Ako hodnotíte opatrenia, dianie v zdravotníctve počas súčasnej pandémie?
Určite ako dobre zvládnuté z hľadiska občanov, dobre zvládnuté z hľadiska opatrení na začiatku, ale myslím si, že teraz by sme už mali brať viac ohľadu na ekonomiku. Hovorím to ako šéfka zdravotníckeho výboru aj preto, lebo viac nepracujúcich ľudí, viac nezamestnaných ľudí, znamená menej odvodov aj do zdravotných poisťovní. To znamená, že v konečnom dôsledku si budeme môcť dovoliť menej liečby pre občanov.
Čiže neberiem to čisto z ekonomických dôvodov, ale tak, aby naozaj bolo na liečbu ľudí. Na to potrebujeme, aby ľudia pracovali a platili zdravotné odvody. Žiadne peniaze nám nepadajú z neba, zdravotníctvo nie je zadarmo. Keď to niekto hovoril, tak klamal. A ten, čo to hovorí, zvykne klamať často.
Negatívne stránky pandémie sa pravidelne komunikujú. Viete však nájsť niečo pozitívne?
Áno, veľa. Na Slovensku je pozitívne, že sa nás to dotklo minimálne. Sme úplní frajeri vo svete, čo je dobrý pocit. A super je, ako zrazu zvládame objednávanie na termín, elektronické recepty, celkovú elektronizáciu, ako vieme niečo dokonca vyšetriť cez telefón. Toto je veľký pokrok a očakávam, že v prospech pacientov budeme v tomto pokračovať. A keď spojíme výborne zvládnuté dôsledky pandémie s plným nasadením a plným pracovným časom lekárov, to bude radosť, ako sa bude zdravotníctvo meniť. Na to sa teším.
Viete, koľko lekárov – ambulancií takto fungovalo?
Bola som proti tomu, aby lekári dostali 100-percentné odmeny, resp. priemer platieb z minulého roka bez ohľadu na to, či boli alebo neboli otvorení, či reálne fyzicky nasadzovali svoje zdravie v ambulancii. A že majú dostať 100 percent aj takí lekári, a netvárme sa, že takí nie sú, lebo ich je veľa, ktorí sedeli doma a niektorým sa ani nedalo dovolať. Jeden aj druhý má dostať rovnako? Z tohto dôvodu som si vypýtala z NCZI a z poisťovní dáta. Lekárske výkony podľa nich klesli na polovicu.
Čiže ste za diferencované odmeňovanie?
Určite áno. Rovnostárstvo zabíja zdravotníctvo. Celkovo, nielen v tomto prípade. Chápem, že každý chce mať rovnako ako ten druhý, ale myslím si, že platby – či už od poisťovní alebo mzdy lekárov, keď sú zamestnaní v zdravotníckom zariadení – by mali byť naviazané na konkrétny prínos pre pacienta a na kvalitu práce. A takisto by mali byť poisťovne naviazané na prínos pre svojich poistencov. To znamená, že si nevyberú žiadny zisk, kým napríklad ich lekári majú dlhé čakačky, kým sa nedá objednať k lekárovi, keď poisťovňa nevie zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich pacientov do nejakého termínu atď.
Toto by nemalo byť ani na diskusiu, toto by mal byť základ nášho rozmýšľania. Slovensko dlho išlo úplne opačne, nikto nič nemeria, nikto nič nerieši, a všetci majú dostať rovnako. Neviem, dokedy to vydržíme a budeme sa tváriť, že to je v poriadku. V priebehu rokov to ide so zdravotníctvom dolu vodou. Korona nám ukázala, akí vieme byť dobrí, tak verím, že teraz sa to zmení. Veď aj vláda sa zmenila. Tešme sa na lepšie zajtrajšky.
Keď prídu dáta o úmrtiach, možno až takí dobrí nebudeme.
Áno, tiež si myslím, že čísla odvrátiteľných úmrtí sa zvýšia. Poznáme prípady, keď nebola dobre poskytnutá zdravotná starostlivosť. Poznám príbehy lekárov, ktorí hovoria o tom, že im prišli pacienti do nemocnice a do rána zomreli, lebo neboli v ambulantnej sfére dostatočne udržiavaní. Poznám príbehy pacientov, ktorí sa báli ísť v tomto čase k lekárovi a ostali doma. Poznám príbeh dievčaťa, ktoré bolo doma dovtedy, kým jej neprasklo slepé črevo a skončilo sa to tragicky.
Takže áno, korona bude mať aj druhotné následky. My politici musíme robiť maximum pre to, aby sa ľudia nebáli ísť k lekárovi. Dnes už majú lekári ochranné prostriedky, všetko, čo potrebujú k svojej práci, vedia chrániť seba i pacientov. Ak má človek zdravotný problém, naozaj treba ísť k lekárovi. Musia sa naplno rozbehnúť aj preventívne prehliadky, treba normálne začať fungovať.
Napríklad viem o pacientovi, ktorého s podozrením na boreliózu odmietli ošetriť v nemocnici, lebo COVID-19.
Ani COVID-19 nedáva právo ohroziť zdravie a život. Aj v priebehu koronakrízy som upozorňovala zdravotnícky personál, že si majú dať veľký pozor na to, čo robia, ale aj nerobia. Oni nesú zodpovednosť za to, ak niekomu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne. Tým však nechcem vyzývať ľudí, aby išli žalovať lekárov, sestry, zdravotnícky personál, lebo sa nedostali do ambulancie. Toto zdravotníctvu nepomáha. Vyzývam na určitú toleranciu v tejto situácii. Ak sa však niekto dostal do stavu ohrozujúceho život a dopadlo to tragicky, je namieste, aby sa rodina pýtala prečo.
Zaujímavá myšlienka sa objavila v súvislosti s dofinancovaním. Zdravotné poisťovne hlásia výpadky príjmov v dôsledku opatrení proti korone. Výpadok príjmov teda neovplyvnili poisťovne svojím manažovaním. Podľa ministra financií by mali zdravotné poisťovne dofinancovať akcionári. Súhlasíte s týmto názorom?
Dofinancovanie – to sú vždy zaujímavé myšlienky. A chápem pokus o unitárny systém týmto spôsobom. Rozumiem, že je záujem financovať z odvodov nás všetkých iba štátnu poisťovňu, lebo to je tá vyvolená, o ktorej sa minister rozhodol, že ju bude uprednostňovať. Máme právo poznať tieto taktiky a myslím si, že to nebude jednoduché. V tomto to nebude jednoduché ani so mnou. Pretože som presvedčená, že tak poistenec Unionu, ako aj poistenec Dôvery a takisto i poistenec Všeobecnej zdravotnej poisťovne má právo na rovnakú zdravotnú starostlivosť, kým neurčíme nárok a nedáme priestor na pripoistenie. To je priestor, kde môžu poisťovne súťažiť.
Súhlasím s tým, že poisťovne majú byť akýmsi vankúšom. Veď to je zmysel poisťovne, že má byť poistkou pre krízové časy. Super, keby sme to takto nastavili. Potom však nesmieme ukazovať prstom vždy, keď majú poisťovne nejaký zisk, alebo keď si časť zdrojov odložia na horšie časy. Ten im však chceme vziať, potrestať ich. Zároveň im do zákona napíšeme, koľko majú platiť sanitkám, koľko lekárom, iným poskytovateľom, čo všetko majú robiť, povinne im určíme výdavky, ktoré sú väčšie ako ich príjmy, pretože za poistenca štátu sa platí okolo 30 eur a bežný zamestnanec platí okolo 140. A teraz štát je ten, ktorý hovorí súkromníkovi – doplaťte to.
Ak by boli férovo nastavené pravidlá, na základe ktorých by si mohli poisťovne odkladať na horšie časy, ak by existoval nárok na pripoistenie, ak by sme merali kvalitu poisťovní a požadovali od nich v rovnakom trhovom a legislatívnom prostredí súboj v kvalite, v takom prípade by som bola za. Áno, je tu kríza, všetky poisťovne, nech sa páči, akcionári, sanujte nevyhnutné. Ale my takto nefungujeme. Tu vôbec nie je priestor, aby sa manažmenty poisťovní realizovali. Zavedenie jednej poisťovne považujem za nespravodlivé voči poistencom, ktorí sú poistení v súkromných poisťovniach a sú tam poistení práve preto, lebo vidia ich výhody.
Z interného prieskumu VšZP vyplýva, že 71 percent ľudí, ktorí odišli minulý rok z VšZP, to urobilo preto, lebo súkromné poisťovne im dávajú lepšie benefity, napríklad niektorí ľudia nemajú platiť za lieky. Viem, že v súkromných poisťovniach je toto štandardom, že je tam kredit a že lieky majú preplácané nad rámec toho, čo im garantuje zákon. Štátna poisťovňa by sa to tiež mala snažiť zlepšiť, veď má drvivú väčšinu poistencov, má legislatívu v rukách, má kontrolu. Keď je štát lepší, keď vie lepšie riadiť, nech to dokáže, urobme VšZP lepšou. Potom prirodzene poistenec prejde sám do tej poisťovne. Poďme sa snažiť zlepšovať sa a súťažme. Aj ja chcem, aby štátna poisťovňa bola lepšia. Ale nech súťaží kvalitou, a nie tým, že bude druhých podkopávať.
Premiér, vláda deklarovali a garantovali ministrovi zdravotníctva, že tento sektor bude prioritou. Ako to majú vnímať pacienti, zdravotníci, že keď sa ozývajú iné sektory, štát pomáha, ale keď ide o financie do zdravotníctva, tak sa to akosi komplikuje?
Treba si uvedomiť, že nejde o poisťovne. Ony nepomáhajú poistencom, občanom tohto štátu, ktorí platia odvody. Veď sa hovorí, že v súkromných poisťovniach je viac ekonomicky aktívnych poistencov a že VšZP má tých rizikovejších, dôchodcov, invalidov atď. Čiže tí, ktorí platia priemerne 140 eur, sú viac koncentrovaní v súkromných poisťovniach. Ak sú vo VšZP viac chorí, potom to funguje tak, že z vybraných peňazí doplácajú súkromné poisťovne štátnej VšZP práve kvôli tomu, aby sa neoplatilo vyberať si klientov. Čiže na toho viac chorého dostane VšZP viac peňazí. To sa volá prerozdeľovací mechanizmus, ktorý to zhodnocuje. Pracujúci vo veľkej miere dofinancovávajú štátnu poisťovňu a my im ideme brať zdravotnú starostlivosť? Alebo ich ideme trestať, lebo si dovolili mať iný názor, ako má súčasný minister? Ale mám aj potrebu pána ministra obhájiť, aby nevznikla predstava, že jeho úmysly sú zlé. On neprišiel nato, aby škodil poistencom v súkromných poisťovniach. On sa z nejakých dôvodov hnevá na súkromné . Podľa mňa podľahol jednak nejakým klamom a jednak im prisudzuje to, čo by možno mal prisudzovať špičkám či už podnikateľov alebo predošlým politikom. Nepovažujem to za správne, ale jeho cieľom nie je ublížiť, jeho cieľom naozaj je postarať sa o ľudí čo najlepšie. Len problém je, že mám niekedy pocit, že to jeho videnie je jednostranné. A ja sa snažím obzory mu rozšíriť.
Začína sa upozorňovať na to, čo nefunguje, že chýba komunikácia, spolupráca s jednotlivými ľuďmi v sektore. Ešte stále to možno pripisovať zmene vlády alebo koronakríze?
Ja som to aj verejne napísala. Myslím si, že Marek Krajčí by mal zapracovať na komunikácii. Je pochopiteľné, že je tam nový, máme tu COVID-19, nie je to ľahké, rieši milión vecí. Ale áno, na zlepšenie komunikácie vidím priestor. Veľa vecí, ktoré fungovali, sú momentálne prerušené alebo nefunkčné, odchádzajú nám kvalitní ľudia, ktorí sú sklamaní, a to môže mať vážne dôsledky pre zdravotníctvo.
Keď ste spomenuli odchádzajúcich ľudí, čo hovoríte na (možný) rozpad Inštitútu zdravotnej politiky?
To je najstrašnejšie, čo sa nám stalo. Bola to skupina šikovných ľudí, ktorí išli za výsledkom, ktorí komunikovali, čo zistili, všetkým rovnako. Išlo im o to, aby sme mali kvalitné podklady na diskusiu a boli jediní, ktorí to robili. A aj keď ich vybrala minulá vláda, s ktorej krokmi som mnohokrát nesúhlasila, robili svoju prácu dobre. Ak som chcela nejaké podklady ako opozičná politička, dostala som ich rovnako ako koaliční politici. Veľmi som si vážila nezávislosť IZP a snahu robiť rozhodnutia na základe faktov. Keď sa toto skončí, bude to tragédia. Dúfam, že to skúsia na ministerstve napraviť.
Moje kroky voči IZP by boli presne opačné. Ja by som tých ľudí vyvážila zlatom, rozšírila tú jednotku a počúvala. Chápem, že je nepríjemné počúvať kritiku, ale keď ju vypočujete z každej strany, tak sa vám nemôže stať, že urobíte zlý krok. Urobiť zlý krok v zdravotníctve znamená, že zomrie niekomu mama, otec alebo dieťa. Nie je argument – lebo si myslím. Treba si vypočuť kritiku aj argumenty, aj fakty, aj analytikov, aj zdravotníkov, všetkých, a potom prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Keď budeme posielať preč každého, kto má iný názor, môže to mať vážne dôsledky.
Personálne zmeny sa dotkli aj vedenia Operačného strediska ZZS, bratislavských a košických záchraniek, vedenia NÚDCH, v Nitre, v Košiciach. Ako to vnímate?
Toto považujem za výsostnú kompetenciu ministra zdravotníctva, aj pri IZP to považujem za jeho výsostnú kompetenciu. Nie je to moja vec, je to nakoniec ministrova zodpovednosť a on ide s kožou na trh. Len hovorím svoj názor, lebo mám záujem, aby sa nám na Slovensku darilo, aby sa zdravotníctvu darilo. Keď má minister zodpovedať za sektor, musí mať právo menovať ľudí, ktorých si vyberie. Pokiaľ chce vymieňať, ja mu poviem len svoj názor, žiaden tlak robiť nebudem. Pri IZP som mu ho povedala. Ich odborný prínos je taký veľký, že mám potrebu komentovať to, čo sa deje, nahlas, lebo sa bojím, že sa deje vážna chyba. Nebudem to však robiť pri každej personálnej otázke. Myslím si, že verejnosť by mala nechať na ministrovi, aby robil zmeny, ktorým verí, a mali by sme kontrolovať výsledky.
Ako by ste zhodnotili výberové konanie VšZP?
Ja som bola členkou komisie, čiže som ho zhodnotila vo svojom blogu a je zbytočné viac sa k tomu vyjadrovať.
Tým, že ste zverejnili ten blog, neporušili ste mlčanlivosť?
Nie. Keďže mám potrebu transparentne komunikovať, bolo pre mňa obrovským prekvapením, keď som prišla na výberové konanie a a chceli odo mňa podpísať mlčanlivosť. Zavolala som právnikovi a mám právny posudok, že v tomto prípade je verejný záujem nadradený mlčanlivosti. Som presvedčená, že komunikovať, kto bude spravovať tri miliardy ročne, je povinnosť.
Samozrejme, snažila som sa dohodnúť na tom, aby sme komunikovali transparentne. A musím povedať, že aj Marek Krajčí aj pán Kolník (pozn. Generálny tajomník služobného úradu MZ) mali záujem. Išli podľa pravidiel, ktoré už boli nastavené za minulej vlády, že sa nesmie nič zverejňovať. Dohodli sme sa však na riešení, dali sme podpísať všetkým uchádzačom súhlas so zverejnením projektu, životopisu aj informácií. Po tom, ako sme tento súhlas mali, som zverejnila svoj blog. Môžem len poďakovať pánovi ministrovi, že sa snažil vybrať dobre.
Hoci som mala iný názor na uchádzačov, nemám mu čo vyčítať. Keď si vybral na základe svojich kritérií, je to jeho zodpovednosť. Teraz stojím za jeho výberom. Minister musí mať právo na výber a na to, komu dá dôveru, my mu tam nemôžeme nanominovať ľudí, ktorých si myslíme, že sú dobrí, a potom od neho čakať, že za nich bude zodpovedať. Vybral si a teraz je zodpovedný za to, čo bude pán riaditeľ VšZP robiť.
Vy ste odporučili pána Barta a pani Havelkovú. Neprekáža vám, že pani Havelková šéfovala odboru zdravotnému a revíznemu v čase, keď sa objavili napríklad masér Kostka, teta Anka?
Na pohovore som sa jej na to pýtala a vyrušuje ma to, samozrejme, ale excel nepustí. Prišla o body, no aj tak bola dobrá. Vysvetlila mi, že cez ňu a jej oddelenie to vôbec nešlo, pretože o tom rozhodovalo vedenie. Ale práve za to, že bola v minulosti vo VšZP, keď sa tieto veci diali, som jej ubrala body.
Chýba nám zatiaľ šéf Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Máte informáciu o tom, kedy sa to zmení?
Nemám, ale mala by som sa na to pozrieť, lebo tam šéf nie je dlhší čas, a mal by byť. Je to veľmi dôležitá inštitúcia. Musí to byť schopný človek intelektuálne, ale aj osobnostne, aby vedel čeliť všetkým vplyvom. Najhoršie bude, keď bude členom nejakej lobistickej skupiny. Všetky lobistické skupiny – či sú to lekári, sestry, pacienti, súkromné spoločnosti – obhajujú svoje záujmy. Nemyslím to nijako v zlom, je to úplne prirodzené. Ale šéf ÚDZS musí byť človek, ktorý tomuto odoláva a vie sa na veci pozrieť s nadhľadom. Bola by som rada, keby to bola osoba mimo sektora, aby nemala žiadne prepojenia, lebo potrebujeme, aby ÚDZS fungoval.
Ešte sa opýtam, ako vnímate výroky podpredsedníčky výboru o interrupciách alebo o umelom oplodnení?
V tomto pani Záborskej nerozumiem. Zatiaľ žiaden návrh v pléne nie je, čiže nie je priestor nejako to riešiť. No veľmi výrazne som upozorňovala na to, že ak by im napadlo niečo, čo skúsili v minulosti, že išli na 12 rokov zatvárať do väzenia ženy, ktoré si dovolia skúsiť byť umelo oplodnené, je to pre mňa nepriechodné. To je vec, pri ktorej som asi schopná všetkého. Jednoznačne také niečo vôbec nepatrí do parlamentu. Som presvedčená, že tu ide o čisté náboženstvo, ktoré sa niekto snaží dostať do pravidiel, do zákonov platných pre všetkých rovnako.
A to nehovorím o dôsledkoch týchto rozhodnutí, napríklad obmedzení potratov. No čo by sa asi v takom prípade stalo? Nechcene tehotné ženy začnú brať pochybné tabletky z internetu, nebudú pod dohľadom lekárov. V konečnom dôsledku narastú náklady na zdravotný systém. Začnú za potratmi cestovať za hranice. A to len tie, čo budú mať na to peniaze. Nechcem vedieť, čo budú robiť ženy, ktoré peniaze nemajú. Nespochybňujem, že dieťa má právo na život. Je však závislé od druhého človeka, od druhého ľudského organizmu. Merajme teda rovnakým metrom. Dajme transplantácie orgánov, krvi povinne všetkým. Bez transplantácie predsa umierajú ľudia, ktorí sa jej nedočkajú. Nehovoriac o tom, že ochrana života je podľa mňa aj podpora reprodukčnej medicíny. Teda to, aby ženy mohli mať deti, mohli ísť na umelé oplodnenie. Nie je cesta tváriť sa, že Boh si to neprial, tak to nedovolíme.
Máme v zdravotníctve oveľa väčšie problémy ako historicky najnižšia miera interrupcií. Bola by som veľmi rada, keby sme sa venovali najmä nároku pacienta, riadeniu nemocníc, stratifikácii, ambulanciám, nedostatku sestier, pediatrov, všeobecných lekárov, spravodlivému odmeňovaniu na základe merateľných dát, liekovej politike... Je toho veľa, čo vieme zlepšiť a na čom sa v koalícii zhodujeme. Nie je čas na ideologické osobné vojny. Ľudia si zaslúžia cítiť zlepšenie.
Určite ako dobre zvládnuté z hľadiska občanov, dobre zvládnuté z hľadiska opatrení na začiatku, ale myslím si, že teraz by sme už mali brať viac ohľadu na ekonomiku. Hovorím to ako šéfka zdravotníckeho výboru aj preto, lebo viac nepracujúcich ľudí, viac nezamestnaných ľudí, znamená menej odvodov aj do zdravotných poisťovní. To znamená, že v konečnom dôsledku si budeme môcť dovoliť menej liečby pre občanov.
Čiže neberiem to čisto z ekonomických dôvodov, ale tak, aby naozaj bolo na liečbu ľudí. Na to potrebujeme, aby ľudia pracovali a platili zdravotné odvody. Žiadne peniaze nám nepadajú z neba, zdravotníctvo nie je zadarmo. Keď to niekto hovoril, tak klamal. A ten, čo to hovorí, zvykne klamať často.
Negatívne stránky pandémie sa pravidelne komunikujú. Viete však nájsť niečo pozitívne?
Áno, veľa. Na Slovensku je pozitívne, že sa nás to dotklo minimálne. Sme úplní frajeri vo svete, čo je dobrý pocit. A super je, ako zrazu zvládame objednávanie na termín, elektronické recepty, celkovú elektronizáciu, ako vieme niečo dokonca vyšetriť cez telefón. Toto je veľký pokrok a očakávam, že v prospech pacientov budeme v tomto pokračovať. A keď spojíme výborne zvládnuté dôsledky pandémie s plným nasadením a plným pracovným časom lekárov, to bude radosť, ako sa bude zdravotníctvo meniť. Na to sa teším.
Viete, koľko lekárov – ambulancií takto fungovalo?
Bola som proti tomu, aby lekári dostali 100-percentné odmeny, resp. priemer platieb z minulého roka bez ohľadu na to, či boli alebo neboli otvorení, či reálne fyzicky nasadzovali svoje zdravie v ambulancii. A že majú dostať 100 percent aj takí lekári, a netvárme sa, že takí nie sú, lebo ich je veľa, ktorí sedeli doma a niektorým sa ani nedalo dovolať. Jeden aj druhý má dostať rovnako? Z tohto dôvodu som si vypýtala z NCZI a z poisťovní dáta. Lekárske výkony podľa nich klesli na polovicu.
Čiže ste za diferencované odmeňovanie?
Určite áno. Rovnostárstvo zabíja zdravotníctvo. Celkovo, nielen v tomto prípade. Chápem, že každý chce mať rovnako ako ten druhý, ale myslím si, že platby – či už od poisťovní alebo mzdy lekárov, keď sú zamestnaní v zdravotníckom zariadení – by mali byť naviazané na konkrétny prínos pre pacienta a na kvalitu práce. A takisto by mali byť poisťovne naviazané na prínos pre svojich poistencov. To znamená, že si nevyberú žiadny zisk, kým napríklad ich lekári majú dlhé čakačky, kým sa nedá objednať k lekárovi, keď poisťovňa nevie zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich pacientov do nejakého termínu atď.
Toto by nemalo byť ani na diskusiu, toto by mal byť základ nášho rozmýšľania. Slovensko dlho išlo úplne opačne, nikto nič nemeria, nikto nič nerieši, a všetci majú dostať rovnako. Neviem, dokedy to vydržíme a budeme sa tváriť, že to je v poriadku. V priebehu rokov to ide so zdravotníctvom dolu vodou. Korona nám ukázala, akí vieme byť dobrí, tak verím, že teraz sa to zmení. Veď aj vláda sa zmenila. Tešme sa na lepšie zajtrajšky.
Keď prídu dáta o úmrtiach, možno až takí dobrí nebudeme.
Áno, tiež si myslím, že čísla odvrátiteľných úmrtí sa zvýšia. Poznáme prípady, keď nebola dobre poskytnutá zdravotná starostlivosť. Poznám príbehy lekárov, ktorí hovoria o tom, že im prišli pacienti do nemocnice a do rána zomreli, lebo neboli v ambulantnej sfére dostatočne udržiavaní. Poznám príbehy pacientov, ktorí sa báli ísť v tomto čase k lekárovi a ostali doma. Poznám príbeh dievčaťa, ktoré bolo doma dovtedy, kým jej neprasklo slepé črevo a skončilo sa to tragicky.
Takže áno, korona bude mať aj druhotné následky. My politici musíme robiť maximum pre to, aby sa ľudia nebáli ísť k lekárovi. Dnes už majú lekári ochranné prostriedky, všetko, čo potrebujú k svojej práci, vedia chrániť seba i pacientov. Ak má človek zdravotný problém, naozaj treba ísť k lekárovi. Musia sa naplno rozbehnúť aj preventívne prehliadky, treba normálne začať fungovať.
Napríklad viem o pacientovi, ktorého s podozrením na boreliózu odmietli ošetriť v nemocnici, lebo COVID-19.
Ani COVID-19 nedáva právo ohroziť zdravie a život. Aj v priebehu koronakrízy som upozorňovala zdravotnícky personál, že si majú dať veľký pozor na to, čo robia, ale aj nerobia. Oni nesú zodpovednosť za to, ak niekomu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne. Tým však nechcem vyzývať ľudí, aby išli žalovať lekárov, sestry, zdravotnícky personál, lebo sa nedostali do ambulancie. Toto zdravotníctvu nepomáha. Vyzývam na určitú toleranciu v tejto situácii. Ak sa však niekto dostal do stavu ohrozujúceho život a dopadlo to tragicky, je namieste, aby sa rodina pýtala prečo.
Zaujímavá myšlienka sa objavila v súvislosti s dofinancovaním. Zdravotné poisťovne hlásia výpadky príjmov v dôsledku opatrení proti korone. Výpadok príjmov teda neovplyvnili poisťovne svojím manažovaním. Podľa ministra financií by mali zdravotné poisťovne dofinancovať akcionári. Súhlasíte s týmto názorom?
Dofinancovanie – to sú vždy zaujímavé myšlienky. A chápem pokus o unitárny systém týmto spôsobom. Rozumiem, že je záujem financovať z odvodov nás všetkých iba štátnu poisťovňu, lebo to je tá vyvolená, o ktorej sa minister rozhodol, že ju bude uprednostňovať. Máme právo poznať tieto taktiky a myslím si, že to nebude jednoduché. V tomto to nebude jednoduché ani so mnou. Pretože som presvedčená, že tak poistenec Unionu, ako aj poistenec Dôvery a takisto i poistenec Všeobecnej zdravotnej poisťovne má právo na rovnakú zdravotnú starostlivosť, kým neurčíme nárok a nedáme priestor na pripoistenie. To je priestor, kde môžu poisťovne súťažiť.
Súhlasím s tým, že poisťovne majú byť akýmsi vankúšom. Veď to je zmysel poisťovne, že má byť poistkou pre krízové časy. Super, keby sme to takto nastavili. Potom však nesmieme ukazovať prstom vždy, keď majú poisťovne nejaký zisk, alebo keď si časť zdrojov odložia na horšie časy. Ten im však chceme vziať, potrestať ich. Zároveň im do zákona napíšeme, koľko majú platiť sanitkám, koľko lekárom, iným poskytovateľom, čo všetko majú robiť, povinne im určíme výdavky, ktoré sú väčšie ako ich príjmy, pretože za poistenca štátu sa platí okolo 30 eur a bežný zamestnanec platí okolo 140. A teraz štát je ten, ktorý hovorí súkromníkovi – doplaťte to.
Ak by boli férovo nastavené pravidlá, na základe ktorých by si mohli poisťovne odkladať na horšie časy, ak by existoval nárok na pripoistenie, ak by sme merali kvalitu poisťovní a požadovali od nich v rovnakom trhovom a legislatívnom prostredí súboj v kvalite, v takom prípade by som bola za. Áno, je tu kríza, všetky poisťovne, nech sa páči, akcionári, sanujte nevyhnutné. Ale my takto nefungujeme. Tu vôbec nie je priestor, aby sa manažmenty poisťovní realizovali. Zavedenie jednej poisťovne považujem za nespravodlivé voči poistencom, ktorí sú poistení v súkromných poisťovniach a sú tam poistení práve preto, lebo vidia ich výhody.
Z interného prieskumu VšZP vyplýva, že 71 percent ľudí, ktorí odišli minulý rok z VšZP, to urobilo preto, lebo súkromné poisťovne im dávajú lepšie benefity, napríklad niektorí ľudia nemajú platiť za lieky. Viem, že v súkromných poisťovniach je toto štandardom, že je tam kredit a že lieky majú preplácané nad rámec toho, čo im garantuje zákon. Štátna poisťovňa by sa to tiež mala snažiť zlepšiť, veď má drvivú väčšinu poistencov, má legislatívu v rukách, má kontrolu. Keď je štát lepší, keď vie lepšie riadiť, nech to dokáže, urobme VšZP lepšou. Potom prirodzene poistenec prejde sám do tej poisťovne. Poďme sa snažiť zlepšovať sa a súťažme. Aj ja chcem, aby štátna poisťovňa bola lepšia. Ale nech súťaží kvalitou, a nie tým, že bude druhých podkopávať.
Premiér, vláda deklarovali a garantovali ministrovi zdravotníctva, že tento sektor bude prioritou. Ako to majú vnímať pacienti, zdravotníci, že keď sa ozývajú iné sektory, štát pomáha, ale keď ide o financie do zdravotníctva, tak sa to akosi komplikuje?
Treba si uvedomiť, že nejde o poisťovne. Ony nepomáhajú poistencom, občanom tohto štátu, ktorí platia odvody. Veď sa hovorí, že v súkromných poisťovniach je viac ekonomicky aktívnych poistencov a že VšZP má tých rizikovejších, dôchodcov, invalidov atď. Čiže tí, ktorí platia priemerne 140 eur, sú viac koncentrovaní v súkromných poisťovniach. Ak sú vo VšZP viac chorí, potom to funguje tak, že z vybraných peňazí doplácajú súkromné poisťovne štátnej VšZP práve kvôli tomu, aby sa neoplatilo vyberať si klientov. Čiže na toho viac chorého dostane VšZP viac peňazí. To sa volá prerozdeľovací mechanizmus, ktorý to zhodnocuje. Pracujúci vo veľkej miere dofinancovávajú štátnu poisťovňu a my im ideme brať zdravotnú starostlivosť? Alebo ich ideme trestať, lebo si dovolili mať iný názor, ako má súčasný minister? Ale mám aj potrebu pána ministra obhájiť, aby nevznikla predstava, že jeho úmysly sú zlé. On neprišiel nato, aby škodil poistencom v súkromných poisťovniach. On sa z nejakých dôvodov hnevá na súkromné . Podľa mňa podľahol jednak nejakým klamom a jednak im prisudzuje to, čo by možno mal prisudzovať špičkám či už podnikateľov alebo predošlým politikom. Nepovažujem to za správne, ale jeho cieľom nie je ublížiť, jeho cieľom naozaj je postarať sa o ľudí čo najlepšie. Len problém je, že mám niekedy pocit, že to jeho videnie je jednostranné. A ja sa snažím obzory mu rozšíriť.
Začína sa upozorňovať na to, čo nefunguje, že chýba komunikácia, spolupráca s jednotlivými ľuďmi v sektore. Ešte stále to možno pripisovať zmene vlády alebo koronakríze?
Ja som to aj verejne napísala. Myslím si, že Marek Krajčí by mal zapracovať na komunikácii. Je pochopiteľné, že je tam nový, máme tu COVID-19, nie je to ľahké, rieši milión vecí. Ale áno, na zlepšenie komunikácie vidím priestor. Veľa vecí, ktoré fungovali, sú momentálne prerušené alebo nefunkčné, odchádzajú nám kvalitní ľudia, ktorí sú sklamaní, a to môže mať vážne dôsledky pre zdravotníctvo.
Keď ste spomenuli odchádzajúcich ľudí, čo hovoríte na (možný) rozpad Inštitútu zdravotnej politiky?
To je najstrašnejšie, čo sa nám stalo. Bola to skupina šikovných ľudí, ktorí išli za výsledkom, ktorí komunikovali, čo zistili, všetkým rovnako. Išlo im o to, aby sme mali kvalitné podklady na diskusiu a boli jediní, ktorí to robili. A aj keď ich vybrala minulá vláda, s ktorej krokmi som mnohokrát nesúhlasila, robili svoju prácu dobre. Ak som chcela nejaké podklady ako opozičná politička, dostala som ich rovnako ako koaliční politici. Veľmi som si vážila nezávislosť IZP a snahu robiť rozhodnutia na základe faktov. Keď sa toto skončí, bude to tragédia. Dúfam, že to skúsia na ministerstve napraviť.
Moje kroky voči IZP by boli presne opačné. Ja by som tých ľudí vyvážila zlatom, rozšírila tú jednotku a počúvala. Chápem, že je nepríjemné počúvať kritiku, ale keď ju vypočujete z každej strany, tak sa vám nemôže stať, že urobíte zlý krok. Urobiť zlý krok v zdravotníctve znamená, že zomrie niekomu mama, otec alebo dieťa. Nie je argument – lebo si myslím. Treba si vypočuť kritiku aj argumenty, aj fakty, aj analytikov, aj zdravotníkov, všetkých, a potom prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Keď budeme posielať preč každého, kto má iný názor, môže to mať vážne dôsledky.
Personálne zmeny sa dotkli aj vedenia Operačného strediska ZZS, bratislavských a košických záchraniek, vedenia NÚDCH, v Nitre, v Košiciach. Ako to vnímate?
Toto považujem za výsostnú kompetenciu ministra zdravotníctva, aj pri IZP to považujem za jeho výsostnú kompetenciu. Nie je to moja vec, je to nakoniec ministrova zodpovednosť a on ide s kožou na trh. Len hovorím svoj názor, lebo mám záujem, aby sa nám na Slovensku darilo, aby sa zdravotníctvu darilo. Keď má minister zodpovedať za sektor, musí mať právo menovať ľudí, ktorých si vyberie. Pokiaľ chce vymieňať, ja mu poviem len svoj názor, žiaden tlak robiť nebudem. Pri IZP som mu ho povedala. Ich odborný prínos je taký veľký, že mám potrebu komentovať to, čo sa deje, nahlas, lebo sa bojím, že sa deje vážna chyba. Nebudem to však robiť pri každej personálnej otázke. Myslím si, že verejnosť by mala nechať na ministrovi, aby robil zmeny, ktorým verí, a mali by sme kontrolovať výsledky.
Ako by ste zhodnotili výberové konanie VšZP?
Ja som bola členkou komisie, čiže som ho zhodnotila vo svojom blogu a je zbytočné viac sa k tomu vyjadrovať.
Tým, že ste zverejnili ten blog, neporušili ste mlčanlivosť?
Nie. Keďže mám potrebu transparentne komunikovať, bolo pre mňa obrovským prekvapením, keď som prišla na výberové konanie a a chceli odo mňa podpísať mlčanlivosť. Zavolala som právnikovi a mám právny posudok, že v tomto prípade je verejný záujem nadradený mlčanlivosti. Som presvedčená, že komunikovať, kto bude spravovať tri miliardy ročne, je povinnosť.
Samozrejme, snažila som sa dohodnúť na tom, aby sme komunikovali transparentne. A musím povedať, že aj Marek Krajčí aj pán Kolník (pozn. Generálny tajomník služobného úradu MZ) mali záujem. Išli podľa pravidiel, ktoré už boli nastavené za minulej vlády, že sa nesmie nič zverejňovať. Dohodli sme sa však na riešení, dali sme podpísať všetkým uchádzačom súhlas so zverejnením projektu, životopisu aj informácií. Po tom, ako sme tento súhlas mali, som zverejnila svoj blog. Môžem len poďakovať pánovi ministrovi, že sa snažil vybrať dobre.
Hoci som mala iný názor na uchádzačov, nemám mu čo vyčítať. Keď si vybral na základe svojich kritérií, je to jeho zodpovednosť. Teraz stojím za jeho výberom. Minister musí mať právo na výber a na to, komu dá dôveru, my mu tam nemôžeme nanominovať ľudí, ktorých si myslíme, že sú dobrí, a potom od neho čakať, že za nich bude zodpovedať. Vybral si a teraz je zodpovedný za to, čo bude pán riaditeľ VšZP robiť.
Vy ste odporučili pána Barta a pani Havelkovú. Neprekáža vám, že pani Havelková šéfovala odboru zdravotnému a revíznemu v čase, keď sa objavili napríklad masér Kostka, teta Anka?
Na pohovore som sa jej na to pýtala a vyrušuje ma to, samozrejme, ale excel nepustí. Prišla o body, no aj tak bola dobrá. Vysvetlila mi, že cez ňu a jej oddelenie to vôbec nešlo, pretože o tom rozhodovalo vedenie. Ale práve za to, že bola v minulosti vo VšZP, keď sa tieto veci diali, som jej ubrala body.
Chýba nám zatiaľ šéf Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Máte informáciu o tom, kedy sa to zmení?
Nemám, ale mala by som sa na to pozrieť, lebo tam šéf nie je dlhší čas, a mal by byť. Je to veľmi dôležitá inštitúcia. Musí to byť schopný človek intelektuálne, ale aj osobnostne, aby vedel čeliť všetkým vplyvom. Najhoršie bude, keď bude členom nejakej lobistickej skupiny. Všetky lobistické skupiny – či sú to lekári, sestry, pacienti, súkromné spoločnosti – obhajujú svoje záujmy. Nemyslím to nijako v zlom, je to úplne prirodzené. Ale šéf ÚDZS musí byť človek, ktorý tomuto odoláva a vie sa na veci pozrieť s nadhľadom. Bola by som rada, keby to bola osoba mimo sektora, aby nemala žiadne prepojenia, lebo potrebujeme, aby ÚDZS fungoval.
Ešte sa opýtam, ako vnímate výroky podpredsedníčky výboru o interrupciách alebo o umelom oplodnení?
V tomto pani Záborskej nerozumiem. Zatiaľ žiaden návrh v pléne nie je, čiže nie je priestor nejako to riešiť. No veľmi výrazne som upozorňovala na to, že ak by im napadlo niečo, čo skúsili v minulosti, že išli na 12 rokov zatvárať do väzenia ženy, ktoré si dovolia skúsiť byť umelo oplodnené, je to pre mňa nepriechodné. To je vec, pri ktorej som asi schopná všetkého. Jednoznačne také niečo vôbec nepatrí do parlamentu. Som presvedčená, že tu ide o čisté náboženstvo, ktoré sa niekto snaží dostať do pravidiel, do zákonov platných pre všetkých rovnako.
A to nehovorím o dôsledkoch týchto rozhodnutí, napríklad obmedzení potratov. No čo by sa asi v takom prípade stalo? Nechcene tehotné ženy začnú brať pochybné tabletky z internetu, nebudú pod dohľadom lekárov. V konečnom dôsledku narastú náklady na zdravotný systém. Začnú za potratmi cestovať za hranice. A to len tie, čo budú mať na to peniaze. Nechcem vedieť, čo budú robiť ženy, ktoré peniaze nemajú. Nespochybňujem, že dieťa má právo na život. Je však závislé od druhého človeka, od druhého ľudského organizmu. Merajme teda rovnakým metrom. Dajme transplantácie orgánov, krvi povinne všetkým. Bez transplantácie predsa umierajú ľudia, ktorí sa jej nedočkajú. Nehovoriac o tom, že ochrana života je podľa mňa aj podpora reprodukčnej medicíny. Teda to, aby ženy mohli mať deti, mohli ísť na umelé oplodnenie. Nie je cesta tváriť sa, že Boh si to neprial, tak to nedovolíme.
Máme v zdravotníctve oveľa väčšie problémy ako historicky najnižšia miera interrupcií. Bola by som veľmi rada, keby sme sa venovali najmä nároku pacienta, riadeniu nemocníc, stratifikácii, ambulanciám, nedostatku sestier, pediatrov, všeobecných lekárov, spravodlivému odmeňovaniu na základe merateľných dát, liekovej politike... Je toho veľa, čo vieme zlepšiť a na čom sa v koalícii zhodujeme. Nie je čas na ideologické osobné vojny. Ľudia si zaslúžia cítiť zlepšenie.

Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci

Alternatívny autor:
Jana Andelová, ZdN