​Taký banálny príbeh

Začalo sa to odporúčaním starostlivej internistky na hospitalizáciu. Nemocnice v mieste bydliska sú predsa na COVID-19 pripravené, hovorili to v televízii, niet sa čoho obávať, nenakazíš sa – upokojovala pacientku jej dcéra. Centrálny príjem bol vzácne poloprázdny, vyšetrenia prebehli do troch hodín s verdiktom nutnej hospitalizácie. Horšie bolo čakanie osamote za zatvorenými dverami provizórnej izolačky, kde sediac na mobilnej stoličke strávila 80-ročná diabetička ďalších päť hodín. Bez vody, jedla, inzulínu. Prosba o pohár vody priniesla odpoveď – tam máte vodovod. Toto by som pacientovi nikdy nepovedala, pomyslela si seniorka, ktorá celý život pracovala ako sestra. 

Keď jej v noci na infekčnom prišlo nevoľno a zazvonila na sestru, vypočula si, že „tu nikto nebude skákať, ako pacienti pískajú. Viete, koľko to stojí tento štát, keď sa musím zakaždým obliekať?“ znela výčitka spoza štítu od postavy v ochrannom obleku. Pacientka sa neodvážila oponovať a namietať, že s výnimkou pôrodov je to jej druhá hospitalizácia v živote, takže až tak veľa peňazí zo systému neodčerpala.

Príbuzní jej to neverili. Presviedčala ich ako vo filme – telefónom nastaveným na hlasný odposluch pri každom príchode postáv v bielych oblekoch na izbu. 

Po negatívnom teste na COVID-19 sa dostala na interné oddelenie, kde ju vďaka intravenóznym antibiotikám rýchlo postavili na nohy. Čiperná seniorka je už doma a teší sa na kontrolu u svojej internistky. Je to zlatá žena, takí by sme mali byť my, zdravotníci, všetci – hovorí dcére, ktorá píše sťažnosť vedeniu nemocnice. Nielen o tom, ako sme v príprave na nebezpečný vírus podcenili iné riziká.