Je čas zastať sa zdravotníkov

Prednedávnom odoslal prezident Slovenskej lekárskej komory Marian Kollár otvorený list jej členom, respektíve všetkým lekárom na Slovensku. Ako zástupca najväčšej siete zdravotníckych zariadení v strednej Európe, zamestnávajúcej viac ako 13-tisíc zamestnancov, by som na slová p. Kollára rád zareagoval.

V úvode chcem uviesť, že sa plne stotožňujem s tým, že naše zdravotníctvo utŕžilo krízou súvisiacou s koronavírusom ďalšiu ranu, ktorej dôsledky môžu byť katastrofálne nielen pre medicínsky personál, ale predovšetkým pre občanov Slovenska. Aj preto sa vám chcem poďakovať za iniciatívy SLK smerujúce k riešeniu akútnych problémov, ktoré vo svojom liste spomínate. Som presvedčený, že čím viac odborných hlasov bude smerovaných do pozornosti vlády Slovenskej republiky, tým bude reálnejšia šanca na to, aby zdravotníctvo nielenže krízu prežilo bez ujmy, ale malo aj väčšiu príležitosť na rýchlejšie ozdravenie a zefektívnenie.

Rozhodne nesúhlasím s parciálnou kompenzáciou ambulantného, nemocničného, ale aj diagnostického segmentu zdravotnej starostlivosti. Považujem to, rovnako ako vy, za nedôstojný prístup k tým, ktorí boli plne pripravení starať sa o zdravie obyvateľstva v prvej línii. Mali sme na Slovensku zatiaľ šťastie, že sme neokúsili skúsenosť niektorých západoeurópskych krajín, kde každý, kto mal medicínske vzdelanie, chránil zdravie ľudí takmer bez odpočinku. Prišla by naša vláda aj v takejto situácii s návrhom iba čiastočných platieb?

Programové vyhlásenie vlády SR hovorí o zásadnom rozvoji zdravotnej starostlivosti vo väčšine segmentov. No začať tým, že demotivujeme našich lekárov, sestry a ošetrovateľov za ich úsilie práve vtedy, keď sa im máme poďakovať, je nesprávne. Práve teraz by som očakával, že začneme budovať vzájomnú dôveru medzi vládou a ľuďmi pracujúcimi v zdravotníctve. Je čas začať vytvárať podmienky na to, aby náš zdravotnícky presonál bol dostatočne motivovaný vykonávať svoje náročné povolanie s úsmevom a ochotou, aby nemal dôvod odchádzať mimo Slovenska a aby študenti medicíny chceli po skončení školy zostať pôsobiť v našej krajine.

Optika, cez ktorú vláda tvrdí, že „veď ste mali nižšie výkony, zaplatíme vám menej“ je preto krátkozraká. Som presvedčený, že sa musíme pozerať nie na to, čo bolo počas krízy, ale čo bude po nej. Mali by sme platiť nemocniciam a ambulanciám nie za to, aké výkony počas krízy urobili, ale čo a ako budú robiť v najbližššej budúcnosti. Vláda musí pochopiť, že teraz je nevyhnutné jednoducho ‚spočítať straty‘ a najmä hľadať odpoveď na to, ako by naše zdravotníctvo malo vyzerať v najbližšom období. A táto odpoveď sa bude hľadať len veľmi ťažko, ak na dlhý čas zničíme ochotu, motiváciu a dôveru tých najpovolanejších – našich zdravotníkov.

Dovolím si však s vami polemizovať v otázke, kto nesie zodpovednosť za návrh iba čiastočnej kompenzácie niektorých segmentov sektora. Nemyslím si totiž, že leží na pleciach zdravotných poisťovní. Tie pracujú len so zdrojmi, ktoré majú k dispozícii, respektíve s predikciou objemu finančných prostriedkov v sektore v blízkej budúcnosti. Práve preto jednoznačnú zodpovednosť za dofinancovanie zdravotníctva a za zabezpečenie jeho finančnej stability nesú Ministerstvo financií a Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Nemali by sme si pred touto skutočnosťou zakrývať oči a výzvy na riešenie tohto problému radšej adresovať priamo im.