcim človekom rozlúčiť, aby nemali výčitky, že to nespravili dobre.
Pre vytvorenie mobilných hospicových tímov chýbajú jednak platby poisťovní pre hospicových lekárov a chýbajú aj samotní paliatológovia. Mobilný hospic sv. Kataríny Labouré v Bratislave má prvýkrát za svojej mnohoročnej existencie odborného garanta paliatológa. Dúfame, že sa nám podarí vyjednať so zdravotnými poisťovňami platby za výkony lekára v mobilnom hospici.
Paliatívna medicína má svoj kód aj písomný aj číselný, paliatológ môže predpisovať väčšinu liekov, ktoré potrebuje pri svojej práci v ambulancii alebo v domácnosti, doriešiť je potrebné predpisovanie liekov na žiadanku tak, aby si ich nemusel hradiť pacient.
V domovoch sociálnej starostlivosti pracujú aj sestry, ale nemajú kompetencie sestier, len opatrovateliek. Pracovníkov je tam len tak-tak a každé zomieranie klienta by znamenalo zmenený režim. Len niektoré domovy sociálnej starostlivosti majú špecializované oddelenie, kde môžu byť chorí klienti a kde sa o nich 24 hodín starajú sestry.
Z logiky vášho povolania predpokladám, že váš postoj k eutanázii je záporný. Ale nespeje svet predsa len aj k takémuto riešeniu?
V súvislosti so zomieraním nevyliečiteľne chorých sa vždy natíska otázka eutanázie. Každý človek sa bojí utrpenia a ak to ide, snaží sa mu vyhnúť. V ostatných rokoch došlo k výraznému spresneniu pojmov okolo dobrovoľnej predčasnej smrti.
Priame podanie liekov, ktoré spôsobia smrť, do žily pacienta lekárom znamená aktívnu, vyžiadanú eutanáziu u nevyliečiteľne chorého, psychicky kompetentného pacienta.
Asistovaným sebausmrtením (nesprávne samovraždou – nejde o kriminálny čin človeka, ktorý si zoberie sám život) nazývame užitie liekov, ktoré zabezpečí pacientovi lekár, ale nepodá mu ich do žily a ponechá na pacientovom rozhodnutí, či lieky užije alebo nie.
Druhý spôsob, teda asistované sebausmrtenie na žiadosť nevyliečiteľne chorého človeka, sa stáva čoraz viac dostupným napríklad vo viacerých štátoch USA. O žiadny typ eutanázie nejde, ak nevyliečiteľne chorý pacient po dostatočnom vysvetlení odmietne niektorý zo život zachraňujúcich liečebných postupov, pretože nepovedú ku zlepšeniu kvality jeho života a ani k prepusteniu z nemocnice.
Takisto lekár, ktorý po zrelej úvahe v rámci svojich kompetencií usúdi, spolu s ostatným lekárskym a ošetrovateľským tímom, že začatie alebo pokračovanie v život zachraňujúcej liečbe nie je v najlepšom záujme pacienta, nemusí túto liečbu poskytnúť ani navrhnúť.
Ak je pacient kompetentný, vždy mu to treba dať na rozhodnutie. Tento typ rozhodovania sa zatiaľ v slovenskej medicíne neujal z neprimeraného strachu, že to niekto označí za pasívnu eutanáziu.
Najdôležitejšou udalosťou je kvalitatívny krok dopredu vo viacerých organizačných aspektoch paliatívnej medicíny. Vzdelávanie lekárov v paliatívnej medicíne sa dostáva do ďalšej fázy – pripravujeme prvú reakreditáciu špecializačného odboru na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave.
V lete minulého roku vznikla, ako aj spomínate, Slovenská spoločnosť paliatívnej medicíny, pretože už je dostatok členov, ktorí ju môžu tvoriť. A 28. mája tohto roku sa konala v Bratislave jednodňová prvá konferencia našej spoločnosti, kde sme pozvali aj MUDr. Ondřeja Slámu, PhD., vedeckého sekretára Českej spoločnosti paliatívnej medicíny ČLS JEP, nášho dlhoročného spolupracovníka a spolupútnika na ceste k zlepšeniu vnímania paliatívnej medicíny zdravotníckymi pracovníkmi v oboch našich krajinách.
Očakávate prínosy pre paliatívnu medicínu vznikom Slovenskej spoločnosti paliatívnej medicíny?
Pre mňa osobne je neuveriteľný pocit spokojnosti, že som sa dožila rozvoja paliatívnej medicíny na Slovensku po dvadsiatich rokoch boja o jej miesto medzi ostatnými lekárskymi odbormi. Že mám okolo seba ľudí o jednu generáciu mladších, oddaných našej „medicíne s ľudskou tvárou“.
A že ich okruh sa rozširuje. Čaká nás ešte ďalší kus cesty, trochu iného charakteru, ako bolo prekopávanie chodníčka húštinami neporozumenia. Porozumenie kolegov aj ústretovosť sme už docielili, teraz ide o kvantitatívne zlepšenie dostupnosti paliatívnej medicíny pre všetkých, ktorí ju potrebujú alebo budú potrebovať.
Tak, aby pacienti dostali všetku potrebnú modernú zdravotnú starostlivosť, ako je to už pravidlo v EÚ.
Máme teda dostatok odborníkov paliatívnej medicíny? Je o ňu záujem medzi lekármi?
Problémom v slovenskej medicíne je nadmerná špecializácia lekárov. Najlepšie poznám situáciu vo vnútornom lekárstve. Špecializačná skúška z vnútorného lekárstva nevedie k žiadnej možnosti venovať sa užšej špecializácii, kde sa lepšie platia výkony na prístrojoch ako analytické a syntetické myslenie. Internisti na poliklinikách sú osamelí, primári interných oddelení sú zavalení prácou, v menších nemocniciach až bezútešnou.
Chýbajú lekári strednej generácie, pretože veľa ich pracuje v zahraničí. Osobitná je situácia v klinickej onkológii, ktorá je jednou z tzv. veľkých špecializácií, nasadajúcou na internistický kmeň.
Je však veľmi málo klinických onkológov, ktorí by mali výsadu práce na klinike vnútorného lekárstva v kolektíve ostatných špecialistov tak, aby sa onkologickí pacienti zaradili medzi kardiologických, gastroenterologických, nefrologických, pneumologických a ostatných zväčša polymorbídnych chorých a dostávali rovnakú starostlivosť.
Je to tak v banskobystrickej fakultnej nemocnici, kde je onkologické oddelenie súčasťou nemocnice, ale v Bratislave sú onkologickí pacienti výlučne v dvoch špecializovaných ústavoch, ktoré si nedokázali ani rozdeliť kompetencie.
Odlišuje sa lekár vášho odboru od iných kolegov?
Paliatívnej medicíne by sa mali venovať lekári, ktorí sú vyrovnaní s tým, že každý človek raz umrie. A hlavne s tým, že pacienti neumierajú vinou zlej medicíny, ale napriek tomu, aká je medicína dobrá, koľko sa pokročilo v každej z jej početných oblastí. Akútna a intenzívna medicína, chirurgia, záchranárstvo, technické podporné možnosti predlžovania života...
Dobrý lekár, ktorý má vedomosti, ale ovláda aj umenie diskusie s ostatnými odborníkmi, s ktorými predlžuje chronicky chorým ľuďom život a navyše má empatiu vie, že existuje pomer medzi znesiteľnosťou liečby a dosiahnutým dobrom pre pacienta.
Vie navrhnúť ukončenie kauzálnej liečby, odpovedať na otázky, počkať aj niekoľko dní, kým sa zhodnú všetci lekári a sestry, že naozaj by to pre pacienta bolo najlepšie a súhlasí aj pacient. Pediatria, vnútorné lekárstvo a geriatria sú odbory, kde lekár musí vedieť „o všetkom niečo“, musí mať zhruba dve tretiny vedomostí špecialistu na niektorý telesný systém alebo orgán. Špecialista je ten, čo vie „o niečom všetko“.
Paliatívna medicína sa zaraďuje ako špecializácia medzi ostatné tým, že musí vedieť „o niečom všetko“ – teda o živote s nevyliečiteľným ochorením a o zomieraní všetko, teda aj o zomieraní s demenciou, kardiálnym, renálnym, hepatálnym, pulmonálnym a iným zlyhávaním, nielen o zomieraní na nevyliečiteľné nádorové ochorenie.
Úlohou paliatívnej starostlivosti je okrem iného zlepšiť kvalitu života pacienta až do smrti. Deje sa to aj reálne? Nedávno môj príbuzný zomieral na internom oddelení okresnej nemocnice a doslova ho nechali trpieť...
Pacienti s nevyliečiteľným a progredujúcim nádorovým ochorením sú stále na okraji záujmu internistov. Pričom najmä internisti sú tí, ktorí vedia, čo je to fyzická výkonnosť 3. alebo 4. stupňa u polymorbídneho pacienta, kde možno očakávať smrť do jedného roka.
Onkologické ochorenia v nevyliečiteľnej fáze majú dramatickejší priebeh ako napríklad kardiálne, hepatálne, renálne, pulmonálne a iné orgánové zlyhávanie, vo všetkých prípadoch však je dôležitá dôsledná symptomatická liečba a najmä liečba bolesti.
Nezmyselné indikačné obmedzenia preskripcie silných opioidov na niektoré skupiny lekárov vedú k tomu, že internisti sa nemajú prečo v tejto problematike vzdelávať.
Absurdné je napríklad obmedzenie preskripcie selektívnych COX-2 inhibítorov na ortopédov, reumatológov a neurológov (celecoxib a nižšia dávka etoricoxibu), nedostupnosť nízkych dávok etoricoxibu. Jedine 120 mg etoricoxib môžu predpisovať aj internisti a geriatri, ale je to najmenej a najkratšie používaná dávka.
Podľa ministra zdravotníctva sa predpisuje priveľa liekov, nadmerná je aj ich spotreba... Musíme skrátka šetriť...
Indikačné a preskripčné obmedzenia liekov očividne nevedú k znižovaniu preskripcie ambulantných liekov. Naopak, vedú len k alibizmu, k nutnosti pravidelných návštev špecialistov a k nadmernej administratívnej záťaži.
Pripravujete aj zmeny v koncepcii odboru paliatívna medicína?
Odovzdali sme na ministerstvo zdravotníctva návrh novej Koncepcie odboru paliatívna medicína, vrátane hospicovej starostlivosti. Koncepcia ako najnižšia právna norma bude obsahovať na najbližších desať rokov plán rozvoja paliatívnej medicíny.
Napríklad hospice budú môcť viesť len tí lekári, ktorí si spravia špecializačnú skúšku z paliatívnej medicíny. Na ňu sa môžu prihlásiť internisti, pediatri, geriatri či praktickí lekári.
Ako sa iní zdravotníci, napr. sestry vzdelávajú v tomto odbore?
Vzdelávanie sestier v paliatívnom ošetrovateľstve na postgraduálnej úrovni zatiaľ chýba. Sestry sa aktívne aj pasívne zúčastňujú na konferenciách paliatívnej medicíny, či už to je tento rok VIII. česko-slovenská konferencia paliatívnej medicíny v Brne v septembri a aj na našej prvej konferencii SSPM. Uvidíme, ako to bude ďalej.
Paliatívnu starostlivosť má zabezpečiť multidisciplinárny tím lekárov, sestier a iných zdravotníkov ako psychológ, špeciálny pedagóg/liečebný pedagóg, sociálny pracovník, ale aj duchovný či dobrovoľníci. Viete o konkrétnych pracoviskách, kde to tak funguje?
Paliatívna medicína má vedomosti a zručnosti, aby poradila ostatným špecialistom alebo internistom, geriatrom a pediatrom čo spraviť, aby nevyliečiteľne chorý žil nielen čo najdlhšie, ale zároveň aj čo najlepšie, aby mal dobrú kvalitu života.
Môže sprostredkovať rozhovory s pacientom a s jeho najbližšími o tom, aké predstavy majú všetci o ďalšom živote s ochorením a ako znášajú obmedzenia. Myslím si, že tzv. veľké odbory nevedia, čo od nás majú a môžu očakávať ako pomoc pre svojich pacientov.
Na to by mali vzniknúť vo veľkých univerzitných nemocniciach nemocničné paliatívne tímy, ktoré by vykonávali akútne konziliárne vyšetrenia a navrhli liečebný postup. V takom tíme musí byť minimálne lekár-paliatológ a sestra špecialistka na paliatívne ošetrovateľstvo.
Je pravda, že poisťovne odmietajú platiť paliatívne oddelenia s odôvodnením, že dostatočne zabezpečujú všetku potrebnú starostlivosť na iných oddeleniach, a teda paliatívnu starostlivosť nepotrebujú?
Na Slovensku máme hlavne lôžkové hospice. Ich náklady hradia poisťovne zhruba na 60 percent. Vzhľadom na to, že v hospicoch je najdôležitejšia ľudská práca a myslenie, je potrebné, aby v nich bolo dosť lekárov a dosť sestier a ošetrovateľov.
Na to však poisťovne nedávajú dostatok finančných prostriedkov. Oddelení paliatívnej medicíny je zopár, ale dostávajú menej na lôžkodeň ako oddelenia dlhodobo chorých. Je to preto, že nikto z kompetentných nevie, že život s nevyliečiteľným ochorením si vyžaduje v určitých fázach rovnako intenzívnu lekársku a ošetrovateľskú starostlivosť, ako je starostlivosť pri akútnej koronárnej príhode alebo pri akútnej brušnej príhode.
Kým to lekár nezažije s vlastným rodičom alebo partnerom, tú bezmocnosť zoči-voči bolesti, vracaniu, opuchom, ascitu, ktorý sa nechá tiecť hadičkou do zbernej nádoby aj niekoľko hodín, fyzickej slabosti, ktorá chorého spraví nemohúcim a vedie k strate dôstojnosti, tak to zväčša nepochopí.
Normálny lekár by to však pochopiť mal aj bez tejto skúsenosti, mal by dôverovať, že sa rozvíja nielen jeho odbor, ale aj iné odbory. A tak ako vznikali nové odbory pred 20 a 30 rokmi, tak vznikajú aj dnes. Vždy to však musí byť preto, aby medicína pomáhala chorým ľuďom.
Čo sú najväčšie nedostatky v odbore? Je to ako všade v zdravotníctve financovanie?
Starostlivosť o zomierajúcich v domácnosti alebo tam, kde je ich náhradný domov – domov alebo iné zariadenie sociálnych služieb, je v súčasnosti priam nepredstaviteľná. Všeobecní lekári zatiaľ nemajú žiadne vedomosti ani zručnosti z liečby bolesti a z paliatívnej medicíny, keďže medzi nimi tiež chýba stredná generácia lekárov a priemerný vek všeobecných lekárov na Slovensku je vyše 50 rokov.
Mobilné hospicové tímy by tento nedostatok vedeli riešiť, pretože by dokázali rodinu pacienta alebo jeho opatrovateľov v ústavnej sociálnej starostlivosti navigovať pri procese zomierania. Vedeli by hovoriť s príbuznými a s opatrovateľmi o tom, čo ich v najbližších hodinách a dňoch čaká, ako zomieranie vyzerá a ako sa so zomierajúcim človekom rozlúčiť, aby nemali výčitky, že to nespravili dobre.
Pre vytvorenie mobilných hospicových tímov chýbajú jednak platby poisťovní pre hospicových lekárov a chýbajú aj samotní paliatológovia. Mobilný hospic sv. Kataríny Labouré v Bratislave má prvýkrát za svojej mnohoročnej existencie odborného garanta paliatológa. Dúfame, že sa nám podarí vyjednať so zdravotnými poisťovňami platby za výkony lekára v mobilnom hospici.
Paliatívna medicína má svoj kód aj písomný aj číselný, paliatológ môže predpisovať väčšinu liekov, ktoré potrebuje pri svojej práci v ambulancii alebo v domácnosti, doriešiť je potrebné predpisovanie liekov na žiadanku tak, aby si ich nemusel hradiť pacient.
V domovoch sociálnej starostlivosti pracujú aj sestry, ale nemajú kompetencie sestier, len opatrovateliek. Pracovníkov je tam len tak-tak a každé zomieranie klienta by znamenalo zmenený režim. Len niektoré domovy sociálnej starostlivosti majú špecializované oddelenie, kde môžu byť chorí klienti a kde sa o nich 24 hodín starajú sestry.
Z logiky vášho povolania predpokladám, že váš postoj k eutanázii je záporný. Ale nespeje svet predsa len aj k takémuto riešeniu?
V súvislosti so zomieraním nevyliečiteľne chorých sa vždy natíska otázka eutanázie. Každý človek sa bojí utrpenia a ak to ide, snaží sa mu vyhnúť. V ostatných rokoch došlo k výraznému spresneniu pojmov okolo dobrovoľnej predčasnej smrti.
Priame podanie liekov, ktoré spôsobia smrť, do žily pacienta lekárom znamená aktívnu, vyžiadanú eutanáziu u nevyliečiteľne chorého, psychicky kompetentného pacienta.
Asistovaným sebausmrtením (nesprávne samovraždou – nejde o kriminálny čin človeka, ktorý si zoberie sám život) nazývame užitie liekov, ktoré zabezpečí pacientovi lekár, ale nepodá mu ich do žily a ponechá na pacientovom rozhodnutí, či lieky užije alebo nie.
Druhý spôsob, teda asistované sebausmrtenie na žiadosť nevyliečiteľne chorého človeka, sa stáva čoraz viac dostupným napríklad vo viacerých štátoch USA. O žiadny typ eutanázie nejde, ak nevyliečiteľne chorý pacient po dostatočnom vysvetlení odmietne niektorý zo život zachraňujúcich liečebných postupov, pretože nepovedú ku zlepšeniu kvality jeho života a ani k prepusteniu z nemocnice.
Takisto lekár, ktorý po zrelej úvahe v rámci svojich kompetencií usúdi, spolu s ostatným lekárskym a ošetrovateľským tímom, že začatie alebo pokračovanie v život zachraňujúcej liečbe nie je v najlepšom záujme pacienta, nemusí túto liečbu poskytnúť ani navrhnúť.
Ak je pacient kompetentný, vždy mu to treba dať na rozhodnutie. Tento typ rozhodovania sa zatiaľ v slovenskej medicíne neujal z neprimeraného strachu, že to niekto označí za pasívnu eutanáziu.
Foto: Pavol Funtál. MUDr. Kristína Križanová
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Branislav Janík, redaktor ZdN