MUDr. Matúš Vojtko: Robíme rovnakú medicínu ako v Nemecku

Aj o tom sme hovorili s primárom Oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny nemocnice Svet zdravia Michalovce MUDr. Matúšom Vojtkom.

Pracovali ste v Nemecku v regionálnej nemocnici v meste Zschopau. Prečo ste si vybrali práve menšiu a nie napríklad veľkú univerzitnú nemocnicu?

Keď som odchádzal v roku 2005 do Nemecka, nemal som rozsiahly prehľad o ich malých a veľkých nemocniciach. Odišiel som najskôr na mesiac, na skúšku. Stretol som sa tam však s úžasným prístupom k pacientovi i spôsobmi liečby.

V porovnaní s tým, čo bolo zaužívané u nás, v Nemecku som sa už v priebehu mesiaca po odbornej stránke tak zlepšil, že som mal obrovskú motiváciu zostať v tejto menšej regionálnej nemocnici.

Na začiatku som však nemal celkom jasnú predstavu, čo všetko práca na takejto klinike obnáša. Postupne som zistil, že v regionálnych nemocniciach sa lekár naozaj dostane k odbornej práci.

Napriek tomu, že sme boli maličká klinika, po odbornej stránke sme boli na úrovni veľkých univerzitných nemocníc. Sami sme si robili napríklad dialýzy, ultrazvuky, menšie operácie, ale aj obrovské brušné chirurgické zákroky či neurochirurgiu. Vykonávali sme teda veľmi rozsiahlu operatívu.

Kde ste pôsobili pred odchodom do Nemecka?

Desať rokov som pracoval v michalovskej nemocnici na ARE, a taktiež ako lekár rýchlej lekárskej pomoci.

Čo vás primälo odísť zo Slovenska na nemeckú kliniku?

Hlavným impulzom bolo, že som u nás nemal možnosť profesionálne, odborne rásť. Po skončení vysokej školy prídete do praxe a zistíte, že ak chcete zaviesť nové postupy či lieky a nie je vám to umožnené, je potom iba otázkou času, kým stratíte trpezlivosť a odídete.

S akými výkonmi ste sa vo vašom špecializačnom odbore stretli v Nemecku prvýkrát?

Vykonávali sme napríklad niekoľko typov punkčných dilatačných tracheotómií. U nás sa vtedy robil iba jeden typ. V Nemecku som sa teda naučil pracovať s najmodernejšími prístrojmi. Taktiež zabezpečovanie pacientov pri niekoľko šesť, sedem-hodinových operáciách je u nich dokonalé.

Navyše v tom čase, sme u nás tak dlho ani neoperovali. Tam som sa mohol na oddelení taktiež venovať dialýze, čo u nás nebolo možné. Stretol som sa teda s mnohými prístupmi k liečbe, pri ktorých som sa mohol po odbornej stránke dokonale rozbehnúť alebo zlepšiť.

Ako vás prijali nemeckí kolegovia?

Najskôr si ma „oťukali“, to je však bežné. Potrebujú určitý čas, asi pol roka, kým zistia, aký ste lekár a človek. Potom si zrazu uvedomíte, že ste zabadli a berú vás ako seberovného. Preto počas prvých mesiacov musíte ukázať, že viete a chcete pracovať.

Dá sa v Nemecku profesionálne napredovať rýchlejšie ako na Slovensku? Aký je rozdiel v kariérnom postupe v Nemecku v porovnaní s našim?

V Nemecku, teda aspoň v holdingovej spoločnosti, do ktorej patrila i klinika, kde som pracoval, bolo zaužívané, že na oddelenie bol vybraný primár zvonka, mimo danej nemocnice. Možno aj preto, aby na jeho rozhodnutia nemali vplyv vzťahy, ktoré si v nemocnici vybudoval.

Na Slovensku som mal pocit, že vedúcemu lekárovi toto miesto akoby generačne patrilo, keďže si v danej nemocnici odrobil pätnásť, dvadsať rokov, dostal preto pozíciu primára. Vonku nebol takýto postup vôbec zaužívaný. Prechádzalo sa výberovým konaním a na vedúce pozície sa vybrali ľudia z inej nemocnice.

Je v rámci kariérneho postupu prístup k cudzincovi a k domácemu rovnaký?

Nie. Bol v tom rozdiel. Na to, aby som sa stal tzv. Oberartz, vedúcim lekárom som potreboval trebárs o dva až tri roky viac ako nemecký lekár.

Vy ste pracovali v súkromnej nemocnici. Je veľký rozdiel medzi platmi lekárov v štátnej a v súkromnej nemocnici?

Platy sú v Nemecku tabuľkové, dané zákonom. Navýšenie platov bolo po osobnom dohovore s vašim nadriadeným a s riaditeľom.

Aký je v Nemecku vzťah lekár – pacient?

Keď som prišiel do Nemecka, prvé, čo mi udrelo do očí bol jasne viditeľný nápis na oddelení, a to – Pacient je najdôležitejšia osoba. Keď ho navyše vidíte pred sebou každý deň, nemôže sa stať, že by sa vám  nevryl hlboko do pamäte. Pacientov vnímajú v Nemecku ako klientov.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Pre návrat som sa rozhodol z viacerých príčin. Najmä to bola výzva pracovať v novej nemocnici v Michalovciach, keďže som chcel i z dôvodu osobného rastu niečo nové vybudovať. A taktiež to bolo aj z osobných dôvodov.

Do Nemecka som odišiel s deťmi a s manželkou. Deti tam navštevovali základnú školu. Na Slovensku nám však zostali rodičia, známi, priatelia. Roky som preto chodieval aj domov na Slovensko, a preto som „pendloval“ medzi Slovenskom a Nemeckom.

Po tak dlhom čase mi taktiež domov začal veľmi chýbať, aj to prispelo k môjmu rozhodnutiu pre odchod z Nemecka.  Ak by som sa pred rokom nevrátil, už by som zostal navždy v Nemecku. Rozhodovanie sa prísť naspäť na Slovensko trvalo u mňa niekoľko rokov.

Posledné dva, tri roky som o tom uvažoval intenzívne. Počas toho som komunikoval so súčasným riaditeľom nemocnice, ktorý mi dal možnosť michalovské oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) niekam posunúť.

Je naša anesteziológia a intenzívna medicína porovnateľná so zahraničnou?

V 95 percentách robíme medicínu rovnakú. Všetko je to však o ľuďoch, ktorí ju robia a ich prístupe. Ak chce niekto postupovať podľa najnovších dostupných vedomostí, má možnosť.

Aké postupy ste si priniesli?

Na zabezpečenie prístrojového i liekového vybavenia na našom OAIM mám od riaditeľa voľnú ruku. Vo väčšine prípadov aplikujeme aj u nás na oddelení lieky, ktoré sme používali v Nemecku.

S prístrojmi je to trocha náročnejšie, aj preto, že sú drahšie. Riaditeľstvo michalovskej nemocnice je však ochotné do najmodernejšej technológie investovať. Odkedy som prišiel, podarilo sa nám zakúpiť niekoľko nových moderných prístrojov, ktoré používame v dennej praxi. Ostatné, verím, že dostaneme v najbližšej dobe.

Začali ste u nás robiť niektoré postupy, ktoré sa dovtedy nepoužívali?

Bolo ich viacero. Doteraz boli rizikoví extrémne chorí pacienti, ktorí nezvládnu celkovú narkózu posielaní na vyššie pracoviská alebo sa neoperovali. Teraz však metódami, ktoré som priniesol z Nemecka, napríklad regionálnymi blokádami dokážeme uspať všetkých pacientov, u ktorých je to potrebné.

Riziko kontraindikácie je minimálne, takmer žiadne. Taktiež sme zaviedli nové terapeutické modely či liečby antibiotikami. Používame kontinuálnu liečbu antibiotikami, ktorú, podľa mojich informácií, nerobí u nás zatiaľ žiadna nemocnica.

Absolvoval som taktiež obrovské množstvo kongresov, posledný bol pritom v Berlíne, kde sa stretli infektológovia, farmaceuti, intenzivisti a zistil som, že túto metódu v praxi nikto nerobí. Možno je to aj tým, že je nesmierne pracná. Musíte byť ochotný investovať svoj čas do prípravy i do pacienta.

Aký je podľa vás záujem o anesteziológiu u nás?

Myslím si, že anesteziológov je na Slovensku nedostatok. Na našom oddelení máme šťastie, pretože primár, ktorý tu bol pre mnou prijal štyri nové kolegyne, ktoré sú už teraz pripravené atestovať.

Preto v našej nemocnici nemáme problém s nedostatkom anesteziológov. Ako som sa však dozvedel, primári, kolegovia z ostatných nemocníc iba s ťažkosťami obsadzujú miesto anesteziológa.

Nemecko vyhľadávajú tiež lekári z iných krajín...

V Nemecku sa sústreďujú lekári zväčša rovnakej národnosti po regiónoch. Niektorá nemonica priláka viac lekárov z Českej republiky, iná zas zo Slovenska či z Poľska.

Tam, kde som pracoval, boli lekári aj z arabského sveta, z Čiech, zo Slovenska či z Kazachstanu. V nemeckých nemocniciach sa stretneme s lekármi z rôznych kútov sveta, je to tam teda multikulturálne.

Kam odchádzajú nemeckí lekári?

Najmä do severských krajín, napríklad Nórska, Švédska... Ak by do Nemecka neprichádzali lekári zo zahraničia, mali by s personálnym obsadením problém, chýbali by im. Anesteziológov je tam však i v súčasnosti nedostatok. Ide pritom o jeden z nosných odborov v nemocnici, preto si myslím, že je atraktívny.

Na Slovensku sa už niekoľko rokov snažíme zaviesť DRG. Mal by fungovať podľa nemeckého vzoru. Aké máte skúsenosti z Nemecka s ním?

V Nemecku DRG funguje bezproblémovo, nemocnice sú s týmto systémom spokojné. Museli sme presne ovládať diagnózy, skupiny diagnóz, aby bol výkon uhradený.

V Nemecku pracujú aj lekári - kóderi, ktorí sa venujú iba DRG. Nemocnice si ich potom najmú, aby mali najväčší výnos. Kóderi potom chodia z nemocnice do nemocnice a radia vedeniu, ako je potrebné kódovať, aby bola platba zreálnená, aby to bolo pre nemocnicu rentabilné. Musíte teda vedieť zadať diagnózu presne.

Nedá sa však všetkému venovať dopodrobna. Keď sa chete starať o pacienta, nemáte čas kódovať diagnózy. Vedomosti o tom, ktorá diagnóza je ako zaplatená, za ktorú dostaneme od poisťovne viac a za ktorú menej ovládajú špeciálne trénovaní kóderi.

Majú v Nemecku dostatok sestier?

V oblasti, v ktorej sa nachádzala klinika, kde som pracoval mali v nemocniciach dostatok sestier. Taktiež som sa nestretol s tým, že by prichádzali vo veľkom sestry zo zahraničia.

Ako je to so vzdelaním sestier v Nemecku? Musia tam mať vysokoškolské vzdelanie?

V Nemecku sestry nemajú vysoké školy. Systém vzdelávania sestier je tam zaužívaný tak, ako sme boli dovtedy zvyknutí aj u nás. Sestra nastúpi po skončení strednej školy napríklad na ARO, kde pracuje tri, štyri roky.

Keď sme videli, že bola šikovná zaradili sme ju na špecializáciu, kde príprava trvala dva roky a po absolvovaní skúšok bola už sestrou špecializovanou vo svojom odbore. Myslím si, že aj u nás by sme sa mali vrátiť k systému, ktorý sme mali predtým.

Sestra by mala vyštudovať zdravotnú školu, po ktorej môže podávať intravenózne lieky a vie sa postarať o pacienta. Taktiež by mala získať špecializáciu vo svojom odbore. Tak to fungovalo aj vonku. Nevidím zmysel vysokoškolského vzdelania pre sestry do praxe.

Je to skôr kontraproduktívne. Absolvujú vysokú školu, ktorá im pre prax mnoho neprinesie.

Ste Michalovčan. Ako vnímate, že v Michalovciach vznikne nová nemocnica?

Som rád, že práve v Michalovciach vznikne nová nemocnica, ktorá nám dáva možnosť ďalej sa odborne rozvíjať a poskytovať pacientom nielen z nášho regiónu kvalitnejšiu zdravotnú strarostlivosť. Osobne som rád, že mám umožnené implementovať svoje vedomosti v novej nemocnici.

Myšlienkou spoločnosti, siete regionálnych nemocníc, do ktorej patrí i michalovská nemocnica je aj vytváranie nových oddelení multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OMIS). Ako môže zmeniť OMIS prístup k liečbe pacienta?

V Nemecku som pracoval na klinike, kde bolo vytvorené takého spoločné oddelenie. Na tomto oddenení boli koncentrovaní najviac rizikoví pacienti celej nemocnice. Výhody tohto konceptu osobne vidím hlavne v rýchlej identifikácii hraničných pacientov, ktorí sú pod stálym monitoringom odborného personálu a u ktorých je dôležité okamžité začatie intenzívnej liečby.

Najdôležitejšou časťou správneho fungovanie tejto koncepcie sú korektné multiodborové vzťahy v nemocnici a dobré zvládnutá komunikácia, pri ktorej je pacient na prvom mieste.

Aké postavenie má Nemecká lekárska komora? Kto sleduje v Nemecku kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti?

Osobne som nepostrehol rozdiely medzi slovenskou a nemeckou lekárskou komorou. Kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti je v Nemecku kontrolovaná auditmi. Všetci vieme, že za kvalitu nezodpovedá iba vedúci pracovník, ako si to všetci myslíme, ale každý zamestnanec.

Majú aj v Nemecku ÚDZS?

Skúsenosti s úradom, akým je ÚDZS som počas svojho pôsobenia v zahraničí nemal, pripisujem to hlavne dobrej komunikácii s pacientmi a ich príbuznými, ktorí boli podrobne oboznámení s našou ďalšou stratégiou liečby.

Ako bola vyriešená fektívnosť nakladania s liekmi vo vašej nemocnici v Nemecku?

Kedže sme patrili k holdingovej spoločnosti, nákup liekov bol centrálny a týmto spôsobom sme nakupovali lieky za výhodné ceny. Efektívnosť nakladania s liekmi bola kontrolovaná primármi jednotlivých oddelení.

Kto participuje na príprave medicínskych štandardov a gajdlajnov v Nemecku?

Každý medicínsky odbor vydáva svoje štandardy a gajdlajny. Z môjho pohľadu je však dôležitejšie kontinuálne zapracovanie najnovších medicínskych postupov do praxe. Je to podmienené účasťou zdravotného personálu na medzinárodných seminároch a kongresoch.

Na klinike, kde som pracoval, bol na mojom oddelení každému lekárovi pridelený odbor, za ktorý bol zodpovedný. Napríklad lekára zodpovedného za nutríciu pacientov, ďalší mal na starosti skórovacie systémy a pod.

Ako prijali správu o vašom odchode domov na Slovensko nemeckí kolegovia? Za čím sa vám najviac cnie?

Vzhľadom nato, že sme boli zohratý kolektív v ktorom každý pomáhal každému, bola moja správa o odchode sklananím pre kolegov ale aj pre môjho šéfa.

Najviac sa mi cnie za pokojom, ktorý vládol na pracovisku. Na Slovensku mám pocit, že sa tu všetci niekde neustále ponáhľame, aj keď dobre vieme, že unáhlené rozhodnutia neprinášajú ľuďom osoh.