Viac štátu v zdravotníctve? Mýtus

Čo hovoríte na nového ministra zdravotníctva?

Priznám sa, že na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sú prekvapení z niektorých jeho krokov a vyhlásení, ja nie som. Verím, že má úprimnú snahu, je čestný, je protikorupčne naladený. Na druhej strane mám výrazne rozdielne názory na mnohé veci, pretože si myslím, že návrhy, akými sú viac štátu v zdravotníctve, unitár v zdravotnom poistení, väčšia regulácia, väčšia centralizácia, centrálne riadenie a centrálne plánovanie nepomôžu, ale, naopak, skôr slovenskému zdravotníctvu a slovenskému pacientovi z dlhodobého hľadiska uškodia.

Asi najväčším prekvapením programového vyhlásenia vlády je zmienka o unitárnom systéme, teda len jednej štátnej zdravotnej poisťovni. Pritom toto vôbec nebola téma v predvolebných diskusiách. Prekvapilo vás to?

Pravdupovediac, až tak nie. Zmienka o unitári je v programe formulovaná tak, že je v podstate nevykonateľná. Nie je reálne, že sa unitár zavedie. Navyše, zmienka o ňom je v tej časti programu, ktorá vraví najprv o pripoistení, potom o zavedení konkrétnych kvalitatívnych kritérií pre poisťovne, a ak to nebude fungovať, tak potom sa zváži zavedenie unitára. Som na 100 percent presvedčený, že unitár nebude a v programovom vyhlásení vlády je to len taký symbol. Celkovo to programové vyhlásenie je také rozsiahle, že reálne sa z neho možno dokáže splniť pätina, maximálne štvrtina cieľov.

No ak by predsa k unitáru došlo, zažalujete štát?

Ťažko povedať, čo vlastne a ako by to vláda urobila, museli by sme vidieť konkrétne návrhy, až potom by sme zvažovali, aké právne kroky by sme urobili. Ako vravím, som presvedčený, že ani nebude čo riešiť.

Dlhodobo je mnohým politikom tŕňom v oku zisk zdravotných poisťovní. Nový minister nie je výnimkou. Vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu SR však nehovorí o zákaze, ale o obmedzení. Zisk si budú môcť poisťovne vykázať len zo správneho fondu, teda to, čo poisťovne ušetria na svojej prevádzke. Dá sa to?

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že obmedzenie či zákaz zisku by riešil problém slovenského zdravotníctva. No keby sme sa na to pozreli napríklad z pohľadu ambulancie, ktorá dnes od poisťovní dostane napríklad 5-tisíc eur, po zákaze zisku by dostala 5 030 eur, tak každý vidí, že tých 30 eur navyše by nič nevyriešilo. Navyše som presvedčený, že by sa stal opak, jednoducho by sa toľko netlačilo na efektívnosť, takže tie príjmy by boli nižšie. Je iluzórne myslieť si, že to jedno percento z vybraného poistného, alebo dokonca aj menej, čo je zisk zdravotných poisťovní, slovenské zdravotníctvo spasí.

Druhá téma je samotný správny fond alebo skôr to nazvime prevádzkové náklady poisťovní. Prevádzkové náklady poisťovní na Slovensku sú po českých najnižšie zo všetkých krajín. A je nevyhnutné, aby boli efektívne.

Zabúdame skôr na inú vec, a to, že keď poisťovňa má robiť veci, ktoré pomáhajú pacientom a nielen to, čo musí, prevádzkové náklady budú vyššie. Napríklad podpora prevencie, zdravého životného štýlu či programy na podporu chronických chorôb alebo objednávkový systém a podobne. Pretože aj toto sa hradí z prevádzkového fondu. Čiže ak by sme chceli zdravších a dlhšie žijúcich poistencov, tak, paradoxne, prevádzkové náklady zdravotných poisťovní by mali rásť.

Viete si však predstaviť, že by mali zdravotné poisťovne zisk len zo správneho fondu?

My sa vôbec nebránime debatám o obmedzení zisku. Najvhodnejšia diskusia o obmedzení zisku je, či poisťovňa zabezpečuje nárok pacienta, či má čakacie listiny, či má odložené peniaze na pacientov čakajúcich na zdravotnú starostlivosť, to je ten bič. A kto najviac dokáže obmedziť zisk poisťovne, je pacient, klient, poistenec. Ak by jednoducho z poisťovne, ktorá má zlé služby, odišiel, tak poisťovňa nemá žiaden príjem, a teda ani žiaden zisk. Zabezpečenie nároku, čakačky a samotný pacient sú tie najlepšie regulátory zisku poisťovní.

Tvrdíte, že sa nebránite debate o zisku. Ako by sa teda dal obmedziť?

Napríklad už dnes sa povinne zo zákona tvoria rezervy na plánované hospitalizácie, ale na len na ich veľmi malú časť. To znamená, že najprv si musí poisťovňa odložiť zdroje na takýchto pacientov, až potom môže mať zisk. Toto je legitímna debata, ten rozsah rezerv sa dá rozšíriť a zároveň sa zabijú dve muchy jednou ranou, pretože sa zároveň stransparentnia čakacie listiny na Slovensku, ktoré zďaleka také transparentné nie sú.

Spomenuli ste nárok pacienta. Aj jeho definovaním chce minister zdravotníctva okresať zisk poisťovní. 

Táto časť programového vyhlásenia vlády je z môjho pohľadu opäť nereálna. 

Podľa ministra ak poisťovňa nedokáže pre svojho poistenca zabezpečiť napríklad do troch mesiacov kardiológa, poistenec môže navštíviť aj nezmluvného kardiológa a poisťovňa mu bude musieť výkon preplatiť.

Poisťovne majú zazmluvnené úplné gro poskytovateľov, nezazmluvnení poskytovatelia sú v takom minime, že to jednoducho nie je reálne, v praxi by to nefungovalo. My už dnes máme mechanizmy, keď v určitých prípadoch dávame príspevok na úhradu nezmluvných lekárov. Navyše nezmluvní poskytovatelia v mnohých odboroch a v niektorých regiónoch vôbec nie sú.

O definovaní nároku pacienta sa hovorí dlho. Myslíte, že sa to podarí konečne zrealizovať?

Bol by som rád, keby sme sa k tomu postupne dostávali. Aj napríklad zadefinovaním rozumného časového nároku. V programovom vyhlásení vidíme len to, že onkologické operácie budú musieť byť do 14 dní. Samozrejme, takto napísané je to úplne nezmyselné a potvrdia to aj odborníci.

No napríklad definovať rozumne nejaké ciele v oblasti onkologickej liečby, napríklad do koľkých dní sa musí uskutočniť diagnostika a do koľkých dní od zistenia diagnózy alebo od stanovenia liečebného plánu sa má začať liečba. Takisto je správne definovať aj niektoré ďalšie veci ako bazálnu časovú alebo geografickú dostupnosť lekára alebo nemocnice. Ak by sa to podarilo, budem veľmi rád. Myslím, že minimálne sa s tým začne. 

Viete povedať, ako dlho dnes reálne čaká pacient na chirurgický zákrok od potvrdenia onkologickej diagnózy?

Úplne presne to povedať nevieme. Vieme však povedať, ako dlho čaká pacient od verdiktu, že potrebuje onkologickú operáciu, a treba povedať, že tá logistika pacienta na Slovensku naozaj nie je ideálna. Tok pacienta v systéme nie je dobrý, preto by boli dobré takéto štandardy.

Takže ako dlho pacient dnes čaká?

Na základe údajov z hospitalizácií 8000 pacientov s onkologickými diagnózami môžeme povedať, že priemerná čakacia doba na hospitalizáciu je 22,59 dňa, ak ide o operáciu, je to 34 dní. Problémom však nie je len čakanie na hospitalizáciu, pretože ešte pred ňou je dlhá cesta: podozrenie na onkologické ochorenie, diagnostika, rozhodnutie o spôsobe liečby a tak ďalej. Operácia je už len posledná časť, aj to nie u všetkých pacientov.

Myslíte si, že k diskusiám napríklad aj k týmto štandardom vás bude minister prizývať?

Verím, že áno, veď aj samotná vláda v programovom vyhlásení zdôrazňuje transparentnosť, a nielen v časti zdravotníctva. Chápem, že v súčasnosti je zavalená epidémiou a vpadla do chaosu, ktorý COVID-19 spôsobil, takže je to trochu ťažšie, ale dúfam a verím, že áno. 

No ambulantní lekári sa o epidemiologických ambulanciách dozvedeli z médií.

Áno, zatiaľ je, žiaľ, predkladanie zákonov nekontrolovateľné, je v tom chaos a človek sa v tom stráca.

Výpadok financií v zdravotníctve po koronakríze bude zrejme obrovský. Mnohí prišli o prácu, znižujú sa platy a je rozdiel, či do poisťovne príde odvod 14 percent za zamestnanca alebo 3 percentá za poistenca štátu. Viete už, ako to chce vláda riešiť?

Nie, zatiaľ vôbec nie je riešené to, čo prinesie recesia ekonomiky, nezamestnanosť, péenky, OČR, znižovanie alebo stagnácia miezd, firmy sú reštriktívne v oblasti odmien, bonusov. V posledných rokoch boli vianočné platy štedré, očakávame, že tento rok to tak zďaleka nebude. Tie výpadky v zdravotníctve budú masívne. Na druhej strane požiadavky sektora sú relatívne veľké, čiže téma dofinancovania sa bude musieť otvoriť.

O koľko vám klesli príjmy? Máte to už vyčíslené?

Zatiaľ nie, kruciálny mesiac bude apríl, čo budeme vidieť v máji, a potom máj, ktorý uvidíme v júni, ale aj ďalšie mesiace. Paradoxne, aj keď sa zvýši nezamestnanosť, tak možno ešte ten prvý mesiac, keď človek dostane odstupné alebo odchodné, sa z toho ešte odvody platia, čiže dobeh krízy je v zdravotníctve trocha posunutý. Kým prvé podniky to už pocítili možno po 15. marci, my to na účtoch a na hotovosti pocítime výrazne možno 15. mája. Dá sa však očakávať, že výpadok bude len pre recesiu v stovkách miliónov eur a tieto peniaze budú v zdravotníctve skutočne chýbať. 

Hospitalizácie však v čase epidémie klesli o 50 percent, gro ambulancií je zatvorených a podľa dohody dostanú 75 percent platieb z vlaňajška, vôbec sa nerobia preventívne prehliadky, ktoré sú platené osobitne. Ušetrí sa na tom niečo?

Šetrenie bude minimálne. Polovica sektora ide naplno, napríklad nemocnice, ktoré síce robia menej, ale tie platby majú na to, aby zabezpečili personál v plnej výške, navyše sa odkladajú operácie, čo je vždy dodatočne náklad navyše, či už preto, že musíme na to tvoriť rezervy, alebo preto, že každý pacient, ktorý je operovaný neskôr, stojí viac, pretože môže byť komplikovanejší a podobne. Sú diagnózy, pri ktorých ak bude pacient čakať pol roka, tak len zdravotná starostlivosť počas toho obdobia čakania bude stáť toľko ako samotná operácia.

Na druhej strane síce výrazne klesol počet pacientov v ambulanciách, ale tam sa zaviedli mechanizmy ako telekonzultácie či garancie platby vo výške 75 percent, čo však bude v skutočnosti určite viac. Očakávam, že od mája a júna ambulantný režim príde do štandardného prostredia, a dokonca si myslím, že tak ako zvykne byť v lete výpadok, najmä v auguste, keď je veľa lekárov na dovolenkách, teraz ten výpadok nebude. Okrem toho to vyzerá tak, že budeme potrebovať desiatky miliónov navyše na starostlivosť spojenú s testovaním na koronavírus.

Ako by mala vláda dofinancovať rezort?

Jediný spôsob je zvýšenie platby štátu za svojich poistencov. Inak bude musieť dôjsť k racionalizačným alebo reštriktívnym opatreniam. Osobne si myslím, že niektoré opatrenia sú teraz už ťažko realizovateľné. Väčšie racionalizačné opatrenia v lôžkovej alebo v ambulantnej starostlivosti sú v tejto chvíli málo reálne.

Ako napríklad stratifikácia?

Áno. Pretože aj poskytovatelia argumentujú dodatočnými nákladmi na príplatky pre zamestnancov pracujúcich vo vysoko infekčnom prostredí či nákladmi na pracovné pomôcky, ktoré nedodávajú štátne hmotné rezervy, ale musia si ich kupovať sami. Čiže áno, v slovenskom zdravotníctve je určite neefektivita, ale v niečom, paradoxne, koronakríza môže pomôcť, minimálne v troch, štyroch oblastiach.

Napríklad?

Napríklad telemedicína, ktorej sa sektor dlhodobo bránil. A ukázalo sa, že časť pacientov sa dá vyriešiť takto a nebude sa plytvať drahocenným časom lekára. Verím, že medzi návštevami lekára, ktoré sa neuskutočnili pre koronakrízu boli aj také, ktoré by v bežnom čase neboli úplne nevyhnuté, dokonca zbytočné. Veď Slovensko bolo na špičke rebríčka v počte návštev ambulancií.

Dnes môžeme byť veľmi radi, že sa Slovensku podarilo zaviesť elektronický predpis, rovnako elektronické žiadanky na SVLZ. Som presvedčený, že koronakríza nám ukáže, že objednávanie pacienta na presný čas je omnoho lepšie, ako keď kopa ľudí čaká od rána pred ambulanciou na lístočky s číslom. To sú príležitosti, ktoré koronakríza môže priniesť a pretaviť do reality.

Práve telemedicína je jedna z vecí, ktorú si dal do programu minister.

Áno, a je už aj v predloženom návrhu zákona, žiaľ, len na obdobie aktuálnej krízy. Veríme, že sa to zmení a nebude to len na toto obdobie, ale stane sa z toho štandardný nástroj aj po skončení pandémie. Všetci vieme, že v niektorých regiónoch a v niektorých odbornostiach je málo lekárov alebo sú vo vyššom veku, nestíhajú a potrebujeme ich od časti pacientov odbremeniť aj takýmto spôsobom.

Vrátim sa však ešte k vyjadreniam ministra, podľa ktorého súkromné poisťovne nenakupujú zdravotnú starostlivosť pre svojho poistenca tým, že nezvýšia limity, aby si zvýšili svoj zisk.

Toto je mýtus spred 15 a viac rokov. Áno, v minulosti nadlimity na Slovensku boli relatívne veľký problém, ale dnes určite nie. Na druhej strane neexistuje žiadna krajina na svete, v ktorej sa limity stanovujú tak, ako to uvádza pán minister, teda koľko si poskytovateľ želá, pretože to by viedlo k obrovskej neefektivite. Dnes máme na Slovensku jeden z najvoľnejších režimov, pokiaľ ide o bezlimitné prostredie.

Ako je potom možné, že na vyšetrenie u endokrinológa čaká pacient päť mesiacov a viac?

To sú kapacitné dôvody. Napriek tomu Slovensko, paradoxne, patrí ku krajinám, kde sa čaká málo. V európskom meradle sa Slovák dostane k špecialistovi veľmi ľahko, špecialista je dostupnejší ako v iných krajinách. Je to spôsobené neduhom slovenského zdravotníctva. Všeobecná ambulantná starostlivosť má vyriešiť viac pacientov a má mať aj väčšie kompetencie, napríklad aj v tom, čo je v programovom vyhlásení vlády, teda zrušenie niektorých preskripčných obmedzení. To je krok správnym smerom.

Druhý dôvod je, že slovenskí pacienti chodia k lekárovi relatívne často. To, čo spomínate, je pri novodiagnostikovaných pacientoch. Keď už raz pacient u lekára je, tak už tam pravidelne chodí a možno v niektorých prípadoch by nemusel byť u špecialistu, ale vedel by sa oňho postarať všeobecný lekár. Aj preto má potom novodiagnostikovaný pacient najväčší problém.

Vládny program hovorí aj o pripoistení, predstava ministra je taká, že súkromné zdravotné poisťovne by riešili len pripoistenie a základné poistenie by bolo v rukách len štátnej poisťovne. Je to vôbec reálne?

Myslím si, že nie. Aj to pripoistenie v programovom vyhlásení je len všeobecný pojem, nevieme, ako by sa malo robiť. No myšlienka, že ľudia by mali mať možnosť vybrať si aj z pripoistných produktov je z môjho pohľadu určite správna. Možno to dokončenie pôvodnej reformy Rudolfa Zajaca, resp. jej úprava smerom k tomu, aby sme mali garantovaný základný balík, ktorý by, samozrejme, musel byť užší dnes a zvyšok by bol predmetom poistenia.

Systémy, ktoré poznáme z Holandska alebo zo Švajčiarska sú v tomto najprepracovanejšie a najdokonalejšie, tá myšlienka je správna. Na druhej strane si myslím, že politicky alebo aj spoločensky je mimoriadne ťažko priechodná, pretože by znamenala, že sa musí základný balík o niečo zúžiť. Veľmi by som si prial, aby to bolo, ale obávam sa, že je to trošku ťažšia téma, ako na prvé počutie znie.

Čo by sa mohlo alebo malo pripoistiť? Ako príklad sa stále uvádza len výmena bedrového kĺbu, na tom však nemôže stáť pripoistenie.

Pravda je taká, že dnes sa nedá pripoistiť nič. Keby dnes bol priestor na pripoistenie, už dávno na komerčnom trhu to pripoistenie je. No keď na Slovensku stále hovoríme, že ľudia majú nárok v zásade na všetko, a ešte aj na to, čo nie je kryté verejným zdravotným poistením, priestor na pripoistenie je mizivý.

Čo by sa dalo teda pripoistiť?

Teoreticky by mohli pokryť vecný rozsah, to znamená, že niektoré typy starostlivosti by neboli súčasťou základného balíka, napríklad kúpele. Mohol by to byť časový rozsah, pripoistilo by sa to, že sa človek dostane k špecialistovi skôr ako za niekoľko týždňov, mohla by to byť šírka siete, teda rozsah na nejakú geografickú oblasť.

Dokázali by ste vyžiť len z pripoistenia, ako si to predstavuje minister?

Myslím si, že tak, ako sa uvažuje o pripoistení, je to nereálne. V prípade, že by sa poistné rozdelilo, ako je to napríklad v Holandsku, kde si každý občan musí kúpiť poistku, v takom prípade by to bolo dobré. Zvýšila by sa totiž aj zodpovednosť ľudí za vlastné zdravie. Žiaľ, nie je to tak, že by dnes už bol na stole nejaký konkrétny koncept reformy, tak ako sme videli pri Zajacovej reforme. Dnes nevidíme konkrétny koncept alebo návrh, konkrétnu legislatívu k pripoisteniu, aj preto ten časový horizont je veľmi vzdialený.

Nová vláda v rámci zdravotníctva chce posilniť štát, úloha štátu by mala byť omnoho silnejšia, tak regulátora, ako aj vlastníka.

Som presvedčený, že je to mýtus. Štát argumentuje, že potrebuje silnejšiu vlastnícku prítomnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, aby vedeli zagarantovať, ak budú ľudia niečo potrebovať. Na druhej strane štát už roky nevlastní výrobcu dôležitých liekov a funguje to bez problémov. Nevlastní výrobcu životne dôležitých anestéziologických prístrojov a tiež to nie je nevyhnutnosť.

To, že štát musí napríklad vlastniť koncové nemocnice, je úplný mýtus. Samozrejme, môže, vtedy je dôležité, aby boli nastavené rovnaké pravidlá pre štátnych aj súkromných poskytovateľov. Extrémne dôležitá je napríklad ambulantná sféra, hovorí o tom aj samotný minister, pritom štát nemá žiadne ambulancie. Extrémne dôležité sú pre ľudí aj lieky a štát nemá takmer žiadne vlastné lekárne. Čiže to posilňovanie štátneho vlastníctva podľa mňa potrebné nie je a už vôbec nie je nevyhnutné.

Na druhej strane situácia s ochorením COVID-19 nám ukázala, že môže byť veľký problém byť odkázaný len na dovoz zo zahraničia, či už v prípade liekov, alebo prístrojov. Táto skúsenosť skôr nahráva možnosti, že pri určitých veciach by mal štát nejakým spôsobom participovať.

No nemusí to vlastniť. Je úloha štátu, aby sme mali rezervy, aby dobre fungovalo zásobovanie, aby štátne hmotné rezervy fungovali tak, ako majú, aby nemocnice mali dobré plány. No ak by sme na Slovensku začali stavať štátne podniky, aby vyrábali čokoľvek pre zdravotníctvo, to by bol nezmysel. 

Súkromné zdravotné poisťovne podľa ministra zdravotníctva korumpujú vedenie štátnej poisťovne tak, aby štát musel zachraňovať VšZP, a aby nešlo o nedovolenú štátnu pomoc, musí dofinancovať aj súkromné zdravotné poisťovne. Takto získajú ďalšie prostriedky. Fungujete to takto?

To je úplne nezmysel. A nielen v tom, že by sme korumpovali, nezmyslom je aj to, že potrebujeme potápajúcu sa Všeobecnú zdravotnú poisťovňu. Sme na jednom trhu, a keď sa bude potápať Všeobecná zdravotná poisťovňa, tak ťahá dole aj nás. Naopak, my potrebujeme, aby VšZP fungovala efektívne. Spolupracovali sme na mnohých projektoch, od stratifikácie cez prerozdelenie po erecept, ktorý pôvodne vznikol u nás.

Naším záujmom je, aby VšZP hospodárila rozumne, a je nielen proti našim záujmom, ale záujmom celého zdravotníctva, aby fungovala zle.

Naopak, minister si aj protirečí, lebo sám vraví, že keď dosadí morálnych, čestných ľudí, tak nebudú skorumpovateľní. Celkovo korupcia na miestach, kde nie je štát a štátna regulácia, nie je. Nevidel som, že by nastal prípad korupcie medzi súkromným lekárom a súkromnou poisťovňou či súkromnou nemocnicou a súkromnou poisťovňou. Na Slovensku však máme kopu prípadov, či už kauzy predražených stolov, CT prístrojov či masérov a tety Anky, ktoré vznikali tam, kde je štát. 

Zvažujete právne kroky voči týmto ministrovým výrokom?

Ja verím, že minister to tak nemyslel a verím, že to bolo len vypustenie neoverenej informácie. Na druhej strane keby mal akékoľvek podozrenie, sám by bol povinný podať trestné oznámenie, ktoré by, samozrejme, ukázalo, že nič také sa nedeje a nedialo.

Už roky kritizujete to, že financovanie v zdravotníctve nie je predvídateľné, že sa robili novely za novelami, veci sa menili za pochodu. Dáva vám programové vyhlásenie novej vlády nádej, že možno to bude inak?

V programovom vyhlásení vlády priamo predvídateľné a stabilné financovanie je. Tá predvídateľnosť a stabilita je v zdravotníctve veľmi dôležitá. Jedna vec však je, čo je napísané v programovom vyhlásení vlády a druhá vec je, aká bude realita. Spomínal som, že dnes vôbec nevieme, ako sa štát chce postaviť k dofinancovaniu a výpadkom príjmov a dodatočným nákladom, jednoducho je to nevyhnutné vedieť.

Uvidíme teda, či po pominutí tejto akútnej fázy koronakrízy dôjde aj k reálnemu napĺňaniu tohto záväzku. Ideálny scenár je, aby sme už dnes poznali financovanie v roku 2021, nech to štát povie a my sa mu musíme prispôsobiť. To každoročné dofinancovanie je ako dávanie ďalšej dávky závislému, spôsobuje to veľmi negatívne vedľajšie efekty v celom fungovaní.

Je ešte niečo pozitívne v programovom vyhlásení vlády z vášho pohľadu, čo by sa malo zrealizovať?

Určite definovanie nároku pacienta, tiež telemedicína a pokračovanie elektronizácie, stabilita financovania a dôraz na to, že sa bude vyhodnocovať prínos každého eura. To všetko sú pozitívne veci. Ďalej zvýšenie kompetencií všeobecných lekárov a sestier, podobne aj zrušenie niektorých preskripčných obmedzení. Bolo by tiež dobré, ak by sa dobre spravil a sfunkčnil rezidentský program. Vláda si tiež dáva za cieľ napríklad sfunkčniť zlepšiť DRG, čo je tiež správny cieľ.

Ako ho celkovo hodnotíte?

V programovom vyhlásení je viacero veľmi rozumných vecí, je tam viacero vecí, ktoré sú nerealizovateľné, a je tam viacero vecí, o ktorých si myslím, že vôbec nie sú správne. A netýkajú sa len zdravotných poisťovní, ale napríklad aj lekární alebo štátnej distribučnej spoločnosti a podobných vecí, jednoducho si nemyslím, že to je nevyhnutné.

V pôvodnom návrhu bolo aj zoštátnenie záchraniek.

Pacientovi je úplne jedno, či je prevážaný štátnou, alebo súkromnou záchrankou. Je potrebné si uvedomiť, že tam, kde neexistuje konkurencia, nie je s kým sa porovnávať, a to nie je dobré. Bez ohľadu na to, či to je záchranná služba, či sú to nemocnice, alebo poisťovne.

Vláda tiež chce zvýšiť platy sestier. Predpokladám, že financie navyše na ne budú chcieť poskytovatelia od zdravotných poisťovní. Pretože už roky to funguje tak, že sa schvaľujú veci bez finančného krytia, ako boli platy lekárov či rekreačné poukazy. Pripravujete sa na to?

Keď sa pozrieme na dáta a porovnanie so svetom, počet lekárov na Slovensku na počet obyvateľov je štandardný, ale počet sestier na počet obyvateľov je nízky. A sú veci, kde by väčšie zapojenie sestier dokázalo pomôcť celému liečebnému ošetrovateľskému procesu v zdravotníctve. Je preto veľmi dôležité zatraktívniť a dostať na vyššiu úroveň činnosť sestry.

Pokiaľ ide o finančné ohodnotenie, v konečnom dôsledku to je len štát, ktorý rozhodne, koľko peňazí do zdravotníctva pôjde a budeme variť len z toho, čo bude k dispozícii. Fakt je, že posledné roky napríklad pri debatách s nemocnicami nebol priestor na akýkoľvek rozvoj, pretože aj keď budú relatívne vysoké navýšenia pre nemocnice, len kompenzujú zákonné nároky, mzdy, príplatky, dovolenkové poukazy a čokoľvek iné. Čiže priestor na nejaké inovatívne platobné mechanizmy alebo dodatočnú odmenu za kvalitu nie je.

Netýka sa to úplne zdravotnej poisťovne Dôvera, ale nedá sa mi neopýtať. Podľa ministra Penta neinvestovala do slovenského zdravotníctva ani jedno vlastné euro. Veľké investície ako napríklad michalovská nemocnica išli podľa neho z našich peňazí.

Veľké projekty sú financované z vlastných aj cudzích zdrojov. Napríklad v prípade Borov sa financovanie deje prostredníctvom vlastných zdrojov Penty a emitovania dlhopisov. Penta investovala vlastné zdroje do slovenského zdravotníctva, je najväčším investorom do slovenského zdravotníctva široko-ďaleko.

Čiže neboli to peniaze zo zisku napríklad z odvodov, ale vlastné prostriedky?

Áno, Dôvera mala zisk a tento zisk bol reinvestovaný, resp. umožnil to, aby dnes bola nová nemocnica v Michalovciach alebo aby sa dnes stavali Bory, aby sa zadlžené nemocnice zmenili na oddlžené. To je úplne prirodzený kolobeh zdrojov. Tvrdenie, že Penta neinvestovala ani euro, je nepravdivé.