Pred niekoľkými týždňami vyšiel prieskum, podľa ktorého si až 94 % Slovákov myslí, že nedostatok financií v zdravotníctve má dosah na pacientov. V čom?
Vždy to má dosah, pacienti si uvedomujú, že každé tretie, štvrté euro v priamych platbách vynakladá na zdravotnú starostlivosť pacient. Aj preto sme už žiadali, aby sa zmapoval aj sociálny dosah na pacientov.
Pretože zdravotníctvo zďaleka nemáme zadarmo, nárast doplatkov za lieky a priamych platieb je každoročne zhruba o 5 percent. Potom sú platby za rôzne nadštandardné služby, ktoré síce nie sú v rozpore so zákonom, ale pacient z roka na rok pociťuje, že dopláca viac, a obáva sa, že liečba a zdravotná starostlivosť budú ešte viac nedostupné.
Pacientov najviac trápia dlhé čakacie lehoty aj zvyšujúce sa doplatky či neoprávnené poplatky pacientov. Máte aj vy takúto spätnú väzbu?
Pacienti sa v rámci poradenstva na nás často obracajú s tým, že síce majú pocit, že doplatok je neoprávnený, ale nebudú sa sťažovať, lebo majú obavu, že pri nedostatku lekárov o toho svojho prídu a ťažko si nájdu iného. Takže pacient je čoraz viac zastrčený v kúte. Domáhať sa svojich práv sa však dá aj slušnou cestou.
Žiaľ, mnohí pacienti svoje práva ani nepoznajú.
Okrem potreby poznať svoje práva poukazujeme tiež na to, že je potrebné poznať aj svoje povinnosti, že pacienti majú povinnosť voči sebe a musia prevziať povinnosť za vlastné zdravie. A to sú prevencie, dodržiavanie liečby či hygienicko-epidemiologických režimov a podobne.
Pacient je u nás stále len pasívny prijímateľ zdravotnej starostlivosti. A to nie je dobré.
Čo s tým?
Snažíme sa pacientov edukovať tak v oblasti práv, ako aj povinností. Naším cieľom je zlepšovať vzťahy medzi zdravotníkmi a pacientmi, pretože komunikácia a vzájomná dôvera sú veľmi dôležité pri každej liečbe, je to 50 percent úspechu liečby.
Bolo by dobré, aby sa aj pacienti naučili otvorene pýtať sa, i keď vieme, že za 7 – 8 minút, maximálne 15 minút, koľko má lekár na pacienta, nie je veľa priestoru na diskusiu a otázky. A tiež, aby otázky pacientov boli cielené a zamerané na diagnózu.
Na druhej strane si musíme povedať, že máme novú skupinu pacientov, a to pacienti na Googli, ktorí sú často zdiagnostikovaní skôr, ako prídu k lekárovi. Vtedy tam tá dôvera chýba. Navyše, nároky pacientov stúpajú, je potrebné si na to zvyknúť, a nároky stúpajú tak na zdravotníkov, ako aj na materiálno-technické vybavenie, pacienti už dnes vedia porovnávať iné zahraničné systémy so slovenským, majú svoje skúsenosti.
Je preto potrebné naučiť pacientov, že v systéme, tak ako je nastavený, mnohokrát nenesú priamu zodpovednosť lekári, sestry a zdravotníci, ale regulátor a politické, populistické rozhodnutia a sľuby. A ten negatívny dosah pociťujeme všetci.
Obávam sa, že ak nezačnú politici hovoriť ľuďom pravdu, na čo náš zdravotný systém finančne má, pretože ľudia pociťujú, že zďaleka nie je bezplatný a často ide o skryté platby, o ktorých nikto nehovorí, tak ťažko budeme budovať lepší a vyspelejší zdravotnícky systém, ktorého súčasťou je každý z nás.
Starší prieskum však ukázal, že pacienti sú ochotní platiť poplatky napríklad za prednostné vyšetrenie. Vláda však namiesto toho, aby v poplatkoch urobila poriadok, ich zrušila a bývalý minister navrhol namiesto toho doplnkové ambulantné hodiny, ktoré využíva minimum lekárov.
Sú málo využívané preto, lebo lekári tvrdia, že sú preťažení a v poobedňajších hodinách už nevládzu vyšetriť ďalších pacientov.
Stojím si však za tým, že doplnkové ambulantné hodiny neboli zlé. Ten, kto potreboval vyšetrenie v poobedňajších hodinách, si mohol režim prispôsobiť pracovnému režimu a osobným potrebám.
Doplnkové ambulantné hodiny tiež mohli slúžiť ako druhý názor lekára. Samotný návrh teda nebol zlý, ale pri tom, ako máme postavený a personálne poddimenzovaný ambulantný systém, je nepoužiteľný.
A čo by sa malo zmeniť?
Vrátim sa ku stratifikácii, je to prvý návrh postupných a systémových krokov, ktoré by mali nadväzovať aj na ambulancie. Pretože stratifikácia nie je len o tom, že budeme len prepočítavať výkony v nemocniciach a budeme zriaďovať nemocnice 1., 2. a 3. typu.
Práve ambulancie sú vstupnou bránou do nášho systému. Áno, centrálnym bodom sú síce nemocnice, ale potrebné sú systémové zmeny, ktoré sa musia dotknúť aj ambulancií, integrovanej, následnej a dlhodobej starostlivosti. Preto sme stratifikáciu uvítali, ale ťažko povedať, či bude realizovaná.
Uvidíme, či zvíťazí zdravý rozum u politikov, či schvália prvú systémovú zmenu, ktorá môže byť oporou pre nás všetkých na desaťročie.
Šéf LOZ vo svojom blogu, kde analyzoval stratifikáciu, uviedol, že sa mu, citujem, „nepáči pozadie, ktoré reformu pretláča – akože pacientska organizácia, financovaná hlavne z ministerstva zdravotníctva a firmami Penty, Asociácia nemocníc so silným vplyvom Sveta zdravia a Združenie zdravotných poisťovní“. Tak ako, ste financovaní Pentou a MZ SR, a preto podporujete stratifikáciu?
Otvorene musím povedať, že takéto napádania sú nedôstojné a trápne, tá roztrieštenosť systému a stavanie sa jednej skupiny proti druhej, znevažovanie práce odborníkov a analytikov smeruje len k chaosu a nejednotným požiadavkám a je smutné, ak sa takto vyjadruje lekár, ktorý by mal mať v centre pozornosti v prvom rade pacienta.
Čo sa týka našej organizácie, sme transparentní a všetky informácie, či už zápisnice, výročné správy, etický kódex a podobne, si každý môže nájsť na našej webovej stránke a pochopí, ako sme podporovaní.
Žijeme ako všetky občianske a naše pacientske združenia z ruky do úst. Pri pohľade na webovú stránku LOZ to až také jasné nie je.
Komunikujeme s každým s cieľom zlepšovania postavenia pacientov s orgánmi štátnej správy a samosprávy, so zdravotnými poisťovňami, s poskytovateľmi, nemocnicami, výrobcami liekov a zdravotníckych pomôcok, odbornými spoločnosťami, vzdelávacími inštitúciami, analytikmi, politikmi, pričom si zachovávame svoju apolitickosť, nezávislosť, a našou snahou je, aby sa pacient dostal do centra záujmu všetkých kľúčových hráčov.
Vrátim sa ešte k prieskumu. Podľa pacientov by mali byť poskytovatelia zdravotnej starostlivosti za svoju prácu spravodlivo odmeňovaní. V opačnom prípade sú výsledkom dlhé čakacie lehoty, zbytočné a neoprávnené poplatky, preháňanie, ale aj diskriminácia pacientov, pričom je kvalita zdravotnej starostlivosti často podľa pacientov podmienená mierou známostí s lekármi. To nie je lichotivý obraz.
Som veľmi rada, že máme prieskum o tom, ako naše zdravotníctvo vnímajú pacienti, a, žiaľ, vidno z neho, že korupčné prostredie a známosti sú stále u nás zakorenené. Dnes každý povie, že ak sa štandardne vyberie k špecialistovi alebo na plánovanú hospitalizáciu, že to nefunguje.
Sú aj pozitívne skúsenosti, ale tých je menej. Tento prieskum ukazuje, že na to, aby to prostredie bolo transparentnejšie, je potrebné aj tých zdravotníkov zaplatiť, je potrebné vytvoriť im také podmienky, aby nám neodchádzali do zahraničia.
Lebo dnes to často už nie sú mzdy, ale skôr pracovné podmienky, medziľudské vzťahy aj pohľad spoločnosti na zdravotnícke povolania, čo ich odrádza ostať na Slovensku. Ak chceme, aby naše zdravotníctvo bolo vnímané inak, je potrebné urobiť ešte mnoho krokov.
Čo sa týka úplatkov, veľmi ťažko sa to dokazuje. Vrhá to zlé svetlo na lekárov a zdravotníkov a aj oni sami by radi odkryli tú korupciu, pretože ťažko sa pracuje pod takým spoločenským tlakom, že to sú tí skorumpovaní, pritom to nemusí byť vždy pravda. Boli tu nie veľmi úspešné rôzne pokusy, ako korupciu zlikvidovať.
Pred desaťročiami aj okolité štáty boli na tom podobne. Konkrétne Rakúšania vymysleli kasičku na kávu, dal ten, kto chcel, a úplne sa toho vzdali. V tomto však musí byť celospoločenská dohoda, ľudia by mali pochopiť, že tadiaľ cesta asi dlho nepovedie.
Bude potrebné hľadať iné zdroje financovania zdravotníctva, a ako sme už spomenuli, ľudia sa ani nebránia niečo si priplatiť, ale chcú vedieť, čo za to dostanú, akú pridanú hodnotu. A, žiaľ, myslím si, že dnes to nevie poriadne ani náš štát.
Navyše, trestnoprávnu dohru majú len prípady ako zobratie 20- či 50-eurového úplatku či domácej kačice. Pritom omnoho vyššie sumy „lietajú“ napríklad pri náročných operáciách, kde sa taxy pohybujú údajne v desiatkach tisíc eur.
Veľmi ťažko sa to dokazuje. Myslím si, že ani lekár nenatŕča ruku, ani sestra, že dostane bonboniéru či kávu. Nikto to nečaká. Dlho sa o tom diskutuje, či aj kvet alebo bonboniéra je úplatok. Je to akýsi prejav pozornosti, ale určite, ak by ho pacienti nedali, nemyslím si, že by na nich celý personál zazeral.
Skôr naopak, medziľudské vzťahy zohrávajú kľúčovú úlohu, lebo ak prídeme k lekárovi štýlom, že doslova vyrazíme dvere, bez pozdravu a štýlom, že to je vaša povinnosť, že tam cítiť nadradenosť a nedôveru, tak nemôžeme očakávať ústretové správanie, hoci zdravotníci sa snažia chápať to, že za tým môže byť bolesť, strach. Ale zase na druhej strane aj zdravotníci, ak sú preťažení, dá sa to povedať aj s úsmevom na tvári a slušne.
Pacienta vieme v nemocnici slušne privítať, predstaviť sa, aby tu bolo to človečenstvo. Pacienti sa totiž často sťažujú ani nie tak na tú odbornosť, ale na komunikáciu. Som rada, že dnes komunikácii venujú veľa priestoru už mnohí poskytovatelia aj samotní lekári. Komunikácii a etike by sa malo venovať viac pozornosti už počas štúdia zdravotníckych pracovníkov.
Máme málo lekárov a sestier, veľa pacientov. Lekár nemá veľa času na pacienta, je nervózny, potom je nervózny aj pacient a konflikt je na svete. Ako z toho začarovaného kruhu von?
No určite budeme potrebovať viac lekárov aj sestier, ale dôležité je strategické plánovanie ľudských zdrojov. A to nám chýba.
Máme napríklad vyššie územné celky a v rámci nich odbory zdravotníctva. Každý vie, aké má potreby v nemocniciach a podobne. Veď my vieme, aká je veková štruktúra v kraji, máme dáta z NCZI. Sú krajiny, ako napríklad Kanada, kde si okrem lôžok a výkonov plánujú aj ľudské zdroje.
Povedia si, že z tohto regiónu o päť rokov odíde XY sestier a XY lekárov, a začnú už teraz pripravovať študijné odbory tak, že dajú presne kvóty, ktoré budú o päť rokov potrebovať, aby tých študentov mali. Alebo motivačné štipendiá, o ktorých sa teraz hovorí, na nich sa môžu podieľať aj MZ SR, aj VÚC. Niektorí sa už aj podieľajú.
Plánovanie ľudských zdrojov je dôležité. Prípadne takéto prieskumy, ako robíme my medzi pacientmi, sa dajú urobiť medzi lekármi či sestrami, s čím sú spokojní, s čím nie, čo by ich motivovalo, čo im chýba a podobne.
Verím, že tak, ako sa urobil legislatívny návrh stratifikácie, tak sa pripraví aj stratégia ľudských zdrojov, sú to prepojené nádoby.
Sťažujú sa vám niekedy aj lekári na pacientov? Mnohí pacienti poznajú svoje práva a dožadujú sa ich, ale majú aj svoje povinnosti. A tie nie vždy dodržiavajú.
Sťažujú sa nám aj lekári. Napríklad jedna ambulantná lekárka ma veľmi prosila, aby som vysvetľovala pacientom, že je mnoho takých lekárov, ktorí milujú svoju prácu.
A aby v nich nevideli len to nevyhnutné zlo, ale aby v prvom rade videli v nich ľudí, ktorí si vybrali svoje povolanie kvôli láske k ľuďom a kvôli tomu, že im chcú pomáhať. Ďalší bod je netrpezlivosť, štýlom „ja to chcem a vy ste povinný“, potom sú to tlaky na lekárov, aby predpísali antibiotiká alebo iný liek.
Lebo ak ho nepredpíše, je zlý lekár. Potom je to nedôvera, napríklad do ambulancie obvodného lekára príde pacient s tým, že chce len výmenný lístok k špecialistovi, odmieta vyšetrenie u neho, pritom jeho zdravotný problém by vyriešil aj jeho obvodný lekár. Máme aj podivné sťažnosti od pacientov.
Aké napríklad?
Napísala nám pacientka, že bola objednaná na presnú hodinu a čakala 15 minút. S lekárkou sa preto pohádala a žiadala v rámci poradenstva, aby sme jej vybrali zdravotnú kartu, lebo chce zmeniť lekára. Vždy som apelovala aj na zdravotníkov, že tak, ako by pacienti mali poznať svoje práva, tak aj zdravotníci by mali poznať legislatívu, ktorá je alfou a omegou pri výkone povolania.
Mala som napríklad otázku od lekára s dlhoročnou praxou, či môže odmietnuť agresívneho pacienta. Zákon o poskytovateľoch pritom hovorí jasne, že lekár môže odmietnuť pacienta aj bez udania dôvodu kvôli preťaženosti a podobne.
Na druhej strane pacienti, ktorí utrpeli ujmu na zdraví a ťažké straty, očakávajú od lekárov a zdravotníkov, aby nezakrývali chyby pri odborných pochybeniach a netolerovali neetické správanie, aby sme mali nástroje nielen na sankcie a právne postihy, ale aj na zamedzenie pochybeniam.
Nespochybniteľné je, že by sme si mali vážiť našich lekárov aj naše sestry a zdravotníkov, že aj napriek nie ľahkým podmienkam tu ostali a robia svoju prácu vysokoodborne a s láskou.
Vždy to má dosah, pacienti si uvedomujú, že každé tretie, štvrté euro v priamych platbách vynakladá na zdravotnú starostlivosť pacient. Aj preto sme už žiadali, aby sa zmapoval aj sociálny dosah na pacientov.
Pretože zdravotníctvo zďaleka nemáme zadarmo, nárast doplatkov za lieky a priamych platieb je každoročne zhruba o 5 percent. Potom sú platby za rôzne nadštandardné služby, ktoré síce nie sú v rozpore so zákonom, ale pacient z roka na rok pociťuje, že dopláca viac, a obáva sa, že liečba a zdravotná starostlivosť budú ešte viac nedostupné.
Pacientov najviac trápia dlhé čakacie lehoty aj zvyšujúce sa doplatky či neoprávnené poplatky pacientov. Máte aj vy takúto spätnú väzbu?
Pacienti sa v rámci poradenstva na nás často obracajú s tým, že síce majú pocit, že doplatok je neoprávnený, ale nebudú sa sťažovať, lebo majú obavu, že pri nedostatku lekárov o toho svojho prídu a ťažko si nájdu iného. Takže pacient je čoraz viac zastrčený v kúte. Domáhať sa svojich práv sa však dá aj slušnou cestou.
Žiaľ, mnohí pacienti svoje práva ani nepoznajú.
Okrem potreby poznať svoje práva poukazujeme tiež na to, že je potrebné poznať aj svoje povinnosti, že pacienti majú povinnosť voči sebe a musia prevziať povinnosť za vlastné zdravie. A to sú prevencie, dodržiavanie liečby či hygienicko-epidemiologických režimov a podobne.
Pacient je u nás stále len pasívny prijímateľ zdravotnej starostlivosti. A to nie je dobré.
Čo s tým?
Snažíme sa pacientov edukovať tak v oblasti práv, ako aj povinností. Naším cieľom je zlepšovať vzťahy medzi zdravotníkmi a pacientmi, pretože komunikácia a vzájomná dôvera sú veľmi dôležité pri každej liečbe, je to 50 percent úspechu liečby.
Bolo by dobré, aby sa aj pacienti naučili otvorene pýtať sa, i keď vieme, že za 7 – 8 minút, maximálne 15 minút, koľko má lekár na pacienta, nie je veľa priestoru na diskusiu a otázky. A tiež, aby otázky pacientov boli cielené a zamerané na diagnózu.
Na druhej strane si musíme povedať, že máme novú skupinu pacientov, a to pacienti na Googli, ktorí sú často zdiagnostikovaní skôr, ako prídu k lekárovi. Vtedy tam tá dôvera chýba. Navyše, nároky pacientov stúpajú, je potrebné si na to zvyknúť, a nároky stúpajú tak na zdravotníkov, ako aj na materiálno-technické vybavenie, pacienti už dnes vedia porovnávať iné zahraničné systémy so slovenským, majú svoje skúsenosti.
Je preto potrebné naučiť pacientov, že v systéme, tak ako je nastavený, mnohokrát nenesú priamu zodpovednosť lekári, sestry a zdravotníci, ale regulátor a politické, populistické rozhodnutia a sľuby. A ten negatívny dosah pociťujeme všetci.
Obávam sa, že ak nezačnú politici hovoriť ľuďom pravdu, na čo náš zdravotný systém finančne má, pretože ľudia pociťujú, že zďaleka nie je bezplatný a často ide o skryté platby, o ktorých nikto nehovorí, tak ťažko budeme budovať lepší a vyspelejší zdravotnícky systém, ktorého súčasťou je každý z nás.
Starší prieskum však ukázal, že pacienti sú ochotní platiť poplatky napríklad za prednostné vyšetrenie. Vláda však namiesto toho, aby v poplatkoch urobila poriadok, ich zrušila a bývalý minister navrhol namiesto toho doplnkové ambulantné hodiny, ktoré využíva minimum lekárov.
Sú málo využívané preto, lebo lekári tvrdia, že sú preťažení a v poobedňajších hodinách už nevládzu vyšetriť ďalších pacientov.
Stojím si však za tým, že doplnkové ambulantné hodiny neboli zlé. Ten, kto potreboval vyšetrenie v poobedňajších hodinách, si mohol režim prispôsobiť pracovnému režimu a osobným potrebám.
Doplnkové ambulantné hodiny tiež mohli slúžiť ako druhý názor lekára. Samotný návrh teda nebol zlý, ale pri tom, ako máme postavený a personálne poddimenzovaný ambulantný systém, je nepoužiteľný.
A čo by sa malo zmeniť?
Vrátim sa ku stratifikácii, je to prvý návrh postupných a systémových krokov, ktoré by mali nadväzovať aj na ambulancie. Pretože stratifikácia nie je len o tom, že budeme len prepočítavať výkony v nemocniciach a budeme zriaďovať nemocnice 1., 2. a 3. typu.
Práve ambulancie sú vstupnou bránou do nášho systému. Áno, centrálnym bodom sú síce nemocnice, ale potrebné sú systémové zmeny, ktoré sa musia dotknúť aj ambulancií, integrovanej, následnej a dlhodobej starostlivosti. Preto sme stratifikáciu uvítali, ale ťažko povedať, či bude realizovaná.
Uvidíme, či zvíťazí zdravý rozum u politikov, či schvália prvú systémovú zmenu, ktorá môže byť oporou pre nás všetkých na desaťročie.
Šéf LOZ vo svojom blogu, kde analyzoval stratifikáciu, uviedol, že sa mu, citujem, „nepáči pozadie, ktoré reformu pretláča – akože pacientska organizácia, financovaná hlavne z ministerstva zdravotníctva a firmami Penty, Asociácia nemocníc so silným vplyvom Sveta zdravia a Združenie zdravotných poisťovní“. Tak ako, ste financovaní Pentou a MZ SR, a preto podporujete stratifikáciu?
Otvorene musím povedať, že takéto napádania sú nedôstojné a trápne, tá roztrieštenosť systému a stavanie sa jednej skupiny proti druhej, znevažovanie práce odborníkov a analytikov smeruje len k chaosu a nejednotným požiadavkám a je smutné, ak sa takto vyjadruje lekár, ktorý by mal mať v centre pozornosti v prvom rade pacienta.
Čo sa týka našej organizácie, sme transparentní a všetky informácie, či už zápisnice, výročné správy, etický kódex a podobne, si každý môže nájsť na našej webovej stránke a pochopí, ako sme podporovaní.
Žijeme ako všetky občianske a naše pacientske združenia z ruky do úst. Pri pohľade na webovú stránku LOZ to až také jasné nie je.
Komunikujeme s každým s cieľom zlepšovania postavenia pacientov s orgánmi štátnej správy a samosprávy, so zdravotnými poisťovňami, s poskytovateľmi, nemocnicami, výrobcami liekov a zdravotníckych pomôcok, odbornými spoločnosťami, vzdelávacími inštitúciami, analytikmi, politikmi, pričom si zachovávame svoju apolitickosť, nezávislosť, a našou snahou je, aby sa pacient dostal do centra záujmu všetkých kľúčových hráčov.
Vrátim sa ešte k prieskumu. Podľa pacientov by mali byť poskytovatelia zdravotnej starostlivosti za svoju prácu spravodlivo odmeňovaní. V opačnom prípade sú výsledkom dlhé čakacie lehoty, zbytočné a neoprávnené poplatky, preháňanie, ale aj diskriminácia pacientov, pričom je kvalita zdravotnej starostlivosti často podľa pacientov podmienená mierou známostí s lekármi. To nie je lichotivý obraz.
Som veľmi rada, že máme prieskum o tom, ako naše zdravotníctvo vnímajú pacienti, a, žiaľ, vidno z neho, že korupčné prostredie a známosti sú stále u nás zakorenené. Dnes každý povie, že ak sa štandardne vyberie k špecialistovi alebo na plánovanú hospitalizáciu, že to nefunguje.
Sú aj pozitívne skúsenosti, ale tých je menej. Tento prieskum ukazuje, že na to, aby to prostredie bolo transparentnejšie, je potrebné aj tých zdravotníkov zaplatiť, je potrebné vytvoriť im také podmienky, aby nám neodchádzali do zahraničia.
Lebo dnes to často už nie sú mzdy, ale skôr pracovné podmienky, medziľudské vzťahy aj pohľad spoločnosti na zdravotnícke povolania, čo ich odrádza ostať na Slovensku. Ak chceme, aby naše zdravotníctvo bolo vnímané inak, je potrebné urobiť ešte mnoho krokov.
Čo sa týka úplatkov, veľmi ťažko sa to dokazuje. Vrhá to zlé svetlo na lekárov a zdravotníkov a aj oni sami by radi odkryli tú korupciu, pretože ťažko sa pracuje pod takým spoločenským tlakom, že to sú tí skorumpovaní, pritom to nemusí byť vždy pravda. Boli tu nie veľmi úspešné rôzne pokusy, ako korupciu zlikvidovať.
Pred desaťročiami aj okolité štáty boli na tom podobne. Konkrétne Rakúšania vymysleli kasičku na kávu, dal ten, kto chcel, a úplne sa toho vzdali. V tomto však musí byť celospoločenská dohoda, ľudia by mali pochopiť, že tadiaľ cesta asi dlho nepovedie.
Bude potrebné hľadať iné zdroje financovania zdravotníctva, a ako sme už spomenuli, ľudia sa ani nebránia niečo si priplatiť, ale chcú vedieť, čo za to dostanú, akú pridanú hodnotu. A, žiaľ, myslím si, že dnes to nevie poriadne ani náš štát.
Navyše, trestnoprávnu dohru majú len prípady ako zobratie 20- či 50-eurového úplatku či domácej kačice. Pritom omnoho vyššie sumy „lietajú“ napríklad pri náročných operáciách, kde sa taxy pohybujú údajne v desiatkach tisíc eur.
Veľmi ťažko sa to dokazuje. Myslím si, že ani lekár nenatŕča ruku, ani sestra, že dostane bonboniéru či kávu. Nikto to nečaká. Dlho sa o tom diskutuje, či aj kvet alebo bonboniéra je úplatok. Je to akýsi prejav pozornosti, ale určite, ak by ho pacienti nedali, nemyslím si, že by na nich celý personál zazeral.
Skôr naopak, medziľudské vzťahy zohrávajú kľúčovú úlohu, lebo ak prídeme k lekárovi štýlom, že doslova vyrazíme dvere, bez pozdravu a štýlom, že to je vaša povinnosť, že tam cítiť nadradenosť a nedôveru, tak nemôžeme očakávať ústretové správanie, hoci zdravotníci sa snažia chápať to, že za tým môže byť bolesť, strach. Ale zase na druhej strane aj zdravotníci, ak sú preťažení, dá sa to povedať aj s úsmevom na tvári a slušne.
Pacienta vieme v nemocnici slušne privítať, predstaviť sa, aby tu bolo to človečenstvo. Pacienti sa totiž často sťažujú ani nie tak na tú odbornosť, ale na komunikáciu. Som rada, že dnes komunikácii venujú veľa priestoru už mnohí poskytovatelia aj samotní lekári. Komunikácii a etike by sa malo venovať viac pozornosti už počas štúdia zdravotníckych pracovníkov.
Máme málo lekárov a sestier, veľa pacientov. Lekár nemá veľa času na pacienta, je nervózny, potom je nervózny aj pacient a konflikt je na svete. Ako z toho začarovaného kruhu von?
No určite budeme potrebovať viac lekárov aj sestier, ale dôležité je strategické plánovanie ľudských zdrojov. A to nám chýba.
Máme napríklad vyššie územné celky a v rámci nich odbory zdravotníctva. Každý vie, aké má potreby v nemocniciach a podobne. Veď my vieme, aká je veková štruktúra v kraji, máme dáta z NCZI. Sú krajiny, ako napríklad Kanada, kde si okrem lôžok a výkonov plánujú aj ľudské zdroje.
Povedia si, že z tohto regiónu o päť rokov odíde XY sestier a XY lekárov, a začnú už teraz pripravovať študijné odbory tak, že dajú presne kvóty, ktoré budú o päť rokov potrebovať, aby tých študentov mali. Alebo motivačné štipendiá, o ktorých sa teraz hovorí, na nich sa môžu podieľať aj MZ SR, aj VÚC. Niektorí sa už aj podieľajú.
Plánovanie ľudských zdrojov je dôležité. Prípadne takéto prieskumy, ako robíme my medzi pacientmi, sa dajú urobiť medzi lekármi či sestrami, s čím sú spokojní, s čím nie, čo by ich motivovalo, čo im chýba a podobne.
Verím, že tak, ako sa urobil legislatívny návrh stratifikácie, tak sa pripraví aj stratégia ľudských zdrojov, sú to prepojené nádoby.
Sťažujú sa vám niekedy aj lekári na pacientov? Mnohí pacienti poznajú svoje práva a dožadujú sa ich, ale majú aj svoje povinnosti. A tie nie vždy dodržiavajú.
Sťažujú sa nám aj lekári. Napríklad jedna ambulantná lekárka ma veľmi prosila, aby som vysvetľovala pacientom, že je mnoho takých lekárov, ktorí milujú svoju prácu.
A aby v nich nevideli len to nevyhnutné zlo, ale aby v prvom rade videli v nich ľudí, ktorí si vybrali svoje povolanie kvôli láske k ľuďom a kvôli tomu, že im chcú pomáhať. Ďalší bod je netrpezlivosť, štýlom „ja to chcem a vy ste povinný“, potom sú to tlaky na lekárov, aby predpísali antibiotiká alebo iný liek.
Lebo ak ho nepredpíše, je zlý lekár. Potom je to nedôvera, napríklad do ambulancie obvodného lekára príde pacient s tým, že chce len výmenný lístok k špecialistovi, odmieta vyšetrenie u neho, pritom jeho zdravotný problém by vyriešil aj jeho obvodný lekár. Máme aj podivné sťažnosti od pacientov.
Aké napríklad?
Napísala nám pacientka, že bola objednaná na presnú hodinu a čakala 15 minút. S lekárkou sa preto pohádala a žiadala v rámci poradenstva, aby sme jej vybrali zdravotnú kartu, lebo chce zmeniť lekára. Vždy som apelovala aj na zdravotníkov, že tak, ako by pacienti mali poznať svoje práva, tak aj zdravotníci by mali poznať legislatívu, ktorá je alfou a omegou pri výkone povolania.
Mala som napríklad otázku od lekára s dlhoročnou praxou, či môže odmietnuť agresívneho pacienta. Zákon o poskytovateľoch pritom hovorí jasne, že lekár môže odmietnuť pacienta aj bez udania dôvodu kvôli preťaženosti a podobne.
Na druhej strane pacienti, ktorí utrpeli ujmu na zdraví a ťažké straty, očakávajú od lekárov a zdravotníkov, aby nezakrývali chyby pri odborných pochybeniach a netolerovali neetické správanie, aby sme mali nástroje nielen na sankcie a právne postihy, ale aj na zamedzenie pochybeniam.
Nespochybniteľné je, že by sme si mali vážiť našich lekárov aj naše sestry a zdravotníkov, že aj napriek nie ľahkým podmienkam tu ostali a robia svoju prácu vysokoodborne a s láskou.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Katarína Lovasová, šéfredaktorka ZdN