Univerzita v Heidelbergu je jednou z najprestížnejších univerzít v Nemecku a je dobre známa aj v Európe. Vo vede a výskume dosiahla množstvo významných úspechov. Ktorými aktuálnymi témami sa zaoberáte vo výskume?
V Heidelbergu v súčasnosti kladieme veľký dôraz na onkologický výskum, za čo z veľkej časti vďačíme tomu, že sa nemecká vláda pred asi 50 rokmi rozhodla založiť centrum pre výskum rakoviny.
Je známe ako Deutsches Krebsforschungszentrum (DKFZ). Vďaka tomuto rozumnému rozhodnutiu sa čoskoro objavilo množstvo príležitostí na rozbehnutie výskumných projektov vo sfére základných vied, ktoré viedli k pokrokom v onkológii ako disciplíne.
Výskumné centrum podporilo nielen rozvoj univerzity, ale aj celej oblasti ako takej. Centrum bolo veľmi dobre vybaveným a renomovaným inštitútom, ktorý intenzívne spolupracoval s miestnou univerzitou. V rámci našej úzkej spolupráce vyšli mnohé publikácie, vďaka ktorým sa začal Heidelberg celkom oprávnene spájať s experimentálnym výskumom.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa zamerali práve na výskum rakoviny?
Celé to bolo sčasti založené na náhode. Keď som bol študentom medicíny, chcel som sa stať klinickým lekárom, viete, lekárom v tom pravom zmysle slova. Veľmi ma to ťahalo do rozvojových krajín.
Lákala ma myšlienka stráviť niekoľko mesiacov v rozvojových krajinách ako Juhoafrická republika, Peru, Bolívia a podobne, len aby som mohol poskytovať základnú lekársku starostlivosť. Keď som doštudoval, pracoval som na dizertačnej práci vo virologickom inštitúte, ktorý v tom čase viedol Harald zur Hausen.
Len krátko predtým, než som tam prišiel, začal Harald pracovať na výskume papilomavírusov, takže som sa o túto tému začal prirodzene zaujímať, a navyše mi ponúkli zaujímavú pozíciu v inštitúte.
V tom čase som zvažoval ešte jednu ponuku – miesto kardiochirurga v USA, ale nakoniec som sa rozhodol naskočiť na „vlak“ výskumu, pretože ma lákala myšlienka pracovať v laboratóriu.
Nie je tajomstvo, že ste boli ako vedec dosiaľ veľmi úspešný. Počas vašej kariéry ste boli v jednej fáze súčasťou veľkého výskumného tímu, ktorý získal Nobelovu cenu. Mohli by ste o tom povedať viac?
Áno, ale bol to v skutočnosti Harald zur Hausen, kto získal Nobelovu cenu. Dostal ju za hypotézu, že ľudské papilomavírusy by mohli byť kauzálnou príčinou ochorenia. Uvažoval o tom, že niektoré druhy rakoviny by mohli byť spôsobené práve ľudskými papilomavírusmi.
V čase, keď som sa zapojil do jeho tímu, sa vedelo, že gény papilomavírusov sú prítomné v niektorých druhoch nádorových buniek, ale sú expresované v proteínoch, takže sú geneticky aktívne.
Do tohto výskumu som prispel tým, že sa mi podarilo zablokovať expresiu týchto génov, čím som ukázal, že ak zablokujete aktivitu týchto génov, rakovinové bunky jednoducho odumrú.
Toto zistenie bolo vlastne akýmsi dôkazom toho, že aktivita vírusových génov je predpokladom neoplastických vlastností nádorových buniek.
Kedy ste na tomto výskume participovali?
Pred mnohými rokmi. Prvý experiment sme urobili ešte v 80. rokoch minulého storočia. Nobelova cena prišla oveľa neskôr, až v roku 2008.
Ako vnímate ambície Slovenska zintenzívniť aktivity vo vede a výskume?
Myslím si, že je to nielen úžasná, ale aj veľmi potrebná iniciatíva. Som veľmi rád, že mám možnosť vidieť ju aspoň zvonka a veľmi rád by som k nej aj prispel. Ak sa zamyslíte nad Európou, uvedomíte si, že sme sa dlhé desaťročia pasovali s historickými problémami – napríklad v porovnaní s Čínou alebo USA.
V našom prostredí sa na ľudí s podnikateľským duchom vo vede dlhé roky úplne zabúdalo. Vezmite si napríklad výskum Haralda zur Hausena, ktorému sa nepodarilo nájsť žiadneho patróna, sponzora.
V čase, keď žil, sa potrebný farmaceutický výskum nedal zrealizovať, lebo žiadna farmaceutická firma nemohla zaručiť, že výsledky výskumu budú napokon obchodne využité. A tak, ak aj bola vakcína v skutočnosti vynájdená, nebolo možné ju vyvinúť. Následkom toho sa vývoj vakcíny pre samotný trh oddialil minimálne o desať rokov.
Pre Nemcov to znamenalo aj potenciálne zisky z farmaceutického priemyslu v súvislosti s týmto výskumom, ktoré sa pohybujú rádovo v stovkách miliónov dolárov ročne.
Tieto peniaze sa následne mohli investovať do ďalšieho vedeckého výskumu, ktorý sa však nezrealizoval, lebo vynálezy vlastne neboli rozvinuté pre trh.
Pomôžu zmeniť situáciu tzv. PPP partnerstvá?
Práve preto, čo som povedal, si myslím, že partnerstvá medzi súkromným a verejným sektorom, o ktorých sa diskutuje, sú extrémne dôležité z hľadiska ochrany originálnych inovácií a nápadov a urýchlenia ich rozvoja, čo je obzvlášť výhodné pre samotných pacientov.
Takéto partnerstvá sú inovatívne v spôsobe organizácie práce, vďaka ktorej sa do vývoja inovácií zapojí čoraz viac vedcov a celá sféra sa v určitom zmysle stáva samostatným priemyslom.
Nemecko má už v tejto súvislosti veľký kus cesty za sebou, kým Slovensko je ešte len na začiatku...
Netreba však zabúdať na to, že sme na medzinárodnom poli, v európskom priestore bez hraníc a bariér. Máte mozgové kapacity, takže ich môžete preorientovať a poskytnúť im potrebné príležitosti tak, aby sa ich mohli chopiť, vďaka čomu ostatných bez problémov dobehnete.
Ide tu len o to, aby ste prichádzali s inovatívnymi nápadmi a koncepciami. Potom sa už rýchlo môžu začať diať pekné veci.
Ako by ste vy osobne mohli pomôcť rozvoju výskumu na Slovensku?
Počas nedávneho workshopu Biomedires (Center of Biomedical Research) vo Vysokých Tatrách som diskutoval o dvoch projektoch, ktoré by sme mohli spustiť v blízkej budúcnosti.
Myslím si, že je dôležité začať aspoň nejakú formu spolupráce v malom meradle – vytvoriť pracovné skupiny, pravidelne sa stretávať, na niečom popracovať, vygenerovať dáta, ktoré sa potom dajú publikovať a prezentovať výsledky iným ľuďom.
Ďalším krokom je využiť príležitosti, ktoré sú dostupné. Existujú napríklad v skríningu rakoviny krčka maternice, skríningu pomocou biomarkerov či porovnávania biomarkerov – porovnávania postlogického algoritmu pomocou skupiny biomarkerov, aby sme mohli vymyslieť najmenej nákladnú terapiu, ktorá pomôže pacientom.
V súčasnosti máme rozbehnutý projekt v Afrike, konkrétne v Etiópii a Keni, ktorý čoskoro rozšírime aj do Tanzánie a iných krajín. Využitie skúseností, ktoré sú na Slovensku, je veľkým lákadlom, hlavne poznatky z logistiky, organizácie aktivít vo veľkom, ochrany či testovania nápadov.
Myslím si, že by to mohla byť veľmi plodná spolupráca. Takéto partnerstvo má skutočne veľký potenciál.
Čo by ste poradili slovenským vedcom v súvislosti s aplikáciou výsledkov výskumu v praxi? Vidíte nejaký potenciál v tzv. spin-off spoločnostiach?
Určite. Ak pracujete na takomto niečom, je dôležité, aby ste mali víziu, ktorá je založená na požiadavkách trhu. Ak rozumiete ekonomickým rovinám biochemického priemyslu, potom je jednoduché zadefinovať cestu vývoja vášho produktu alebo vedeckého nápadu tak, aby sa z neho nakoniec aj stal reálny produkt.
V súčasnosti existuje množstvo príležitostí, prostredníctvom ktorých môžete získať cenné rady od odborníkov na financie alebo ľudí, ktorí už niečo podobné robili v minulosti.
Myslím si, že je to veľmi dôležité aj pre slovenskú ekonomiku ako takú – za predpokladu, že tieto projekty zostanú vo vlastníctve Slovákov, ktorí platia dane na Slovensku, lebo zarobené peniaze sa dajú znovu investovať v rámci Slovenska.
Ak máte relatívne spoľahlivé legislatívne prostredie, v ktorom môžu podnikatelia spoľahlivo investovať, je ľahké získať peniaze zo zahraničia.
Máte nejaké ambície alebo vízie, ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť v budúcnosti?
Moja budúca kariéra je postavená na dvoch víziách. V prvom rade by som chcel dosiahnuť to, aby sa nám v blízkej budúcnosti podarilo úspešne vyvinúť vakcínu, na ktorej práve pracujeme. Ak sa toto splní, prial by som si, aby sa naša vedecká koncepcia zmenila na reálnu vakcínu, pretože by mohla zabrániť zhruba 75 percentám nádorov.
Máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale konceptuálne to možné je. Toto je naozaj niečo, čo by som chcel vidieť v budúcnosti aj v praxi. Ale ktovie, v našej sfére je to vždy otázne.
Trúfnete si odhadnúť, kedy bude ľudské pokolenie schopné liečiť rakovinu so 100-percentnou úspešnosťou a zároveň očkovať proti tomuto ochoreniu?
Je to veľmi ťažká otázka, ktorú nemožno zodpovedať na základe našich aktuálnych poznatkov. Poznatky genomiky, epigenomiky a proteomiky nám umožnili identifikovať mnohé výrazné zmeny určitých druhov rakoviny, ktoré nám umožňujú vyvíjať terapeutické a prípadne aj preventívne vakcíny.
Každý klon rakovinovej bunky je však odlišný, preto nevieme, nakoľko by v konečnom dôsledku mohli byť takéto prístupy univerzálne. Samozrejme, dúfame, že budeme na vašu otázku schopní odpovedať kladne – je to v podstate konečná vízia nás, vedcov, no zároveň si všetci uvedomujeme, že je to beh na dlhú trať a potrebujeme najprv prekonať zásadné vedecké, technologické a ekonomické prekážky.
Ako je financovaný výskum v Nemecku? Má celý proces pod kontrolou štát, alebo je výskum závislý od súkromných darcov a farmaceutického priemyslu?
Nemecký výskum je úplne závislý od finančných prostriedkov z verejných agentúr a grantov. Veľkú väčšinu výskumných grantov poskytujú vládne organizácie, ako napr. Nemecká nadácia pre výskum,
Spolkové ministerstvo pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a mnohé iné. Existujú aj dôležité verejné nadácie, ako napr. Nemecká nadácia pre boj proti rakovine, Inštitút Maxa Plancka a mnohé iné.
Spolupráca so súkromnými subjektmi je síce neporovnateľne menšia, no v posledných rokoch si čoraz viac uvedomujeme, aký dôležitý je ich potenciál. Výskum rakoviny je zvlášť dobrým príkladom, pretože mnoho bohatých ľudí trpí touto chorobou.
Keď títo ľudia na vlastnej koži zažili, akú hrôzu a strach rakovina v mnohých prípadoch vyvoláva u jednotlivcov i v celých rodinách, mnohí z nich promptne poskytli nezanedbateľnú finančnú pomoc pre prioritné výskumné programy.
Jedným z veľkých problémov je však dobre premyslená stratégia financovania zo súkromných zdrojov. Vyriešenie výskumných úloh je teda len jedna strana mince – tou druhou je vývoj liekov a nových diagnostických nástrojov, založených na vedeckých poznatkoch.
Pomoc pre pacientov s rakovinou môže prísť len vtedy, ak sa nám podarí úspešne zosúladiť obe strany mince. Vyžaduje si to oveľa vyspelejší vedecký a ekonomický systém pretavovania poznatkov do terapeutických riešení, ktoré budú dostupné na „trhu“ za prijateľné ceny.
Osobne si myslím, že máme vynikajúcich vedcov a kvalitný výskum, no, žiaľ, ekonomická rovina celého procesu je oveľa menej rozvinutá, a preto ju potrebujeme zlepšovať a posilňovať akýmkoľvek možným spôsobom.
Koľko peňazí sa investuje do výskumu v Nemecku vo všeobecnosti? Vidíte v tejto súvislosti nejaký rozdiel medzi východným a západným Nemeckom?
Ministerstvo školstva a výskumu preinvestuje okolo 15 mld. eur ročne. Štvrtina z tejto sumy ide na základný výskum, ktorý sa robí na univerzitách a v neuniverzitných výskumných inštitúciách, napr. v Helmholtzovej asociácii národných vedeckovýskumných centier.
Pokiaľ viem, tieto peniaze sa investovali v rovnakej miere vo východných i v západných častiach Nemecka na základe jasne definovanej stratégie. Verejné fondy a nadácie napríklad poskytli výraznú podporu novým výskumným inštitúciám, ktoré vznikli v mestách ako Lipsko či Drážďany alebo vo východnej časti Berlína, vďaka čomu sa vybudovala vynikajúca infraštruktúra pre výskum.
Obdivuhodnými príkladmi v týchto mestách je Inštitút Maxa Plancka, Helmholtzova asociácia národných vedeckovýskumných centier, ale aj mnohé univerzity v týchto a iných mestách.
S ktorými zahraničnými partnermi sa vám najlepšie a najefektívnejšie spolupracuje?
Mám veľa spolupracovníkov v mnohých krajinách Európskej únie, Spojených štátoch amerických, Strednej a Južnej Amerike, Ázii i Afrike. Efektívnosť týchto partnerstiev podľa mňa prirodzene závisí od osobného postoja oboch partnerov.
Vo väčšine prípadov ženie vo finále vedu vpred práve odhodlanie a entuziazmus jednotlivcov pre spoločné vedecké ciele. Prirodzene, infraštruktúrne stránky hrajú svoju rolu, tie sa však dajú naplánovať a premyslieť pri samotnej príprave výskumných projektov.
Moja krátka návšteva na Slovensku vo mne skutočne vzbudila záujem, pretože mi poskytla možnosť porozprávať sa s vynikajúcimi a zanietenými vedcami, ktorí majú obrovský záujem o dôležitú výskumnú problematiku.
Erudovanosť vedcov a úroveň vedy, s ktorou som sa stretol v Bratislave a na veľmi zaujímavom workshope BIOMEDIRES, ma priam ohúrili. Zvlášť ma zaujal otvorený systém spolupráce medzi univerzitnými tímami z rôznych disciplín a súkromnými inštitúciami.
Takáto infraštruktúra má podľa mňa sľubný potenciál a je práve tým, čo potrebujeme, aby sme urobili dôležité kroky vpred v základnom výskume rakoviny a následne pretavili naše poznatky do produktov, ktoré môžu pomôcť samotným pacientom.
Aké sú najväčšie výzvy vedcov a výskumníkov, ako ste vy?
Predovšetkým je to, samozrejme, odhalenie skutočných základných mechanizmov, ktoré vedú ku karcinogenéze. Okrem tohto cieľa ma však osobne zaujíma aj to, ako môžeme pretaviť nadobudnuté poznatky o molekulárnych procesoch do produktov, ktoré môžu vo finále pomôcť pacientom.
Ak berieme takúto transláciu vedeckých poznatkov vážne, okrem medicínskych a vedeckých hľadísk je v tejto súvislosti dôležitý aj ekonomický aspekt – konkrétne zabezpečovanie financií, ktoré urgentne potrebujeme na vývoj produktov prostredníctvom malých startupov.
V Heidelbergu v súčasnosti kladieme veľký dôraz na onkologický výskum, za čo z veľkej časti vďačíme tomu, že sa nemecká vláda pred asi 50 rokmi rozhodla založiť centrum pre výskum rakoviny.
Je známe ako Deutsches Krebsforschungszentrum (DKFZ). Vďaka tomuto rozumnému rozhodnutiu sa čoskoro objavilo množstvo príležitostí na rozbehnutie výskumných projektov vo sfére základných vied, ktoré viedli k pokrokom v onkológii ako disciplíne.
Výskumné centrum podporilo nielen rozvoj univerzity, ale aj celej oblasti ako takej. Centrum bolo veľmi dobre vybaveným a renomovaným inštitútom, ktorý intenzívne spolupracoval s miestnou univerzitou. V rámci našej úzkej spolupráce vyšli mnohé publikácie, vďaka ktorým sa začal Heidelberg celkom oprávnene spájať s experimentálnym výskumom.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa zamerali práve na výskum rakoviny?
Celé to bolo sčasti založené na náhode. Keď som bol študentom medicíny, chcel som sa stať klinickým lekárom, viete, lekárom v tom pravom zmysle slova. Veľmi ma to ťahalo do rozvojových krajín.
Lákala ma myšlienka stráviť niekoľko mesiacov v rozvojových krajinách ako Juhoafrická republika, Peru, Bolívia a podobne, len aby som mohol poskytovať základnú lekársku starostlivosť. Keď som doštudoval, pracoval som na dizertačnej práci vo virologickom inštitúte, ktorý v tom čase viedol Harald zur Hausen.
Len krátko predtým, než som tam prišiel, začal Harald pracovať na výskume papilomavírusov, takže som sa o túto tému začal prirodzene zaujímať, a navyše mi ponúkli zaujímavú pozíciu v inštitúte.
V tom čase som zvažoval ešte jednu ponuku – miesto kardiochirurga v USA, ale nakoniec som sa rozhodol naskočiť na „vlak“ výskumu, pretože ma lákala myšlienka pracovať v laboratóriu.
Nie je tajomstvo, že ste boli ako vedec dosiaľ veľmi úspešný. Počas vašej kariéry ste boli v jednej fáze súčasťou veľkého výskumného tímu, ktorý získal Nobelovu cenu. Mohli by ste o tom povedať viac?
Áno, ale bol to v skutočnosti Harald zur Hausen, kto získal Nobelovu cenu. Dostal ju za hypotézu, že ľudské papilomavírusy by mohli byť kauzálnou príčinou ochorenia. Uvažoval o tom, že niektoré druhy rakoviny by mohli byť spôsobené práve ľudskými papilomavírusmi.
V čase, keď som sa zapojil do jeho tímu, sa vedelo, že gény papilomavírusov sú prítomné v niektorých druhoch nádorových buniek, ale sú expresované v proteínoch, takže sú geneticky aktívne.
Do tohto výskumu som prispel tým, že sa mi podarilo zablokovať expresiu týchto génov, čím som ukázal, že ak zablokujete aktivitu týchto génov, rakovinové bunky jednoducho odumrú.
Toto zistenie bolo vlastne akýmsi dôkazom toho, že aktivita vírusových génov je predpokladom neoplastických vlastností nádorových buniek.
Kedy ste na tomto výskume participovali?
Pred mnohými rokmi. Prvý experiment sme urobili ešte v 80. rokoch minulého storočia. Nobelova cena prišla oveľa neskôr, až v roku 2008.
Ako vnímate ambície Slovenska zintenzívniť aktivity vo vede a výskume?
Myslím si, že je to nielen úžasná, ale aj veľmi potrebná iniciatíva. Som veľmi rád, že mám možnosť vidieť ju aspoň zvonka a veľmi rád by som k nej aj prispel. Ak sa zamyslíte nad Európou, uvedomíte si, že sme sa dlhé desaťročia pasovali s historickými problémami – napríklad v porovnaní s Čínou alebo USA.
V našom prostredí sa na ľudí s podnikateľským duchom vo vede dlhé roky úplne zabúdalo. Vezmite si napríklad výskum Haralda zur Hausena, ktorému sa nepodarilo nájsť žiadneho patróna, sponzora.
V čase, keď žil, sa potrebný farmaceutický výskum nedal zrealizovať, lebo žiadna farmaceutická firma nemohla zaručiť, že výsledky výskumu budú napokon obchodne využité. A tak, ak aj bola vakcína v skutočnosti vynájdená, nebolo možné ju vyvinúť. Následkom toho sa vývoj vakcíny pre samotný trh oddialil minimálne o desať rokov.
Pre Nemcov to znamenalo aj potenciálne zisky z farmaceutického priemyslu v súvislosti s týmto výskumom, ktoré sa pohybujú rádovo v stovkách miliónov dolárov ročne.
Tieto peniaze sa následne mohli investovať do ďalšieho vedeckého výskumu, ktorý sa však nezrealizoval, lebo vynálezy vlastne neboli rozvinuté pre trh.
Pomôžu zmeniť situáciu tzv. PPP partnerstvá?
Práve preto, čo som povedal, si myslím, že partnerstvá medzi súkromným a verejným sektorom, o ktorých sa diskutuje, sú extrémne dôležité z hľadiska ochrany originálnych inovácií a nápadov a urýchlenia ich rozvoja, čo je obzvlášť výhodné pre samotných pacientov.
Takéto partnerstvá sú inovatívne v spôsobe organizácie práce, vďaka ktorej sa do vývoja inovácií zapojí čoraz viac vedcov a celá sféra sa v určitom zmysle stáva samostatným priemyslom.
Nemecko má už v tejto súvislosti veľký kus cesty za sebou, kým Slovensko je ešte len na začiatku...
Netreba však zabúdať na to, že sme na medzinárodnom poli, v európskom priestore bez hraníc a bariér. Máte mozgové kapacity, takže ich môžete preorientovať a poskytnúť im potrebné príležitosti tak, aby sa ich mohli chopiť, vďaka čomu ostatných bez problémov dobehnete.
Ide tu len o to, aby ste prichádzali s inovatívnymi nápadmi a koncepciami. Potom sa už rýchlo môžu začať diať pekné veci.
Ako by ste vy osobne mohli pomôcť rozvoju výskumu na Slovensku?
Počas nedávneho workshopu Biomedires (Center of Biomedical Research) vo Vysokých Tatrách som diskutoval o dvoch projektoch, ktoré by sme mohli spustiť v blízkej budúcnosti.
Myslím si, že je dôležité začať aspoň nejakú formu spolupráce v malom meradle – vytvoriť pracovné skupiny, pravidelne sa stretávať, na niečom popracovať, vygenerovať dáta, ktoré sa potom dajú publikovať a prezentovať výsledky iným ľuďom.
Ďalším krokom je využiť príležitosti, ktoré sú dostupné. Existujú napríklad v skríningu rakoviny krčka maternice, skríningu pomocou biomarkerov či porovnávania biomarkerov – porovnávania postlogického algoritmu pomocou skupiny biomarkerov, aby sme mohli vymyslieť najmenej nákladnú terapiu, ktorá pomôže pacientom.
V súčasnosti máme rozbehnutý projekt v Afrike, konkrétne v Etiópii a Keni, ktorý čoskoro rozšírime aj do Tanzánie a iných krajín. Využitie skúseností, ktoré sú na Slovensku, je veľkým lákadlom, hlavne poznatky z logistiky, organizácie aktivít vo veľkom, ochrany či testovania nápadov.
Myslím si, že by to mohla byť veľmi plodná spolupráca. Takéto partnerstvo má skutočne veľký potenciál.
Čo by ste poradili slovenským vedcom v súvislosti s aplikáciou výsledkov výskumu v praxi? Vidíte nejaký potenciál v tzv. spin-off spoločnostiach?
Určite. Ak pracujete na takomto niečom, je dôležité, aby ste mali víziu, ktorá je založená na požiadavkách trhu. Ak rozumiete ekonomickým rovinám biochemického priemyslu, potom je jednoduché zadefinovať cestu vývoja vášho produktu alebo vedeckého nápadu tak, aby sa z neho nakoniec aj stal reálny produkt.
V súčasnosti existuje množstvo príležitostí, prostredníctvom ktorých môžete získať cenné rady od odborníkov na financie alebo ľudí, ktorí už niečo podobné robili v minulosti.
Myslím si, že je to veľmi dôležité aj pre slovenskú ekonomiku ako takú – za predpokladu, že tieto projekty zostanú vo vlastníctve Slovákov, ktorí platia dane na Slovensku, lebo zarobené peniaze sa dajú znovu investovať v rámci Slovenska.
Ak máte relatívne spoľahlivé legislatívne prostredie, v ktorom môžu podnikatelia spoľahlivo investovať, je ľahké získať peniaze zo zahraničia.
Máte nejaké ambície alebo vízie, ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť v budúcnosti?
Moja budúca kariéra je postavená na dvoch víziách. V prvom rade by som chcel dosiahnuť to, aby sa nám v blízkej budúcnosti podarilo úspešne vyvinúť vakcínu, na ktorej práve pracujeme. Ak sa toto splní, prial by som si, aby sa naša vedecká koncepcia zmenila na reálnu vakcínu, pretože by mohla zabrániť zhruba 75 percentám nádorov.
Máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale konceptuálne to možné je. Toto je naozaj niečo, čo by som chcel vidieť v budúcnosti aj v praxi. Ale ktovie, v našej sfére je to vždy otázne.
Trúfnete si odhadnúť, kedy bude ľudské pokolenie schopné liečiť rakovinu so 100-percentnou úspešnosťou a zároveň očkovať proti tomuto ochoreniu?
Je to veľmi ťažká otázka, ktorú nemožno zodpovedať na základe našich aktuálnych poznatkov. Poznatky genomiky, epigenomiky a proteomiky nám umožnili identifikovať mnohé výrazné zmeny určitých druhov rakoviny, ktoré nám umožňujú vyvíjať terapeutické a prípadne aj preventívne vakcíny.
Každý klon rakovinovej bunky je však odlišný, preto nevieme, nakoľko by v konečnom dôsledku mohli byť takéto prístupy univerzálne. Samozrejme, dúfame, že budeme na vašu otázku schopní odpovedať kladne – je to v podstate konečná vízia nás, vedcov, no zároveň si všetci uvedomujeme, že je to beh na dlhú trať a potrebujeme najprv prekonať zásadné vedecké, technologické a ekonomické prekážky.
Ako je financovaný výskum v Nemecku? Má celý proces pod kontrolou štát, alebo je výskum závislý od súkromných darcov a farmaceutického priemyslu?
Nemecký výskum je úplne závislý od finančných prostriedkov z verejných agentúr a grantov. Veľkú väčšinu výskumných grantov poskytujú vládne organizácie, ako napr. Nemecká nadácia pre výskum,
Spolkové ministerstvo pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a mnohé iné. Existujú aj dôležité verejné nadácie, ako napr. Nemecká nadácia pre boj proti rakovine, Inštitút Maxa Plancka a mnohé iné.
Spolupráca so súkromnými subjektmi je síce neporovnateľne menšia, no v posledných rokoch si čoraz viac uvedomujeme, aký dôležitý je ich potenciál. Výskum rakoviny je zvlášť dobrým príkladom, pretože mnoho bohatých ľudí trpí touto chorobou.
Keď títo ľudia na vlastnej koži zažili, akú hrôzu a strach rakovina v mnohých prípadoch vyvoláva u jednotlivcov i v celých rodinách, mnohí z nich promptne poskytli nezanedbateľnú finančnú pomoc pre prioritné výskumné programy.
Jedným z veľkých problémov je však dobre premyslená stratégia financovania zo súkromných zdrojov. Vyriešenie výskumných úloh je teda len jedna strana mince – tou druhou je vývoj liekov a nových diagnostických nástrojov, založených na vedeckých poznatkoch.
Pomoc pre pacientov s rakovinou môže prísť len vtedy, ak sa nám podarí úspešne zosúladiť obe strany mince. Vyžaduje si to oveľa vyspelejší vedecký a ekonomický systém pretavovania poznatkov do terapeutických riešení, ktoré budú dostupné na „trhu“ za prijateľné ceny.
Osobne si myslím, že máme vynikajúcich vedcov a kvalitný výskum, no, žiaľ, ekonomická rovina celého procesu je oveľa menej rozvinutá, a preto ju potrebujeme zlepšovať a posilňovať akýmkoľvek možným spôsobom.
Koľko peňazí sa investuje do výskumu v Nemecku vo všeobecnosti? Vidíte v tejto súvislosti nejaký rozdiel medzi východným a západným Nemeckom?
Ministerstvo školstva a výskumu preinvestuje okolo 15 mld. eur ročne. Štvrtina z tejto sumy ide na základný výskum, ktorý sa robí na univerzitách a v neuniverzitných výskumných inštitúciách, napr. v Helmholtzovej asociácii národných vedeckovýskumných centier.
Pokiaľ viem, tieto peniaze sa investovali v rovnakej miere vo východných i v západných častiach Nemecka na základe jasne definovanej stratégie. Verejné fondy a nadácie napríklad poskytli výraznú podporu novým výskumným inštitúciám, ktoré vznikli v mestách ako Lipsko či Drážďany alebo vo východnej časti Berlína, vďaka čomu sa vybudovala vynikajúca infraštruktúra pre výskum.
Obdivuhodnými príkladmi v týchto mestách je Inštitút Maxa Plancka, Helmholtzova asociácia národných vedeckovýskumných centier, ale aj mnohé univerzity v týchto a iných mestách.
S ktorými zahraničnými partnermi sa vám najlepšie a najefektívnejšie spolupracuje?
Mám veľa spolupracovníkov v mnohých krajinách Európskej únie, Spojených štátoch amerických, Strednej a Južnej Amerike, Ázii i Afrike. Efektívnosť týchto partnerstiev podľa mňa prirodzene závisí od osobného postoja oboch partnerov.
Vo väčšine prípadov ženie vo finále vedu vpred práve odhodlanie a entuziazmus jednotlivcov pre spoločné vedecké ciele. Prirodzene, infraštruktúrne stránky hrajú svoju rolu, tie sa však dajú naplánovať a premyslieť pri samotnej príprave výskumných projektov.
Moja krátka návšteva na Slovensku vo mne skutočne vzbudila záujem, pretože mi poskytla možnosť porozprávať sa s vynikajúcimi a zanietenými vedcami, ktorí majú obrovský záujem o dôležitú výskumnú problematiku.
Erudovanosť vedcov a úroveň vedy, s ktorou som sa stretol v Bratislave a na veľmi zaujímavom workshope BIOMEDIRES, ma priam ohúrili. Zvlášť ma zaujal otvorený systém spolupráce medzi univerzitnými tímami z rôznych disciplín a súkromnými inštitúciami.
Takáto infraštruktúra má podľa mňa sľubný potenciál a je práve tým, čo potrebujeme, aby sme urobili dôležité kroky vpred v základnom výskume rakoviny a následne pretavili naše poznatky do produktov, ktoré môžu pomôcť samotným pacientom.
Aké sú najväčšie výzvy vedcov a výskumníkov, ako ste vy?
Predovšetkým je to, samozrejme, odhalenie skutočných základných mechanizmov, ktoré vedú ku karcinogenéze. Okrem tohto cieľa ma však osobne zaujíma aj to, ako môžeme pretaviť nadobudnuté poznatky o molekulárnych procesoch do produktov, ktoré môžu vo finále pomôcť pacientom.
Ak berieme takúto transláciu vedeckých poznatkov vážne, okrem medicínskych a vedeckých hľadísk je v tejto súvislosti dôležitý aj ekonomický aspekt – konkrétne zabezpečovanie financií, ktoré urgentne potrebujeme na vývoj produktov prostredníctvom malých startupov.
Foto: archív Medirex. Profesor Magnus von Knebel Doeberitz
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
ZdN