Ako spomínate na svojho otca, zakladateľa košickej anestéziológie, ktorý bol v roku 1966 primárom prvého lôžkového ARO v Československu v košickej nemocnici? Oceňovala vtedy spoločnosť jeho zásluhy, alebo sa to veľmi „nenosilo“?
Otec mi zomrel, keď som mal osem rokov. Pamätám si, ako ho kolegovia zvykli volať večer, keď mali komplikovaných pacientov, aby sa s ním mohli poradiť. Neraz musel ísť nazad do nemocnice.
Mojou úlohou bolo stáť pri okne a hlásiť, kedy pred naším domom zastane sanitka. Kolegovia lekári si ho veľmi vážili. Bol spoločenský a mal veľa priateľov. Spoločnosť vtedy prechádzala dramatickým vývojom – najprv postupne politické uvoľnenie, potom august 1968 s vojskami „spojencov“, nasledovaný obdobím normalizácie.
Na ocenenie ľudí, ako bol môj otec, nebol vhodný čas. Neskôr na môjho otca mnohí „zabudli“. Po skončení medicíny som bol viackrát dojatý, keď významné osobnosti košickej medicíny, vediac, že som syn prvého prednostu ARO, vzdali hold môjmu otcovi a považovali sa za jeho žiakov.
Bol otec i napriek skorému odchodu pre vás vzorom, keď ste sa rozhodli aj vy pre štúdium medicíny? Navyše rovnakej špecializácie...
Na štúdium medicíny ma nahovorila mama a som jej za to veľmi vďačný. Pôvodne som chcel byť biológom alebo veterinárom. Anestéziológiu a intenzívnu starostlivosť som si, samozrejme, vybral po otcovi.
Vzorom mi boli obidvaja rodičia, ktorí medicínu milovali. Mama je dnes už v penzii, dlhé roky bola primárkou v Dojčenskom ústave v Košiciach. Patrí k priekopníkom neonatológie na Slovensku.
Čo je na anestéziológii príťažlivé?
Vďaka dokonalosti anestéziologických techník chirurgovia dokážu robiť veľmi náročné výkony u pacientov, u ktorých riziko vážnych zdravotných komplikácií vrátane úmrtia je vysoké aj bez záťaže pridanej chirurgickým výkonom a anestéziou.
Počas anestézie dochádza často k fyziologickým zmenám rýchlo, a teda aj vyhodnotenie situácie a prípadná intervencia musia byť rýchle a správne. Pacienta môžeme stratiť už počas úvodu do anestézie, ešte predtým, než sa ho chirurg dotkol. Sú to adrenalínové situácie, nie je to práca pre každého.
Anestéziológia vyžaduje kombináciu špecifických medicínskych vedomosti a zručností. Je to veľmi pekný, dynamický a zaujímavý medicínsky odbor.
Obaja s manželkou ste anestéziológovia, tejto špecializácii sa venovala tiež mama vašej manželky... Je v rodine už aj tretie pokolenie lekárov, pokračujúce v tradícii, alebo sa deti vydali iným smerom?
Áno, sme rodina dvoch generácií anestéziológov. Dcéra Diana sa nevydala medicínskym smerom, má ekonomické vzdelanie. Syn Lukas skončil druhý ročník medicíny, má teda polovicu štúdia za sebou.
Na rozdiel od slovenského, americké štúdium medicíny je štvorročné, nadväzuje na pregraduálne bakalárske štúdium. Či si tiež vyberie anestéziológiu, o tom ešte neuvažoval. Čakajú ho dva roky klinických predmetov, má čas sa rozhodnúť.
Už 18 rokov pracujete a žijete v USA. Takú možnosť vám dali spoločenské zmeny v roku 1989. Keby k tomu nedošlo, ostali by ste doma, alebo by ste emigrovali?
Pred rokom 1989 som o živote v niektorej z krajín za železnou oponou nikdy neuvažoval. Ilegálna emigrácia by automaticky znamenala perzekúciu mojej rodiny na Slovensku a nemožnosť návratu bez nepríjemných následkov.
Po roku 1989 sa, samozrejme, situácia úplne zmenila. To, že sme nakoniec zostali žiť v Spojených štátoch, nebolo naším pôvodným plánom. Rozhodnutie nebolo vôbec jednoduché a formovalo sa postupne, ako sme si zvykali na život v novom prostredí a súviselo aj s pocitmi, aké sme mali z vývoja spoločnosti a zdravotníctva doma na Slovensku. Profesionálne sa nám s manželkou darilo, zvykli sme si a to rozhodlo.
A motívy na odchod? Hovoríte, že jedným z nich bol aj vývoj v slovenskom zdravotníctve po roku 1989...
Do USA som odišiel s neimigračnými víziami, ktoré neumožňovali zostať v krajine natrvalo. Chcel som získať špecializáciu z anestéziológie v krajine, kde sa robí skutočne špičková medicína.
Spojené štáty boli jediné s presne špecifikovanými podmienkami na to, aby sa zahraničný lekár mohol uchádzať o tzv. rezidentúru. Vývoj na Slovensku po roku 1989, nielen v zdravotníctve, ma nenadchol.
Nemali sme s manželkou pocit, že ak sa vrátime domov na Slovensko, niekto naše nadštandardné vedomosti a schopnosti ocení. To veľmi uľahčilo naše rozhodnutie zostať v Spojených štátoch. A ako pozorujeme, zdravotníctvo je doteraz veľmi problematickým rezortom na Slovensku.
Hneď ste zamierili do Arkansasu?
Ceste do USA predchádzala náročná nostrifikácia medicínskeho diplomu a jazyková skúška. Lekári, ktorí tieto skúšky absolvovali, úspešne či neúspešne, vedia, o čom hovorím.
Prihlášky na anestéziologickú rezidentúru som poslal na viaceré univerzity. Z anestéziologického oddelenia University of Arkansas for Medical Sciences mi zavolali domov.
Podľa výsledkov skúšok a desaťročnej praxe ma považovali za silného kandidáta a ponúkli mi zaplatenie cesty aj pobytu v Little Rocku pod podmienkou, že nevyužijem túto cestu na pohovory na iných univerzitách. Páčil sa mi ich program, aj ako ma prijali, a to rozhodlo.
Asi ten, kto taký zásadný krok nezažil, nepochopí, ale predsa – čo bolo najťažšie v prvých týždňoch, mesiacoch či rokoch v USA?
V prvých mesiacoch som najťažšie znášal odlúčenosť od rodiny. Samozrejme, bol som homesick. Manželka so synom prišli za mnou po ôsmich mesiacoch a dcéra až po roku. Ťažko sa mi zvykalo, že pracovný čas mal časovo definovaný len začiatok ráno o šiestej hodine, často aj skôr.
Skončil sa, keď sa skončili elektívne operácie a službokonajúci anestéziológovia boli schopní pokryť operačné výkony. Nebolo jednoduché zvyknúť si na horúce vlhké leto na juhu Spojených štátov a paradoxne niekedy až nepríjemný chlad v klimatizovaných budovách a na operačných sálach.
Ako vás prijala spoločnosť, kolegovia, susedia? Traduje sa, že americká spoločnosť je otvorená a priateľská voči cudzincom... Platí to aj v realite?
Šéf rezidentského programu a jeho sekretárka mi pomohli udomácniť sa. Urobili pre mňa oveľa viac, ako bolo v náplni ich práce. Pomohli mi nájsť ubytovanie, otvoriť bankový účet atď.
Po mojom príchode do Little Rocku som mal len päť dní na všetky vybavovačky a bez auta a skúseností to nebolo možné stihnúť. Pomoc na začiatku bol veľmi pozitívny a povzbudzujúci zážitok.
Chuť na návrat niekedy bola?
Na život v Amerike sme si s manželkou a deťmi zvykali postupne, ale dnes sa tu už cítime doma. Návrat na Slovensko po skončení anestéziologickej rezidentúry bol jednou z možnosti, ale na druhej strane, praktickejšie bolo zostať v USA, najmä keď sa manželka vydala rovnakou cestou ako ja. Na Slovensko chodíme často a radi.
Čo vás v systéme práce prekvapilo po príchode do USA najviac? Príjemne i nepríjemne?
Už som spomínal veľké pracovné zaťaženie. Američania sa stále snažia zlepšiť efektivitu práce. Tempo je vysoké, prestoje medzi operačnými výkonmi sa netolerujú. Príjemným prekvapením boli ľudia, ktorí mi poskytli pomoc na začiatku pobytu.
Môžete porovnať systém práce na vašom súčasnom štátnom pracovisku, v nemocnici pre veteránov, s našimi štátnymi nemocnicami? U nás je vžitý názor, že štátne nemocnice nevedia hospodáriť, veď aj majú dlhy za vyše 500 mil. eur... Ako je na tom ekonomika v americkej štátnej nemocnici?
Nechcem porovnávať slovenské a americké štátne nemocnice, nie som odborníkom v organizácii zdravotníctva. Myslím si však, že štát je horší hospodár ako súkromný sektor. Štát pôsobí ako magnet na byrokratov, všetky schvaľovania musia prejsť cez viacero zbytočných stupňov.
Plytvanie a chyby sa nezosobňujú. Privátne zdravotníctvo musí finančne prežiť bez možnosti odkrojiť si väčší kúsok z rozpočtu, t. j. z peňazí daňových poplatníkov. Toto je môj názor na štátne verzus privátne hospodárenie bez ohľadu na krajinu.
Kto sú pacienti John L. Mcclellan Memorial Veterans Hospital? Bývalí vojaci? Alebo účastníci amerických vojenských misií niekde v Afganistane, Iraku a podobne? Ich rodiny? Čo pacienti platia pri hospitalizácii?
Pacientmi zdravotníckych zariadení pre veteránov sú vojaci, ktorí sú dočasne alebo trvalo mimo aktívnej služby. Zriedkavo, ale stane sa, že občas máme i veteránov z druhej svetovej vojny.
Samozrejme, máme veteránov z Vietnamu, Afganistanu, Iraku. Zdravotnícke zariadenia pre veteránov sú riadené ministerstvom pre záležitosti veteránov, nie ministerstvom obrany.
Veteráni si čiastočne hradia zdravotnú starostlivosť v niektorých špecifických prípadoch, napríklad keď ochorenie nevzniklo počas aktívnej služby a ani s aktívnou službou v armáde nijako nesúvisí. Anestéziológovia neriešia problém, na čo veteráni majú alebo nemajú nárok.
V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi slovenským americkým zdravotníctvom? Dobiehajú nás stále ešte roky z minulého režimu?
Americké zdravotníctvo má výrazne privátny charakter, slovenské zdravotníctvo je závislé od verejných financií, to ho stále spája s minulým režimom.
Privátne nemocnice súťažia o pacientov medzi sebou, majú záujem o najlepších odborníkov a s tým súvisí aj adekvátne finančné ohodnotenie. Kvalitu porovnávať nemôžem, žijem už príliš dlho za Atlantikom.
Do pôsobenia vašej nemocnice zasahuje štát Arkansas, alebo federálna vláda? Kto nemocnicu financuje, odkiaľ má prostriedky na nové prístroje, investície?
Nemocnice pre veteránov sú federálne inštitúcie, štáty do ich chodu nezasahujú a nefinancujú ich. Rozpočet pre Department of Veterans Affairs schvaľuje americký Kongres. Ďalšie rozdelenie finančných prostriedkov sa deje vnútri systému podľa rozpočtov jednotlivých zdravotníckych zariadení.
Funguje eHealth a DRG? Venuje aj americký lekár tretinu času na „papierovanie“ ako náš slovenský?
Informačné technológie sa stali neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti. Zvlášť telemedicína má veľkú podporu v našom systéme. „Papierovanie“ je všade.
Nielen kvantita, ale aj kvalita lekárskej práce sa hodnotí podľa kvality dokumentácie. Čím dlhšie pracujem, tým viac času trávim pri počítači.
Čo chcel končiaci prezident Obama vlastne dosiahnuť s Obamacare? Zadarilo sa mu?
Názov Obamacare hovorí, kto inicioval reformu amerického zdravotníctva, nič viac. Obamacare je federálny zákon o ochrane pacienta a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Dokument má 2 700 strán. Odborníkov, ktorí poznajú obsah celého dokumentu, nie je veľa.
Ja k nim nepatrím. Zákon zvýšil dostupnosť zdravotnej starostlivosti zvýšením počtu poistencov. Napríklad pri podaní federálneho daňového priznania je každý Američan povinný poskytnúť dôkaz o zdravotnom poistení.
To je prvýkrát v histórii Spojených štátov. Počet nepoistených Američanov výrazne klesol, ale na celkové hodnotenie pozitív a negatív zákona je ešte priskoro.
Ste spokojný s americkým štýlom života?
Americký spôsob života je téma na samostatný rozhovor. Súvisí s hodnotami, ktoré Američania vyznávajú. Američania sú presvedčení, že každý môže byť v živote úspešný, čo závisí od individuálnych hodnôt a nadania človeka.
Američania sú optimistickejší ako Slováci. K americkému spôsobu života patrí zdvorilosť, Američania pri stretnutí nezačnú hneď spomínať osobné problémy, k bežným životným problémom sa stavajú vecne. Radi nakupujú, jedia, športujú, poľujú a chytajú ryby.
Návrat už teda neprichádza do úvahy?
Návrat na Slovensko v aktívnom veku neplánujem. Keď som odišiel do Spojených štátov, k rodnému Slovensku som pridal ďalšiu krajinu, ktorú mám rád, v ktorej sa cítim doma. Na svete sú tisíce ľudí (zrejme viac), ktorí to takto cítia.
Vďaka slovenským politikom a zákonodarcom som prišiel o slovenské občianstvo. Američanom moje dvojaké občianstvo neprekážalo. Nedávno som sedel na transatlantickom lete vedľa staršej talianskej dámy, bývalej univerzitnej učiteľky gréčtiny a latinčiny.
Zdôraznila mi, aké je dôležité zachovať si občianstvo krajiny, z ktorej pochádza. Talianskymi občanmi sú aj jej tri dospelé deti, hoci sa narodili a žijú v Spojených štátoch a, samozrejme, hovoria plynule taliansky. Ja som si radšej nechal svoju slovenskú skúsenosť pre seba. Úprimne, hanbil som sa.
Otec mi zomrel, keď som mal osem rokov. Pamätám si, ako ho kolegovia zvykli volať večer, keď mali komplikovaných pacientov, aby sa s ním mohli poradiť. Neraz musel ísť nazad do nemocnice.
Mojou úlohou bolo stáť pri okne a hlásiť, kedy pred naším domom zastane sanitka. Kolegovia lekári si ho veľmi vážili. Bol spoločenský a mal veľa priateľov. Spoločnosť vtedy prechádzala dramatickým vývojom – najprv postupne politické uvoľnenie, potom august 1968 s vojskami „spojencov“, nasledovaný obdobím normalizácie.
Na ocenenie ľudí, ako bol môj otec, nebol vhodný čas. Neskôr na môjho otca mnohí „zabudli“. Po skončení medicíny som bol viackrát dojatý, keď významné osobnosti košickej medicíny, vediac, že som syn prvého prednostu ARO, vzdali hold môjmu otcovi a považovali sa za jeho žiakov.
Bol otec i napriek skorému odchodu pre vás vzorom, keď ste sa rozhodli aj vy pre štúdium medicíny? Navyše rovnakej špecializácie...
Na štúdium medicíny ma nahovorila mama a som jej za to veľmi vďačný. Pôvodne som chcel byť biológom alebo veterinárom. Anestéziológiu a intenzívnu starostlivosť som si, samozrejme, vybral po otcovi.
Vzorom mi boli obidvaja rodičia, ktorí medicínu milovali. Mama je dnes už v penzii, dlhé roky bola primárkou v Dojčenskom ústave v Košiciach. Patrí k priekopníkom neonatológie na Slovensku.
Čo je na anestéziológii príťažlivé?
Vďaka dokonalosti anestéziologických techník chirurgovia dokážu robiť veľmi náročné výkony u pacientov, u ktorých riziko vážnych zdravotných komplikácií vrátane úmrtia je vysoké aj bez záťaže pridanej chirurgickým výkonom a anestéziou.
Počas anestézie dochádza často k fyziologickým zmenám rýchlo, a teda aj vyhodnotenie situácie a prípadná intervencia musia byť rýchle a správne. Pacienta môžeme stratiť už počas úvodu do anestézie, ešte predtým, než sa ho chirurg dotkol. Sú to adrenalínové situácie, nie je to práca pre každého.
Anestéziológia vyžaduje kombináciu špecifických medicínskych vedomosti a zručností. Je to veľmi pekný, dynamický a zaujímavý medicínsky odbor.
Obaja s manželkou ste anestéziológovia, tejto špecializácii sa venovala tiež mama vašej manželky... Je v rodine už aj tretie pokolenie lekárov, pokračujúce v tradícii, alebo sa deti vydali iným smerom?
Áno, sme rodina dvoch generácií anestéziológov. Dcéra Diana sa nevydala medicínskym smerom, má ekonomické vzdelanie. Syn Lukas skončil druhý ročník medicíny, má teda polovicu štúdia za sebou.
Na rozdiel od slovenského, americké štúdium medicíny je štvorročné, nadväzuje na pregraduálne bakalárske štúdium. Či si tiež vyberie anestéziológiu, o tom ešte neuvažoval. Čakajú ho dva roky klinických predmetov, má čas sa rozhodnúť.
Už 18 rokov pracujete a žijete v USA. Takú možnosť vám dali spoločenské zmeny v roku 1989. Keby k tomu nedošlo, ostali by ste doma, alebo by ste emigrovali?
Pred rokom 1989 som o živote v niektorej z krajín za železnou oponou nikdy neuvažoval. Ilegálna emigrácia by automaticky znamenala perzekúciu mojej rodiny na Slovensku a nemožnosť návratu bez nepríjemných následkov.
Po roku 1989 sa, samozrejme, situácia úplne zmenila. To, že sme nakoniec zostali žiť v Spojených štátoch, nebolo naším pôvodným plánom. Rozhodnutie nebolo vôbec jednoduché a formovalo sa postupne, ako sme si zvykali na život v novom prostredí a súviselo aj s pocitmi, aké sme mali z vývoja spoločnosti a zdravotníctva doma na Slovensku. Profesionálne sa nám s manželkou darilo, zvykli sme si a to rozhodlo.
A motívy na odchod? Hovoríte, že jedným z nich bol aj vývoj v slovenskom zdravotníctve po roku 1989...
Do USA som odišiel s neimigračnými víziami, ktoré neumožňovali zostať v krajine natrvalo. Chcel som získať špecializáciu z anestéziológie v krajine, kde sa robí skutočne špičková medicína.
Spojené štáty boli jediné s presne špecifikovanými podmienkami na to, aby sa zahraničný lekár mohol uchádzať o tzv. rezidentúru. Vývoj na Slovensku po roku 1989, nielen v zdravotníctve, ma nenadchol.
Nemali sme s manželkou pocit, že ak sa vrátime domov na Slovensko, niekto naše nadštandardné vedomosti a schopnosti ocení. To veľmi uľahčilo naše rozhodnutie zostať v Spojených štátoch. A ako pozorujeme, zdravotníctvo je doteraz veľmi problematickým rezortom na Slovensku.
Hneď ste zamierili do Arkansasu?
Ceste do USA predchádzala náročná nostrifikácia medicínskeho diplomu a jazyková skúška. Lekári, ktorí tieto skúšky absolvovali, úspešne či neúspešne, vedia, o čom hovorím.
Prihlášky na anestéziologickú rezidentúru som poslal na viaceré univerzity. Z anestéziologického oddelenia University of Arkansas for Medical Sciences mi zavolali domov.
Podľa výsledkov skúšok a desaťročnej praxe ma považovali za silného kandidáta a ponúkli mi zaplatenie cesty aj pobytu v Little Rocku pod podmienkou, že nevyužijem túto cestu na pohovory na iných univerzitách. Páčil sa mi ich program, aj ako ma prijali, a to rozhodlo.
Asi ten, kto taký zásadný krok nezažil, nepochopí, ale predsa – čo bolo najťažšie v prvých týždňoch, mesiacoch či rokoch v USA?
V prvých mesiacoch som najťažšie znášal odlúčenosť od rodiny. Samozrejme, bol som homesick. Manželka so synom prišli za mnou po ôsmich mesiacoch a dcéra až po roku. Ťažko sa mi zvykalo, že pracovný čas mal časovo definovaný len začiatok ráno o šiestej hodine, často aj skôr.
Skončil sa, keď sa skončili elektívne operácie a službokonajúci anestéziológovia boli schopní pokryť operačné výkony. Nebolo jednoduché zvyknúť si na horúce vlhké leto na juhu Spojených štátov a paradoxne niekedy až nepríjemný chlad v klimatizovaných budovách a na operačných sálach.
Ako vás prijala spoločnosť, kolegovia, susedia? Traduje sa, že americká spoločnosť je otvorená a priateľská voči cudzincom... Platí to aj v realite?
Šéf rezidentského programu a jeho sekretárka mi pomohli udomácniť sa. Urobili pre mňa oveľa viac, ako bolo v náplni ich práce. Pomohli mi nájsť ubytovanie, otvoriť bankový účet atď.
Po mojom príchode do Little Rocku som mal len päť dní na všetky vybavovačky a bez auta a skúseností to nebolo možné stihnúť. Pomoc na začiatku bol veľmi pozitívny a povzbudzujúci zážitok.
Chuť na návrat niekedy bola?
Na život v Amerike sme si s manželkou a deťmi zvykali postupne, ale dnes sa tu už cítime doma. Návrat na Slovensko po skončení anestéziologickej rezidentúry bol jednou z možnosti, ale na druhej strane, praktickejšie bolo zostať v USA, najmä keď sa manželka vydala rovnakou cestou ako ja. Na Slovensko chodíme často a radi.
Čo vás v systéme práce prekvapilo po príchode do USA najviac? Príjemne i nepríjemne?
Už som spomínal veľké pracovné zaťaženie. Američania sa stále snažia zlepšiť efektivitu práce. Tempo je vysoké, prestoje medzi operačnými výkonmi sa netolerujú. Príjemným prekvapením boli ľudia, ktorí mi poskytli pomoc na začiatku pobytu.
Môžete porovnať systém práce na vašom súčasnom štátnom pracovisku, v nemocnici pre veteránov, s našimi štátnymi nemocnicami? U nás je vžitý názor, že štátne nemocnice nevedia hospodáriť, veď aj majú dlhy za vyše 500 mil. eur... Ako je na tom ekonomika v americkej štátnej nemocnici?
Nechcem porovnávať slovenské a americké štátne nemocnice, nie som odborníkom v organizácii zdravotníctva. Myslím si však, že štát je horší hospodár ako súkromný sektor. Štát pôsobí ako magnet na byrokratov, všetky schvaľovania musia prejsť cez viacero zbytočných stupňov.
Plytvanie a chyby sa nezosobňujú. Privátne zdravotníctvo musí finančne prežiť bez možnosti odkrojiť si väčší kúsok z rozpočtu, t. j. z peňazí daňových poplatníkov. Toto je môj názor na štátne verzus privátne hospodárenie bez ohľadu na krajinu.
Kto sú pacienti John L. Mcclellan Memorial Veterans Hospital? Bývalí vojaci? Alebo účastníci amerických vojenských misií niekde v Afganistane, Iraku a podobne? Ich rodiny? Čo pacienti platia pri hospitalizácii?
Pacientmi zdravotníckych zariadení pre veteránov sú vojaci, ktorí sú dočasne alebo trvalo mimo aktívnej služby. Zriedkavo, ale stane sa, že občas máme i veteránov z druhej svetovej vojny.
Samozrejme, máme veteránov z Vietnamu, Afganistanu, Iraku. Zdravotnícke zariadenia pre veteránov sú riadené ministerstvom pre záležitosti veteránov, nie ministerstvom obrany.
Veteráni si čiastočne hradia zdravotnú starostlivosť v niektorých špecifických prípadoch, napríklad keď ochorenie nevzniklo počas aktívnej služby a ani s aktívnou službou v armáde nijako nesúvisí. Anestéziológovia neriešia problém, na čo veteráni majú alebo nemajú nárok.
V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi slovenským americkým zdravotníctvom? Dobiehajú nás stále ešte roky z minulého režimu?
Americké zdravotníctvo má výrazne privátny charakter, slovenské zdravotníctvo je závislé od verejných financií, to ho stále spája s minulým režimom.
Privátne nemocnice súťažia o pacientov medzi sebou, majú záujem o najlepších odborníkov a s tým súvisí aj adekvátne finančné ohodnotenie. Kvalitu porovnávať nemôžem, žijem už príliš dlho za Atlantikom.
Do pôsobenia vašej nemocnice zasahuje štát Arkansas, alebo federálna vláda? Kto nemocnicu financuje, odkiaľ má prostriedky na nové prístroje, investície?
Nemocnice pre veteránov sú federálne inštitúcie, štáty do ich chodu nezasahujú a nefinancujú ich. Rozpočet pre Department of Veterans Affairs schvaľuje americký Kongres. Ďalšie rozdelenie finančných prostriedkov sa deje vnútri systému podľa rozpočtov jednotlivých zdravotníckych zariadení.
Funguje eHealth a DRG? Venuje aj americký lekár tretinu času na „papierovanie“ ako náš slovenský?
Informačné technológie sa stali neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti. Zvlášť telemedicína má veľkú podporu v našom systéme. „Papierovanie“ je všade.
Nielen kvantita, ale aj kvalita lekárskej práce sa hodnotí podľa kvality dokumentácie. Čím dlhšie pracujem, tým viac času trávim pri počítači.
Čo chcel končiaci prezident Obama vlastne dosiahnuť s Obamacare? Zadarilo sa mu?
Názov Obamacare hovorí, kto inicioval reformu amerického zdravotníctva, nič viac. Obamacare je federálny zákon o ochrane pacienta a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Dokument má 2 700 strán. Odborníkov, ktorí poznajú obsah celého dokumentu, nie je veľa.
Ja k nim nepatrím. Zákon zvýšil dostupnosť zdravotnej starostlivosti zvýšením počtu poistencov. Napríklad pri podaní federálneho daňového priznania je každý Američan povinný poskytnúť dôkaz o zdravotnom poistení.
To je prvýkrát v histórii Spojených štátov. Počet nepoistených Američanov výrazne klesol, ale na celkové hodnotenie pozitív a negatív zákona je ešte priskoro.
Ste spokojný s americkým štýlom života?
Americký spôsob života je téma na samostatný rozhovor. Súvisí s hodnotami, ktoré Američania vyznávajú. Američania sú presvedčení, že každý môže byť v živote úspešný, čo závisí od individuálnych hodnôt a nadania človeka.
Američania sú optimistickejší ako Slováci. K americkému spôsobu života patrí zdvorilosť, Američania pri stretnutí nezačnú hneď spomínať osobné problémy, k bežným životným problémom sa stavajú vecne. Radi nakupujú, jedia, športujú, poľujú a chytajú ryby.
Návrat už teda neprichádza do úvahy?
Návrat na Slovensko v aktívnom veku neplánujem. Keď som odišiel do Spojených štátov, k rodnému Slovensku som pridal ďalšiu krajinu, ktorú mám rád, v ktorej sa cítim doma. Na svete sú tisíce ľudí (zrejme viac), ktorí to takto cítia.
Vďaka slovenským politikom a zákonodarcom som prišiel o slovenské občianstvo. Američanom moje dvojaké občianstvo neprekážalo. Nedávno som sedel na transatlantickom lete vedľa staršej talianskej dámy, bývalej univerzitnej učiteľky gréčtiny a latinčiny.
Zdôraznila mi, aké je dôležité zachovať si občianstvo krajiny, z ktorej pochádza. Talianskymi občanmi sú aj jej tri dospelé deti, hoci sa narodili a žijú v Spojených štátoch a, samozrejme, hovoria plynule taliansky. Ja som si radšej nechal svoju slovenskú skúsenosť pre seba. Úprimne, hanbil som sa.
Foto: archív. MUDr. Rudolf Klima
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Branislav Janík, redaktor ZdN