Tomáš Drucker: Chcem pocítiť situáciu medzi zdravotníkmi

Hovorili sme s ministrom zdravotníctva JUDr. Ing. Tomášom Druckerom.
 

Ako sa človek stane ministrom?
 

Na začiatku bola otázka z Úradu vlády SR, či by som prišiel na stretnutie, kde sa ma premiér spýtal, čo by sa dalo diskutovať o reforme zdravotníctva z pohľadu manažéra. Vysvetlil mi dôvody, prečo by to chcel riešiť krízovým manažérom. Nechal mi priestor, aby som sa nad tým zamyslel. V podstate to bolo veľmi podobné, ako som sa stal aj generálnym riaditeľom Slovenskej pošty.
 

Ešte ste to neoľutovali? Ani vaša manželka a deti?
 

Myslím si, že rodina nie. Ale je pravda, že na to, aby ste povedali áno, musíte sa zamyslieť. Musel som si povedať, aké sú dôvody, aby som povedal nie. To, že to bude mimoriadne náročné, že sa mi to nemusí podariť, že nemusím skončiť, aj keď sa mi to podarí, ako oslavovaný, neboli dôvody, aby som povedal nie.

Zrejme by bola ľahšia cesta povedať nie, mal by som asi pokojnejší život pod menším tlakom, ale potom by som si musel zodpovedať na otázku, či som sa v živote pokúsil niečo urobiť a zlepšiť a prečo som to teda neurobil...
 

Stretli ste sa už v podstate so všetkými relevantnými subjektmi v systéme. Čo vám dali tieto stretnutia? Dá sa z toho množstva informácií, návrhov, podnetov a požiadaviek vylúpnuť racionálne jadro, s ktorým môžete ďalej pracovať?
 

Pôsobil som v poradenstve v zdravotníctve, takže nejakú predstavu o problematike som mal. Určite mi stretnutia dali veľa na detailné poznanie konkrétnych ľudí a o tom, ako premýšľajú, ale aj na to, aby sme diskutovali o mnohých problémoch.

Diskusie mi potvrdili, že mnohé problémy sú podobné, že sa v niečom prekrývajú. Dali mi určitú prierezovú mapu, ktorú som si zasadil do svojho vnímania. Som veľmi rád, že som s nimi mohol komunikovať, že som spoznal partnerov, s ktorými budem spolupracovať. Áno, aj osobný kontakt mi dal veľa, aj ten obsah za tým.
 

Myslíte, že ste dostávali objektívne informácie?
 

Myslím si, že áno. Nehovorili sme o konkrétnych problémoch, nehovorili sme, kto čo urobil, kto čo neurobil.
 

Mám na mysli napríklad lekársku službu prvej pomoci, kde sa lekári dlhé roky domáhajú jej skrátenia do polnoci, resp. do desiatej večer... Či vás informácie, ktoré ponúkli, presvedčili o ich pravde?
 

Na to som mal v podstate svoj vlastný názor. Tu je prvoradý verejný záujem. V programovom vyhlásení vlády nehovoríme len o lekárskej pohotovostnej službe, ale aj o lekárenskej či zubnolekárskej pohotovosti v 24-hodinovom režime, o minimálnej povinnej sieti garantovaných ambulancií LSPP.

Keď zabudnete na to, že ste minister a náhle ochoriete alebo máte choré dieťa, potrebujete niekam ísť a zistíte, že vlastne neviete kam. Je to jednoduchá implicitná záležitosť, že táto služba je potrebná. Ale to, s akými podmienkami, s akým financovaním, nad tým treba premýšľať.

Asi však netreba mať 89 LSPP s nonstop prevádzkou, kde lekár sedí a nepríde žiadny pacient. Rozumiem tomuto problému, chápem tie nemotivácie, nároky... Všetko má svoju mieru pravdy, ale je to vždy o diskusii, o nastavení systému, aby mal pozitívne a negatívne motivácie.
 

Dostalo sa do programového vyhlásenia vlády všetko, čo ste v ňom chceli mať, alebo ostala problematika, ktorá bude následne rozpracovaná v úlohách ministerstva?
 

V podstate na obe otázky odpoviem áno. Je tam všetko, čo som chcel, ale zároveň som tam nedal niektoré veci, na ktorých pracovať budeme. Nenachádza sa tam napríklad oddlženie, ktoré riešiť chceme, nenachádza sa tam detenčný ústav, ktorý vnímam ako veľmi dôležitý.

Má to svoje dôvody, prečo nie je všetko v programovom vyhlásení, ale bude to určite o úlohách. Vo vyhlásení sa však zasa napríklad uvádza pracovná zdravotná služba, skrátenie čakacích lehôt na zdravotné a ošetrovateľské výkony, zavedenie maximálnych čakacích lehôt na plánované výkony v nemocniciach, skvalitňovanie stavu budov a oddelení regionálnych nemocníc či zavedenie prehľadných pravidiel pri platbách pacientov a vytvorenie systému viaczdrojového financovania.
 

Vrátim sa k oddlženiu, ktoré ste spomenuli. Ministerka Zuzana Zvolenská chcela, aby štátne nemocnice mali do konca roka 2015 vyrovnané hospodárenie. Zadlžovanie pokračuje, predpokladám, že nič iné ako ďalšie oddlženie nepomôže. Ako presvedčíte Petra Kažimíra, aby s tým súhlasil a dal na to peniaze?
 

Myslím si, že na to máme zhodný názor, s oddlžením nie je problém. Problém je s tým, že oddlženie vyrieši aktuálny stav dlhov, ale objem financií, ktorý smeruje poskytovateľom, nepokrýva ich náklady. Nie je veľký záujem financovať niečo, keď neviete, aká je tam efektívnosť.

S ministrom financií si rozumieme, že treba robiť racionalizáciu na strane poskytovateľov tam, kde sa robiť dá, treba robiť optimalizáciu prerozdeľovania zdrojov. Veľa peňazí ide napríklad za liekmi a je namieste otázka, či v spotrebe liekov dokážeme ušetriť.

Sú tam potenciálne desiatky miliónov eur, ktoré by sme mohli presúvať napríklad na ústavnú zdravotnú starostlivosť. Skôr ako diskutovať o tom, či treba dať ďalších 500 mil. eur na oddlženie, treba hovoriť o tom, či to vyrieši problémy, alebo sa peniaze nezačnú odčerpávať na ďalšie veci, ktoré nemáme pod kontrolou.
 

Viete povedať konkrétne riešenie? Napríklad bude to nenávratná finančná pomoc alebo bude to pôžička?
 

Nerád by som to zatiaľ konkretizoval. Pripravujeme s ministerstvom financií konkrétnu analýzu a návrh, ako k tomu pristúpime. Uvedomujeme si, že cena peňazí, ktorou je zadlžovanie financované, je vysoká, čo predražuje nákladovosť systému.

Ale kým nedokážeme zabezpečiť, že sa tie peniaze nebudú ďalej predražovať, nedokážeme tieto náklady ceny peňazí odtiaľ dostať a zlacniť to. Uvedomujem si problémy mnohých dodávateľov, že majú faktúry po lehote splatnosti. Vnímam to z hľadiska času ako dôležitú prioritu, ale pravidlá, ako to urobiť, musíme mať úplne presné a jasné. 
 

Tak aspoň termín, dokedy padne rozhodnutie?
 

V nasledujúcich pár týždňoch alebo mesiacoch. Vytvoríme pracovný tím oboch ministerstiev, ktorý určí pravidlá a podmienky, aby bol dodržiavaný zákon, aby sa neuprednostňovali veritelia, aby sa peniaze použili presne na to, na čo budú určené, či to bude návratná pomoc, do akej miery nenávratná.

To všetko nechceme definovať skôr, kým sa nedohodneme na všetkom.
 

Nelimituje vás to, že štátne nemocnice ako strategické koncové zariadenia majú pod sebou mäkký vankúš a exekútor na ne aj tak nemôže siahnuť? UN Bratislava len Sociálnej poisťovni dlhuje 80 mil. eur... Nie je to diskriminácia iných nemocníc, že štátne zariadenia sú chránené?
 

Príspevkové nemocnice dnes už nie sú úplne chránené pred exekúciou. Nie je však možné exekvovať žiadny majetok ani prostriedky určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Štát zabezpečuje istý typ verejného záujmu, občania potrebujú byť zdraví, aby boli ekonomicky čo najaktívnejší, za tým je aj hospodársky záujem štátu.

Štát svoj verejný záujem musí chrániť rôznymi opatreniami, aj keď sa zdajú možno nevyvážené. Súkromní poskytovatelia budú vždy hľadať len tú oblasť podnikania, kde prostredníctvom efektivity dosiahnu zisk.

Efektivita meraná cez priamy zisk môže byť v prípade verejného záujmu niekedy nízka alebo takmer žiadna. Treba vnímať komplexný pohľad požiadavky na zdravú a zároveň ekonomicky aktívnu populáciu.

Nemožno očakávať, že súkromní podnikatelia sú ochotní robiť isté typy medicínsky náročných, ale stratových výkonov. Ak by sme umožnili, aby mal súkromný sektor nadvládu nad verejným záujmom, likvidovali by sme istým spôsobom spoločnosť a spoločenskú dohodu.

Každé právo je obmedzené verejným záujmom, ten musí byť z pohľadu štátu chránený.
 

Nie je riziko, že pohľadávky štátnych zariadení skupujú tretie subjekty? Napríklad istá poľská skupina, ktorá pred časom tlačila na exekúciu práve UN Bratislava...
 

Kupujú sa tieto pohľadávky, zabrániť tomu nemôžeme. Máme skutočne problémy s tým, že nemocnice sa zadlžujú, že sa niektoré veci neriešia systémovo. Musíme to klbko problémov niekde začať rozmotávať.

Musíme definovať pravidlá, musíme zabrániť, aby boli takéto nástroje, ktoré rôzne subjekty môžu využívať, zneužívané. Budeme sa snažiť systém oddlžiť čo najefektívnejšie a najspravodlivejšie.
 

Je riaditeľ nemocnice s desiatkami miliónov eur dlhu riaditeľom na svojom mieste? Je dobrým manažérom?
 

Nedá sa hodnotiť, či je dobrý manažér iba za to, či je zodpovedný za dlh, resp. za tvorbu akého dlhu. Či je dobrý manažér, sa dá povedať podľa krokov vedúcich k racionalizácii niektorých činností a pod. Univerzitné nemocnice napríklad nedostávajú zaplatené reálne náklady za poskytnuté výkony.

Ak ide 90 percent prostriedkov UN Bratislava na mzdové náklady a porovnáte to s nákladmi na mzdy napríklad v NÚSCH Bratislava, kde to je 35 až 40 percent, znamená to, že máme malý objem financií alebo veľký počet zamestnancov. NÚSCH má pritom vyššie priemerné mzdy ako UN Bratislava, ktorá má buď priveľa zamestnancov, alebo dostáva na činnosť málo peňazí.

Keď sa pozriem, koľko dostáva za ukončenú hospitalizáciu nemocnica a koľko ústav, sú to násobky väčšieho počtu peňazí, samozrejme kardiocentrum poskytuje úplne iné výkony, ale pomer nákladov na mzdách a priemerná mzda by mali vykázať istý súlad. Prečo to tak je, treba hľadať v minulosti, ale toto treba zmeniť.

Problém s UN Bratislava je, že je to všeobecná, univerzitná a koncová nemocnica a všetko, čo sa nedá inde na Slovensku vyliečiť a neputuje do špecializovaných ústavov, ide sem. Robí sa tam všeobecná časť za náklady, ktoré by nemusela mať. Je potrebná zmena a racionalizácia univerzitných nemocníc.

Nebude to bezbolestná záležitosť a treba tiež povedať, že ekonomicky náročné činnosti budú aj uhrádzané.
 

Z čoho?
 

Z verejných zdrojov máme určitý objem peňazí a môžeme to riešiť presunutím v rámci tohto objemu a účelne ich vynaložiť. Spomínal som náklady na lieky, kde som presvedčený, že ich znížiť dokážeme. Ak by som peniaze bez racionalizácie zobral iným poskytovateľom, len by som presunul dlh jedných na druhých.
 

Riaditeľ zadlženej nemocnice to riešiť nevedel, nechcel či nemohol?
 

Môže to byť kombinácia všetkého, ťažko mi to je posúdiť. Určite platí, že ak mu poisťovne nedajú viac peňazí, nič s tým neurobí. Ak v systéme nenájde niekto v poisťovniach viac peňazí pre poskytovateľov – čo je asi otázka systémových zmien, nemá riaditeľ šancu. Zdravotnú starostlivosť však poskytnúť musí.
 

Váš predchodca to nemohol riešiť?
 

Odkiaľ mal na to mať? Mal urobiť to, o čom hovoríme – systémové zmeny, reštrukturalizáciu zdrojov, treba pripraviť nevyhnutné opatrenia napríklad v optimalizovaní nákladov na lieky.

Verejné zdroje musia byť prerozdeľované tak, aby čo najspravodlivejšie odrážali reálne náklady na jednotlivé zdravotné výkony. Musíme hovoriť o sieti, ale dnes ak chcete zatvoriť nemocnicu, pôrodnicu, hneď sú tu petície.
 

Ale súkromník Svet zdravia si na zatvorenie banskoštiavnickej pôrodnice trúfol. Trúfne si štát zatvoriť nemocnicu? Prehodnotenie koncovej siete nemocníc s ohľadom na geografické, finančné a regionálne potreby, ako aj na bezpečnosť pacienta je aj vo vládnom programe...
 

Myslím si, že štát si trúfne na racionalizáciu siete, ktorá nebude iba o zatváraní nemocníc, ale o transformácii toho, čo sa v nemocniciach robí, čo sa tam robiť nemá, čo by tam mohlo zostať. Načo má mať nemocnica urgent či operačku na činnosti, ktoré sa tam robia veľmi zbežne, keď o dvadsať kilometrov ďalej je nemocnica, ktorá môže centralizovať väčší počet výkonov, bude mať lepší a lepšie platený a skúsenejší personál.

A doliečovať sa môžu pacienti už v regióne v zariadení na chronickom lôžku. Ľuďom nezoberieme všetko, zachováme dostupnosť ambulantnej starostlivosti, LSPP, doliečenia a myslím si, že problém s tým mať nebudú. Prečo to nerobili moji predchodcovia, to je skôr otázka pre nich, možno nebola dostatočná spoločenská objednávka, ale ja inú alternatívu, ako sa o to pokúsiť, nevidím.
 

Také klasické teritóriá sú Žilina, Martin, Ružomberok alebo Nové Zámky, Nitra a Levice... Je efektívna taká koncentrácia nemocníc?
 

Ako ste sám povedali, prehodnotenie siete v programovom vyhlásení, aby sme presne určili počty a činnosti, ktoré v ktorých nemocniciach majú byť.
 

Fakt si na to trúfnete? Sľubovali to už mnohí...
 

Musím to robiť tak, aby som to dokázal zrealizovať. Nehovorím, že budem zatvárať nemocnice, hovorím, že musíme optimalizovať lôžkový fond, oddelenia a činnosti v nemocniciach. Musím sa o to pokúsiť, musím mať dobrý dialóg s regiónom, musíme komunikovať, aby sa nevytvárali veľké protitlaky, aby sa proti mne nepostavila polovica Slovenska. Nie je iná alternatíva.
 

Ak hovoríme o peniazoch, je podľa vás kľúčová platba za vyše tri milióny poistencov štátu? AOPP pripravila s podporou väčšiny subjektov v zdravotníctve memorandum požadujúce jej výšku na 5 percent, čo by vraj bolo navyše 200 mil. eur...
 

Kľúčový je celkový objem prostriedkov, ktoré idú do zdravotníctva. Na druhej strane, kľúčové sú aj pravidlá a štruktúra, na čo sa verejné zdroje vynakladajú. To sú dva aspekty, môžeme to nazvať aj 5 percent za poistencov štátu.

Je to postavené na daňovo-odvodovom zaťažení, ani ja, ani vy si nevyberáme, aké dane a odvodové zaťaženie chceme platiť. Máme priemerné mzdy, ktoré v porovnaní s HDP na hlavu sú nižšie ako v západnej Európe, ale zas máme vyššiu dynamiku rastu priemernej mzdy.

Teda v tom ekonomicky aktívnom prispievateľovi je tendencia, že bude čoraz viac verejných zdrojov. Ale potrebujeme určiť pravidlá nastavenia nákladov a výdavkov.
 

Neprichádza teda do úvahy, že v zákone sa určí platba za štátneho poistenca na 5 percent?
 

Nepovedal by som, že to neprichádza do úvahy, ale najprv potrebujem presne vidieť, kam tie peniaze idú, v akej sú štruktúre, kde sú aké rezervy. Potom musíme povedať – toto je verejný záujem a ten stojí toľko a treba ho financovať z verejných zdrojov, toto už verejný záujem a vytvorme mu priestor na súkromné zdroje.
 

Myslíte, že by riaditeľ štátnej nemocnice získal pozitívne skúsenosti v niektorej súkromnej nemocnici, napríklad v Svete zdravia?
 

Nemocnice tejto siete sú úplne iný typ poskytovateľa ako koncové nemocnice, nedajú sa porovnávať. Je pravda, že nám možno chýbajú skúsenejší manažéri a zároveň odborníci. Ale ani ja nevytiahnem z vrecka 90 ľudí so skúsenosťami s riadením nemocníc.

Musíme sa snažiť pomôcť tým ľuďom, ktorí tam sú a ktorí majú záujem niečo meniť a chcú kopať za štát. Potrebujem ich viac. Nepotrebujem za každú cenu robiť personálne čistky a často ich nemám kým nahradiť...

Ale ak tam nebudú morálne zložky, nebude záujem robiť a skôr len nejako prežiť, je lepšie dať tam niekoho iného aj s rizikom, že sa bude musieť učiť.
 

Ešte z pošty o vás ide chýr, že ste často chodievali do pobočiek, hovoriť s pracovníkmi. Zažijeme to aj v zdravotníctve alebo budete len chodievať hasiť problémy, ako bol nútený váš predchodca kvôli sestrám?
 

Určite budem, patrí to k mojej pozícii stretávať sa s pracovníkmi rezortu. Chcem ľudí poznať a ich názory z prvej ruky, pocítiť situáciu medzi pracovníkmi. Pravda, najprv treba naštartovať zmeny a projekty, čaká nás aj veľa úloh spojených s predsedníctvom EÚ, možno budeme musieť uzatvárať po Holanďanoch nariadenie o zdravotných pomôckach a máme vlastné priority, ktoré sú aj európskou témou.

Chápem, že očakávania mnohých sú, že už by to malo byť, prečo to ešte nie je. Ale veci, ktoré sa neudiali za dvadsaťpäť rokov, treba odborne pripraviť, nastaviť, komunikovať a realizovať.

Možno nám to bude trvať celé volebné obdobie. Ale sú veci, ktoré sa dajú robiť skôr a ľudia ich môžu vidieť, napríklad že v nemocnici bude dôstojné prostredie, že sa zmodernizuje urgentný príjem.
 

V sociálnom balíčku dal predchádzajúci minister 30 mil. eur nemocniciam na tieto účely. Stačí to?
 

Mojím zámerom je a diskutujeme o tom s ministrom financií, aby sme ten historicky zanedbaný vnútorný dlh nemocníc riešili. Vieme, koľko kapitálových výdavkov na zdravotníctvo dávalo Česko či Rakúsko, ale u nás to tak nebolo. Z roka na rok to dobehnúť nedokážeme, ale nemôžeme na to ani rezignovať.
 

Čo znamená vetička z vládneho programu – plná aplikácia eHealth v roku 2017? Nepribrzdil a nepribrzdí vás Najvyšší kontrolný úrad SR, resp. Generálna prokuratúra SR?
 

Priznám, že to bude koniec roku 2017 a budem rád, ako to zvládneme. Ako hovoríte, máme jeden zásadný problém – správu NKÚ, ktorý spochybnil v súčasnosti platné zmluvy, a teda spochybnil schopnosť prevádzkovať a rozširovať eHealth.

Potrebujem dnes potvrdiť, či existuje právny mandát na to, aby som mohol pokračovať v eHealth. To je dôvod, pre ktorý musíme legislatívne odsunúť aj elektronické preukazy. Ukazuje sa, že centrálne systémy sú v poriadku, no potrebujeme to nasadiť.

Na tom všetkom negatívnom, že to tak dlho trvá, považujem za pozitívne to, že o eHealth vie už každý lekár, vie, čo bude musieť robiť, aj keď sa tomu možno bráni. Ale nábehová informačná krivka je za nami a treba to zrealizovať.

Nie mojou chybou sa to odkladá, nie je mojou ambíciou to odkladať, samozrejme, že by som chcel eHealth zaviesť čo najskôr, lebo to prináša konkrétne výsledky. Ale je tu správa NKÚ, kto nesie zodpovednosť, nech určí generálna prokuratúra.

Pre mňa je dôležité určiť, či mám možnosť pokračovať na základe súčasných zmluvných vzťahov a či skutočne existuje najmenšia šanca, že sa ako minister môžem rozhodnúť, že pokračujem v tomto obstarávaní, toto nasadzujem a podobne.
 

Mal by si tie pochybenia a zdržania odskákať?
 

Vždy platí princíp, tak ako sa to ukázalo pri kontrolách zmlúv Úradu pre dohľad vo VšZP, že ak sa ukážu pochybenia, treba vyvodzovať zodpovednosť voči tým, ktorí to spôsobili. Ak by som dnes rozhodol, že pokračujeme v eHealthe, čo keď niekto o päť rokov povie, že som pokračoval na základe neplatných zmlúv?

Počúvam názory, že každý rok odkladania nás veľa stojí, že sa malo pokračovať v ePreukazoch aj za tých 18 mil. eur. Ale takto otázka nestojí, lebo ako minister nemôžem podpísať zmluvy spochybnené najvyššou kontrolou. A o štyri roky niekto povie, že si to má Drucker odskákať...
 

Pri zavedení DRG sa ten proklamovaný termín, tiež často odkladaný, teda 1. januára 2017, v programe vlády nespomína. Skúšobná prevádzka beží, nemocnice výkony vykazujú aj klasicky, ako po novom...
 

Môj záujem je, aby sme DRG ako platobný princíp spustili od 1. januára. Asi nebude úplne rýdzo postavený na DRG. Je to mechanizmus, ktorý zavedie istý typ lepšieho spôsobu odmeňovania nemocníc, ale má aj isté mnohé riziká z hľadiska prechodu zo súčasného systému na nový.

Predovšetkým vo výkazníctve, teda že poskytovatelia a lekári budú musieť presne určiť a kódovať, aká je hlavná diagnóza, aké vedľajšie diagnózy.
 

Aj skúsenosti zo zahraničia však signalizujú, že kóderi vedia neraz šikovne manipulovať pri kódovaní výkonov...
 

To môže byť, ale keď už máte dáta, viete robiť dôslednú revíznu činnosť. Človek je vynaliezavý, veľmi sofistikované pravidlá ešte sofistikovanejšie obíde. Keď mám štruktúru dát, spravím oveľa presnejšiu revíznu činnosť.

Pre nás je dôležité, aby to nemocnice dokázali vykazovať tak, že v prvom roku nedôjde k nejakej zásadnej zmene financovania. Je dôležité, aby sme začali vykazovať, aby sme mohli na základe dát a analytiky, ktorú dostaneme, určiť, do ktorých skupín DRG nám to padne. A aby sme vedeli k tomu pristupovať aj kvôli optimalizácii siete.

V Nemecku to implementujú dvanásť rokov. Nemôžeme však od DRG očakávať, že zavedieme a hneď bude všetko perfektné. Bez ostatných zmien však zrazu nebude v systéme viac peňazí, ktoré cez DRG dostanú nemocnice tvoriace dnes dlh. DRG zavádza lepší poriadok a lepšie pravidlá, ale bude si vyžadovať niekoľko rokov dolaďovania toho, aby nemocnica bola zaplatená viac zásluhovo ako dnes.
 

A prečo teda nie je vo vládnom programe ten termín 1. január?
 

Termín sme do vládneho programu nedávali, lebo či to bude 1. január, alebo 1. júl, závisí od toho, aké budeme mať dáta od nemocníc. Ukazuje sa, že tie, ktoré z nemocníc dostávame, nie sú ešte dobré.

Hovoril som so zástupcami poisťovní, že by som bol rád, keby sa nám podarilo vytvoriť od 1. júla tohto roku nejaké motivačné mechanizmy, ako motivovať nemocnice, aby začali vykazovať výkony čo najpresnejšie.

Dnes ani nevieme presne určiť, či základné sadzby, ktoré sme určili, sú vhodné na to, aby nemocnice prostredníctvom DRG neskolabovali. V tom prvom roku, aj keď začneme, budeme musieť pravdepodobne zaviesť aj nejaké doplnkové platby, prostredníctvom ktorých budeme korigovať úhrady nemocniciam.

Potrebujeme ich dostať do režimu prechodu, aby sa systém ujal a začal fungovať.
 

Ako právnik máte predstavu o komfortnom riešení proklamovaného obmedzenia zisku zdravotných poisťovní?
 

Dá sa to definovať. Napríklad parametrami, koľko môže ísť do správneho fondu z tvorby zisku, koľko musí vrátiť do zdravotnej starostlivosti a pod. Ale hovorím, že ak máte svojich poskytovateľov alebo viete si to zabezpečiť cez poskytovateľov, tak zisk, ak by ste chceli, si vytiahnete iným spôsobom.

Opakujem – musia byť veľmi jasné a zrozumiteľné pravidlá na to, na čo sa peniaze používajú. Ale povedzme si na rovinu, že reálne obmedzenie zisku je v praxi veľmi náročné... 
 

Vieme termín?
 

Neviem to povedať. Po schválení programového vyhlásenia vlády v parlamente rozbiehame na ministerstve zmeny, všetky veci rozpracujeme do detailných projektov, budeme pripravovať harmonogram, aby veci na seba nadväzovali.

Budú tam veci, čo sa dajú dosiahnuť veľmi rýchlo, v priebehu jedného-dvoch mesiacov budeme mať naštartovaný celý program zmien i harmonogram vecí, ktoré kedy chceme mať v prevádzke viac ako len deklaratórne termíny z programového vyhlásenia.