Prečo ste sa rozhodli odísť do zahraničia?
Pôvodne som sa chystala nabrať skúsenosti do nemecky hovoriacich krajín, ale zhodou náhod som sa dostala do Spojených arabských emirátov. Túžila som poznať inú mentalitu, iné kraje, iné spôsoby práce a v neposlednom rade to bola i finančná odmena.
Pred odchodom do Spojených arabských emirátov ste pôsobili v nemocnici v Česku.
Prvých sedem rokov som pracovala vo Fakultnej nemocnici v Hradci Králové, potom som na dva roky odišla do Spojených arabských emirátov, kde som pracovala na katetrizačnej jednotke. Ako som spomínala, vždy som chcela ísť do zahraničia, ale pripravovala som sa skôr do nemecky hovoriacich krajín. Toto bola nečakaná ponuka od profesora z Prahy s tým, že nemusíme vedieť po anglicky, že budeme pracovať s ním. Potom sa to všetko trochu zvrtlo a angličtinu sme sa museli veľmi rýchlo doučiť.
Takže som pracovala dva roky v Spojených arabských emirátoch, potom som sa opäť vrátila do Česka na ďalšie štyri roky a v roku 2001 som odcestovala do Saudskej Arábie. Tam som prvých päť rokov pracovala v Rijáde v kardiochirurgickej nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a potom som prešla do nemocnice v Dahráne, ktorá neskôr v roku 2013 vstúpila do joint venture (partnerského vzťahu, pozn. red.) s americkou nemocnicou číslo jeden Johns Hopkins International.
Táto saudskoarabská nemocnica však už v čase, keď som tam prišla, bola akreditovaná medzinárodnou akreditačnou komisiou Joint Commission International, takže štandardy boli vysoké už zo začiatku. Samozrejme, príchod strategického partnera číslo jeden v zdravotníctve z Ameriky to len posilnil.
Potrebovali ste nejaké doplňujúce certifikáty alebo kurzy na to, aby ste tam mohli pracovať?
Musela som si nechať superlegalizovať a zvalidovať svoje certifikáty, maturitné vysvedčenie, špecializáciu ich miestnym akreditačným úradom Saudi Commission For Health Specialities.
Stretli ste sa tam s viacerými Slovákmi alebo Čechmi?
Áno, špeciálne v Rijáde, tam je i české zastupiteľstvo, myslím, že funguje i pre Slovensko. Začiatkom roku 2010 nás bolo asi 250 v celej Saudskej Arábii. Takže nie masívne zastúpenie, ale sama som tam nebola. V kardiochirurgickom centre princa Sultána v Rijáde sme začínali štyri, dve z Prahy, jedna z Moravy a ja.
A nielenže sme museli mať zvalidované certifikáty, ale museli sme urobiť skúšku rozšírenej prvej pomoci, ktorú som v tom čase videla prvýkrát, bolo to veľmi náročné – veľa učenia. Táto skúška sa opakovala každé dva roky, na JIS každý rok a bola podmienkou pre obnovenie kontraktu. Spája sa to aj s vtipným príbehom, keď agentúra, ktorá nás tam dostala, nám povedala, že nebojte sa, bude to v pohode, ale keď tú skúšku neurobíte, ako prvé z Česka, tak my tam už žiadne Češky nedostaneme.
V takejto nemocnici zrejme pracujú ľudia viacerých národností, navyše v krajine v mnohom odlišnej od nás. Mali ste po príchode problém so začlenením? Ako vás prijali miestni?
Problémy sú všade, vždy je to o ľuďoch, o tom, ako si sadnete s kolegami, mali sme dobré i horšie skúsenosti. Nemôžem povedať, že by jedna národnosť bola taká a druhá taká, alebo že pri jednej národnosti nám vznikli problémy, zatiaľ čo druhá bola priaznivejšia. Ale na profesionálnej úrovni sme sa všetci dokázali zhodnúť a spolupracovať v prospech pacienta.
Aké najväčšie zmeny v ich systéme zdravotníctva ste zažili?
Keď som prišla v roku 2001, saudskoarabské ošetrovateľstvo bolo celkom závislé od cudzincov, v zmysle sestier aj ostatného stredného a nižšieho zdravotníckeho personálu. Nemali svoje zdravotné sestry ani zdravotníckych asistentov. Nebolo to populárne povolanie. Doktorov aj niektorých ostatných zdravotníckych pracovníkov už mali, vďaka programom na tamojších vysokých školách.
Ale keď som odchádzala, saudskoarabské vysoké školy produkovali ošetrovateľské bakalárske programy, a tak nábor saudskoarabských sestier začínal byť veľmi masívny. Niektoré najväčšie saudskoarabské univerzity dokonca už ponúkali aj magisterské programy. V našej nemocnici sme viedli špecializačné rekvalifikačné kurzy a celkovo sa začala veľká edukačná akcia pre lokálnu populáciu.
A čo technické vybavenie?
V tých dvoch nemocniciach, kde som pracovala, bolo na najvyššej úrovni. V Saudskej Arábii v roku 2001, keď som tam prišla, nebola jasná legislatíva, ktorá by zastrešovala zdravotníctvo, ale každá nemocnica mala nejaké vnútorné predpisy, štandardy, politiky. Preto sa štandardy, ale aj vybavenie medzi poskytovateľmi veľmi líšilo.
Takže som mala šťastie, že obe nemocnice boli na vysokej úrovni. Prvá mala austrálsko-britské vedenie, ktoré umožňovalo široké kompetencie pre sestry, pre nás to bolo niečo nevídané, čo všetko sa od nás chce, ale potom sme pochopili, že kurz, na ktorý nás poslali, alebo certifikát, ktorý sme museli mať, bol kvôli tomu, že sestry majú oveľa širšie kompetencie, a to aj na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Všetci tiež museli najprv absolvovať školenia v procesoch, v rámci ktorých sa adaptovali na autonómny ošetrovateľský systém so silnými kompetenciami sestier. Tieto školenia sa potom v pravidelných cykloch opakovali. Napríklad na kardiochirurgickej jednotke intenzívnej starostlivosti pooperačnú starostlivosť viedla vedúca sestra. Ak sa vyskytli komplikácie, obracali sa na vedúcu sestru a pod jej dohľadom vykonávajú intervencie podľa schválených postupov. Až keď to z nejakého dôvodu nepomáhalo, vedúca sestra volala lekárovi.
Spomínali ste väčšie kompetencie sestier. Ako to vyzerá s počtom pacientov na jednu sestru?
Všetko je nastavené medzinárodným benchmarkovaním, takže napríklad nemocnica v Rijáde sa riadila britskými a austrálskymi štandardmi, zatiaľ čo nemocnica v Dahráne brala ako benchmark americké zdravotníctvo. Takže počet pacientov na sestru nepresahoval medzinárodné odporúčané hodnoty.
Tam sestry nie sú frustrované a preťažené?
Ako kde. V Rijáde bola akútna nemocnica a bol tam dostatok sestier, na jednotke intenzívnej starostlivosti v mnohých prípadoch bola jedna sestra na jedného pacienta, tí pacienti boli skutočne nároční, mali sme až sedem srdcových operácií za deň, bola to vysoko špecializovaná práca. Skutočne sme si 12 hodín v práci „odmakali“, ale bolo za nami vidieť prácu. Pacienta sme si prijali zo sály, a keď na konci, po našej 12-hodinovej službe, sedel v kresle a sám dýchal, bolo to úžasne uspokojujúce, tá naša práca.
V druhej nemocnici mali tiež silné štandardy a politiky, ktoré boli pravidelne aktualizované, najmä po vzniku joint venture s JHI. Manažment bol ústretový, existovali možnosti raz za dva mesiace združiť si služby tak, že som si odpracovala 5 zmien a potom som mala 7 dní voľna, opäť som si odpracovala ďalších 5 služieb. Aby bolo možné limitovať nadčasy, mali sme systém riadený nemocničným manažérom zmeny, ktorý mohol odvolať sestru zo zmeny, keď bolo menej pacientov a, naopak, zasa privolať do služby, ak bolo treba.
Požaduje sa v Saudskej Arábii od sestier vysoká škola?
Keď sme začínali, tak nebol problém. Našu strednú zdravotnícku školu nazývajú associate degree, neskôr, keď začínali vznikať na saudskoarabských univerzitách pre sestry vo väčšom meradle bakalárske programy, tak už prestali tieto programy akceptovať. Na druhej strane však umožnili sestrám, ktoré mali associate degree, dorobiť si bakalára popri práci.
Zaujímavá vec je, že Saudská Arábia neuznáva žiadne online vzdelávanie, vždy musí byť kombinácia prezenčnej a distančnej formy vzdelávania. Teraz sa to začína trošku meniť, ale keď som tam bola, tak online vzdelanie nebolo uznané.
Mohli by ste zhrnúť tie najväčšie rozdiely medzi sestrami v Saudskej Arábii a na Slovensku? Čo robili sestry tam a u nás nie a, naopak, čo robia sestry tu a tam nie?
Nedostatok zdravotníckeho personálu je všade, ale u nás, čím myslím Česko i Slovensko, sestra robí veľké množstvo vecí, ktoré jej neprináleží robiť a ktoré by mal robiť nižší zdravotnícky personál alebo úplne iní pracovníci. Sestra napríklad rieši, že neprišla bielizeň, že nemajú dostatok zdravotného materiálu, že kvapká kohútik atď. To neprináleží sestrám, významne ich to preťažuje a spotrebúva čas, ktorý by mohli venovať pacientom. V zahraničí to sestry nerobia.
Systém nižších zdravotníckych pracovníkov je tam veľmi robustný, nižšieho zdravotníckeho personálu je dostatok. Základnú ošetrovateľskú starostlivosť vo veľkej miere zaisťuje nižší zdravotnícky personál. Samozrejme, sestry participujú, robia preväzy a pod. Pokiaľ ide o JIS, sestry poskytujú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť a nižší zdravotnícky personál pomáha pri polohovaní, pri hygiene.
Ako vyzeral vzťah sestra – lekár? Išlo o rovnocenných partnerov?
Spolupráca so zahraničnými lekármi bola na báze profesionálneho partnerstva. Britskí, austrálski, talianski, americkí lekári berú sestru ako partnera, vážia si jej znalosti, skúsenosti a názory. Na druhej strane, niektorí saudskoarabskí lekári, najmä tí bez zahraničnej skúsenosti, mali trocha problém s dôverou v sestry a ich schopnosti, ale to pravdepodobne vychádza z ich tradícií a z toho, že žena je tam podriadená mužovi. Keď som tam nastúpila, žena si nemohla podpísať ani svoj súhlas s hospitalizáciou či operáciou, musel to podpísať mužský člen rodiny, väčšinou najstarší mužský člen rodiny.
V tejto oblasti sa Saudská Arábia za posledných 10 rokov veľmi posunula dopredu. Dnes sú ženy už takmer na rovnoprávnej úrovni. V posledných štyroch rokoch začali ženy aj zamestnávať. To bolo predtým absolútne nevídané. Bolo neakceptovateľné, aby žena bola niekde na verejnosti a hovorila s cudzími mužmi, i keď bola zahalená. V neposlednom rade, v júni vlaňajšieho roku bolo ženám dovolené šoférovať a od októbra 2019 začala Saudská Arábia udeľovať turistické víza. To sú dve také prelomové zmeny, ktoré by sme si nevedeli pred 18 rokmi ani predstaviť.
Ako je to so zdravotnou starostlivosťou a s priamymi platbami? Hradia si niečo pacienti?
Zdravotná starostlivosť je zadarmo, školstvo je zadarmo, dokonca do určitej miery sú financované cez grant jedného z princov aj vysoké školy v zahraničí. Najlepší študenti, ktorí ich získajú, sa potom chodia vzdelávať do zahraničia.
Ako komunikovali pacienti? Zvykli sa sťažovať, dávať spätnú väzbu?
Opäť platí, ako kde. V Rijáde boli pacienti skôr menej vzdelaní, všeobecný rozhľad alebo pojem vlastné zdravie nebol na takej úrovni, aby o niečom polemizovali. Čo doktor povedal, to platilo. Niekoľkokrát som zažila, že pacient odmietol, aby sa oňho starala sestra, vyžadoval muža. O pacientky sa zo zákona nesmeli starať mužskí ošetrovatelia a s lekárom do izby pacientky musela vždy vstúpiť aj sestra.
Zažili ste momenty, keď ste sa necítili bezpečne, alebo ste sa dokonca báli o život?
Áno, bol jeden moment, a to v roku 2003, keď tam bol teroristický útok, vtedy vybuchlo niekoľko rezidentských štvrtí cudzincov. Vtedy sme si hovorili, či nie je čas vrátiť sa domov. Ale bezpečnostné opatrenia, ktoré kráľovstvo uviedlo do bežného života, nám dovolili pokračovať. Pribudlo oveľa viac kontrol, kabelky sa röntgenovali aj pri vstupe do nákupných centier, na letiskách boli zavedené osobné prehliadky, taxíky neboli vpúšťané do rezidenčných objektov cudzincov a pod.
Čo vám dala práca v týchto krajinách?
Skúsila som si, aké to je odísť do zahraničia a postaviť sa na vlastné nohy, naučiť sa cudzí jazyk v takom akceptovateľnom meradle, že som sa dohovorila kdekoľvek a s kýmkoľvek. Vďaka praxi v Rijáde som na základe rozšírených kompetencií vyrástla ako sestra, dodalo mi to veľké sebavedomie.
Musím však povedať, že zdravotná starostlivosť bola bezpečná, i napriek tomu, že sa kompetencie presúvali na sestry. Všetko bolo vypracované vopred, boli tam štandardy, klinické procesy, checklisty. Mala som presné postupy, presné pravidlá, aby všetko fungovalo pre blaho pacienta. Tam som spoznala výhodu, že keď sú procesy dobre napísané a nastavené, všetko veľmi dobre funguje. Prax v Dahráne mi zasa umožnila ďalej sa vzdelávať na renomovaných britských univerzitách a následne sa uchádzať o vyššie pozície v ošetrovateľskom a vzdelávacom manažmente.
Nakoniec ste sa vrátili späť na Slovensko. Prečo?
V zahraničí som bola dlhých 17 rokov. Splnila som si ciele, ktoré som si stanovila. Plánovala som, že ostanem v Saudskej Arábii maximálne do polovice roku 2019, pôjdem domov a nájdem si prácu. Medzitým prišla ponuka cez headhunterskú agentúru, či by som sa nechcela uchádzať o prácu námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť pre novovznikajúcu nemocnicu na Boroch a byť členkou projektového tímu. Po niekoľkých vzájomných pohovoroch a preskúmaní celého ambiciózneho projektu som s nadšením povedala áno.
Čím bude práca sestry na Boroch iná ako práca sestry v inej nemocnici?
Naším cieľom je vrátiť sestry k pacientom. Ako som spomínala, dnes majú sestry na starosti veľa vecí, ich čas nie je využívaný efektívne. Takže preraďujeme činnosti, ktoré nemusia riešiť sestry, na ľudí, ktorí sú na dané činnosti kvalifikovaní. Sestre tak pribudne viac času na pacienta, na komunikáciu, na sledovanie štandardov ošetrovateľskej starostlivosti, na vysoké štandardy kvality a bezpečnosti pacientov. Na to chcem klásť vysoký dôraz. Činnosti, ktoré im ani neprináležia, ako zháňať bielizeň, ŠZM, riešiť, či je jedlo studené, že neprišli diéty, ktoré mali, to je to, čo sestrám skutočne zaberá veľmi veľa času, frustruje a preťažuje ich to. Dobre vedia, že by ten čas mohli využiť lepšie.
Ďalej plánujeme zjednodušiť sestrám prácu zavádzaním nových technológií, vytvárame prívetivejší informačný systém pre sestry, ktorý im bude pomáhať a nebude ich zaťažovať. Plánujeme zaviesť elektronické identifikačné náramky pre pacientov, sestry budú mať čítačky, takže identifikácia pacientov bude rýchla a bezpečná.
Spomenula by som ešte centrálnu prípravovňu liekov, ktorá už dnes funguje v Michalovciach, my ju však ešte rozširujeme o intravenóznu terapiu a infúznu terapiu. Bude to prepojené s informačným systémom, takže sa sestre zjednoduší a zrýchli práca a zároveň sa zvýši bezpečnosť podávania správneho lieku. Budeme mať tiež potrubnú poštu, ktorá má vysokú rýchlosť dopravy materiálu, čím odpadne čakanie a posielanie ľudí cez celú nemocnicu napríklad do laboratórií so skúmavkou krvi.
A v neposlednom rade, v súlade s mojimi poznatkami zo zahraničia, budeme na Boroch zavádzať robustné procesy, checklisty, klinické postupy. Už dnes pracujeme na štandardoch a procesoch a nastavujeme ich tak, aby boli od začiatku kompatibilné s požiadavkami akreditačných štandardov. Máme vysoké ambície, pokúsime sa získať zlatú pečiatku českej Spojenej akreditačnej komisie, ale i medzinárodnú akreditáciu Joint Commision International. Tým by sme boli prvá nemocnica na Slovensku, ktorá túto certifikáciu kvality a bezpečnosti pacientov získala. Veríme, že v našej nemocnici nebudú spokojní iba pacienti, ale aj naši zamestnanci.
Sme presvedčení, že rozhodnutie pracovať u nás nebude iba otázkou peňazí, a sestry, ako aj všetkých ostatných našich zamestnancov osloví predovšetkým možnosť pracovať v príjemnom prostredí novým, moderným spôsobom. Úprimne verím, že keď sa nám podarí motivovať sestry, zablýska sa na lepšie časy aj v celom slovenskom zdravotníctve. Dobrý vzor totiž vždy priťahuje nasledovníkov a my sa tomu budeme iba tešiť, ak si nás ďalší poskytovatelia vyberú za vzor.
Evidujete záujem sestier pracovať v nemocnici na Boroch? Kým lekárov sa prihlásil už dostatok, u sestier je vraj nižší počet záujemcov.
Zatiaľ úplne neotvárame nábor, ale propagačnými akciami na sociálnych sieťach aj osobne sa dostávame do povedomia. Ľudia si k nám hľadajú cestu, píšu nám a chcú prísť na pohovor, bližšie sa poinformovať. Zatiaľ nenaberáme zamestnancov, to je príliš skoro, s tým začneme až v polovici roku 2021.
Záujem majú ľudia nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, ktorí tam už dlhý čas pracujú a radi by sa vrátili. Hľadajú, kde by najlepšie uplatnili svoje skúsenosti. Projekt nemocnice novej generácie ich veľmi oslovuje a posielajú nám svoje CV. Záujem registrujeme i z radov verejnosti, ktorá sa na novú nemocnicu veľmi teší a vníma, že tento projekt prinesie možnosť využiť služby zdravotnej starostlivosti tej najvyššej kvality v Bratislave.
Vaša pozícia je skôr manažérska. Nechýbajú vám pacienti, priamy kontakt s nimi?
V tomto projekte mám veľký priestor, ale beriem ho s pokorou. Som si vedomá, že všetko, čo teraz robíme, pripravujeme a vylepšujeme, bude v konečnom dôsledku pre pacientov. Tým chcem povedať, že vlastne stále stojím na strane pacientov, aj keď táto práca má inú dynamiku. Snažíme sa zlepšiť úroveň starostlivosti, pretože každý jeden z nás sa môže dostať do situácie, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť.
CV
Alena Kendrick
Po SZŠ v Pardubiciach pracovala 7 rokov vo FN Hradec Králové, potom odišla na dva roky do Spojených arabských emirátov. Následne sa na 4 roky vrátila do ČR a potom smerovala do Saudskej Arábie. Od začiatku roku 2019 pôsobí vo funkcii námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť v novovznikajúcej nemocnici na Boroch. Je členkou projektového tímu pre túto nemocnicu.
Pred odchodom do Spojených arabských emirátov ste pôsobili v nemocnici v Česku.
Prvých sedem rokov som pracovala vo Fakultnej nemocnici v Hradci Králové, potom som na dva roky odišla do Spojených arabských emirátov, kde som pracovala na katetrizačnej jednotke. Ako som spomínala, vždy som chcela ísť do zahraničia, ale pripravovala som sa skôr do nemecky hovoriacich krajín. Toto bola nečakaná ponuka od profesora z Prahy s tým, že nemusíme vedieť po anglicky, že budeme pracovať s ním. Potom sa to všetko trochu zvrtlo a angličtinu sme sa museli veľmi rýchlo doučiť.
Takže som pracovala dva roky v Spojených arabských emirátoch, potom som sa opäť vrátila do Česka na ďalšie štyri roky a v roku 2001 som odcestovala do Saudskej Arábie. Tam som prvých päť rokov pracovala v Rijáde v kardiochirurgickej nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a potom som prešla do nemocnice v Dahráne, ktorá neskôr v roku 2013 vstúpila do joint venture (partnerského vzťahu, pozn. red.) s americkou nemocnicou číslo jeden Johns Hopkins International.
Táto saudskoarabská nemocnica však už v čase, keď som tam prišla, bola akreditovaná medzinárodnou akreditačnou komisiou Joint Commission International, takže štandardy boli vysoké už zo začiatku. Samozrejme, príchod strategického partnera číslo jeden v zdravotníctve z Ameriky to len posilnil.
Potrebovali ste nejaké doplňujúce certifikáty alebo kurzy na to, aby ste tam mohli pracovať?
Musela som si nechať superlegalizovať a zvalidovať svoje certifikáty, maturitné vysvedčenie, špecializáciu ich miestnym akreditačným úradom Saudi Commission For Health Specialities.
Stretli ste sa tam s viacerými Slovákmi alebo Čechmi?
Áno, špeciálne v Rijáde, tam je i české zastupiteľstvo, myslím, že funguje i pre Slovensko. Začiatkom roku 2010 nás bolo asi 250 v celej Saudskej Arábii. Takže nie masívne zastúpenie, ale sama som tam nebola. V kardiochirurgickom centre princa Sultána v Rijáde sme začínali štyri, dve z Prahy, jedna z Moravy a ja.
A nielenže sme museli mať zvalidované certifikáty, ale museli sme urobiť skúšku rozšírenej prvej pomoci, ktorú som v tom čase videla prvýkrát, bolo to veľmi náročné – veľa učenia. Táto skúška sa opakovala každé dva roky, na JIS každý rok a bola podmienkou pre obnovenie kontraktu. Spája sa to aj s vtipným príbehom, keď agentúra, ktorá nás tam dostala, nám povedala, že nebojte sa, bude to v pohode, ale keď tú skúšku neurobíte, ako prvé z Česka, tak my tam už žiadne Češky nedostaneme.
V takejto nemocnici zrejme pracujú ľudia viacerých národností, navyše v krajine v mnohom odlišnej od nás. Mali ste po príchode problém so začlenením? Ako vás prijali miestni?
Problémy sú všade, vždy je to o ľuďoch, o tom, ako si sadnete s kolegami, mali sme dobré i horšie skúsenosti. Nemôžem povedať, že by jedna národnosť bola taká a druhá taká, alebo že pri jednej národnosti nám vznikli problémy, zatiaľ čo druhá bola priaznivejšia. Ale na profesionálnej úrovni sme sa všetci dokázali zhodnúť a spolupracovať v prospech pacienta.
Aké najväčšie zmeny v ich systéme zdravotníctva ste zažili?
Keď som prišla v roku 2001, saudskoarabské ošetrovateľstvo bolo celkom závislé od cudzincov, v zmysle sestier aj ostatného stredného a nižšieho zdravotníckeho personálu. Nemali svoje zdravotné sestry ani zdravotníckych asistentov. Nebolo to populárne povolanie. Doktorov aj niektorých ostatných zdravotníckych pracovníkov už mali, vďaka programom na tamojších vysokých školách.
Ale keď som odchádzala, saudskoarabské vysoké školy produkovali ošetrovateľské bakalárske programy, a tak nábor saudskoarabských sestier začínal byť veľmi masívny. Niektoré najväčšie saudskoarabské univerzity dokonca už ponúkali aj magisterské programy. V našej nemocnici sme viedli špecializačné rekvalifikačné kurzy a celkovo sa začala veľká edukačná akcia pre lokálnu populáciu.
A čo technické vybavenie?
V tých dvoch nemocniciach, kde som pracovala, bolo na najvyššej úrovni. V Saudskej Arábii v roku 2001, keď som tam prišla, nebola jasná legislatíva, ktorá by zastrešovala zdravotníctvo, ale každá nemocnica mala nejaké vnútorné predpisy, štandardy, politiky. Preto sa štandardy, ale aj vybavenie medzi poskytovateľmi veľmi líšilo.
Takže som mala šťastie, že obe nemocnice boli na vysokej úrovni. Prvá mala austrálsko-britské vedenie, ktoré umožňovalo široké kompetencie pre sestry, pre nás to bolo niečo nevídané, čo všetko sa od nás chce, ale potom sme pochopili, že kurz, na ktorý nás poslali, alebo certifikát, ktorý sme museli mať, bol kvôli tomu, že sestry majú oveľa širšie kompetencie, a to aj na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Všetci tiež museli najprv absolvovať školenia v procesoch, v rámci ktorých sa adaptovali na autonómny ošetrovateľský systém so silnými kompetenciami sestier. Tieto školenia sa potom v pravidelných cykloch opakovali. Napríklad na kardiochirurgickej jednotke intenzívnej starostlivosti pooperačnú starostlivosť viedla vedúca sestra. Ak sa vyskytli komplikácie, obracali sa na vedúcu sestru a pod jej dohľadom vykonávajú intervencie podľa schválených postupov. Až keď to z nejakého dôvodu nepomáhalo, vedúca sestra volala lekárovi.
Spomínali ste väčšie kompetencie sestier. Ako to vyzerá s počtom pacientov na jednu sestru?
Všetko je nastavené medzinárodným benchmarkovaním, takže napríklad nemocnica v Rijáde sa riadila britskými a austrálskymi štandardmi, zatiaľ čo nemocnica v Dahráne brala ako benchmark americké zdravotníctvo. Takže počet pacientov na sestru nepresahoval medzinárodné odporúčané hodnoty.
Tam sestry nie sú frustrované a preťažené?
Ako kde. V Rijáde bola akútna nemocnica a bol tam dostatok sestier, na jednotke intenzívnej starostlivosti v mnohých prípadoch bola jedna sestra na jedného pacienta, tí pacienti boli skutočne nároční, mali sme až sedem srdcových operácií za deň, bola to vysoko špecializovaná práca. Skutočne sme si 12 hodín v práci „odmakali“, ale bolo za nami vidieť prácu. Pacienta sme si prijali zo sály, a keď na konci, po našej 12-hodinovej službe, sedel v kresle a sám dýchal, bolo to úžasne uspokojujúce, tá naša práca.
V druhej nemocnici mali tiež silné štandardy a politiky, ktoré boli pravidelne aktualizované, najmä po vzniku joint venture s JHI. Manažment bol ústretový, existovali možnosti raz za dva mesiace združiť si služby tak, že som si odpracovala 5 zmien a potom som mala 7 dní voľna, opäť som si odpracovala ďalších 5 služieb. Aby bolo možné limitovať nadčasy, mali sme systém riadený nemocničným manažérom zmeny, ktorý mohol odvolať sestru zo zmeny, keď bolo menej pacientov a, naopak, zasa privolať do služby, ak bolo treba.
Požaduje sa v Saudskej Arábii od sestier vysoká škola?
Keď sme začínali, tak nebol problém. Našu strednú zdravotnícku školu nazývajú associate degree, neskôr, keď začínali vznikať na saudskoarabských univerzitách pre sestry vo väčšom meradle bakalárske programy, tak už prestali tieto programy akceptovať. Na druhej strane však umožnili sestrám, ktoré mali associate degree, dorobiť si bakalára popri práci.
Zaujímavá vec je, že Saudská Arábia neuznáva žiadne online vzdelávanie, vždy musí byť kombinácia prezenčnej a distančnej formy vzdelávania. Teraz sa to začína trošku meniť, ale keď som tam bola, tak online vzdelanie nebolo uznané.
Mohli by ste zhrnúť tie najväčšie rozdiely medzi sestrami v Saudskej Arábii a na Slovensku? Čo robili sestry tam a u nás nie a, naopak, čo robia sestry tu a tam nie?
Nedostatok zdravotníckeho personálu je všade, ale u nás, čím myslím Česko i Slovensko, sestra robí veľké množstvo vecí, ktoré jej neprináleží robiť a ktoré by mal robiť nižší zdravotnícky personál alebo úplne iní pracovníci. Sestra napríklad rieši, že neprišla bielizeň, že nemajú dostatok zdravotného materiálu, že kvapká kohútik atď. To neprináleží sestrám, významne ich to preťažuje a spotrebúva čas, ktorý by mohli venovať pacientom. V zahraničí to sestry nerobia.
Systém nižších zdravotníckych pracovníkov je tam veľmi robustný, nižšieho zdravotníckeho personálu je dostatok. Základnú ošetrovateľskú starostlivosť vo veľkej miere zaisťuje nižší zdravotnícky personál. Samozrejme, sestry participujú, robia preväzy a pod. Pokiaľ ide o JIS, sestry poskytujú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť a nižší zdravotnícky personál pomáha pri polohovaní, pri hygiene.
Ako vyzeral vzťah sestra – lekár? Išlo o rovnocenných partnerov?
Spolupráca so zahraničnými lekármi bola na báze profesionálneho partnerstva. Britskí, austrálski, talianski, americkí lekári berú sestru ako partnera, vážia si jej znalosti, skúsenosti a názory. Na druhej strane, niektorí saudskoarabskí lekári, najmä tí bez zahraničnej skúsenosti, mali trocha problém s dôverou v sestry a ich schopnosti, ale to pravdepodobne vychádza z ich tradícií a z toho, že žena je tam podriadená mužovi. Keď som tam nastúpila, žena si nemohla podpísať ani svoj súhlas s hospitalizáciou či operáciou, musel to podpísať mužský člen rodiny, väčšinou najstarší mužský člen rodiny.
V tejto oblasti sa Saudská Arábia za posledných 10 rokov veľmi posunula dopredu. Dnes sú ženy už takmer na rovnoprávnej úrovni. V posledných štyroch rokoch začali ženy aj zamestnávať. To bolo predtým absolútne nevídané. Bolo neakceptovateľné, aby žena bola niekde na verejnosti a hovorila s cudzími mužmi, i keď bola zahalená. V neposlednom rade, v júni vlaňajšieho roku bolo ženám dovolené šoférovať a od októbra 2019 začala Saudská Arábia udeľovať turistické víza. To sú dve také prelomové zmeny, ktoré by sme si nevedeli pred 18 rokmi ani predstaviť.
Ako je to so zdravotnou starostlivosťou a s priamymi platbami? Hradia si niečo pacienti?
Zdravotná starostlivosť je zadarmo, školstvo je zadarmo, dokonca do určitej miery sú financované cez grant jedného z princov aj vysoké školy v zahraničí. Najlepší študenti, ktorí ich získajú, sa potom chodia vzdelávať do zahraničia.
Ako komunikovali pacienti? Zvykli sa sťažovať, dávať spätnú väzbu?
Opäť platí, ako kde. V Rijáde boli pacienti skôr menej vzdelaní, všeobecný rozhľad alebo pojem vlastné zdravie nebol na takej úrovni, aby o niečom polemizovali. Čo doktor povedal, to platilo. Niekoľkokrát som zažila, že pacient odmietol, aby sa oňho starala sestra, vyžadoval muža. O pacientky sa zo zákona nesmeli starať mužskí ošetrovatelia a s lekárom do izby pacientky musela vždy vstúpiť aj sestra.
Zažili ste momenty, keď ste sa necítili bezpečne, alebo ste sa dokonca báli o život?
Áno, bol jeden moment, a to v roku 2003, keď tam bol teroristický útok, vtedy vybuchlo niekoľko rezidentských štvrtí cudzincov. Vtedy sme si hovorili, či nie je čas vrátiť sa domov. Ale bezpečnostné opatrenia, ktoré kráľovstvo uviedlo do bežného života, nám dovolili pokračovať. Pribudlo oveľa viac kontrol, kabelky sa röntgenovali aj pri vstupe do nákupných centier, na letiskách boli zavedené osobné prehliadky, taxíky neboli vpúšťané do rezidenčných objektov cudzincov a pod.
Čo vám dala práca v týchto krajinách?
Skúsila som si, aké to je odísť do zahraničia a postaviť sa na vlastné nohy, naučiť sa cudzí jazyk v takom akceptovateľnom meradle, že som sa dohovorila kdekoľvek a s kýmkoľvek. Vďaka praxi v Rijáde som na základe rozšírených kompetencií vyrástla ako sestra, dodalo mi to veľké sebavedomie.
Musím však povedať, že zdravotná starostlivosť bola bezpečná, i napriek tomu, že sa kompetencie presúvali na sestry. Všetko bolo vypracované vopred, boli tam štandardy, klinické procesy, checklisty. Mala som presné postupy, presné pravidlá, aby všetko fungovalo pre blaho pacienta. Tam som spoznala výhodu, že keď sú procesy dobre napísané a nastavené, všetko veľmi dobre funguje. Prax v Dahráne mi zasa umožnila ďalej sa vzdelávať na renomovaných britských univerzitách a následne sa uchádzať o vyššie pozície v ošetrovateľskom a vzdelávacom manažmente.
Nakoniec ste sa vrátili späť na Slovensko. Prečo?
V zahraničí som bola dlhých 17 rokov. Splnila som si ciele, ktoré som si stanovila. Plánovala som, že ostanem v Saudskej Arábii maximálne do polovice roku 2019, pôjdem domov a nájdem si prácu. Medzitým prišla ponuka cez headhunterskú agentúru, či by som sa nechcela uchádzať o prácu námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť pre novovznikajúcu nemocnicu na Boroch a byť členkou projektového tímu. Po niekoľkých vzájomných pohovoroch a preskúmaní celého ambiciózneho projektu som s nadšením povedala áno.
Čím bude práca sestry na Boroch iná ako práca sestry v inej nemocnici?
Naším cieľom je vrátiť sestry k pacientom. Ako som spomínala, dnes majú sestry na starosti veľa vecí, ich čas nie je využívaný efektívne. Takže preraďujeme činnosti, ktoré nemusia riešiť sestry, na ľudí, ktorí sú na dané činnosti kvalifikovaní. Sestre tak pribudne viac času na pacienta, na komunikáciu, na sledovanie štandardov ošetrovateľskej starostlivosti, na vysoké štandardy kvality a bezpečnosti pacientov. Na to chcem klásť vysoký dôraz. Činnosti, ktoré im ani neprináležia, ako zháňať bielizeň, ŠZM, riešiť, či je jedlo studené, že neprišli diéty, ktoré mali, to je to, čo sestrám skutočne zaberá veľmi veľa času, frustruje a preťažuje ich to. Dobre vedia, že by ten čas mohli využiť lepšie.
Ďalej plánujeme zjednodušiť sestrám prácu zavádzaním nových technológií, vytvárame prívetivejší informačný systém pre sestry, ktorý im bude pomáhať a nebude ich zaťažovať. Plánujeme zaviesť elektronické identifikačné náramky pre pacientov, sestry budú mať čítačky, takže identifikácia pacientov bude rýchla a bezpečná.
Spomenula by som ešte centrálnu prípravovňu liekov, ktorá už dnes funguje v Michalovciach, my ju však ešte rozširujeme o intravenóznu terapiu a infúznu terapiu. Bude to prepojené s informačným systémom, takže sa sestre zjednoduší a zrýchli práca a zároveň sa zvýši bezpečnosť podávania správneho lieku. Budeme mať tiež potrubnú poštu, ktorá má vysokú rýchlosť dopravy materiálu, čím odpadne čakanie a posielanie ľudí cez celú nemocnicu napríklad do laboratórií so skúmavkou krvi.
A v neposlednom rade, v súlade s mojimi poznatkami zo zahraničia, budeme na Boroch zavádzať robustné procesy, checklisty, klinické postupy. Už dnes pracujeme na štandardoch a procesoch a nastavujeme ich tak, aby boli od začiatku kompatibilné s požiadavkami akreditačných štandardov. Máme vysoké ambície, pokúsime sa získať zlatú pečiatku českej Spojenej akreditačnej komisie, ale i medzinárodnú akreditáciu Joint Commision International. Tým by sme boli prvá nemocnica na Slovensku, ktorá túto certifikáciu kvality a bezpečnosti pacientov získala. Veríme, že v našej nemocnici nebudú spokojní iba pacienti, ale aj naši zamestnanci.
Sme presvedčení, že rozhodnutie pracovať u nás nebude iba otázkou peňazí, a sestry, ako aj všetkých ostatných našich zamestnancov osloví predovšetkým možnosť pracovať v príjemnom prostredí novým, moderným spôsobom. Úprimne verím, že keď sa nám podarí motivovať sestry, zablýska sa na lepšie časy aj v celom slovenskom zdravotníctve. Dobrý vzor totiž vždy priťahuje nasledovníkov a my sa tomu budeme iba tešiť, ak si nás ďalší poskytovatelia vyberú za vzor.
Evidujete záujem sestier pracovať v nemocnici na Boroch? Kým lekárov sa prihlásil už dostatok, u sestier je vraj nižší počet záujemcov.
Zatiaľ úplne neotvárame nábor, ale propagačnými akciami na sociálnych sieťach aj osobne sa dostávame do povedomia. Ľudia si k nám hľadajú cestu, píšu nám a chcú prísť na pohovor, bližšie sa poinformovať. Zatiaľ nenaberáme zamestnancov, to je príliš skoro, s tým začneme až v polovici roku 2021.
Záujem majú ľudia nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, ktorí tam už dlhý čas pracujú a radi by sa vrátili. Hľadajú, kde by najlepšie uplatnili svoje skúsenosti. Projekt nemocnice novej generácie ich veľmi oslovuje a posielajú nám svoje CV. Záujem registrujeme i z radov verejnosti, ktorá sa na novú nemocnicu veľmi teší a vníma, že tento projekt prinesie možnosť využiť služby zdravotnej starostlivosti tej najvyššej kvality v Bratislave.
Vaša pozícia je skôr manažérska. Nechýbajú vám pacienti, priamy kontakt s nimi?
V tomto projekte mám veľký priestor, ale beriem ho s pokorou. Som si vedomá, že všetko, čo teraz robíme, pripravujeme a vylepšujeme, bude v konečnom dôsledku pre pacientov. Tým chcem povedať, že vlastne stále stojím na strane pacientov, aj keď táto práca má inú dynamiku. Snažíme sa zlepšiť úroveň starostlivosti, pretože každý jeden z nás sa môže dostať do situácie, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť.
CV
Alena Kendrick
Po SZŠ v Pardubiciach pracovala 7 rokov vo FN Hradec Králové, potom odišla na dva roky do Spojených arabských emirátov. Následne sa na 4 roky vrátila do ČR a potom smerovala do Saudskej Arábie. Od začiatku roku 2019 pôsobí vo funkcii námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť v novovznikajúcej nemocnici na Boroch. Je členkou projektového tímu pre túto nemocnicu.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Jana Andelová, ZdN