Top lekárka: Je to tak trochu ako detektívka

Niektorí si vyberú medicínu preto, že to mali v rodine, iní zase po nejakom konkrétnom zážitku. Ako to bolo u vás?

Je pravda, že som nebola od malička striktne rozhodnutá, že budem lekárkou. Aj keď mi mama rozprávala, že ma ako škôlkarku pristihla, že permanentne otváram a zatváram dvere do detskej izby. Keď sa išla pozrieť, ako sa to vlastne hrám, videla, ako otváram dvere a zakaždým hovorím: „ďalší prosím“.... a na kresle sedeli vzorne všetci plyšoví mackovia a čakali s obviazanými labkami na ošetrenie.

Ani neskôr som nebola študentka, ktorá sa rozhodne pre medicínu vylučovacou metódou, lebo jej nejde matematika. Bola som pravý opak, chodila som na matematické olympiády, ale na druhej strane aj na recitačné súťaže, hrala som v detskom divadle. Takže som mala a dodnes mám široké spektrum záujmov. Medicína vyhrala až v maturitnom ročníku.

Čím si vás získala infektológia?

Určite som vedela, že chcem robiť pediatriu. Špecializačný odbor infektológia ma oslovil, keď som nastúpila do Detskej nemocnice v Košiciach na detské infekčné oddelenie a bol tam charizmatický primár Ján Virgala, ktorý pútavo rozprával zážitky zo svojej praxe. Začal pracovať tesne po skončení 2. svetovej vojny, a zažil epidémie čierneho kašľa, osýpok, poliomyelitídy, opisoval nám situácie, ako problematicky ošetrovali deti so záškrtom. Všetko sú to ochorenia, ktoré súčasní lekári nevideli vďaka očkovaniu.

Infekčné ochorenia majú takmer všetky podobné príznaky, ale aj napriek tomu sa špecificky odlišujú. Rýchlo hľadáte vyvolávateľa, aby ste správne zvolili liečbu. Je to tak trochu ako detektívka. Je v tom mikrobiológia, epidemiológia, farmakológia, ale aj imunológia. Tento odbor bol pre nás v ročníku na medicíne asi „nákazlivý“, traja moji spolužiaci sú primármi infekčných oddelení.

A rozhodla som sa dobre, v infektologickej spoločnosti sú vynikajúci kolegovia, s ktorými vzájomne spolupracujeme. Je veľkou chybou myslieť si, že infektológia vďaka očkovaniu a antibiotikám zanikne. Mikroorganizmy sú všade okolo nás, môžu pacienta ohrozovať na rôznych oddeleniach. Áno,  klasické infekčné choroby sú výrazne na ústupe, s mnohými už vieme účinne bojovať.

Na druhej strane pribúdajú pacienti s chronickými ochoreniami a imunomodulačnou liečbou, ktoré spôsobujú poruchy funkcií imunitného systému, čiže títo pacienti môžu byť ohrození rôznymi infekčnými komplikáciami. S infekčnými chorobami sa môže stretnúť človek nielen v rámci cestovania. Nie sme už zvyknutí na klasické epidémie, vystrašia nás, ako naposledy epidémia osýpok v Michalovciach. Musíme rátať s tým, že v spoločnosti môže vzniknúť tzv. imunitná diera, a pokiaľ niekto prinesie nejaké infekčné ochorenie, môže vzniknúť lokálna epidémia u neimúnnych osôb.

Úzko to súvisí aj s globalizáciou, ľudia cestujú, letenky sú cenovo dostupné pre mnohých ľudí.

Presne tak. Navyše ľudia dnes cestujú s úplne malými deťmi, priam s novorodencami, ktorí nie sú ešte očkovaní a sú tak vystavení rôznym nástrahám. My pediatri a infektológovia to prijímame s nevôľou, nemáme radi, keď ľudia cestujú s príliš malými deťmi.

Od akého veku je vhodné cestovať s dieťaťom?

Naša hranica je od tých dvoch-troch rokov, vtedy sa už dá s dieťaťom cestovať. Do dvoch rokov dieťa absolvuje všetky povinné očkovania, čiže je chránené pred závažnými infekčnými ochoreniami.

Zároveň je od toho veku už schopné zvládnuť dlhšiu cestu, prípadne aj mierny zdravotný diskomfort. U mladších detí to nie je fyziologicky vhodné, dieťa z cestovania nič nemá, a vlastne mnohokrát ani rodičia.

Je pravda, že pravidelne na dovolenke v zahraničí vídavam, obrazne povedané, „niekoľkohodinové“ deti.

Áno, často sú to úplne malilinké deti. Navyše mnohé mamičky ich zabalia do šatiek a tak ich nosia niekedy aj dlhé hodiny, pričom deti sú v nich v nefyziologickej polohe. Kedysi sa časť mamičiek orientovala na škodlivosť vakcín, odmietali nechať zaočkovať svoje deti, dnes na základe zaručených internetových odporúčaní idú ešte horším smerom, odmietajú napríklad vyváženú stravu.

Už viacerí lekári z pediatrických kliník upozornili na to, že nemálo detí potom končí v nemocnici s diagnózou podvýživa, pretože rodičia im odmietajú po ukončení dojčenia dávať náhradné, prípadne kravské mlieko, a namiesto toho im dávajú ryžové či sójové mlieko, ktoré však nemajú potrebné výživné hodnoty.

Áno, nutrične sú potom na tom ako africké deti. Rodičia im napríklad nedávajú žiadne bielkoviny, dávajú im len zeleninu a ovocie. Ale to nie je nutrične vyvážená strava, deti potrebujú aj bielkoviny. Potom prechádzajú na bezlepkovú stravu, lebo to je teraz moderné, prípadne siahnu po bezlaktózovej strave, navyše im nedajú žiadne sladké jedlo, pretože podľa nich dieťa cukor nesmie.

Nerozumiem potom, na čom tie deti energeticky fungujú. Veď glukóza je základným zdrojom pre mozog. Nehovorím, že by deti mali jedávať veľa sladkostí, ale mali by mať primeraný prísun bielkovín, tukov, vitamínov aj cukrov. A najmä dnešné mamky by mali naučiť svoje deti samostatne jesť, nie ich kŕmiť pri hraní s telefónom alebo tabletom alebo mixovať im stravu, aj keď už majú temer všetky zúbky.

Paradoxne v našich zemepisných šírkach, kde je dostatok potravy, sa stretávame u detí s poruchami príjmu potravy, nehovoriac o novodobej „ epidémii“ obezity u detí.

Spomínali ste primára Virgalu, ktorý vás učil a rozprával, ako tesne po vojne bojovali s ochoreniami ako osýpky, mumps či čierny kašeľ. Musí sa mu dnes ťažko počúvať rodičov, ktorí odmietajú deti očkovať proti týmto chorobám..

Nedávno nám spoločne s profesorom Milošom Jeseňákom z UN Martin vyšla kniha o Očkovaní v špeciálnych situáciách, na ktorej spolupracovali kolegovia špecialisti zo Slovenska aj z Čiech. O príhovor som poprosila práve pána primára Virgalu, ktorý má už 93 rokov. Priznal sa nám, že diskusie o odmietaní očkovania nemôže ani počúvať. Podľa neho si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť, ako ťažko sa pracovalo v nemocnici, ako vtedy bežne zomierali deti.

Dieťatko prekonalo záškrt, a po pár dňoch na oddelení zomrelo na obávanú  komplikáciu záškrtu, zápal srdcového svalu. A s tým sa nedá robiť nič ani dnes. Na detskom infekčnom oddelení boli bežne hospitalizované malé deti s čiernym kašľom, osýpkami, mumpsom. Je pravda, že vtedy nemali lekári také možnosti, ako máme dnes, ale aj v súčasnosti sú tieto ochorenia pre malé dojčatá život ohrozujúce.

Stretli ste sa aj vy s nezaočkovaným dieťaťom, ktoré v dôsledku toho ochorelo?

Pred dvoma rokmi sme mali hospitalizovaného neočkovaného štvorročného chlapca s generalizovaným tetanom, čo je také vzácne, že keď sme to prezentovali na československom infektologickom kongrese, zistili sme, že nik okrem dvoch lekárov z prítomných kolegov nevidel u dieťaťa tetanus. U dospelého áno, ale u detí nie. Chlapček bol 26 dní na umelej pľúcnej ventilácii a prežil vďaka intenzívnej starostlivosti našich lekárov.

Vrátim sa ešte k spomienkam pána primára Virgalu. Spomínal, ako sa rozbiehali očkovacie programy, keď v zime chodil sám na saniach očkovať deti k nim domov, lebo nemohli prísť do ambulancie. Aj vtedy boli ľudia, ktorí boli proti očkovaniu, lebo sa toho báli a keďže to nepoznali, nedovolili deti očkovať. V zásade, v rodinách, kde mali deti buď trvalé následky po prenosnej obrne alebo po záškrte, prípadne o dieťa prišli, väčšinou tie chudobnejšie, viacdetné, tie svoje deti chceli chrániť a na očkovanie poctivo chodili. Bohatší ľudia, statkári, ktorí mali väčšinou jedno dieťa, tí to odmietali, a tým svoje dieťa ohrozovali.

Dnešní mladí ľudia si nevedia ani predstaviť, ako ťažko sa vtedy pracovalo a aké náročné bolo spracovať, že ak deti ochoreli, často sa im nevedelo pomôcť. Ľudia nevedia oceniť, akú majú dnes kvalitu života. Iste, po očkovaní sa môžu vyskytnúť vedľajšie príhody, sú špecifiká a individuálne predispozície, existujú aj kontraindikácie pre konkrétne očkovanie, ale v súčasnosti existujú presné medzinárodné odporúčania a postupy na očkovanie. Len všetko treba dobre odkomunikovať s verejnosťou, rodičmi, aj s pacientmi. Ale veľakrát aj s kolegami.

Niečo na tom bude, keď vlani vypukla epidémia osýpok v Michalovciach, lekári zistili, že tí pacienti nemali žiadne protilátky v krvi zo žiadnej z troch zložiek vakcíny proti osýpkam, mumpsu a ružienke. Existuje teda dôvodné podozrenie, že viacerí pacienti neboli vôbec zaočkovaní, aj keď v dokumentácii mali o tom záznam.

Podobné zistenia sú už na Úrade verejného zdravotníctva, ako aj na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zložka na rubeolu je vysoko imunogénna, po dvoch dávkach nie je možné, aby sa nevytvorili protilátky. A v karte majú deti záznam, že boli očkované. Je to nielen nepríjemné, ale má to aj trestnoprávnu rovinu, treba to dokázať.

Lekári by si mali uvedomiť, že tým nahrávajú aj antivakcinačným hnutiam, lebo tie potom tvrdia, že aj keď dieťa bolo zaočkované dvoma dávkami, i tak tam vypukla epidémia. V zásade tak maria prácu nielen epidemiológom, ale aj nám infektológom, my sa spoliehame na to, že deti sú očkované. A pritom deti ochorejú a sú zdrojom infekcie pre ostatných.

Neobávate sa pri svojej práci nákazy? Poznám lekárku, ktorá „získala“ hepatitídu C, v čase, keď ešte ochranné prostriedky neboli na takej úrovni ako dnes. A určite nie je jediná.

Prvou infekčnou chorobou, ktorou som sa nakazila asi tri mesiace po tom, čo som nastúpila na moje prvé pracovisko po skončení školy na detské oddelenie v Gelnici, boli ovčie kiahne. A keďže som ich neprekonala ako dieťa, schytala som ich ako mladá lekárka vo svojich 24 rokoch.

Ale infekčných chorôb sa v zásade neobávam, aj keď mám vždy určitý rešpekt, pretože dnes sme v dobe, keď máme viac preventívnych možností, napríklad aj z pohľadu ochrany očkovaním a my na infekčnom oddelení sme očkovaní aj v rámci odporúčaných očkovaní. Hlavne čo sa týka ochorení, ktoré sú prenášané vzduchom. Rovnako sa zlepšili podmienky z pohľadu používania ochranných prostriedkov či pomôcok, používame prevažne jednorazový sterilný materiál. Keď som začínala robiť, mali sme ešte kovové ihly, ktoré sme dávali sterilizovať a používali sa viackrát.

Je potrebné si uvedomiť, a na to zabúdajú mnohí lekári a sestry, že nielen na infekčnom oddelení, ale všade je základom umývanie si rúk, že treba dbať na výmenu rukavíc, plášťov, na vetranie, na dezinfekciu prostredia. To sú úplne základné hygienicko-epidemiologické štandardy a veľakrát vidím, že kolegovia ich nedodržiavajú. Je dôležité nedotýkať sa neumytými rukami viacerých pacientov, pravidelne dezinfikovať fonendoskop a iné často používané predmety, lebo všade, kde chodíme, zanechávame „mikrobiologické“ odtlačky.

Na jednej konferencii o nozokomiálnych nákazách sa posťažovala firma, ktorá dodáva do nemocníc dezinfekčné prostriedky, že najťažšie je učiť lekárov správne si umyť ruky, tí sa väčšinou ohradia, že ich to učiť nikto nemusí.

Najväčší problém je, keď si kolegovia neuvedomia, že ohrozujú nielen seba, ale aj ďalších pacientov a ostatných. Musím sa kriticky vyjadriť aj do vlastných radov, kolegovia zdravotníci veľakrát neriešia ani ochranu seba, svojej rodiny a nehovoriac o pacientoch, napríklad aj ochranu pred chrípkou tým, že by sa nechali zaočkovať. V zahraničí to funguje omnoho lepšie.

Sú vyšpecifikované oddelenia, aj rizikové skupiny zdravotníkov a je presne určené, kto by sa mal dať zaočkovať. Zoberme si len nedonosenecké oddelenie, kde môže personál ohroziť dieťa chrípkou či čiernym kašľom. U dospelých osôb môže ochorenie prebehnúť klasicky, bez komplikácií, ale oni sú priamym zdrojom infekcie pre pacientov, pre ktorých je každá infekcia rizikom pre ich zdravie a mnohokrát aj život. Takýto prístup zdravotníkov ma mrzí jednak z pohľadu manažéra a jednak infektologičky.

Vy sa očkujete proti chrípke?

Každý rok, a nielen seba, ale aj celú rodinu. Moja mama sa pred dvoma rokmi nedala zaočkovať a dostala takú chrípku, že vyhlásila, že ma už bude počúvať. Možno to bola náhoda, nie je to pravidlo, pretože účinnosť očkovania nie je 100-percentná, závisí to od typu vírusov chrípky. Ale ja osobne mám dlhoročné pozitívne skúsenosti s očkovaním proti tomuto ochoreniu.

V rámci odboru sa špecializujete na očkovanie najmä rizikových detí. Dnes je to horúca téma, zaočkovanosť sa nám nebezpečne znižuje, z mnohých rodičov sa vďaka internetu stali „odborníci“ na vakcíny a deti odmietajú zaočkovať. Zrejme sa s tým stretávate v praxi aj vy.

Očkovaciu ambulanciu vediem už vyše 20 rokov. Po atestácii z prenosných chorôb som sa začala venovať problematike očkovania, ktorá určite patrí interdisciplinárne do rôznych oblastí. V oblasti edukácie o očkovaní sme za posledných 10 rokov urobili veľmi veľa, spolu s kolegami úspešne realizujeme projekt Sprievodca očkovaním, ktorý je určený pre laickú verejnosť a venuje sa komplexne problematike očkovania na internetovej stránke.

U nás v centre sme primárne zameraní na očkovanie detí, ktoré majú určité dočasné kontraindikácie očkovania, z dôvodu chronických alebo neurologických ochorení, keď je potrebné rozhodnúť, či absolvovať očkovanie alebo urobiť individuálnu schému. Chodievajú k nám aj rodičia, ktorí odmietali očkovanie a teraz chcú dieťa doočkovať v neskoršom veku, v štyroch či piatich rokoch pred nástupom do kolektívnych zariadení. Alebo prídu rodičia, ktorí nechcú zaočkovať kombinovanou vakcínou, ale samostatnou. Ak sú to rodičia, ktorí majú snahu komunikovať, snažím sa im vysvetliť, že máme rovnaký cieľ, a to je ochrana ich dieťaťa, my nepotrebujeme využiť vakcínu za každú cenu.

Dôležité je získať si dôveru rodičov, vysvetliť im aj riziká, žiadnemu rodičovi sme nepovedali, že je riziko výskytu vedľajších príhod nulové. Ale závažné vedľajšie príhody príčinne súvisiace s očkovaním sa vyskytujú skutočne veľmi zriedkavo. Dnešní mladí rodičia majú veľkú dostupnosť k informáciám, ale aj k dezinformáciám. Preto to treba vedieť správne odkomunikovať a veľké percento rodičov sa nám vrátilo a nakoniec nechali deti zaočkovať. Mali sme aj pacientov s vážnejšími komplikáciami po očkovaní, ale aj napriek tomu sa ich súrodenci nechali zaočkovať.

Aký ste mali najťažší prípad komplikácií po očkovaní?

Spomínam si na to veľmi dobre, s tou rodinou som stále v kontakte, aj s pacientkou – mladou dámou, lebo už má 28 rokov. Išlo o špecifickú vedľajšiu príhodu, o komplexný bolestivý regionálny syndróm. Nesúviselo to ani tak so zložením konkrétnej vakcíny, ako s jej aplikáciou. Bola to závažnejšia vedľajšia príhoda, ktorá sa riešila temer dva roky. Mladá dáma sa má dnes dobre. Bola to veľmi zriedkavá opisovaná vedľajšia príhoda, ktorá sa však môže vyskytnúť nielen po očkovaní, ale aj po chirurgických výkonoch alebo aplikácii injekcií.

Na jednej strane sú rodičia, ktorí očkovanie odmietajú, a potom tu máme takých, ktorí by strašne chceli zaočkovať, ale nemôžu.

Presne tak. Ide o pacientov so závažnými poruchami imunity pri chronických ochoreniach, ktorí sú vysoko rizikoví z hľadiska vzniku infekčných ochorení, avšak niektoré, najmä živé vakcíny, sa im podať nesmú.

Pritom lekári už viackrát vyvrátili argumenty či obavy tých, ktorí očkovanie odmietajú s tým, že vakcíny obsahujú hliník, že spôsobujú autizmus a podobne.

Publikácia o spojitosti očkovania a autizmu vyšla v 1998 a odborná verejnosť už dávno uzavrela, že príčinná súvislosť neexistuje. Ale internet a komunikácia...

... si žijú svojím životom.

Áno, a budú si žiť ešte dlhé roky. V podstate stále si budú vyberať nejaký prípad, ktorý si prispôsobia tak, aby im sadol do ich obrazu. Bohužiaľ, je taká doba.

Spomínali ste, že do ambulancie chodia rodičia so 4-ročnými deťmi so žiadosťou ich doočkovať. Pomaly nám však dorastajú deti prvých rodičov antivaxerov, ktoré teraz chcú ísť študovať na stredné školy napríklad do USA, ale keďže nemajú očkovanie, na tamojšie školy ich nevezmú. Je možné aj v takom veku absolvovať očkovanie?

Určite áno, ide to prostredníctvom individuálnej schémy, prispôsobuje sa jednak počet dávok, intervaly a tiež typy vakcín. Nie je možné ich začať očkovať tak ako dojčatá. Realizuje sa to v súčasnosti pomerne jednoducho, na základe odborného usmernenia ministerstva zdravotníctva, ktoré je dostupné už dva roky a obsahuje presné postupy, takže pediater vie, kedy a čím môže začať očkovať.

Spomenuli ste USA, tam majú rozšírené očkovanie, vyžadujú napríklad očkovanie aj proti ovčím kiahňam, ak ich dieťa neprekonalo, alebo proti TBC, čo sa u nás už tiež povinne neočkuje. Ale už aj u nás sa prijalo usmernenie, že do škôlky budú prijímané len zaočkované deti. A vtedy rodičia prídu a povedia, že chcú zaočkovať všetko naraz. A tak sa ich pýtame, že keď im vtedy, keď sa očkovalo v pravidelnom intervale, prekážalo, či im teraz neprekáža, že dieťa dostane všetky vakcíny naraz, čo sa, samozrejme, ani nedá, pretože minimálne intervaly musia byť dodržané stále.

Čo vám na to povedia?

Väčšinou argumentujú, že teraz je dieťa už väčšie a imunitný systém je odolnejší. Proste nechápu, že sa narodíme s dostatočnou kapacitou imunitného systému a postupne si vytvárame protilátky, a tak si budujeme imunitu. Je ťažké im to vysvetliť. Niekedy chcú rozdeliť napríklad 6-zložkovú vakcínu na viacero častí, aby ochránili svoje dieťa pred vedľajšími účinkami.

A my sa im snažíme vysvetliť, že to nie je pre dieťa benefit, pretože každá očkovacia látka obsahuje nejaké množstvo prídavných látok, aj spomínané hliníkové soli a podobne. A keď to rozdelíme, tak tomu dieťaťu dáme omnoho viac, jednak traumatického zážitku, lebo ho viackrát pichneme, a navyše dostane viac prídavných látok a úplne zbytočne, lebo tú ochranu mohol dostať v jednej vakcíne s nižším obsahom prídavných látok. Oni sa jednoducho na základe nejakého článku na internete rozhodnú, že ich dieťa veľa antigénov nezvláda, a pre nich je to vybavené.

Ale to nie je pravda, je to zložitejší proces, veď my sa denne stretávame s množstvom antigénov, vzduchom si vymieňame navzájom rôzne mikroorganizmy, ani o tom nevieme, podobne aj prostredníctvom črevného traktu. Náš imunitný systém prijíma tak veľa antigénnych podnetov a keď sme v poriadku, má kapacitu to správne spracúvať.
 
Je to niečo podobné ako argumenty žien, že nepôjdu na vyšetrenie mamografom, lebo sa boja žiarenia. No na druhej strane nemajú problém si sadnúť do lietadla a cestovať ním dve-tri hodiny, kde dostanú presne takú istú dávku ožiarenia ako pri vyšetrení mamografom, teda minimálnu.
 
Viete, ťažko ich je presvedčiť. Riešil sa napríklad nárast diabetu u detí. Áno, štatisticky ide o nárast počtu ochorení, ale logicky, keď pred sto rokmi nebol dostupný inzulín, ani deti s diabetom neboli evidované, keďže nebola účinná liečba, takéto dieťatko, bohužiaľ, zomrelo a naši starí rodičia ani nevedeli prečo.

Už Hippokrates písal, že slané a sladké deti zomrú, tie slané boli s cystickou fibrózou a sladké s diabetom. Dnes už prežívajú aj predčasne narodené 500-gramové deti alebo deti s cystickou fibrózou, ktoré v časoch, keď som začínala, sa nedožívali dospelosti, pričom dnes je to už bežné.

Na jednej strane sme kvalitu života dostupnosťou aj kvalitou zdravotnej starostlivosti zlepšili, ale na druhej strane máme rezistentné kmene baktérií voči antibiotikám, napriek tomu užívame veľa antibiotík, často aj neindikovane, odmietame preventívne programy, očkovanie aj skríning. Nerozumiem napríklad tomu, že ženy nechodia na skríningové vyšetrenia, na preventívne prehliadky. To je veľmi nezodpovedné nielen voči sebe, ale svojim blízkym.
 
Väčšina si povie, že sa „dobre cítim, nič mi nie, načo tam budem chodiť“.

Presne tak. Dnes chýba povinnosť voči samému sebe aj voči najbližším. Je taká doba, že každý má nejaké práva, ale povinnosti a zodpovednosť nechce prijať nikto. A potom v rámci tých svojich práv začne obviňovať všetkých dookola.

Vrátim sa ešte sa k očkovaniu rizikových detí. Pri ktorých diagnózach pristupujete individuálne v rámci očkovania, prípadne neočkujete vôbec?

Diagnóz, pri ktorých sa neočkuje, je pomerne málo. Úplne vylúčené je pri anafylaktickej reakcii na podanie vakcíny, prípadne na nejakú zložku, ktorú vakcína obsahuje. To sa však vyskytuje pomerne zriedkavo, a dokonca dnes už to nemusí byť ani kontraindikáciou, pri niektorom type alergickej reakcie sa očkovanie môže realizovať so špeciálnou prípravou u imunoalergológa a v rámci hospitalizácie.

Potom sú to niektoré neurologické ochorenia, hlavne nekompenzované epilepsie, záchvatové stavy, keď sa očkovanie odďaľuje, kým stav nie je medikamentózne stabilizovaný. Neočkuje sa tiež pri určitých typoch poruchách imunity, keď deti užívajú v pravidelných intervaloch napríklad substitučnú liečbu imunoglobulínmi. Pri nich je kontraindikáciou podávanie živých vakcín, pretože vakcína by bola neúčinná, keďže pacient má pasívne podané protilátky, neutralizovali by oslabené vakcinálne vírusy. V tomto prípade ani tak nejde o ohrozenia pacienta, ale skôr je to zbytočné.

Sú teda špecifické prípady, pri ktorých sú očkovacie postupy pomerne jasne zadefinované a my vieme pripraviť individuálny plán a všetko rodičom vysvetlíme. V poslednom čase sme u dojčiat riešili tiež hypotonicko-hyporesponzívne príhody, i keď tiež sú zriedkavé.

Čo presne to znamená?

Zmienku o nich ste možno našli aj na internete, niektorí rodičia písali o tom, že ich dieťatko bolo po očkovaní ako handrová bábika, prestalo sa hýbať alebo usmievať, neodpovedalo. A po určitom čase to odznelo. Aj to je možná, síce špecifická, ale očakávaná vedľajšia príhoda, pomerne raritná, ktorá súvisí s očkovaním. No nemá žiadne následky, neohrozuje dieťa,  je však veľmi dramatická pre rodičov a určite aj pre očkujúceho lekára.

Vtedy je vhodné dieťa poslať k nám, vieme vyhodnotiť, či naozaj ide len o túto príhodu, ktorá je benígna, alebo dieťa vyšetríme, či nejde o nejaký iný problém, ktorý by mohol byť takto maskovaný a mohli by sme niečo odhaliť.

Takéto reakcie bývajú len pri prvých očkovaniach? Alebo sa to môže stať aj pri preočkovaní dieťaťa vo vyššom veku?

Môžu. Každému rodičovi prízvukujeme, že aj keď príde tretí- či štvrtýkrát, každé očkovanie je individuálne. Očkujeme to isté dieťa a tým istým, ale nevieme, či nie je práve v inkubačnej lehote nejakého iného ochorenia, alebo či sa už niečo nerozvinie, pretože pred očkovaním neurobíme špeciálne vyšetrenia, ktoré by to ukázali. Čo určite očakávame, to je do 48 hodín od podania vakcíny zvýšená teplota, dráždivosť, bolesti v mieste vpichu, teda tie bežné, často sa vyskytujúce sprievodné javy.

Myslím si, že rodičia sa boja najmä prvých očkovaní, keď je dieťatko veľmi malé. Niekedy to očkovanie znášajú horšie rodičia, niekedy nám tu paradoxne odpadávajú aj oteckovia. Minule mi rozprával môj kamarát, dvojmetrový chlap, ktorý sa stal otcom po štyridsiatke, ako naňho vystúpil pot a zbledol, keď videl, akou „obrovskou“ ihlou idú pichnúť jeho malého synčeka.

Ďalšou horúcou témou je rezistencia na antibiotiká. Začína to byť čoraz väčší problém. Čo s tým?

Aj napriek tomu, že antibiotiká významne ovplyvnili možnosti liečby infekčných ochorení, ich nadmerné a neindikované používanie prinieslo tento celosvetový problém. Niektoré baktérie majú rôzne obranné mechanizmy proti konkrétnym antibiotikám, mnohé baktérie si ich postupne vytvorili. Vznikajú problematické multirezistentné kmene baktérií, ktoré sa vyskytujú v nemocniciach, sú príčinou nozokomiálnych nákaz, ktoré potom môžu sekundárne ohrozovať pacienta s inou závažnou diagnózou.

U nás v nemocnici sú to predovšetkým nedonosení novorodenci, deti s onkologickými alebo chronickými ochoreniami, ktoré sú sprevádzané poruchami funkcií imunitného systému. Nové antiobiotiká vznikajú veľmi ťažko a zdĺhavo, ani ich veľa nepribúda, teda začína byť problém, čím liečiť pacienta.

Nie ste len lekárka, ale aj riaditeľka detskej nemocnice. Kedysi bola nemysliteľná hospitalizácia detí s rodičmi. Dnes si rodičia nevedia predstaviť opak.

Zažila som to aj ja na detskom infekčnom oddelení, nebolo to možné dokonca ani vtedy, keď mamičky museli dojčiť. Dnes je to úplne bežné.

Naozaj je to bežné? Máte na to kapacity? Lebo niektoré detské oddelenia majú s tým problém, nemocnice na to neboli prispôsobené, mnohé mamičky musia celú noc sedieť na stoličke alebo ležať na zemi. Ako je to u vás?

Problém je práve v tom, že u nás nie sú projektované nové nemocnice, kde by sa rátalo so sprievodcom malého pacienta na izbe. Pred štyrmi rokmi sme vďaka eurofondom ukončili rozsiahlejšiu rekonštrukciu nemocnice, pri ktorej sme viac-menej už rátali s tým, že budeme mať aj takýchto pacientov, a aby izby mali tiež vlastné sociálne zariadenie, aby to nebola len klasická nemocnica, kde sú spoločné sociálne zariadenia na oddelení.

Máme aj nadštandardné izby, ale snažíme sa uprednostniť sprievodcov malých detí, prednosť majú dojčiace mamičky. Prijímame však tiež oteckov a v tejto súvislosti vznikla ďalšia otázka, ako zabezpečiť aj izbu pre otcov. Priestorové kapacity sú obmedzené a niekedy nevieme prijať všetkých rodičov. Optimálna situácia je, ak rodič má svoju posteľ, ale máme aj izby matiek, kam môže mamka odísť po tom, čo dieťa napríklad zaspí. U väčších detí to niekedy riešime tak, že rodič je s dieťaťom počas dňa, až kým dieťa nezaspí. Ale to sú individuálne rozhodnutia podľa toho, ako to dieťa znáša. O prítomnosti rodiča rozhoduje vždy vedúci zamestnanec, zvyčajne sa vychádza rodičom v ústrety, i keď je pravda, že niekedy je prítomnosť rodiča mínusom.

Máte to aj vekovo obmedzené, do akého veku dieťaťa s ním môžu byť rodičia?

Spravidla do troch rokov, vtedy sa aj podľa zákona nevyžaduje platba za sprievod pri hospitalizácii dieťaťa. Prioritu však majú deti do jedného roka. A potom to, samozrejme, závisí aj od diagnóz, napríklad na detskom onkologickom oddelení, kde majú deti iný režim, je viac individuálny prístup, rodičia sú tam často s týmito pacientmi dlhodobo. Úplne optimálne by bolo mať pri nemocnici ubytovňu pre rodičov, najmä pre tých, ktorí dochádzajú. Pre nich môže byť finančne náročné cestovať z domu do nemocnice a späť.

Niekedy dieťa asi lepšie zvláda liečbu, keď tam má rodičov. 

Prítomnosť rodiča, ktorý spolupracuje, je pre nás určite prínosom, vie dieťatku vysvetliť, prečo sú v nemocnici, čo sa bude robiť, akceptujú špeciálny hygienicko-epidemiologický režim, ako aj prítomnosť iných chorých detí. Paradoxne nie všetky deti zvládajú dobre prítomnosť rodiča, najmä keď nespolupracuje s personálom a správa sa, akoby sme chceli dieťaťu ublížiť.

Máme aj prípady, že sprievodca „ šikanuje“ celý personál bez akéhokoľvek ohľadu na iných pacientov, iné hospitalizované mamky alebo oteckov. A na záver ešte pošle sťažnosť alebo negatívny komentár na sociálne siete. Zaujímavé, že k nám príde znova. Je to vždy ľudský faktor a zhoda okolností. Keď sa pýtam medikov alebo sestier, prečo nechcú robiť pediatriu, povedia, že kvôli rodičom.

Lebo pediater má dvoch pacientov, dieťa a rodiča.

Áno, minimálne.

A koho ešte?

Rozmohol sa nám fenomén, že dnešné mladé mamky prídu nielen s oteckom, ale aj so svojou mamou, niekedy príde kompletne celá rodina. Predtým to tak bolo v rómskej komunite, na to sme boli zvyknutí, polovicu sme vždy poslali preč, lebo prišli všetci, ešte aj bratranci a sesternice. Ale dnešní mladí rodičia vojdú do ambulancie s ďalšími blízkymi, okrem matky a dieťaťa je tam babka, dedko, nezriedka „telefonujúci“ otecko, skrátka vy sa tam neviete ani hýbať, je tam ešte aj kočík. A to dieťa tým získa zázemie proti vám.

Musí to byť ťažká práca.

Je to extrémne náročné. Aj naše sestry hovoria, že tú prácu často nezvládajú kvôli rodičom, dnešná doba je egoistická. Môžete prísť na centrálny príjem, kde nikto nebude a vyšetrenie bude temer ihneď. A môže sa stať, že privezú sanitkou dve ťažko choré deti, v čakárni bude sedieť plno chorých detí a musíte jednoducho čakať na vyšetrenie. Nervozita a vyhrážanie ešte viac znechucujú náš personál. V službe sa nedá doplniť personál, odkiaľ? Máme problém so sestrami, lekári slúžia aj na oddeleniach. Nie je náhoda, že sestry nechcú pracovať v týchto ambulanciách, sú vystavené neskutočnému tlaku, a pritom musia vždy exaktne selektovať pacientov podľa závažnosti klinického stavu dieťaťa a bojovať s rodičmi, ktorí sú presvedčení, že soplík jeho dieťaťa je ten najvážnejší. Stratila sa objektívnosť, spolupatričnosť a solidarita, nastúpila agresívna doba.

V nemocniciach na celom Slovensku je dnes katastrofálna personálna situácia, chýbajú sestry aj lekári. Na ktorom oddelení alebo klinike máte najväčší problém s lekármi?

Problém je všade.

So sestrami je to zrejme horšie.

Bojím sa, že o pár rokov tu nebude nikto, kto vám podá vodu, je to úplná katastrofa. Už som hovorila, že budeme ako v Indii, kde sa o pacientov v nemocnici starajú rodinní príslušníci, neviem si to ani predstaviť. Krízové sú všetky intenzivistické pracoviská, veľký problém so sestrami je na klinike pediatrickej anestéziológie a intenzívnej medicíny. Je to veľmi náročné, najmä psychicky, ale aj na ošetrovateľskú starostlivosť, sú tam deti so závažnými diagnózami aj po ťažkých úrazoch. Nielenže je tam veľa služieb, ale ťažká je aj komunikácia s rodičmi.

Vaša dcéra študovala v Londýne. Dala sa tiež na medicínu?

Nie, nechcela, a paradoxne vzhľadom na to, že má rodičov lekárov, jej otec je úspešný kardiochirurg. Je pravda, že počas stredoškolského štúdia v USA sa jej veľmi zapáčila biológia a aj uvažovala o štúdiu medicíny, ale potom povedala, že nechce robiť lekárku, lebo sme neustále „prenasledovaní“ pacientmi alebo ich príbuznými.

Od malička bola „knihomoľ“, vyštudovala teda humanitné vedy a pracuje v medzinárodnom knižnom vydavateľstve v Londýne. Ale dodnes ju zaujímajú informácie o chorobách a o ich liečbe, veď to nakoniec mala dennodenne na programe doma.

V čom vidíte najväčšie problémy dnešného zdravotníctva?

V extrémnych požiadavkách zo strany pacientov vo vzťahu k možnosti financovania zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia, nie je zadefinovaný rozsah zdravotnej starostlivosti, nie je systém pripoistenia a možnosti trvalého kontinuálneho zlepšovania vybavenia nemocníc. Aj keď sa, samozrejme, mnohé problémy postupne riešia, treba si však uvedomiť, že zdravotníctvo v každej krajine na celom svete eviduje mnohé rovnaké problémy ako u nás, pričom sa vynakladajú na jeho fungovanie nemalé finančné prostriedky, nikde to nie je ideálne.

Taktiež problém nedostatku záujmu o profesiu, mladí ľudia skončia zdravotné školy, medicínu, ale nechcú pracovať v ťažkých odboroch, kde je náročná práca, náročné postgraduálne špecializačné štúdium a v zásade celý svoj život je potrebné prispôsobiť tejto profesii. Na to dnešní mladí ľudia nie sú naučení a vychovaní, aby odvádzali  „službu“, pretože starostlivosť o pacienta, či lekárska alebo ošetrovateľská, je stále služba. Zdravotnícke povolania sú v súčasnosti extrémne neatraktívne.

Medikov sa pýtam na cvičeniach, čo chcú robiť, väčšina spomenie jednoduché odbory, ktoré sú tiež, samozrejme, potrebné, kde netreba veľa slúžiť, kde netreba veľa cirkulácií pred atestáciou. A pritom povolanie lekára vyžaduje štúdium celý život. A tí šikovní majú stále možnosť odísť do zahraničia. Nemôžeme takto riešiť problém západných krajín s nedostatkom lekárov, že tí naši najšikovnejší tam odídu pracovať.

A nakoniec nastavenie spoločnosti v zmysle individualizmu a presadzovania svojich záujmov vedie k nedostatočnému oceneniu a úcte voči ľuďom, ktorí pracujú v službách všeobecne.

Ako sa dá skĺbiť práca lekárky a práca riaditeľky?

Keď ste Blíženec, asi sa to dá (smiech) a mojej mame často hovorím, že mám preto toľko roboty, lebo som sa narodila v pondelok ráno. Ale asi to s tým celkom nesúvisí, od detstva som mala veľmi veľa aktivít a záujmov, mám výbornú pamäť, takže učenie mi nerobilo problém. Ide o správny manažment času, televízne programy nesledujem, nefungujem na sociálnych sieťach, mobiloch a zbytočnostiach.

Na druhej strane uznávam, že ich správne používanie slúži na propagáciu dobrých vecí, najmä na oslovenie cieľovej skupiny, ktorá je dnes od týchto médií doslovne závislá. Riaditeľku som začala robiť v roku 2006, ale s vedomím, že nikdy neodídem od medicíny. Keďže pracujem v Centre pre očkovanie, je to viac-menej plánovaná zdravotná starostlivosť, takže sa dá spojiť odborná práca lekára s manažérskou funkciou.

Pracujem aj ako odborná asistentka na lekárskej fakulte, učím medikov štátnicový predmet pediatriu, takže sa učím permanentne spoločne s mladými ľuďmi. Prednášam, publikujem, aj keď s pribúdajúcimi rokmi je to čoraz ťažšie. Mám však úžasných kolegov – priateľov, ktorí ma svojou pracovitosťou niekedy privádzajú do zúfalstva. Všetky rozbehnuté projekty nakoniec dokončíme a máme z toho obrovskú radosť.

Rodina a priatelia predstavujú pre mňa zázemie, ktoré mi dodáva energiu. Známy výrok M. Thatcherovej je úplne pravdivý: „Ak chcete, aby bolo niečo povedané, požiadajte muža. Ak chcete, aby bolo niečo urobené, požiadajte ženu.“ V mojom prípade viem aj povedať, ale rozhodne aj veľa urobiť.

Máte vôbec nejaký voľný čas? Ako ho trávite?

Mojou najväčšou záľubou je tráviť voľný čas s rodinou a priateľmi. Cestovanie u mňa ešte stále vyhráva, takže minimálne na pol roka dopredu máme naplánované poznávacie zájazdy, pobyty, kultúrne akcie. Bez cestovania to ani nejde, všetci sme „rozlezení“ nielen po celom Slovensku, ale aj po svete. Byť s nimi je pre mňa najvzácnejší čas. Občas sa mi podarí oddychovať s dobrou knihou (pokiaľ nečítam odborné publikácie).