Priznávam, že som podporoval myšlienku stratifikácie nemocníc z dôvodu nedostatku zdravotníckeho personálu a potreby koncentrácie kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti. Pandémia COVID-19 však núti na zamyslenie, či nebude potrebné celú koncepciu stratifikácie v budúcnosti revidovať tak, aby sa našiel lepší balans medzi ekonomickou efektívnosťou a efektivitou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Krajiny, ktoré výrazne zredukovali počty nemocníc a nemocničných postelí ako Veľká Británia, Holandsko, Španielsko, Taliansko, majú teraz vysoké percento úmrtí u diagnostikovaných pacientov (Case Fatality Rate: CFR), 10 – 13 % a viac, na rozdiel od krajín s vysokým počtom lôžok: Nemecko, Južná Kórea alebo Japonsko, kde sa úmrtnosť pohybuje okolo 2 – 3 %.
Ako uvádza Financial Times, má Nemecko na JIS-kách 33,9 postele na 100-tisíc obyvateľov, kým v Španielsku len 9,7 a v Taliansku 8,6. Pomerne dobre zvláda v tomto smere pandémiu i Česká republika. Hoci počet nemocničných lôžok nie je jediným rozdielovým činiteľom, v tomto svetle sa javí ako jeden z najpodstatnejších. Argumenty, ktoré zaznievali od think-tankov v Nemecku pri tlaku na zníženie počtu nemocníc na viac ako polovicu (Bertelsmanova nadácia), boli tie isté ako u nás, racionalizovať drahý zdravotnícky personál a koncentráciou kapacít dosiahnuť zvýšenie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Dnes však pre nedostatok lôžkových kapacít vozia Holanďania kritických pacientov do nemeckých nemocníc a Česko ponúklo svoje lôžka ťažko chorým Francúzom. V mnohom sa zdá slovenský návrh stratifikácie nemocníc inšpirovaný britským prístupom a najmä holandským modelom, v ktorom prevažuje dôraz na ekonomickú efektívnosť. Tu sa princípy rozvoja verejného zdravotníctva, ktoré hrá úlohu pri zvládaní epidémií, dostávajú do úzadia. Poukázal na to okrem iných i epidemiológ prof. Marmot z Londýnskej univerzity, spolupracovník SZO, keď upozornil na zaostávanie v predlžovaní veku dožitia vo Veľkej Británii v dôsledku úsporných opatrení v zdravotníctve. Jadrom problému, na ktorý poukazuje i Svetová zdravotnícka organizácia, je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Čím hustejšia je sieť ambulancií a ústavných zdravotníckych zariadení, tým vyššia je dostupnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Pri ochorení COVID-19 sa zdajú ako rozhodujúce pre zníženie úmrtnosti počty nemocníc a v nich JIS lôžok.
Nie je potrebné, aby boli všetky na špičkovej úrovni, ako dajme tomu Kings College v Londýne. Potrebné je, aby bol dostatok urgentných príjmov, jednotiek intenzívnej starostlivosti s primerane vyškolenými odborníkmi, lekármi, so zdravotnými sestrami a zodpovedajúcim materiálno-technickým vybavením. Pár špičkových nemocníc bez širokého počtu priemerne dobrých nemocníc má na zvládnutie pandémie malý efekt. Čím je hustejšia sieť nemocníc, tým viac je lôžok na JIS-kách použiteľných pri epidémii, tým viac je operačných sál, ktoré sa dajú konvertovať na intenzívnu starostlivosť, a tým viac je aj špecialistov lekárov a sestier.
Veľká časť pacientov s COVID-19 končí v Nemecku včas na jednotkách intenzívnej starostlivosti v menších provinčných nemocniciach a do veľkých nemocníc sa dostávajú len najťažší pacienti, ktorí by ich kapacity pri neexistencii siete menších nemocníc enormne preťažili. Koronavírus na rozdiel od bežných chrípkových ochorení má ešte jednu charakteristiku, ktorou nabúral koncepciu minimalizácie lehoty hospitalizácie ako cesty maximalizácie úspor vynakladaných finančných prostriedkov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. COVID-19 vyžaduje u mnohých pacientov i viactýždňové pobyty na drahých intenzivistických lôžkach.
Z hľadiska úspor verejných financií, zdrojov zdravotných poisťovní je financovanie takejto siete luxus, a preto väčšina našich ekonomických analytikov bola advokátom reformy zdravotníctva len s minimom zvyšovania zdrojov, ktoré sú však i tak pod priemerom EÚ v relatívnych a ešte hlbšie v absolútnych číslach. Na druhej strane je etickou, ale i praktickou otázkou, prečo by si mal občan platiť zdravotné poistenie, ak by sa mu nemalo v prípade jeho potreby dostať neodkladnej zdravotnej starostlivosti, čo je pri ochorení COVID-19 vysoko aktuálne.
Kým Holanďania apelujú na starších, aby v prípade ochorenia nevyužívali nemocničné zdroje, ktorých je nedostatok, aby boli k dispozícii pre mladších s vyššou pravdepodobnosťou úzdravy, tak Taliani a Španieli sú nútení sami diskriminovať, komu poskytnú a komu nie pľúcnu ventiláciu. Povedané tvrdo racionálne, keď pandémia opadne, zostanú zdravší a väčšinou mladší, náklady na zdravotnú starostlivosť sa znížia a všetko bude opäť fungovať...
Zostane však otázka a obavy, kedy a či skôr, alebo neskôr nepríde podobná epidémia, ktorá vážne hrozí aj mňa, zvlášť ak budem chorý alebo starý? Pandémia COVID-19 nielenže ohalila limity rôznych zdravotníckych systémov, ale v ármci nich aj význam a funkčnosť zdravotného poistenia. Preto sme názoru, že ak by sa v budúcnosti mala oživiť myšlienka stratifikácie nemocníc, mala by byť modifikovaná na základe poznatkov získaných pri zvládaní COVID-19.
Ako uvádza Financial Times, má Nemecko na JIS-kách 33,9 postele na 100-tisíc obyvateľov, kým v Španielsku len 9,7 a v Taliansku 8,6. Pomerne dobre zvláda v tomto smere pandémiu i Česká republika. Hoci počet nemocničných lôžok nie je jediným rozdielovým činiteľom, v tomto svetle sa javí ako jeden z najpodstatnejších. Argumenty, ktoré zaznievali od think-tankov v Nemecku pri tlaku na zníženie počtu nemocníc na viac ako polovicu (Bertelsmanova nadácia), boli tie isté ako u nás, racionalizovať drahý zdravotnícky personál a koncentráciou kapacít dosiahnuť zvýšenie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Dnes však pre nedostatok lôžkových kapacít vozia Holanďania kritických pacientov do nemeckých nemocníc a Česko ponúklo svoje lôžka ťažko chorým Francúzom. V mnohom sa zdá slovenský návrh stratifikácie nemocníc inšpirovaný britským prístupom a najmä holandským modelom, v ktorom prevažuje dôraz na ekonomickú efektívnosť. Tu sa princípy rozvoja verejného zdravotníctva, ktoré hrá úlohu pri zvládaní epidémií, dostávajú do úzadia. Poukázal na to okrem iných i epidemiológ prof. Marmot z Londýnskej univerzity, spolupracovník SZO, keď upozornil na zaostávanie v predlžovaní veku dožitia vo Veľkej Británii v dôsledku úsporných opatrení v zdravotníctve. Jadrom problému, na ktorý poukazuje i Svetová zdravotnícka organizácia, je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Čím hustejšia je sieť ambulancií a ústavných zdravotníckych zariadení, tým vyššia je dostupnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Pri ochorení COVID-19 sa zdajú ako rozhodujúce pre zníženie úmrtnosti počty nemocníc a v nich JIS lôžok.
Nie je potrebné, aby boli všetky na špičkovej úrovni, ako dajme tomu Kings College v Londýne. Potrebné je, aby bol dostatok urgentných príjmov, jednotiek intenzívnej starostlivosti s primerane vyškolenými odborníkmi, lekármi, so zdravotnými sestrami a zodpovedajúcim materiálno-technickým vybavením. Pár špičkových nemocníc bez širokého počtu priemerne dobrých nemocníc má na zvládnutie pandémie malý efekt. Čím je hustejšia sieť nemocníc, tým viac je lôžok na JIS-kách použiteľných pri epidémii, tým viac je operačných sál, ktoré sa dajú konvertovať na intenzívnu starostlivosť, a tým viac je aj špecialistov lekárov a sestier.
Veľká časť pacientov s COVID-19 končí v Nemecku včas na jednotkách intenzívnej starostlivosti v menších provinčných nemocniciach a do veľkých nemocníc sa dostávajú len najťažší pacienti, ktorí by ich kapacity pri neexistencii siete menších nemocníc enormne preťažili. Koronavírus na rozdiel od bežných chrípkových ochorení má ešte jednu charakteristiku, ktorou nabúral koncepciu minimalizácie lehoty hospitalizácie ako cesty maximalizácie úspor vynakladaných finančných prostriedkov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. COVID-19 vyžaduje u mnohých pacientov i viactýždňové pobyty na drahých intenzivistických lôžkach.
Z hľadiska úspor verejných financií, zdrojov zdravotných poisťovní je financovanie takejto siete luxus, a preto väčšina našich ekonomických analytikov bola advokátom reformy zdravotníctva len s minimom zvyšovania zdrojov, ktoré sú však i tak pod priemerom EÚ v relatívnych a ešte hlbšie v absolútnych číslach. Na druhej strane je etickou, ale i praktickou otázkou, prečo by si mal občan platiť zdravotné poistenie, ak by sa mu nemalo v prípade jeho potreby dostať neodkladnej zdravotnej starostlivosti, čo je pri ochorení COVID-19 vysoko aktuálne.
Kým Holanďania apelujú na starších, aby v prípade ochorenia nevyužívali nemocničné zdroje, ktorých je nedostatok, aby boli k dispozícii pre mladších s vyššou pravdepodobnosťou úzdravy, tak Taliani a Španieli sú nútení sami diskriminovať, komu poskytnú a komu nie pľúcnu ventiláciu. Povedané tvrdo racionálne, keď pandémia opadne, zostanú zdravší a väčšinou mladší, náklady na zdravotnú starostlivosť sa znížia a všetko bude opäť fungovať...
Zostane však otázka a obavy, kedy a či skôr, alebo neskôr nepríde podobná epidémia, ktorá vážne hrozí aj mňa, zvlášť ak budem chorý alebo starý? Pandémia COVID-19 nielenže ohalila limity rôznych zdravotníckych systémov, ale v ármci nich aj význam a funkčnosť zdravotného poistenia. Preto sme názoru, že ak by sa v budúcnosti mala oživiť myšlienka stratifikácie nemocníc, mala by byť modifikovaná na základe poznatkov získaných pri zvládaní COVID-19.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
archiv
MUDr. Ľubomír Okruhlica, CSc.