Tu vám nikto za nič nepoďakuje

Po necelých dvoch rokoch končíte ako ministerka zdravotníctva. Čo bolo psychicky náročnejšie? Vaše pôsobenie v misiách v Južnom Sudáne či v Kambodži alebo v kresle ministerky obhajujúcej stratifikáciu?

Určite to bolo kreslo ministerky, v ktorom som obhajovala nielen stratifikáciu, ale aj mnohé iné projekty, ktoré sme na ministerstve zdravotníctva riešili. To bolo oveľa náročnejšie.

Na misiách bola práca náročná, cítili sme vďaku pacientov, ale hmatateľný bol najmä výsledný efekt celej našej námahy.

V prípade zmien v zdravotníctve a novonastavených krokov sa však efekt ukáže až o niekoľko rokov. Je to jednoducho beh na dlhú trať.

Vďaku necítite od politikov? Alebo hovoríte aj o odborných, profesijných a pacientskych organizáciách?

Za mimoriadne pozitívne momenty považujem napríklad to, že pri projekte stratifikácie sme sa (možno historicky prvýkrát) všetci zomkli a stáli pri nás esá slovenskej medicíny. Podporili nás členovia asociácie štátnych aj súkromných nemocníc, zdravotné poisťovne, pacientske organizácie, Jednota dôchodcov, Únia miest Slovenska.

Jednoducho, všetci túto zmenu podporili, lebo všetci vedia, že pre rezort je nevyhnutná. Patrí im za to vďaka a stratifikáciu vnímam ako náš spoločný projekt. O to väčšie je sklamanie, že reforma nebola prijatá.

Na druhej strane, povzbudzujúca je spätná väzba od lekárov, odborných spoločností, jednotlivcov aj od pacientov. Potešil ma ich odkaz, že im je ľúto, že odchádzam.

Vaše pôsobenie skončilo na stratifikácii. Pritom spočiatku som nemala pocit, že by ste jej boli naklonená, resp. o jej nutnosti hovorili skôr zdravotné poisťovne. Čo vás presvedčilo, že ste si ju zobrali za svoju hlavnú tému?

Ešte ako štátna tajomníčka som diskutovala s Martinom Smatanom (generálny riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky MZ SR – pozn. red.) o potrebe definovať v systéme jasné pravidlá, ktoré nám dlhodobo absentujú. Túto skutočnosť som veľmi intenzívne vnímala aj ako lekárka, sama som videla, že pacient blúdi a hľadá poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Dovoľte uviesť jeden príklad z Nemocnice Kramáre: mala som pacienta, ktorému týždeň či dva v jednom zdravotníckom zariadení nevedeli pomôcť, potom ho poslali k nám, samozrejme v zhoršenom stave. Takýto postup je nielen zbytočne nákladný, neefektívny, pre pacienta náročný, ale ovplyvňuje aj výsledok celej liečby. Stratifikáciu som preto vnímala ako zásadnú reformu.

Sú za ňou mesiace odbornej práce, projekt sme postupne cizelovali a zvyšovali jeho kvalitu. Na výslednom produkte spolupracovali mnohí odborníci. Áno, určite to nebol jediný liek na naše zdravotníctvo, ale hovoríme o mimoriadne dôležitej časti celku. Konečne by sme vniesli poriadok do systému, nastavili jasné pravidlá a kritériá. Nemyslím si však, že moje pôsobenie sa skončilo na stratifikácii.

Na čom ešte?

Parlament neodhlasoval ani zmeny v následnej starostlivosti. Ale povedzte mi, kto je dnes spokojný s tým, že nám narastá počet dlhodobo chorých pacientov a nemáme ich kam umiestniť? Túto problematiku som intenzívne vnímala na internom oddelení. Vyliečite pacienta po akútnom stave – ale nebolo ho kam preložiť...

Veľkým problémom sú napr. chronicky chorí pacienti, pacienti s onkologickými chorobami, pacienti v terminálnych štádiách choroby... 

Práve cieľom spomínanej následnej starostlivosti bolo posilňovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti aj samotných paliatívnych tímov. V tejto legislatíve bolo veľmi veľa užitočných a potrebných návrhov. Bola tam napr. aj cirkulácia a prax cudzincov z tretích krajín, čo by prispelo k riešeniu nedostatku zdravotníckeho personálu. Poslanci NR SR odmietli aj ďalší zákon, v ktorom som ako ministerka reagovala na fakt, že sa nám vyskytli epidémie infekčných ochorení, proti ktorým sa dnes úspešne očkuje.

Jednoducho, dnes musím konštatovať, že veľký balík zásadných riešení pre zdravotníctvo bol odmietnutý, a to aj napriek tomu, že táto legislatíva bola pozitívne prijatá odbornou verejnosťou.

Myslíte si, že keby boli návrhy predložené v inom ako predvolebnom období, prešli by?

Inak som to načasovať nemohla, veď ministerkou som bola iba určitý čas. Samotný návrh zákona bol skompletizovaný v apríli, ale následne sa niekoľkokrát otáčal, dvakrát bol posunutý do MPK...

V tejto súvislosti mi však prichádza na um otázka – či skutočne nie je v tejto krajine potrebné riešiť problémy, aby nám zbytočne neumierali ľudia? Tejto hrozby sa nikto neobáva? Nie je strach z toho, že po Slovensku chodí bezradná matka s dieťaťom a nevie nájsť neurológa? Ale z toho, že by sa konečne hlasovalo za zásadnú zmenu v zdravotníctve – z toho už má niekto strach?! Čo sa týka načasovania, zoberme si napríklad návrh zákona, v ktorom som operatívne reagovala na epidémiu osýpok.

Prepáčte, ale to sa ešte aj osýpky budú prispôsobovať volebnému obdobiu? Žiaľ, náš slovenský zdravotnícky systém je aktuálne v takom štádiu, že už nemá čas sa len prizerať.

Mimochodom, v kresle ministra zdravotníctva sa vystriedalo 12 ministrov, boli vo funkcii nielen v predvolebnom období – tak prečo neprišli s projektom zmeny? Zdravú zmenu som prezentovala ja, a to v období, v ktorom som aktuálne mohla. Prezentovala som najlepšie možné riešenie, ktoré prijali odborníci. Odmietol ho však parlament. Pýtam sa, ako môžete niesť zodpovednosť za rezort, keď vaše riešenia nie sú prijaté? 

Takže prevýšil strach politikov z toho, že nebudú opäť zvolení nad strachom zo situácie v slovenskom zdravotníctve, ktorá je katastrofálna.

Zrejme je to tak. Zároveň však musím povedať, že odborná diskusia v parlamente bola podnetná. Keď som tam obhajovala stratifikáciu, boli tam väčšinou lekári a dokázali sme sa naprieč celým politickým spektrom zhodnúť. Výsledný verdikt reformy je však opačný. A je mi ľúto, že všetko, čo sa okolo tohto projektu dialo, bolo pre jedného ministra dehonestujúce. Prepáčte, aby sa takto narábalo s novou, zásadnou legislatívou!

Len-len sme sa dostali do parlamentu, potom išiel materiál späť, následne sa celý proces prerušil, znova sa zákon vrátil na vládu...

Viete, keby sa zákon do parlamentu dostal a hlasovalo by sa o ňom, keby sa každý poslanec, volený ľudom, jasne vyjadril – áno alebo nie, bolo by to úplne v poriadku. Poslanci sa mali k návrhu vyjadriť. Potom predsa nemôžu odo mňa chcieť odpoveď na otázku, prečo máme veľa odvrátiteľných úmrtí? Pretože ja som návrh riešenia predložila, žiaľ, nebol prijatý.

Zároveň však treba zdôrazniť, že stratifikácia nebolo jediné riešenie. Dobrou správou je, že máme nové skríningy, posilnili sme prevenciu, skvalitnili sme liečbu onkologických ochorení... To všetko sú konkrétne kroky k znižovaniu úmrtnosti na Slovensku. Škoda, že absentovala odvaha urobiť aj mnohé ďalšie – potrebné a dobré opatrenia – pre ľudí. Lebo Slováci si to plne zaslúžia.

Nebolo pre vás frustrujúce, že do odborných vecí zasahovali politici svojimi neodbornými výrokmi, ktoré hraničili až s osobnými útokmi a urážkami na vás, najmä v prípade Roberta Fica?

Áno, bolo to veľmi ťažké. O to väčšmi, že ja som neprišla zbierať politické body, nepotrebujem si budovať politickú kariéru.

Mojím cieľom bolo pomôcť. Celý môj život sa odvíja týmto smerom – a to je aj dôvod, prečo som išla do Sudánu a do Kambodže. Som lekárka a chcem pomáhať. Aj na poste ministerky bolo mojím cieľom nastaviť jasné pravidlá, aby systém fungoval. A verte, že veľmi zle sa počúva, ak projekty – odobrené skúsenými docentmi, profesormi či inými špecialistami – zmetie niekto zo stola.

Podporu ste mali u premiéra. Zrejme to nestačilo...

Pánovi premiérovi ďakujem za jeho podporu, opakovane mi ju deklaroval. Som presvedčená, že prejavil veľkú odvahu, keď išiel do podpory projektu. V parlamente však prevládla veľká politika.

Kto na vláde podporoval stratifikáciu?

Tam bol všeobecný konsenzus.

A v parlamente? Kto by ju podporil?

Takmer všetci lekári, ktorí sú v NR SR, vrátane poslancov za stranu Smer. Teší ma, že medzi lekármi-politikmi bol všeobecný konsenzus, podobne ako medzi skutočnými odborníkmi, ktorí vedia, čo dnešná medicína a rezort potrebuje.

Okrem Slovenskej lekárskej komory, jej prezident Marián Kollár proti stratifikácii ostro vystupoval.

Mala som s ním stretnutie, ktoré malo byť o stratifikácii, ale bolo to skôr stretnutie o jeho egu. Zaujímala som sa o jeho návrhy, nedostali sme sa však ku konkrétnym zmenám či pripomienkam k stratifikácii.

Napríklad jednou z výčitiek bolo, že návrh nerieši ambulantný sektor. 

Ale my sme jasne povedali, že to ambulancie zahŕňa. Celý zákon je stručný, dôležité sú však nižšie právne predpisy, máme už pripravenú novú vyhlášku ohľadne verejnej minimálnej siete ambulancií, čiže riešili sme aj ambulancie.

Hovorili sme zatiaľ o veciach, ktoré sa vám nepodarilo presadiť. Čo sa, naopak, podarilo?

Hrdá som na Národný onkologický plán, naštartované sú tri plne funkčné skríningy hlavných onkologických ochorení. Onkológia bola celkovo mojou prioritou, kategorizovalo sa veľmi veľa onkologických liekov, v krajských a fakultných nemocniciach sa na všetkých onkologických oddeleniach vymieňajú lineárne urýchľovače, ktorých nákup bol efektívny. Ušetrili sme zhruba 21 miliónov eur a tie peniaze sme použili na nákup MR, CT aj postelí.

Kedysi sa hovorilo, že v zdravotníctve nie je možné kúpiť CT bez predraženia. Naše tendre boli vyhodnotené ako jedny z najlepších, mali sme oveľa nižšie ceny v porovnaní s európskymi či českými cenami. To je obrovský posun, snažili sme sa obracať každé euro. Navyše, urobili sme už druhú revíziu liekov, žiadne iné ministerstvo nezačalo druhú revíziu, jedine my. Ďalšou veľkou témou je veda a výskum v každej fakultnej nemocnici musí byť oddelenie vedy a výskumu. Klinický výskum je dnes priorita.

V najbližších dňoch budeme certifikovať nemocnice na Baby friendly hospital. Podarilo sa nám posunúť program rezidentského štúdia, máme zmeny vo vzdelávaní. Som presvedčená, že výpočet kvalitných zmien je pre prax veľmi užitočný. Preinvestovali sme 240 miliónov eur z kapitálových výdavkov a čo je dôležité – v nemocniciach je to už vidieť. Modernizácia, renovácia, nové prístroje, vynovené oddelenia... Výrazne sme posunuli projekt Rázsochy, vo februári budeme odovzdávať pripravené stavenisko, na jar bude vysúťažený projekt.

O pár dní budeme podpisovať kompletnú rekonštrukciu nemocnice v Ružinove, FN v Banskej Bystrici, v najbližších dňoch sa bude otvárať Detské kardiocentrum či nový urgentný príjem v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave. Možno budem neskromná, ale ak by takéto opatrenia realizoval každý minister zdravotníctva, náš rezort by dnes vyzeral inak. Urobili sme skutočne veľa a reforma mohla byť čerešničkou. Ale neľutujem, všetky spomenuté pozitívne zmeny ma presviedčajú o tom, že úsilie celého tímu nebolo márne. Práve naopak.

Napriek niekoľkým liekovým novelám sú lieky na výnimky stále problém. Ich počet stále stúpa. Ako teda nastaviť pravidlá? Stále vidíme výzvy ľudí, ktorí prosia o pomoc a peniaze na lieky, lebo poisťovňa im neschválila liečbu.

Uvedomujem si, že je to problém a bojujú s tým mnohé krajiny. Na ministerstve zdravotníctva hľadáme systematické riešenia, ako veci riešiť v prospech pacienta a už keď som bola v pozícii štátnej tajomníčky, rozmýšľali sme, ako túto oblasť posunúť vpred a pacientom sprístupniť liečbu.

Treba si zároveň uvedomiť, že liekový priemysel ide veľmi rýchlo dopredu, sú tu inovácie, je tu množstvo nových liekov. Preto treba hľadať cestu, ako nastaviť systém tak, aby mal pacient dostupnú modernú špičkovú liečbu, no zároveň neboli verejné zdroje zneužívané farmaceutickým priemyslom.

Táto téma bola tiež jednou z diskusií na konferencii ministrov zdravotníctva krajín V4, kde sa ukázalo, že v rámci V4 sa stretávame v systéme s podobnými problémami. Lieky sú drahé a ako regulátor musíte nejakým spôsobom financie spravodlivo rozdeliť.

Už keď som bola v pozícii štátnej tajomníčky, sme rozmýšľali, že urobíme fond, do ktorého budú prispievať štát, farmaceutické firmy, dobrovoľnícke organizácie a z toho fondu sa budú platiť tie najdrahšie lieky, napríklad pre deti a ťažko chorých, ale tento koncept neprešiel.

Jedným z riešení, ktoré sme však našli, bol posun výšky QALY, čím sa umožnilo uchádzať sa o zaradenie do kategorizačného zoznamu aj drahším inovatívnym liekom. Dostupnosť inovatívnej liečby je oblasť, ktorou sa treba intenzívne zaoberať a veľmi pedantne ju riešiť – spravodlivo v prvom rade pre pacienta a s prihliadnutím na to, aby sa systém nezneužíval.

A ako to vyzerá s doplatkami za lieky pacientov od januára? Pacientske organizácie upozorňujú na zvyšujúce sa doplatky, MZ SR tvrdí opak. Kde je teda pravda?

Pacienti sa nemusia obávať. Aj pri poslednej revízii úhrad som sa snažila, aby na prvom mieste bol pacient, tak ako to verejne dlhodobo deklarujem. Revíziu úhrad liekov, ktorá bude platná od januára, sme riešili aj v úzkej spolupráci s pani Máriou Lévyovou, prezidentkou AOPP, ktorá ju finálne označila za dobrú s prihliadnutím na fakt, že doplatky pacientom nestúpnu.

Veľakrát som sa vyjadrila, že nebudem počúvať diktát farmaceutických firiem, ale na druhej strane zároveň nechcem, aby pacientovi vznikali enormné doplatky. Ako regulátor musíte prihliadať na všetky oblasti. Reagovať aj na to, že nám vstupujú generiká s rovnakou účinnou látkou na diagnózu pacienta. 

V poslednom čase sa nám kopia kauzy okolo zdravotníkov, či už neurochirurgia verzus NÚDCH, keď lekári verejne kritizovali prácu svojich kolegov, či vyjadrenia lekárov na názor kolegov v prípade návrhu interrupčného zákona na používanie Dopplera.

Zneužívať nešťastie druhých na vlastné vyzdvihnutie nepovažujem za správne riešenie. Rodič či príbuzný je v ťažkej situácii a v takej situácii človek nevie reagovať primerane. Zneužívať ťažkú situáciu vo svoj prospech je pre mňa nepochopiteľné. Vždy som sa snažila nájsť nejaký konsenzus medzi lekármi, pre mňa je z etického hľadiska neakceptovateľné, aby si lekár o lekárovi vymieňal informácie cez médiá.

Aj ja som lekár. Ak niekto má problém s mojím postupom, nemal by to riešiť cez médiá ani cez pacienta, lebo ho traumatizuje. Lekár má liečiť pacienta, nie ho traumatizovať a dokazovať si svoje ego. Má prísť za mnou a odborne a vecne vysvetliť, že som sa pomýlila a aké navrhuje riešenie, a následne až potom, keď sa dohodneme, pôjdeme za pacientom.

Ak takto lekár nepostupuje, je to len o jeho egu.

Boli by riešením sankcie? Nemala by v tom zohrať úlohu aj SLK?

Etickosť konania má riešiť Slovenská lekárska komora, avšak tá rieši veci, ktoré nemusí.

Spomenuli ste rezidentský program, splnil vaše očakávania? Alebo ste od neho čakali viac?

Som spokojná, v súčasnosti má program 495 rezidentov, čo je výborné, viac ako 100 rezidentov je už v praxi. Program sme zároveň rozšírili, okrem pediatrie a všeobecného lekárstva je tam aj špecializácia napríklad na ARO či detskú psychiatriu, rozšírili sme ho aj o tri špecializácie pre sestry. Pri programe rezidentského štúdia však treba reagovať na potreby a aktualizovať ho. V rámci neho som sa inšpirovala aj kolegami z českého ministerstva.

Ak pôjde rezident robiť lekára v regióne, ktorý nie je veľmi lukratívny, kam nikto nechce ísť, tak dostane vyššie platby. Tento rozmer som dala ešte odborníkom dopracovať, je to motivačné a považujem to za férové riešenie.

Riešením má byť aj skrátené špecializačné štúdium. Niektorí všeobecní lekári pre dospelých si takto začali robiť pediatriu.

Na systém treba reagovať a efektívne riešiť potreby v prospech pacientov a zdravotníkov, v týchto dňoch sme preto priniesli výnos, ktorým to ešte viac skracujeme.

Podľa nového výnosu bude určitým špecializáciám, napríklad internistom, stačiť len šesť mesiacov cirkulovania a bude z neho všeobecný lekár. Platiť to bude pre internistov, chirurgov a áristov. Predstavte si, že ste internista, máte 55 rokov, už sa vám nechce slúžiť, tak budete šesť mesiacov cirkulovať a následne budete podľa mňa plnohodnotne poskytovať zdravotnú starostlivosť v ambulancii, kde si vyberiete. Podobne sme upravili aj vzdelávanie pediatrov, všeobecných lekárov a detských psychiatrov, ktorých máme enormný nedostatok.

Ide o to, aby sa systém zefektívnil v prospech pacienta. Pristupujeme k tomu citlivo, aby sa neznižovala úroveň vzdelávania, na konci dňa vás aj tak preverí špeciálna komisia, či daný odbor ovládate alebo nie.

Primárka prešovskej psychiatrie nám v rozhovore povedala, že psychiatri pre dospelých majú záujem o pedopsychiatriu. Len ich odrádzala práve dĺžka špecializácie, ktorá bola päť rokov.

Presne tak. Povedali sme si, že budú stačiť len dva roky a presne to od nás psychiatri chceli. Boli námietky, že sa tým môže znížiť kvalita, ale teraz tých detských psychiatrov nemáme. Už dnes niekoľko psychiatrov pre dospelých je zazmluvnených v detskej ambulancii.

To nikomu neprekáža? A že sa skráti štúdium? Veď sa tým dostaneme na rovnakú úroveň ako EÚ. Zistili sme, že špecializácií, ktorých štúdium je komplikovanejšie, ako nám nariaďuje smernica EÚ, máme takmer tri štvrtiny. Vzdelávacie normy by sme mali prispôsobovať trendom Európskej únie. Na Slovensku máme nedostatok lekárov a potrebujeme to riešiť.

Na Bezpečnostnej rade vlády som v minulých týždňoch prezentovala fakt, že v roku 2025 bude nedostatok lekárov a sestier už taký výrazný, že sa nevie, či vôbec dokážeme zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Toto je veľká výzva pre ďalšieho ministra. Myslím si, že sme veľmi veľa vecí urobili na to, aby sme dobehli to, že sa tu personálna politika niekoľko rokov neriešila a hľadalo sa riešenie, ako by to bolo pápežskejšie ako pápež, odrádzali sa ľudia, ktorí chceli študovať, a teraz sa čudujeme, že nám chýbajú lekári.

Nedávno sme hovorili s jedným všeobecným lekárom pre dospelých, ktorý sa prihlásil do špecializovaného štúdia pediatrie s tým, že bude potom v obci, kde pôsobí, poskytovať zdravotnú starostlivosť nielen dospelým, ale aj deťom. Stal by sa z neho vlastne akýsi rodinný lekár. Šéf LOZ to však skritizoval s tým, že takýto pediater nebude mať dostatok skúseností.

A potom príde pán Visolajský sem a opýta sa ma, čo robím s tým, že chýbajú pediatri. Vy ponúknete riešenia, aj lekári sú ochotní to urobiť, ale on povie, že nie. Viete, z obývačky kričať je veľmi jednoduché, no hľadať riešenia je o zmysle kompromisov a efektivite. Všade vo svete fungujú rodinní lekári, len tu sa znižuje kvalita?

A keď tam nebude nikto, žiaden pediater, to už bude potom aká kvalita? Potom pán Visolajský povie, že do nemocnice v Nitre im deti chodia v zlom stave, lebo nemajú pediatra. No vďaka za to, že tam bude ten lekár, ktorého ste spomenuli, ktorý si urobí takúto špecializáciu, že bude aj detský, aj dospelý. Vďaka, že tam bude a bodaj by ich bolo viac. To nie je hľadanie konštruktívnych riešení, to je len kritizovanie, ktoré nikomu nepomáha.

Aké je teda riešenie tohto problému podľa šéfa LOZ? On nemusí dávať riešenia, stačí kritizovať.

Koho si viete predstaviť na svojom poste? 

Niekoho, kto miluje medicínu a ľudí.

V čom by mal váš nástupca pokračovať?

Určite sa musí popasovať s personálnou politikou, taktiež so zadefinovaním cesty pacienta a musí nastaviť jasné pravidlá pre poskytovateľov tak ústavnej, ako aj ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Už máme rozpracovaný cenník výkonov pre ambulantnú zdravotnú starostlivosť.

Treba tiež docizelovať DRG, zlepšiť vzdelávanie, pokračovať v efektívnych nákupoch a obnove prístrojovej techniky, mal by pokračovať projekt v Rázsochách, v rekonštrukciách nemocníc a pokračovať v službe pacientom.

Ak by vás oslovila nejaká politická strana, išli by ste do toho znova?

Nikdy nehovor nikdy. Ale ja mám rada medicínu.

Plánujete sa teda vrátiť na kliniku?

Áno.

V akom stave nechávate rezort? Spomenuli ste síce veľa veci, ktoré sa urobili, ale pýtam sa na reálny stav v uliciach, nemocniciach a ambulanciách, keď pacienti stále ráno o štvrtej stoja pred klinikou, aby sa dostali vôbec na vyšetrenie, keď sa na špecialistov čaká niekoľko mesiacov, keď príbuzní márne zháňajú dlhodobú starostlivosť pre pacientov.

Keby sa prijali moje tri zákony, nechala by som ho v lepšom stave. Reálne ten efekt príde až o nejaký čas, ale treba začať pracovať, lebo keď sa začne neskôr, aj efekt príde neskôr. Zanechávam rezort s tým, že keď ľudia prídu do mnohých nemocníc, vidia, že sú opravené, a tiež by sa vo veľkých nemocniciach nemalo stávať, že nefunguje CT alebo MR, lebo sú pokazené.

Áno, nechávam kopu problémov, lebo nikto to nevyrieši za dva roky, ale opakujem, keby každý, kto bol ministrom, urobil maximum, tak naše zdravotníctvo vyzerá trocha inak.

Tiež si myslím, že je obrovský finančný dlh, ktorý treba postupne splácať. Ale za to, čo som tu nechala, sa nehanbím. Snažili sme sa robiť najlepšie, ako sme vedeli. Beriem, že to nie je ideálne, ale naši lekári a sestry a všetci zdravotníci odvádzajú výbornú prácu.

V poslednom čase sa hovorí veľa o pôsobení finančnej skupiny Penta v zdravotníctve. Ako ju vidíte vy?

Je tu, zákony jej dovolili byť tu, zákony dovolili súkromným investorom, nielen Pente, vyberať si zrniečka a komu sa to nepáčilo a kritizoval to, tak mal schváliť stratifikáciu.