Sme len na začiatku cesty

Nedávno sa na vašom oddelení rekonštruovali priestory. Čo všetko sa podarilo urobiť?

Došlo k rekonštrukcii celého tretieho poschodia, v rámci ktorej sa upravil vzhľad aj ostatných priestorov a hlavného vchodu. Taktiež sa zaviedol kamerový systém, vymaľovalo sa, celkovo sa skultúrnilo prostredie. Zmenu pacienti vnímajú veľmi pozitívne, pre nás je veľmi dôležité, aby prvý kontakt pacienta, keď vstúpi do nemocnice, bol pozitívny. Prvý dojem z psychiatrie by mal byť taký, aby sa nikto nebál vstúpiť do 
nemocnice. 

V psychiatrii je asi dôležitý prvý dojem.

Myslím si, že asi najdôležitejší. Naša spoločnosť stále nie je nastavená tak, že by psychiatriu prijímala úplne bezproblémovo ako ostatné odbory. Preto sa snažíme aj v rámci iných aktivít priblížiť psychiatriu bežnému človeku a najmä odstrániť strach z duševných porúch, z duševne chorých ľudí a zo psychiatrov všeobecne. Lebo my nie sme strašiaci.

Zlepšilo sa už vnímanie psychiatrie oproti minulým rokom?

Myslím, že áno, robíme pre to veľmi veľa. Naši lekári a psychológovia sú súčasťou jednej neziskovej organizácie, ktorá sa snaží destigmatizovať psychiatriu a psychiatrických pacientov, organizujú sa rôzne besedy, ako priblížiť psychické poruchy bežnému človeku, aby sa ľudia prestali báť.

V rámci rekonštrukcie je zrejme najdôležitejšie rozšírenie pedopsychiatrického lôžkového fondu. Budú vám stačiť?

V Prešovskom kraji úplne absentovali pedopsychiatrické lôžka, takže tých 30 vytvorených by podľa normatívov na počet obyvateľov v prešovskom regióne malo stačiť. Uvidíme, čo prinesie čas a ako to pôjde.

Problém je aj s nedostatkom pedopsychiatrov v ambulanciách. Ako dlho trvá, kým sa dieťa s vážnou diagnózou dostane na oddelenie?

Pokiaľ viem, tak na východnom Slovensku existujú len tri plnohodnotné pedopsychiatrické ambulancie, čo je veľmi málo.

Potom sú ambulancie na skrátený úväzok, aj v našej nemocnici máme jednu takúto. Kým sme mali obmedzený počet lôžok, snažili sme sa vychádzať v ústrety najmä akútnym stavom, ale nie vždy sa nám podarilo hneď v ten deň dieťa prijať. Keď išlo o vážny stav, vtedy áno, ale priemerne trvalo asi týždeň, kým sme dieťa hospitalizovali. Predpokladám, že teraz už tento problém nebude.

Ako by sa dal zlepšiť manažment detských paciento? Napríklad aby ich bolo viac?

Pomohlo by veľmi veľa vecí. Ale áno, prvá podmienka je, aby ich bolo viac. Aby rodičia s deťmi, ktoré majú nejaký duševný problém, boli vyšetrení včas. V tomto smere však musí byť veľmi intenzívna spolupráca nielen medzi psychiatrami, ale aj so psychológmi, sociálnymi pracovníkmi, je to aj práca s rodinou.

Veľkým problémom na Slovensku je, že ak je dieťa, ale aj dospelý preliečený na psychiatrickom oddelení a odchádza z nemocnice, nemá ďalšie možnosti následnej starostlivosti, ktorá by ho nejakým spôsobom zapojila späť do spoločnosti. I keď už aj v Prešove máme nejaké prvé lastovičky, všetko sú to neziskové organizácie, tretí sektor, ktoré sa snažia pracovať s deťmi a rodinou ďalej. Je totiž veľmi dôležité podporovať tie deti a rodinu aj ďalej po preliečení, a pri tom je nutná spolupráca rodiny. Anie všetky deti pochádzajú z podporného rodinného prostredia, ktoré by to vedelo zabezpečiť.

Zrejme sa vám sem potom vracajú.

Vracajú sa nám. Prípadne, ak sú problémy také výrazné, že je nutné niekam ich umiestňovať, prídu na rad rôzne reedukačné a krízové centrá, čo však ja nevidím ako šťastné riešenie. No pre to dieťa a jeho zdravý rozvoj momentálne iná cesta asi nie je.

V mnohých prípadoch je to naozaj zlyhanie rodiny a výchovy. Celá situácia s detskou psychiatriou by sa mala riešiť najprv inak. V prvom rade by sme sa mali na seba pozrieť my dospelí, ako sa ako rodičia staviame k deťom, ako ich vychováme, koľko času im venujeme. Tam vidím veľmi veľké problémy. Samozrejme, v našom regióne je veľká časť populácie rómska, a to je zase špecifická oblasť, výchova a vzdelávanie je tam na nízkej úrovni.

Hovoríte o deťoch, ktoré spadnú do závislosti?

Najčastejšie diagnózy, ktoré tu máme, sú poruchy správania a emócií v detstve a adolescencii. Ide o rôzne formy poruchy správania, či už záškoláctvo, alebo rôzne agresívne formy správania voči rodičom, kamarátom, učiteľom, a nemusia byť spojené s užívaním návykových látok. No veľmi často to vedie k tomu, že ich začnú užívať. V týchto prípadoch je istá potreba niekam patriť, odčleniť sa, upútať na seba pozornosť, keď tej pozornosti majú málo. Toto je veľmi časté.

Zároveň, a ja tomu hovorím, že je to daň za pokrok vedy, tým, že zdravotná starostlivosť sa zlepšuje, napríklad v starostlivosti o predčasne narodené deti, dokážeme zachrániť deti narodené v 20. týždni tehotenstva, často však s následkami. Či už sú to rôzne formy detskej mozgovej obrny, autizmus alebo ADHD, pravdepodobne majú tiež súvis s predčasnými pôrodmi, s nezrelým mozgom, s poruchami pozornosti. A týchto detí tiež pribúda.

Aj tieto deti končia u vás?

Najlepšie je, ak sa ten stav dá zvládnuť v ambulanciách, pre dieťa je to najmenej traumatizujúce. Pokiaľ sa dá.

No ak sú tie poruchy správania také výrazné, že je nutná medikamentózna liečba, tak už prichádzajú na oddelenie. Snažíme sa obmedziť to na čo najkratší možný čas, predsa len je to cudzie prostredie, aby to bolo pre dieťa čo najmenej stresujúce. No paradoxne, niektoré deti sú tu rady, a to práve tie, ktoré nemajú pozornosť ani zázemie a majú pocit, že u nás dostávajú to, čo im doma chýba. Že sa im tu venujeme, že sa s nimi hráme, sú tu športové a iné aktivity a nenudia sa.

Pomohol by zvýšiť počet pedopsychiatrov rezidentský program?

V oblasti pedopsychiatrie, ale aj v iných odboroch by určite pomohla zmena vzdelávania, určitá úprava podmienok na špecializáciu.

Napríklad v prípade pedopsychiatrie, ak by ju chcel robiť už atestovaný psychiater, by pomohlo skrátenie obdobia výučby na pedopsychiatriu, aby to nebolo také zdĺhavé. A toto sa už plánuje urobiť, čo považujem za pozitívny krok. Mnohých ľudí odrádzala dorobiť si atestáciu skutočnosť, že to trvalo príliš dlho, veď „dospelácka“ psychiatria trvá päť rokov, s nadstavbou ďalších päť rokov. Desať rokov štúdia je veľmi dlhý čas.

Počet detí s psychickými problémami a psychiatrickými diagnózami sa zvyšuje. Je to len lepšou diagnostikou?

Ich počet stúpa, no nie je to len lepšou diagnostikou. Ako som už spomenula, je to aj dôsledok lepšej starostlivosti o tehotné ženy, o predčasne narodené deti. Stúpa tiež preto, lebo žijeme v dobe, keď je ohromný tlak na prácu a nie je čas na deti. Aj keď sa neviem ako snažíme a chceme sa starať o deti, často to tak nie je.

Množstvo rodičov je v tomto smere trochu sebeckých, prídu z práce unavení s tým, nech im dajú všetci pokoj. Pritom dieťa sa potrebuje len trocha porozprávať. Je to však rýchlou dobou, v ktorej žijeme, ľudia sú zadlžení, potrebujú pracovať, stále sa za niečím naháňame.

Napokon, vidieť to aj na dospelých, u nich tiež pribúda počet diagnóz v oblasti depresívnych porúch, úzkostných porúch, a to všetko súvisí so životným štýlom, životným nastavením, s obavami zo zabezpečenia základných životných potrieb. A toto všetko prenášame na naše deti. Nie je to však jediná príčina, je ich viac.

Čo je ešte za tým?

Ďalší problém je aj v takom možno inom pochopení demokracie a slobody. Nie sme ešte tak dlho demokratickou krajinou a myslím, že sme ju asi trocha inak pochopili.

Ako?

Pochopili sme to v zmysle, že môžeme robiť všetko, že dáme dieťaťu priestor na samorozvíjanie, podporujeme jeho osobnosť. Je však na rodičovi, ako vychová dieťa, aké mu dá hranice, dieťa nemá s čím porovnať svoje zážitky či skúsenosti, lebo ich nemá z predchádzajúceho života. A v tom vidím obrovský problém. Deti musia mať hranice, a tie hranice im dávajú rodičia.

Ako sa zmenili diagnózy za posledné roky?

Pribúdajú úzkostné a depresívne poruchy, u dospelých aj demencie. Súvisí to však aj s demografiou, starneme, preto demencie a organické poruchy stúpajú. Inak, aj úzkostné poruchy u detí súvisia s výchovou. Rodičia robia chybu v tom, že buď je výchova absolútne benevolentná a dieťa si robí čo chce, alebo je druhý extrém, keď všetko deťom zakazujeme. Zakazujeme, prikazujeme, a tým vytvárame v dieťati úzkosť. Aono tiež chce vyskúšať to, čo majú iné deti, ale bojí sa rodiča a začne sa schovávať. Vytvárame v ňom tak pocity nespokojnosti, frustrácie a úzkosti, a to všetko sa nabaľuje.

Množstvo rodičov tiež prenáša svoje negatívne pocity na dieťa, napríklad matky po rozvode prenášajú svoje negatívne pocity z rozvodu na dieťa, či chcú alebo nechcú. Je to veľmi ťažké, na jednej strane sú ľudia sklamaní z nevydarených vzťahov a zo situácie, do ktorej sa dostali, na druhej strane nevedia kontrolovať a vnímať, že si treba dávať pozor na slová, lebo dieťa je špongia. Ono všetko nasáva, kopíruje všetko, čo vidí, všetko, čo počuje, a potom z týchto detí vytvárame úzkostníkov.

Dá sa povedať, z akých rodín pochádzajú tieto deti?

Nie. Niekedy sme aj my prekvapení, mnoho detí pochádza z veľmi dobre situovaných rodín, tak finančne, ako aj spoločensky. Ale sú aj zo sociálne slabších. Nedá sa teda povedať, že sa to týka len sociálne slabších rodín. Naozaj veľmi podstatná je výchova.

Spomenuli ste, že u rómskych detí je iné spektrum diagnóz.

U nich je trocha iný problém a nemyslím si, že pedopsychiatria je tá, ktorá by to mala vyriešiť. A ak, tak v rámci interdisciplinárnej spolupráce. Objavili sa už prvé lastovičky, v niektorých obciach je tak dobre vyriešená sociálna práca s rómskymi občanmi, že už majú výborné výsledky. Pritom sa to netýka len práce a zamestnávania, ale aj starostlivosti o mladé matky, výchove k materstvu, rodičovstvu, zodpovednosti za svoje správanie. Výsledkom je napríklad pokles pôrodnosti.

Dôležité je podchytiť dieťa už od začiatku a učiť ho zodpovednosti. Je však za tým terénna práca s každou jednou rodinou, s každým jedným človekom. To sa nedá robiť od stola. Pritom sociálnych pracovníkov je dosť, školy ich doslova chrlia. V tomto prípade však musia byť v komunite, priamo v osade, podchytiť tie deti od začiatku. V piatich či šiestich rokoch je už neskoro.

A diagnózy?

Trendom je snaha určitých inštitúcií aj sociálnych zariadení rómske deti psychiatrizovať. Na jednej strane máme naozaj množstvo rómskych detí, ktoré nie sú intelektovo veľmi nadané, ale väčšinou ide o subnormy alebo ľahké mentálne retardácie. Ak by sa im v detstve niekto venoval intenzívnejšie, dosiahli by oveľa lepšie výsledky.

To však zlyháva. Závisí to aj od toho, v akej komunite deti žijú, v niektorých je veľký sklon k zneužívaniu toulénu či alkoholu, a to už od útleho detstva.

Nie je výnimkou, keď už deväť-,desaťročné deti fetujú alebo pijú. Problém je naozaj v počiatočnej výchove. Všetky ďalšie poruchy ako záškoláctvo či agresivita vychádzajú zo zanedbanej výchovy. Je to veľmi zložitá téma a nedá sa povedať, že všetky problémy rómskych detí má vyriešiť pedopsychiatria.

Je tam predsa rodič, psychológ, pedopsychiater, ale i ďalšie sféry pomoci ako psychosociálne centrá, komunitné centrá, ktoré sa – dúfam – možno raz otvoria. Ale u detí sa vyskytujú aj závažné poruchy vrátane schizofrénie.

V ČR sa mení inštitucionalizovaná forma starostlivosti v liečebniach a nemocniciach na komunitnú formu s centrami duševného zdravia. Počíta sa s tým aj u nás? Je rozširovanie lôžok na detskej psychiatrii v súlade s týmto trendom?

Dúfam, že raz dospejeme k tomu, že psychiatrická starostlivosť bude o spolupráci viacerých disciplín. Nevidím to však reálne v najbližšom čase, lebo v prvom rade treba zmeniť postavenie duševne chorých ľudí v spoločnosti vo všeobecnosti. Už aj dnes vidieť nejakú snahu o deinštitucionalizáciu v zariadeniach sociálnej starostlivosti, kde sú pre dlhodobo stabilizovaných ľudí vytvorené také podmienky, aby fungovali sami. Ako príklad uvediem Ličartovce, majú to tam krásne, majú domčeky, sami si varia, perú, upratujú, ale sú stále v komunite, a majú zdravotnú aj sociálnu starostlivosť.

Nemôžeme očakávať, že by sme deinštitucionalizovali všetkých pacientov, bola by to obrovská chyba, spravili to v polovici minulého storočia v USA a bola to katastrofa, o duševne chorých sa nemal kto ďalej starať. Ale zmena je potrebná. Aj v rámci nášho oddelenia nemáme len akútnu starostlivosť, ktorá trvá krátko a rieši akútny stav, ale máme aj možnosť dlhodobejšieho doliečenia, kde sa snažíme ľudí znova vtiahnuť do spoločnosti, naučiť ich pracovným návykom, sebadôvere, aby sa nehanbili za to, že majú psychické ochorenie. Naša predstava je, aby po opustení nemocnice boli čo najviac platnými členmi spoločnosti.

Na to sú potrebné denné stacionáre s prítomnými psychológmi a lekármi, kde sa môžu vykonávať rôzne ergoterapeutické či podporné činnosti. Aj my sme mali na oddelení stacionár, pre rekonštrukciu sme ho však pozastavili, no chceme ho znova rozbehnúť. A takéto centrá by mali byť oveľa dostupnejšie, či už v obciach alebo v okresných mestách. Teda čo najviac priblížiť ľuďom komplexnú, psychologickopsychiatrickú, sociálnu aj rehabilitačnú starostlivosť tak, aby síce žili vo svojom prirodzenom prostredí, ale aby sa im aj odborne pomáhalo.

Najprv však musíme odstrániť stigmu a odpor spoločnosti k duševne chorým. Podľa mojich skúseností sa ľudia nechcú starať o duševne chorých. Majú z nich strach, nevedia, čo majú od nich čakať, málokedy sa tu stretneme s príbuznými, ktorí chorého prijímajú, chcú mu pomôcť a starajú sa o neho. Je to hrozné, ale je to tak. Preto je snaha týchto ľudí umiestňovať do rôznych zariadení. Na druhej strane to však súvisí aj s tým, že ak niekto má zabezpečovať starostlivosť o chorého, nemôže to robiť zadarmo. A to je na Slovensku problém. Radšej ideme pomáhať s opatrovaním do zahraničia.

Preto je potrebné vyriešiť aj to, aby ľudia starajúci sa o chorých nemali finančné problémy, aby sa nedostávali na hranicu životného minima. Zaujímavé však je, že ľudia majú záujem o besedy o duševnom zdraví.

Možno sa to časom zlepší, musíme byť optimistickí.

No, my sme, ale Slovensko je len na začiatku cesty... Nemyslím si, že sme aktuálne ako spoločnosť pripravení byť takí tolerantní.