Čo bude zvýšenie počtu slovenských študentov znamenať pre vašu fakultu?
Pri diskusii s premiérom sme debatovali o tom, o koľko študentov môže tá-ktorá lekárska fakulta prijať viac. Košice sa dostali na 80 študentov navyše. To by znamenalo 300 študentov v prvom ročníku, čo je pomerne vysoké číslo. Mnohé naše priestory neumožňujú výučbu takého veľkého počtu študentov, napr. prednášky budeme nútení zabezpečiť aj netradične (napr. v dvoch posluchárňach naraz). Väčšie zvýšenie si už nevieme predstaviť.
Je pravda, že samotné zvýšenie počtu študentov môže pôsobiť ľúbivo, ale domnievam sa, že oveľa rozumnejšie je zvyšovať kvalitu. Len čo sa zvýši kvalita, máme šancu, že študenti dosiahnu lepšie výsledky a budú z nich lepší lekári, a keď uvidia kvalitu aj v zdravotníckych zariadeniach, s veľkou pravdepodobnosťou tam budú chcieť aj pracovať.
Ako sa toto opatrenie prejaví na počte prijímaných zahraničných študentov?
Aktuálne sme prijímali 220 slovenských a 200 zahraničných študentov, ak hovoríme o všeobecnom lekárstve. Budeme nútení znížiť počet zahraničných študentov na tento akademický rok zhruba o 20 - 50. Boli by sme radi, aby sme podľa možností nezrušili to, čo je pre lekárske fakulty známkou istej kvality.
Ak chceme byť v univerzitných rankingoch považovaní za univerzitu, ktorá spĺňa kritériá z hľadiska podielu zahraničných študentov, tak by sa ich počet mal pohybovať na úrovni okolo 30 – 40 percent z celkového počtu. Ideálne by bolo, keby sme zvýšili počty slovenských študentov všeobecného lekárstva tak, ako to krajina potrebuje. No z môjho pohľadu väčšie zvyšovanie počtu slovenských študentov by už mohlo viesť k zníženiu kvality.
V čom vidíte toto riziko?
Pochopiteľne, prijímame podľa výsledkov prijímacích skúšok. Študenti, ktorí sa umiestnia na najvyšších priečkach, spravidla patria medzi najlepších aj počas štúdia medicíny a napokon sú z nich veľmi často aj dobrí lekári. Pochopiteľne, sú aj výnimky.
A, naopak, pri nižších dosiahnutých bodoch sú vedomosti predsa o čosi nižšie. Pripúšťam, že aj z týchto študentov môžu byť dobrí lekári, ale je oveľa väčšia záťaž aj na vyučujúcich dostať ich do trendu, aby na sebe viac pracovali. Číslo 300 beriem ako hranicu, nad ktorú by som nešiel.
Nehovoriac o veľmi zlej situácii na Slovensku, čo sa týka vyučujúcich. Aj vyučujúci by mali byť internacionalizovaní a mali by sme byť atraktívni pre prostredie výučby budúcich lekárov. S ľútosťou musím konštatovať, že naše platy vôbec nie sú atraktívne a jediné, čo dokážeme, je využitie našich osobných kontaktov z vedeckej spolupráce s lekármi zo západnej Európy, ktorí k nám po priateľskej línii prídu odprednášať pár prednášok, ale nie sme schopní ich zamestnať.
Platy pedagogických a nepedagogických zamestnancov sa v minulosti dorovnávali. Nepomohlo to?
Rozdiel medzi lekárom na rovnakej pozícii v školstve a zdravotníctve je stále pomerne veľký, v niektorých odboroch dokonca neporovnateľný. Ak dokážeme zatraktívniť povolanie vysokoškolského učiteľa lekára, máme šancu, že títo ľudia budú na sebe pracovať. Prečo by mal absolvent publikovať, vedecky sa vzdelávať, prezentovať sa na medzinárodných podujatiach, keď napríklad ako zubný lekár zarobí oveľa viac aj bez titulu docenta či profesora?
No treba si potom položiť otázku – kto bude vychovávať študentov? Tieto deformácie musíme narovnať, aby tu bola aj určitá ekonomická motivácia, aby lekári mali snahu získavať tituly PhD., docent, profesor, aby to bola motivácia nielen zvyšujúca záujem vedecky pracovať, ale aj istota, že ako zdravotník uživí svoju rodinu.
Školné od zahraničných študentov sa teda zníži. Ako to ovplyvní prevádzku fakulty?
Poviem na rovinu, zahraniční študenti sú pre nás zdrojom príjmu, čo slúži na dofinancovanie samotnej výučby v slovenskom jazyku aj na dorovnanie platov učiteľov. Napokon, stačí sa pozrieť na budovu lekárskej fakulty, vrátane auly je zateplená z mimorozpočtových zdrojov získaných za štúdium v anglickom jazyku.
Je to smutné, ale doslova platí, že týmito financiami často „plátame diery“ vzniknuté nedofinancovaním školstva. Okrem školného je tu aj druhá možnosť, a to je participácia na klinickom výskume. Na Slovensku sa dosiaľ veľmi nepodporoval, skôr sa participácia na medzinárodných výskumných projektoch dostávala do pozície, že nebola zaujímavá pre univerzitné nemocnice.
Preto som aj pôsobil pri vzniku SLOVACRIN-u (Slovak Clinical Research Infrastructure Network) ako súčasti siete európskych výskumných pracovísk. Ak hovoríme o finančných prostriedkoch, poviem konkrétne – dostali sme prísľub na jedného študenta vo výške 10 000 eur ročne. Táto suma nám bola prisľúbená každý rok počas šiestich rokov. Iste, nová vláda si túto požiadavku môže, ale nemusí osvojiť. Preferujeme využiť túto sumu na kapitálové investície, na to, čo už reálne robíme.
Za peniaze získané za štúdium od študentov študujúcich v anglickom jazyku, teda za mimorozpočtové prostriedky, chceme vybudovať moderné centrum simulátorovej a virtuálnej medicíny. To je nielen trendom v rámci krajín EÚ, ale bude to aj povinnosťou lekárskych fakúlt podľa smerníc platných v EÚ.
Ako takéto centrum zmení výučbu medikov?
Krajina má dva problémy, pokiaľ ide o medicínu a školstvo. Jedným z nich je korupcia a druhým vybavenosť – personálna aj medicínska. Pokiaľ ide o korupciu, dovolím si tvrdiť, že zriadením moderných simulátorových a virtuálnych centier odstránime 99 percent možností na korupciu. Každé vystúpenie študenta, každá konkrétna situácia sa budú archivovať. Každého študenta dáme do rankingu, ktorý ukáže, kto vie liečiť ekonomicky, rýchlo a veľmi dobre.
A, naopak, budeme vidieť študentov, ktorí liečia zbytočne draho, posielajú pacientov na zbytočné vyšetrenia. Prináša to neuveriteľne dobrú kontrolu, čo by sme my ako učitelia pri tom množstve študentov nedokázali. Existujú fakulty, kde je dokonca 3 000 študentov v prvom ročníku. Znie to nepredstaviteľne, na Slovensku sa to nedá uskutočniť.
Viem si predstaviť model, keď by sme prvých 300 študentov prijali grátis s tým, že štúdium budú mať garantované. Ak by sme chceli ísť na vyššie počty, v takom prípade by študenti mali byť motivovaní tak, že by si za štúdium v prvom ročníku platili a ak by sa v rankingu po prvom roku umiestnili vyššie, je našou povinnosťou pre nich vytvoriť prostredie, aby mohli pokračovať ďalej.
Ak by sme mali vybudované centrum simulátorovej a virtuálnej medicíny, poslúžilo by na selekciu, aby sme v druhom ročníku vybrali najlepších. Všetko bude zaznamenané, objektivizované. Navyše tu ide aj o etický aspekt. Domnievam sa, že každý pacient, ktorý príde do zdravotníckeho zariadenia, chce čo najskorší návrat strateného zdravia a nie je veľmi príjemné, keď sa u nás bude namiesto 220 študentov striedať pri pacientoch 300 študentov.
Simulátory sú potrebné aj preto, aby sme chránili pacienta. Nehovoriac o tom, že aj samotný pacient má právo najmä pri ťažších ochoreniach povedať „nie“ vyšetreniu študentom. Príkladom sú bolestivé stavy, akútne situácie, pôrod či gynekologické vyšetrenia.
Vaše plány na budovanie centra simulátorovej a virtuálnej medicíny však majú aj kritikov.
Na niektoré veci máme možno iný pohľad ako kolegovia z iných fakúlt. Simulátory z čias, keď sme poznali nafukovaciu Anču, sú dávno preč. Dnes máme simulátory 3. a 4. generácie. Po návšteve viacerých pracovísk vo svete aj najväčšej výstavnej plochy v rakúskom Linzi môžem povedať, že prinášajú takmer reálnu situáciu.
Vieme modifikovať rôzne klinické stavy, ktoré študent často počas praxe ani nemá možnosť vidieť, napr. rôzne typy srdcového infarktu, ktoré počas štúdia môže, ale nemusí zažiť. Sú odbory, kde sú simulátory doslova absolútnou nevyhnutnosťou, ako napr. neonatológia. Dnes žijeme v čase opatrení proti šíreniu koronavírusu a už len samotná návšteva študentov predstavuje pre novorodencov riziko.
Virtuálna medicína s okuliarmi sprostredkuje študentovi reálneho pacienta, poruke má ultrazvuk, vedľa pacienta je manželka s deťmi, navyše technik v monitorovacom okienku môže medikovi skomplikovať situáciu napr. tým, že pacientovi zastaví srdce. Tento spôsob vyučovania je niečo úplne iné ako postávanie na chodbách nemocnice a čakanie na asistenta.
No určite nechcem, aby simulátory vymazali klinickú výučbu. Simulátory budú redukovať klinickú výučbu medicíny. Šiesty ročník bude slúžiť ako praktický a študenti by mali vykonávať prácu sekundárneho lekára pod dohľadom skúsených odborníkov. Virtuálna medicína učí študentov logicky rozmýšľať, nielen memorovať.
Zriadenie takého centra zrejme bude finančne náročná záležitosť.
Niečo sa nám už podarilo zakúpiť. Lekárska fakulta aktuálne disponuje simulátormi na viacerých pracoviskách, na chirurgii, gynekológii, pediatrii, neonatológii, na JIS. Bol to dobrý začiatok. Rezervovali sme isté finančné krytie na to, aby sme v blízkej budúcnosti postavili samostatné centrum. Musíme zvažovať naše ekonomické možnosti a rýchlosť dostavby budovy.
S pomocou rektora univerzity sme dospeli k niektorým konkrétnym krokom, máme vyčlenenú menšiu budovu, ktorú by sme radi otvorili tento rok, a sústredili by sme v nej simulátory. Do budúcnosti rátame s budovou s výmerou zhruba tisíc štvorcových metrov, kde by bolo simulátorové centrum komparabilné s centrami na vyspelých univerzitách.
Presadzujete aj ďalší progresívny krok, a to rozšírenie výučby medikov v 6. ročníku štúdia aj mimo fakultných a univerzitných nemocníc. Čo by to prinieslo?
Domnievam sa, že univerzitné nemocnice sú už teraz preťažené študentmi. Moje presvedčenie je, že výučba by sa mala po vzore Česka, ale aj iných krajín presunúť aj do okresných nemocníc, predovšetkým do dobre vybavených okresných nemocníc, kde si však potrebujeme predtým certifikovať kvalitu. Máme viac príkladov ľudí s akademickým vzdelaním v regiónoch, kde by sme mohli rozšíriť prax.
Pochopiteľne, celá teoretická príprava v 6. ročníku aj každá skúška prebehnú u nás pod naším dohľadom, nie pod dohľadom okresných nemocníc. Budeme rešpektovať praktické závery, ktoré študenti dostanú v okresných nemocniciach. Som presvedčený, že v ČR ani vo Francúzsku by to nerobili, keby to bolo zlé. Funguje to takýmto spôsobom aj vo svete a verím, že to bude fungovať aj u nás.
Čo teda musia okresné nemocnice splniť?
Začíname postupne s niektorými pracoviskami, kde máme overený personál. Začali sme s fakultnou nemocnicou v Prešove, kde pracujú mnohí docenti, profesori, držitelia titulu PhD. Rozhodne sa neodvážim porovnávať kvalitu všetkých oddelení v košickej univerzitnej nemocnici a v prešovskej fakultnej nemocnici, ale dovolím si na základe vlastnej skúsenosti tvrdiť, že existujú minimálne niektoré kliniky, ktoré sú porovnateľné. Bolo by hrubou nezodpovednosťou popierať, že na niektorých pracoviskách existujú odborníci.
Nemocnica Svet zdravia v Michalovciach disponuje modernou technikou a je určite atraktívna z hľadiska pracovného prostredia. Tam sme začali s interným oddelením, kde pracuje napr. prof. Hrušovský, ktorý sa dlhé roky venoval pedagogickej práci.
Tretím príkladom je Nemocnica Poprad, na internom je primárkou naša bývalá študentka, má pomerne rozsiahlu publikačnú činnosť, organizuje viacero odborných aktivít v rámci internej medicíny a hepatológie. Bolo by hriechom nevyužiť takýchto ľudí. Prečo by Tatranci nemohli navštíviť interné oddelenie a absolvovať klinickú prax práve tam?
Veľa sa diskutuje o odchode absolventov do zahraničia. Máte prehľad o ďalšom uplatnení vašich študentov?
Pozrel som si údaje, koľko našich absolventov z minulého roka odišlo do zahraničia. Možno vás prekvapím – je to osem percent. Zdalo by sa, že nie je dôvod na paniku. Pred 10 – 15 rokmi to však bolo obrovské číslo, do zahraničia odchádzalo možno až 50 % vyštudovaných lekárov. Odlev sa zmierňuje v posledných dvoch-troch rokoch. Došlo k úprave miezd, investíciám do kardioústavov, onkoústavov – a naozaj to je vidieť.
Máme aktuálne dobrý počet nastupujúcich lekárov, potom veľkú medzeru a potom nasleduje generácia lekárov v dôchodkovom veku, ktorí nám čoskoro odídu. Najhoršia situácia je vo všeobecnom lekárstve. Treba oceniť, že vznikol rezidentský program, ale ten vyrieši situáciu o 11 rokov. Dnes je z 10 absolventov 7 – 8 žien, takže nemožno očakávať, že si posunú zakladanie rodiny na neskoršie obdobie. Preto hovorím, že dôvod na vážne obavy stále je.
Spomínaných osem percent študentov odchádzajúcich do zahraničia je pomerne nízke číslo. Čím si to vysvetľujete? Sú za tým len stúpajúce platy a zlepšujúce sa vybavenie nemocníc?
Domnievam sa, že to sú hlavné ukazovatele. Mnohí študenti síce deklarujú, že nemajú problém odísť do cudziny, ale myslím, že istá brzda v nich predsa je. Doma je skrátka doma. Často so študentmi debatujem a vidím u nich oveľa väčšie presvedčenie ostať v tejto krajine, aj keď pri slabšom ohodnotení. Čo chcú však mať? Chcú mať šancu, že odborne porastú, a keď budú dobrí odborne, že sa môžu dožiť aj vedúceho postu, čo dosiaľ nebolo takmer možné.
Poviem to natvrdo – ľudia tu boli zabetónovaní, systémom „primár naveky“. Po vražde Jána Kuciaka sa veci zmenili, prišla nádej, s tým spojená vysoká účasť vo voľbách, začal sa šíriť optimizmus, že konečne môže byť aj Slovensko spravodlivejšie. Čo je veľmi smutné, ak by ste teraz inkognito volali do všetkých univerzitných nemocníc na Slovensku a pýtali by ste sa na voľné miesta, tak možno by ste natrafili na päť voľných miest.
A pritom to nie je pravda. Tá medzera, o ktorej som hovoril, je prakticky na všetkých klinikách. Chodím prednášať lekárom a vidím, že sú tam mladí a starí, stred chýba.
Prečo podľa vás nemocnice nechcú prijímať?
Lebo ide o ďalší plat. Riaditeľ tu o štyri roky nebude, jeho tá diera nemusí zaujímať. Jeho zaujíma len daný rozpočtový rok. A toto sa musí tiež zmeniť. Domnievam sa, že je potrebné systematicky pracovať na tom, ako zastabilizovať lekárov.
Položím provokatívnu otázku smerom k našej novej vláde: Ak môžu súkromné spoločnosti motivovať štipendiami študentov, aby následne ostali u nich pracovať, prečo to neurobí aj táto krajina? Veď aj my máme možnosti štipendií, nemusia to byť veľmi vysoké sumy.
Na druhej strane máme istotu, že nám lekári nevymrú. Od 4. ročníka by som začal so štipendiami a žiadal od absolventov, aby tu ostali pracovať. Dokonca existujú aj jednoduchšie modely. Poviem príklad z Nemecka. Nemci ťahajú našich a českých absolventov tým, že ponúkajú mladým lekárom byt, trochu vyšší štartovací plat. Prikláňam sa k tomu, aby bola nejaká stabilizácia kádrov, no nemusí to tak byť vo všetkých odboroch.
Pri diskusii s premiérom sme debatovali o tom, o koľko študentov môže tá-ktorá lekárska fakulta prijať viac. Košice sa dostali na 80 študentov navyše. To by znamenalo 300 študentov v prvom ročníku, čo je pomerne vysoké číslo. Mnohé naše priestory neumožňujú výučbu takého veľkého počtu študentov, napr. prednášky budeme nútení zabezpečiť aj netradične (napr. v dvoch posluchárňach naraz). Väčšie zvýšenie si už nevieme predstaviť.
Je pravda, že samotné zvýšenie počtu študentov môže pôsobiť ľúbivo, ale domnievam sa, že oveľa rozumnejšie je zvyšovať kvalitu. Len čo sa zvýši kvalita, máme šancu, že študenti dosiahnu lepšie výsledky a budú z nich lepší lekári, a keď uvidia kvalitu aj v zdravotníckych zariadeniach, s veľkou pravdepodobnosťou tam budú chcieť aj pracovať.
Ako sa toto opatrenie prejaví na počte prijímaných zahraničných študentov?
Aktuálne sme prijímali 220 slovenských a 200 zahraničných študentov, ak hovoríme o všeobecnom lekárstve. Budeme nútení znížiť počet zahraničných študentov na tento akademický rok zhruba o 20 - 50. Boli by sme radi, aby sme podľa možností nezrušili to, čo je pre lekárske fakulty známkou istej kvality.
Ak chceme byť v univerzitných rankingoch považovaní za univerzitu, ktorá spĺňa kritériá z hľadiska podielu zahraničných študentov, tak by sa ich počet mal pohybovať na úrovni okolo 30 – 40 percent z celkového počtu. Ideálne by bolo, keby sme zvýšili počty slovenských študentov všeobecného lekárstva tak, ako to krajina potrebuje. No z môjho pohľadu väčšie zvyšovanie počtu slovenských študentov by už mohlo viesť k zníženiu kvality.
V čom vidíte toto riziko?
Pochopiteľne, prijímame podľa výsledkov prijímacích skúšok. Študenti, ktorí sa umiestnia na najvyšších priečkach, spravidla patria medzi najlepších aj počas štúdia medicíny a napokon sú z nich veľmi často aj dobrí lekári. Pochopiteľne, sú aj výnimky.
A, naopak, pri nižších dosiahnutých bodoch sú vedomosti predsa o čosi nižšie. Pripúšťam, že aj z týchto študentov môžu byť dobrí lekári, ale je oveľa väčšia záťaž aj na vyučujúcich dostať ich do trendu, aby na sebe viac pracovali. Číslo 300 beriem ako hranicu, nad ktorú by som nešiel.
Nehovoriac o veľmi zlej situácii na Slovensku, čo sa týka vyučujúcich. Aj vyučujúci by mali byť internacionalizovaní a mali by sme byť atraktívni pre prostredie výučby budúcich lekárov. S ľútosťou musím konštatovať, že naše platy vôbec nie sú atraktívne a jediné, čo dokážeme, je využitie našich osobných kontaktov z vedeckej spolupráce s lekármi zo západnej Európy, ktorí k nám po priateľskej línii prídu odprednášať pár prednášok, ale nie sme schopní ich zamestnať.
Platy pedagogických a nepedagogických zamestnancov sa v minulosti dorovnávali. Nepomohlo to?
Rozdiel medzi lekárom na rovnakej pozícii v školstve a zdravotníctve je stále pomerne veľký, v niektorých odboroch dokonca neporovnateľný. Ak dokážeme zatraktívniť povolanie vysokoškolského učiteľa lekára, máme šancu, že títo ľudia budú na sebe pracovať. Prečo by mal absolvent publikovať, vedecky sa vzdelávať, prezentovať sa na medzinárodných podujatiach, keď napríklad ako zubný lekár zarobí oveľa viac aj bez titulu docenta či profesora?
No treba si potom položiť otázku – kto bude vychovávať študentov? Tieto deformácie musíme narovnať, aby tu bola aj určitá ekonomická motivácia, aby lekári mali snahu získavať tituly PhD., docent, profesor, aby to bola motivácia nielen zvyšujúca záujem vedecky pracovať, ale aj istota, že ako zdravotník uživí svoju rodinu.
Školné od zahraničných študentov sa teda zníži. Ako to ovplyvní prevádzku fakulty?
Poviem na rovinu, zahraniční študenti sú pre nás zdrojom príjmu, čo slúži na dofinancovanie samotnej výučby v slovenskom jazyku aj na dorovnanie platov učiteľov. Napokon, stačí sa pozrieť na budovu lekárskej fakulty, vrátane auly je zateplená z mimorozpočtových zdrojov získaných za štúdium v anglickom jazyku.
Je to smutné, ale doslova platí, že týmito financiami často „plátame diery“ vzniknuté nedofinancovaním školstva. Okrem školného je tu aj druhá možnosť, a to je participácia na klinickom výskume. Na Slovensku sa dosiaľ veľmi nepodporoval, skôr sa participácia na medzinárodných výskumných projektoch dostávala do pozície, že nebola zaujímavá pre univerzitné nemocnice.
Preto som aj pôsobil pri vzniku SLOVACRIN-u (Slovak Clinical Research Infrastructure Network) ako súčasti siete európskych výskumných pracovísk. Ak hovoríme o finančných prostriedkoch, poviem konkrétne – dostali sme prísľub na jedného študenta vo výške 10 000 eur ročne. Táto suma nám bola prisľúbená každý rok počas šiestich rokov. Iste, nová vláda si túto požiadavku môže, ale nemusí osvojiť. Preferujeme využiť túto sumu na kapitálové investície, na to, čo už reálne robíme.
Za peniaze získané za štúdium od študentov študujúcich v anglickom jazyku, teda za mimorozpočtové prostriedky, chceme vybudovať moderné centrum simulátorovej a virtuálnej medicíny. To je nielen trendom v rámci krajín EÚ, ale bude to aj povinnosťou lekárskych fakúlt podľa smerníc platných v EÚ.
Ako takéto centrum zmení výučbu medikov?
Krajina má dva problémy, pokiaľ ide o medicínu a školstvo. Jedným z nich je korupcia a druhým vybavenosť – personálna aj medicínska. Pokiaľ ide o korupciu, dovolím si tvrdiť, že zriadením moderných simulátorových a virtuálnych centier odstránime 99 percent možností na korupciu. Každé vystúpenie študenta, každá konkrétna situácia sa budú archivovať. Každého študenta dáme do rankingu, ktorý ukáže, kto vie liečiť ekonomicky, rýchlo a veľmi dobre.
A, naopak, budeme vidieť študentov, ktorí liečia zbytočne draho, posielajú pacientov na zbytočné vyšetrenia. Prináša to neuveriteľne dobrú kontrolu, čo by sme my ako učitelia pri tom množstve študentov nedokázali. Existujú fakulty, kde je dokonca 3 000 študentov v prvom ročníku. Znie to nepredstaviteľne, na Slovensku sa to nedá uskutočniť.
Viem si predstaviť model, keď by sme prvých 300 študentov prijali grátis s tým, že štúdium budú mať garantované. Ak by sme chceli ísť na vyššie počty, v takom prípade by študenti mali byť motivovaní tak, že by si za štúdium v prvom ročníku platili a ak by sa v rankingu po prvom roku umiestnili vyššie, je našou povinnosťou pre nich vytvoriť prostredie, aby mohli pokračovať ďalej.
Ak by sme mali vybudované centrum simulátorovej a virtuálnej medicíny, poslúžilo by na selekciu, aby sme v druhom ročníku vybrali najlepších. Všetko bude zaznamenané, objektivizované. Navyše tu ide aj o etický aspekt. Domnievam sa, že každý pacient, ktorý príde do zdravotníckeho zariadenia, chce čo najskorší návrat strateného zdravia a nie je veľmi príjemné, keď sa u nás bude namiesto 220 študentov striedať pri pacientoch 300 študentov.
Simulátory sú potrebné aj preto, aby sme chránili pacienta. Nehovoriac o tom, že aj samotný pacient má právo najmä pri ťažších ochoreniach povedať „nie“ vyšetreniu študentom. Príkladom sú bolestivé stavy, akútne situácie, pôrod či gynekologické vyšetrenia.
Vaše plány na budovanie centra simulátorovej a virtuálnej medicíny však majú aj kritikov.
Na niektoré veci máme možno iný pohľad ako kolegovia z iných fakúlt. Simulátory z čias, keď sme poznali nafukovaciu Anču, sú dávno preč. Dnes máme simulátory 3. a 4. generácie. Po návšteve viacerých pracovísk vo svete aj najväčšej výstavnej plochy v rakúskom Linzi môžem povedať, že prinášajú takmer reálnu situáciu.
Vieme modifikovať rôzne klinické stavy, ktoré študent často počas praxe ani nemá možnosť vidieť, napr. rôzne typy srdcového infarktu, ktoré počas štúdia môže, ale nemusí zažiť. Sú odbory, kde sú simulátory doslova absolútnou nevyhnutnosťou, ako napr. neonatológia. Dnes žijeme v čase opatrení proti šíreniu koronavírusu a už len samotná návšteva študentov predstavuje pre novorodencov riziko.
Virtuálna medicína s okuliarmi sprostredkuje študentovi reálneho pacienta, poruke má ultrazvuk, vedľa pacienta je manželka s deťmi, navyše technik v monitorovacom okienku môže medikovi skomplikovať situáciu napr. tým, že pacientovi zastaví srdce. Tento spôsob vyučovania je niečo úplne iné ako postávanie na chodbách nemocnice a čakanie na asistenta.
No určite nechcem, aby simulátory vymazali klinickú výučbu. Simulátory budú redukovať klinickú výučbu medicíny. Šiesty ročník bude slúžiť ako praktický a študenti by mali vykonávať prácu sekundárneho lekára pod dohľadom skúsených odborníkov. Virtuálna medicína učí študentov logicky rozmýšľať, nielen memorovať.
Zriadenie takého centra zrejme bude finančne náročná záležitosť.
Niečo sa nám už podarilo zakúpiť. Lekárska fakulta aktuálne disponuje simulátormi na viacerých pracoviskách, na chirurgii, gynekológii, pediatrii, neonatológii, na JIS. Bol to dobrý začiatok. Rezervovali sme isté finančné krytie na to, aby sme v blízkej budúcnosti postavili samostatné centrum. Musíme zvažovať naše ekonomické možnosti a rýchlosť dostavby budovy.
S pomocou rektora univerzity sme dospeli k niektorým konkrétnym krokom, máme vyčlenenú menšiu budovu, ktorú by sme radi otvorili tento rok, a sústredili by sme v nej simulátory. Do budúcnosti rátame s budovou s výmerou zhruba tisíc štvorcových metrov, kde by bolo simulátorové centrum komparabilné s centrami na vyspelých univerzitách.
Presadzujete aj ďalší progresívny krok, a to rozšírenie výučby medikov v 6. ročníku štúdia aj mimo fakultných a univerzitných nemocníc. Čo by to prinieslo?
Domnievam sa, že univerzitné nemocnice sú už teraz preťažené študentmi. Moje presvedčenie je, že výučba by sa mala po vzore Česka, ale aj iných krajín presunúť aj do okresných nemocníc, predovšetkým do dobre vybavených okresných nemocníc, kde si však potrebujeme predtým certifikovať kvalitu. Máme viac príkladov ľudí s akademickým vzdelaním v regiónoch, kde by sme mohli rozšíriť prax.
Pochopiteľne, celá teoretická príprava v 6. ročníku aj každá skúška prebehnú u nás pod naším dohľadom, nie pod dohľadom okresných nemocníc. Budeme rešpektovať praktické závery, ktoré študenti dostanú v okresných nemocniciach. Som presvedčený, že v ČR ani vo Francúzsku by to nerobili, keby to bolo zlé. Funguje to takýmto spôsobom aj vo svete a verím, že to bude fungovať aj u nás.
Čo teda musia okresné nemocnice splniť?
Začíname postupne s niektorými pracoviskami, kde máme overený personál. Začali sme s fakultnou nemocnicou v Prešove, kde pracujú mnohí docenti, profesori, držitelia titulu PhD. Rozhodne sa neodvážim porovnávať kvalitu všetkých oddelení v košickej univerzitnej nemocnici a v prešovskej fakultnej nemocnici, ale dovolím si na základe vlastnej skúsenosti tvrdiť, že existujú minimálne niektoré kliniky, ktoré sú porovnateľné. Bolo by hrubou nezodpovednosťou popierať, že na niektorých pracoviskách existujú odborníci.
Nemocnica Svet zdravia v Michalovciach disponuje modernou technikou a je určite atraktívna z hľadiska pracovného prostredia. Tam sme začali s interným oddelením, kde pracuje napr. prof. Hrušovský, ktorý sa dlhé roky venoval pedagogickej práci.
Tretím príkladom je Nemocnica Poprad, na internom je primárkou naša bývalá študentka, má pomerne rozsiahlu publikačnú činnosť, organizuje viacero odborných aktivít v rámci internej medicíny a hepatológie. Bolo by hriechom nevyužiť takýchto ľudí. Prečo by Tatranci nemohli navštíviť interné oddelenie a absolvovať klinickú prax práve tam?
Veľa sa diskutuje o odchode absolventov do zahraničia. Máte prehľad o ďalšom uplatnení vašich študentov?
Pozrel som si údaje, koľko našich absolventov z minulého roka odišlo do zahraničia. Možno vás prekvapím – je to osem percent. Zdalo by sa, že nie je dôvod na paniku. Pred 10 – 15 rokmi to však bolo obrovské číslo, do zahraničia odchádzalo možno až 50 % vyštudovaných lekárov. Odlev sa zmierňuje v posledných dvoch-troch rokoch. Došlo k úprave miezd, investíciám do kardioústavov, onkoústavov – a naozaj to je vidieť.
Máme aktuálne dobrý počet nastupujúcich lekárov, potom veľkú medzeru a potom nasleduje generácia lekárov v dôchodkovom veku, ktorí nám čoskoro odídu. Najhoršia situácia je vo všeobecnom lekárstve. Treba oceniť, že vznikol rezidentský program, ale ten vyrieši situáciu o 11 rokov. Dnes je z 10 absolventov 7 – 8 žien, takže nemožno očakávať, že si posunú zakladanie rodiny na neskoršie obdobie. Preto hovorím, že dôvod na vážne obavy stále je.
Spomínaných osem percent študentov odchádzajúcich do zahraničia je pomerne nízke číslo. Čím si to vysvetľujete? Sú za tým len stúpajúce platy a zlepšujúce sa vybavenie nemocníc?
Domnievam sa, že to sú hlavné ukazovatele. Mnohí študenti síce deklarujú, že nemajú problém odísť do cudziny, ale myslím, že istá brzda v nich predsa je. Doma je skrátka doma. Často so študentmi debatujem a vidím u nich oveľa väčšie presvedčenie ostať v tejto krajine, aj keď pri slabšom ohodnotení. Čo chcú však mať? Chcú mať šancu, že odborne porastú, a keď budú dobrí odborne, že sa môžu dožiť aj vedúceho postu, čo dosiaľ nebolo takmer možné.
Poviem to natvrdo – ľudia tu boli zabetónovaní, systémom „primár naveky“. Po vražde Jána Kuciaka sa veci zmenili, prišla nádej, s tým spojená vysoká účasť vo voľbách, začal sa šíriť optimizmus, že konečne môže byť aj Slovensko spravodlivejšie. Čo je veľmi smutné, ak by ste teraz inkognito volali do všetkých univerzitných nemocníc na Slovensku a pýtali by ste sa na voľné miesta, tak možno by ste natrafili na päť voľných miest.
A pritom to nie je pravda. Tá medzera, o ktorej som hovoril, je prakticky na všetkých klinikách. Chodím prednášať lekárom a vidím, že sú tam mladí a starí, stred chýba.
Prečo podľa vás nemocnice nechcú prijímať?
Lebo ide o ďalší plat. Riaditeľ tu o štyri roky nebude, jeho tá diera nemusí zaujímať. Jeho zaujíma len daný rozpočtový rok. A toto sa musí tiež zmeniť. Domnievam sa, že je potrebné systematicky pracovať na tom, ako zastabilizovať lekárov.
Položím provokatívnu otázku smerom k našej novej vláde: Ak môžu súkromné spoločnosti motivovať štipendiami študentov, aby následne ostali u nich pracovať, prečo to neurobí aj táto krajina? Veď aj my máme možnosti štipendií, nemusia to byť veľmi vysoké sumy.
Na druhej strane máme istotu, že nám lekári nevymrú. Od 4. ročníka by som začal so štipendiami a žiadal od absolventov, aby tu ostali pracovať. Dokonca existujú aj jednoduchšie modely. Poviem príklad z Nemecka. Nemci ťahajú našich a českých absolventov tým, že ponúkajú mladým lekárom byt, trochu vyšší štartovací plat. Prikláňam sa k tomu, aby bola nejaká stabilizácia kádrov, no nemusí to tak byť vo všetkých odboroch.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Monika Toporcerová, ZdN