Reforma ZZS priniesla aj chorobu

Bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac (2002 – 2006) sa v článku zamýšľal nad históriou výberu prevádzkovateľov záchraniek z čias jeho ministrovania a zároveň priblížil niektoré podrobnosti o reforme záchrannej služby ako takej. Ťažko povedať, či nevedome, alebo zámerne, uvádza mnohé nesprávne, nepresné a zavádzajúce tvrdenia.

Tak teda postupne. Pán Zajac začína financovaním personálu novovzniknutých záchraniek: „Aby sme zabezpečili záujem ľudí pracovať na záchranke, bol cieľ, ktorý sme nazvali 40 – 30 – 20. Išlo o to, aby lekár v čistom zarábal 40-tisíc korún, záchranár 30-tisíc a šofér 20-tisíc korún. Priemerná mzda pritom v roku 2004 bola 17 274 Sk v hrubom!“ Tento cieľ vo väčšine prípadov zostal len cieľom na papieri, avšak pomerne dobre obhajoval výšku ministrom nastavených paušálnych platieb pre prevádzkovateľov záchraniek. V skutočnosti mzdy záchranárov nedosahovali takéto čísla ani v roku 2008, štyri roky po reforme. Osobne som v tom období ako záchranár zarábal 12-tisíc korún v čistom. V regióne pod Tatrami tieto čísla ledva presahovali 15-tisíc a k hranici 17-tisíc sa blížili len vyvolení. Záchranári teda pracovali za menej ako polovicu „cieľa“, s ktorým bolo financovanie záchraniek nastavené a ledva sa blížili k priemernej mzde v tom čase. O vodičoch ani nehovoriac. Pán exminister tvorbu tejto mzdovej politiky nechal výlučne na trh bez ďalšej regulácie. A viacerým to zaručene vyhovovalo, keďže medzi plánom a realitou vznikla dostatočná „vata“.
 
Pán exminister sa k platom vracia ešte v časti, kde opisuje úpadok záchrannej služby. „Mzdové pomery sa upravovali tak pomaly, že dnes ľudia v záchrannej službe pracujú za hlboko podpriemerné platy. Dnešný príjem záchranára v hrubom je 1 000 eur, a to je menej, ako sme plánovali na rok 2005.“ Takže takto, pán Zajac: k naplneniu vašich plánov s platmi záchranárov došlo na jar 2019, keď mzdy záchranárov presiahli v čistom magickú tisíceurovú hranicu. 15 rokov po vašej reforme! Aj to len vďaka zásahu iniciátora (komory), regulátora (ministerstva), zákonodarcu (parlamentu) a peňazodarcu (poisťovní). Kde teda pätnásť rokov končili verejné financie určené na platy záchranárov?
 
Zavádzanie pokračuje aj ďalej: „Bolo definovaných zhruba 270 bodov, pričom dve tretiny boli obsadené RZP (záchranárske auto) s posádkou dvoch záchranárov a šoférom...“ Ďalej je v texte o úpadku záchranky: „Znížil sa počet členov posádky, napríklad záchranársku tvoria iba dvaja ľudia, jeden záchranár je súčasne aj šofér. Ale nosidlá majú dva konce...“ V týchto vetách je pravdou asi len to, že nosidlá majú dva konce. Reforma záchrannej služby prebehla v rokoch 2004 a 2005, pričom ešte za pôsobenia ministra Zajaca vydalo MZ SR v januári 2006 vyhlášku o podrobnostiach o záchrannej zdravotnej službe (č. 30/2006 Z. z.), ktorá už vtedy hovorila o posádke RZP bez lekára tvorenej dvoma členmi posádky (záchranárom alebo sestrou a záchranárom, alebo vodičom). Teda buď sa počet členov posádky RZP znížil ešte v roku 2005 (za pôsobenia pána ministra), alebo RZP trojčlenná nikdy nebola (teda minimálne nie od roku 2006 dodnes). Ak financovanie záchrannej služby podľa pána Zajaca v roku 2005 počítalo s tromi členmi RZP, z toho dvoma záchranármi a v skutočnosti legislatíva predpisovala len dvoch, tak potom tu máme ďalšiu „vatu“ najmenej za 240-tisíc korún na jednu stanicu RZP na mesiac.
 
No a „pikoška“ na záver: „Pritom máme v zákone, že na 95 % územia musia byť (posádky ZZS; pozn. autora) do 15 minút.“ Plošné pokrytie Slovenska záchrankou na 95 % krajiny do 15 minút od vyslania posádky ZZS bolo cieľom reformy a zbožným prianím jej autorov. Čo však autori zabudli, bolo dať túto povinnosť do zákona. Do zákona, ktorý sám pán vtedy minister Zajac tvoril a predkladal na vládu a do Národnej rady. A v žiadnom vašom zákone dodnes takáto povinnosť nie je, pán Zajac. Z publikovaných dát vyplýva, že v roku 2016 bolo pokrytie záchrankou do 15 minút zhruba na 83 percentách územia. Ak by sme mali v zákone povinnosť na úrovni 95 %, tak by dnes za 83 % asi niekto sedel. Či?
 
Reforma záchrannej zdravotnej služby z dielne exministra Rudolfa Zajaca nepochybne priniesla posun (k lepšiemu) pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti v teréne posádkami záchraniek. O tom asi niet pochýb. Reforma ZZS však priniesla aj chorobu výberu prevádzkovateľov ambulancií záchrannej služby, o ktorej autor v pôvodnom článku písal. A chorobu jej financovania. Je zvykom, že v prípade niektorých chorôb tieto dostanú meno po svojom objaviteľovi (napr. Alzheimerova, Parkinsonova či Chagasova choroba). Ak Rudolf Zajac hovorí, že výber prevádzkovateľov v súbehu s financovaním je „lukratívnou chorobou“, tak táto choroba by právom mala niesť jeho meno.