Rok sa ešte len začal a vy už musíte riešiť, ako každú chvíľu zabezpečiť dozor k dieťaťu a pritom neminúť všetku dovolenku v práci. A možno si kladiete otázku, či by to vaše dieťa nezvládlo doma pár hodín aj samo...
Každé dieťa je individuálne a platí to aj v tomto prípade. Potvrdí to aj každý rodič, ktorému deti už odrástli. „Vychovala som tri deti a pri každom to bolo iné. Prvorodený syn bol na nás veľmi naviazaný a doma sa dosť bál, najmä potichu alebo po tme.
Aj keď sa hral sám v izbe a my sme boli vedľa v obývačke, každú chvíľu vykrikoval, aby sa presvedčil, či sme doma. Prvýkrát sme ho nechali samého, keď mal 11 rokov.
Samozrejme, mala som pre istotu zabezpečenú susedu a u nej po pár minútach aj skončil. Skúsili sme to viackrát, ale vždy to dopadlo rovnako. Prvýkrát zostal pár hodín úplne sám, keď mal takmer 13 rokov, a to vtedy jeho rovesníci už zostávali doma bežne sami celé dni,“ rozpráva teraz už päťdesiatnička Mariana o strachoch svojho syna.
Úplne iné to bolo s jej dcérou. „Od syna je mladšia o 7 rokov a prvýkrát zvládla vydržať doma už deväťročná. Bola úplne iná – zodpovednejšia aj nebojácnejšia, vedela som, že sa na ňu môžem spoľahnúť a nič nevyvedie.
To sa zas nedá povedať o najmladšom synovi. Ten bol síce nebojácny až-až, ale veriť sa mu veru nedalo. Prvý raz zostal sám doma ako deväťročný, aj to len na hodinku a preto, že veľmi chcel. Za ten čas stihol niekoľko telefonátov len tak pre zábavu, prehádzal mi celú skriňu a nechal otvorenú chladničku. A to sa, našťastie, nič nestalo. Potom sme to skúsili až po vyše roku, ale to som ho zas pristihla pri dosť nevhodnom filme. Potreboval oveľa väčšiu kontrolu,“ spomína Mariana na rozdielnosť svojich detí.
Tie s dilemou „nechať či nenechať“ dieťa samo doma už zápasia tiež. „Mladší syn má dve deti, jedno je primalé, ale staršia dcéra má 8 rokov a bez problémov doma zostane na dve-tri hodinky po škole, kým sa rodičia vrátia z práce. Dcéra má zas dcéru, ktorá je príliš úzkostlivá a veľmi sa doma sama bojí, hoci má už 12 rokov. Takže je to naozaj veľmi individuálne,“ uzatvára svoje skúsenosti Mariana.
Kedy je správny čas?
Na túto otázku jednoznačná odpoveď neexistuje. Každé dieťa dozrieva svojím tempom a hoci rovesníci vášho dieťaťa už dávno môžu tráviť voľné dni či dokonca chorobu doma samy, vaše dieťa na to nemusí byť pripravené.
„Zvládnuť zodpovednosť byť určitý čas samy doma deti dokážu okolo veku 10 až 12 rokov života. Mladšie deti, najmä na prvom stupni základnej školy, ešte nie sú na to pripravené, ale vždy je to veľmi individuálne. Závisí to od zrelosti dieťaťa, jednak emocionálnej zrelosti, jednak od toho, ako dieťa je schopné dodržiavať pravidlá, ako dokáže reagovať v krízových situáciách,“ vysvetľuje PhDr. Zuzana Kajanová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.
Hoci podľa nej dieťa môže bez dozoru pár hodín doma vydržať a bez problémov zvládnuť, práve vo vážnych situáciách môže spanikáriť a reagovať emocionálne. Takéto správanie je typické najmä u mladších, ale aj u úzkostlivejších detí.
„Iracionálny strach je typický v období predškolského a mladšieho školského veku, už okolo 10 až 12 rokov by to tam nemalo byť, ale každé dieťa je iné. Iracionálne strachy vždy viete dieťaťu vysvetliť racionálnymi odôvodnením. Vždy sa treba pýtať, čoho sa boja a vysvetľovať, že naozaj sa netreba danej veci báť. Ale ak je dieťa príliš úzkostlivé, radšej treba počkať a pomaličky ho na to navykať, odložiť to na neskorší čas,“ odporúča odborníčka.
Postupná príprava
Nechať dieťa samo doma len tak jedného dňa a bez predošlej prípravy nemusí dopadnúť práve najlepšie. Dieťa, hoci môže byť zodpovedné a samostatné, je lepšie pripraviť postupe – či už rozhovorom, ale aj prakticky.
„Môžete skúšať na kratší čas, napríklad 15 – 30 minút, nechať ho samo doma, keď odídete trebárs do obchodu. Samozrejme, že sa treba postarať o bezpečnosť dieťaťa, poschovávať nebezpečné predmety, lieky, ostré predmety, pozatvárať okná. Treba sa tiež dohodnúť s dieťaťom, čo by malo robiť a čo nie. Pochopiteľne, musíte dieťaťu prejaviť aj dôveru,“ radí PhDr. Zuzana Kajanová, ktorá tiež odporúča kontrolu dieťaťa telefónom.
Vhodné je, ak má vaša ratolesť v mobile predvolené vaše číslo, aby tak bola reakcia v problematických situáciách jednoduchšia. Dieťa musí vedieť, čo má v krízových chvíľach robiť a na koho sa rýchlo obrátiť.
„V každodenných situáciách vidíte, čo dieťa zvládne a čo nie. V niektorých veciach deti sú samostatné, ale nemusia to zvládať z emocionálneho hľadiska. Nie je všetko len to, že si dokážu zohriať jedlo.
Vo veku 8 – 9 rokov je pár hodín dopoludnia veľmi dlho a deti sa ťažko dokážu „zabaviť“ na takto dlhý čas a môžu vymýšľať a tráviť voľné chvíle tak, ako by ste nechceli – napríklad pri počítači, tam zas hrozia iné riziká. Všetko treba zvážiť, ale keď v bežných situáciách dieťa pozorujete, tak sami zistíte, čo zvládne a čo nie. Keď to vyskúšate v krátkych intervaloch, môžete ich potom predlžovať,“ dodáva odborníčka.
Vráťte sa vtedy, keď to sľúbite
Tak ako je pre dieťa potrebné stanoviť pravidlá, ktoré musí dodržať, tak by ste pravidlá mali dodržať aj vy. „Rodič by mal dať dieťaťu vedieť, na aký dlhý čas odchádza a kedy sa vráti, a potom to dodržať.
Dieťa by ten určitý stanovený čas trebárs zvládlo, ale ak to rodič nedodrží, môže to potom v dieťati vyvolať nedôveru, neistotu a strach, že sa niečo stalo, že rodič ho opustí a v ďalšej situácii to môže byť oveľa náročnejšie, nebude vedieť zostať samo. Čiže rodič by mal dodržať termín, ktorý sľúbil,“ upozorňuje psychologička, podľa ktorej sa po návrate rodič musí s dieťaťom o čase strávenom bez dozoru porozprávať.
Vhodné je pýtať sa, ako sa malo, čo robilo a či sa vyskytol nejaký problém, prípadne ako ho riešilo a ako by ho malo riešiť v budúcnosti.
Nenúťte ho, ak nie je pripravené
Hoci v dnešnom uponáhľanom svete si mnohí rodičia dovolenku z práce len tak kedykoľvek zobrať nemôžu, riešenie by nemalo negatívne vplývať na dieťa. Ak teda vaša ratolesť pobyt doma bez dozoru nezvláda, snažte sa to zorganizovať inak.
„Môže sa to odraziť na psychike, takže lepšie je niekoho zabezpečiť k dieťaťu. Ak dieťa nútite, môže to nechať následky na jeho emotivite a môže sa to naozaj potom prejaviť v rôznych úzkostlivých stavoch či desivých snoch.
Dieťa to doma trebárs aj vydrží, ale jeho pocit bezpečia je narušený, takže to treba zvažovať veľmi opatrne,“ upozorňuje odborníčka. Dieťa netreba porovnávať s rovesníkmi, treba sledovať jeho individuálne tempo a podporiť ho v samostatnosti vytváraním pocitu bezpečia.
„Tým podporujete jeho vnútornú duševnú silu a príde čas, keď je na to pripravené. Ak je dieťa vo vyššom veku a stále to nezvláda, treba to potom riešiť s odborníkom,“ odporúča PhDr. Zuzana Kajanová.
Nie je deň ako noc
Úplne iné pravidlá môžu u vašich detí platiť v noci. Hoci dieťa pobyt doma pár hodín alebo aj celý deň zvládne bez problémov a vie vyriešiť rôzne situácie, za tmy sa všetko mení.
„Tam je to zložitejšie a veková hranica by sa mala posunúť. Situácia je úplne iná a aj deti, ktoré sú nebojácne, môžu mať väčší strach. V tomto prípade by som to opatrnejšie zvažovala a nenechala by som dieťa mladšie ako 15 – 16 rokov samo doma v noci,“ uvádza psychologička.
A čo s tínedžermi?
Naopak, „čistý vzduch“ doma cez deň i v noci býva snom mnohých tínedžerov. Tí sú síce vekovo zrelí a pripravení, otázna zostáva ich zodpovednosť. Obdobie rebelantstva a pocitu dospelosti môže vyústiť do mnohých problémov.
Aj v tomto veku musia doma platiť isté pravidlá a hoci je to najmä o dôvere, aj takéto „deti“ treba sem-tam skontrolovať. „Vždy môžete dieťaťu vysvetliť, že ho nechcete len kontrolovať, ale máte oňho obavy. Niekedy je to o väčšej úzkosti rodiča. Ale aj tínedžerovi sa to dá vysvetliť, hoci je v období rebelantstva a ide do opozície.
Možno sa na začiatku urazí, ale dá si vysvetliť, že oň máte obavy, a že vy ste zaň zodpovedný, lebo keby sa niečo stalo, tak vám hrozí trestný postih za to, že ste zanedbali dieťa alebo došlo k ublíženiu na zdraví z nedbanlivosti,“ dodáva PhDr. Zuzana Kajanová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.
Každé dieťa je individuálne a platí to aj v tomto prípade. Potvrdí to aj každý rodič, ktorému deti už odrástli. „Vychovala som tri deti a pri každom to bolo iné. Prvorodený syn bol na nás veľmi naviazaný a doma sa dosť bál, najmä potichu alebo po tme.
Aj keď sa hral sám v izbe a my sme boli vedľa v obývačke, každú chvíľu vykrikoval, aby sa presvedčil, či sme doma. Prvýkrát sme ho nechali samého, keď mal 11 rokov.
Samozrejme, mala som pre istotu zabezpečenú susedu a u nej po pár minútach aj skončil. Skúsili sme to viackrát, ale vždy to dopadlo rovnako. Prvýkrát zostal pár hodín úplne sám, keď mal takmer 13 rokov, a to vtedy jeho rovesníci už zostávali doma bežne sami celé dni,“ rozpráva teraz už päťdesiatnička Mariana o strachoch svojho syna.
Úplne iné to bolo s jej dcérou. „Od syna je mladšia o 7 rokov a prvýkrát zvládla vydržať doma už deväťročná. Bola úplne iná – zodpovednejšia aj nebojácnejšia, vedela som, že sa na ňu môžem spoľahnúť a nič nevyvedie.
To sa zas nedá povedať o najmladšom synovi. Ten bol síce nebojácny až-až, ale veriť sa mu veru nedalo. Prvý raz zostal sám doma ako deväťročný, aj to len na hodinku a preto, že veľmi chcel. Za ten čas stihol niekoľko telefonátov len tak pre zábavu, prehádzal mi celú skriňu a nechal otvorenú chladničku. A to sa, našťastie, nič nestalo. Potom sme to skúsili až po vyše roku, ale to som ho zas pristihla pri dosť nevhodnom filme. Potreboval oveľa väčšiu kontrolu,“ spomína Mariana na rozdielnosť svojich detí.
Tie s dilemou „nechať či nenechať“ dieťa samo doma už zápasia tiež. „Mladší syn má dve deti, jedno je primalé, ale staršia dcéra má 8 rokov a bez problémov doma zostane na dve-tri hodinky po škole, kým sa rodičia vrátia z práce. Dcéra má zas dcéru, ktorá je príliš úzkostlivá a veľmi sa doma sama bojí, hoci má už 12 rokov. Takže je to naozaj veľmi individuálne,“ uzatvára svoje skúsenosti Mariana.
Kedy je správny čas?
Na túto otázku jednoznačná odpoveď neexistuje. Každé dieťa dozrieva svojím tempom a hoci rovesníci vášho dieťaťa už dávno môžu tráviť voľné dni či dokonca chorobu doma samy, vaše dieťa na to nemusí byť pripravené.
„Zvládnuť zodpovednosť byť určitý čas samy doma deti dokážu okolo veku 10 až 12 rokov života. Mladšie deti, najmä na prvom stupni základnej školy, ešte nie sú na to pripravené, ale vždy je to veľmi individuálne. Závisí to od zrelosti dieťaťa, jednak emocionálnej zrelosti, jednak od toho, ako dieťa je schopné dodržiavať pravidlá, ako dokáže reagovať v krízových situáciách,“ vysvetľuje PhDr. Zuzana Kajanová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.
Hoci podľa nej dieťa môže bez dozoru pár hodín doma vydržať a bez problémov zvládnuť, práve vo vážnych situáciách môže spanikáriť a reagovať emocionálne. Takéto správanie je typické najmä u mladších, ale aj u úzkostlivejších detí.
„Iracionálny strach je typický v období predškolského a mladšieho školského veku, už okolo 10 až 12 rokov by to tam nemalo byť, ale každé dieťa je iné. Iracionálne strachy vždy viete dieťaťu vysvetliť racionálnymi odôvodnením. Vždy sa treba pýtať, čoho sa boja a vysvetľovať, že naozaj sa netreba danej veci báť. Ale ak je dieťa príliš úzkostlivé, radšej treba počkať a pomaličky ho na to navykať, odložiť to na neskorší čas,“ odporúča odborníčka.
Postupná príprava
Nechať dieťa samo doma len tak jedného dňa a bez predošlej prípravy nemusí dopadnúť práve najlepšie. Dieťa, hoci môže byť zodpovedné a samostatné, je lepšie pripraviť postupe – či už rozhovorom, ale aj prakticky.
„Môžete skúšať na kratší čas, napríklad 15 – 30 minút, nechať ho samo doma, keď odídete trebárs do obchodu. Samozrejme, že sa treba postarať o bezpečnosť dieťaťa, poschovávať nebezpečné predmety, lieky, ostré predmety, pozatvárať okná. Treba sa tiež dohodnúť s dieťaťom, čo by malo robiť a čo nie. Pochopiteľne, musíte dieťaťu prejaviť aj dôveru,“ radí PhDr. Zuzana Kajanová, ktorá tiež odporúča kontrolu dieťaťa telefónom.
Vhodné je, ak má vaša ratolesť v mobile predvolené vaše číslo, aby tak bola reakcia v problematických situáciách jednoduchšia. Dieťa musí vedieť, čo má v krízových chvíľach robiť a na koho sa rýchlo obrátiť.
„V každodenných situáciách vidíte, čo dieťa zvládne a čo nie. V niektorých veciach deti sú samostatné, ale nemusia to zvládať z emocionálneho hľadiska. Nie je všetko len to, že si dokážu zohriať jedlo.
Vo veku 8 – 9 rokov je pár hodín dopoludnia veľmi dlho a deti sa ťažko dokážu „zabaviť“ na takto dlhý čas a môžu vymýšľať a tráviť voľné chvíle tak, ako by ste nechceli – napríklad pri počítači, tam zas hrozia iné riziká. Všetko treba zvážiť, ale keď v bežných situáciách dieťa pozorujete, tak sami zistíte, čo zvládne a čo nie. Keď to vyskúšate v krátkych intervaloch, môžete ich potom predlžovať,“ dodáva odborníčka.
Vráťte sa vtedy, keď to sľúbite
Tak ako je pre dieťa potrebné stanoviť pravidlá, ktoré musí dodržať, tak by ste pravidlá mali dodržať aj vy. „Rodič by mal dať dieťaťu vedieť, na aký dlhý čas odchádza a kedy sa vráti, a potom to dodržať.
Dieťa by ten určitý stanovený čas trebárs zvládlo, ale ak to rodič nedodrží, môže to potom v dieťati vyvolať nedôveru, neistotu a strach, že sa niečo stalo, že rodič ho opustí a v ďalšej situácii to môže byť oveľa náročnejšie, nebude vedieť zostať samo. Čiže rodič by mal dodržať termín, ktorý sľúbil,“ upozorňuje psychologička, podľa ktorej sa po návrate rodič musí s dieťaťom o čase strávenom bez dozoru porozprávať.
Vhodné je pýtať sa, ako sa malo, čo robilo a či sa vyskytol nejaký problém, prípadne ako ho riešilo a ako by ho malo riešiť v budúcnosti.
Nenúťte ho, ak nie je pripravené
Hoci v dnešnom uponáhľanom svete si mnohí rodičia dovolenku z práce len tak kedykoľvek zobrať nemôžu, riešenie by nemalo negatívne vplývať na dieťa. Ak teda vaša ratolesť pobyt doma bez dozoru nezvláda, snažte sa to zorganizovať inak.
„Môže sa to odraziť na psychike, takže lepšie je niekoho zabezpečiť k dieťaťu. Ak dieťa nútite, môže to nechať následky na jeho emotivite a môže sa to naozaj potom prejaviť v rôznych úzkostlivých stavoch či desivých snoch.
Dieťa to doma trebárs aj vydrží, ale jeho pocit bezpečia je narušený, takže to treba zvažovať veľmi opatrne,“ upozorňuje odborníčka. Dieťa netreba porovnávať s rovesníkmi, treba sledovať jeho individuálne tempo a podporiť ho v samostatnosti vytváraním pocitu bezpečia.
„Tým podporujete jeho vnútornú duševnú silu a príde čas, keď je na to pripravené. Ak je dieťa vo vyššom veku a stále to nezvláda, treba to potom riešiť s odborníkom,“ odporúča PhDr. Zuzana Kajanová.
Nie je deň ako noc
Úplne iné pravidlá môžu u vašich detí platiť v noci. Hoci dieťa pobyt doma pár hodín alebo aj celý deň zvládne bez problémov a vie vyriešiť rôzne situácie, za tmy sa všetko mení.
„Tam je to zložitejšie a veková hranica by sa mala posunúť. Situácia je úplne iná a aj deti, ktoré sú nebojácne, môžu mať väčší strach. V tomto prípade by som to opatrnejšie zvažovala a nenechala by som dieťa mladšie ako 15 – 16 rokov samo doma v noci,“ uvádza psychologička.
A čo s tínedžermi?
Naopak, „čistý vzduch“ doma cez deň i v noci býva snom mnohých tínedžerov. Tí sú síce vekovo zrelí a pripravení, otázna zostáva ich zodpovednosť. Obdobie rebelantstva a pocitu dospelosti môže vyústiť do mnohých problémov.
Aj v tomto veku musia doma platiť isté pravidlá a hoci je to najmä o dôvere, aj takéto „deti“ treba sem-tam skontrolovať. „Vždy môžete dieťaťu vysvetliť, že ho nechcete len kontrolovať, ale máte oňho obavy. Niekedy je to o väčšej úzkosti rodiča. Ale aj tínedžerovi sa to dá vysvetliť, hoci je v období rebelantstva a ide do opozície.
Možno sa na začiatku urazí, ale dá si vysvetliť, že oň máte obavy, a že vy ste zaň zodpovedný, lebo keby sa niečo stalo, tak vám hrozí trestný postih za to, že ste zanedbali dieťa alebo došlo k ublíženiu na zdraví z nedbanlivosti,“ dodáva PhDr. Zuzana Kajanová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch.
Foto: archív. Nechať dieťa samo doma len tak jedného dňa a bez predošlej prípravy nemusí dopadnúť práve najlepšie
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
ZdN, fit magazín