Ministerka nepredložila na vládu projekt stratifikácie, zdôvodňuje to tým, že musia počkať na prípravu zákona o dlhodobej starostlivosti a hlasovať sa bude o oboch návrhoch spoločne. Nie je to skôr nechuť ministerky pustiť sa do stratifikácie?
Na projekte stratifikácie pracovali všetky tri poisťovne, mnoho analytikov aj ministerstvo zdravotníctva a Inštitút zdravotnej politiky (IZP) a je nešťastím, že dôležitá reforma, na ktorej sa odviedol kus práce a na jej realizácii sa strávilo veľa času, sa neposunie ďalej. Hodnotím veľmi negatívne, ak sa jedno manažérske rozhodnutie – spustiť stratifikáciu, spája s iným cieľom – so zlepšením starostlivosti o dlhodobo chorých. Výsledkom je, že sa stratifikácia s najväčšou pravdepodobnosťou tak skoro nespustí. Osobne sa prikláňam k tomu, že spájať stratifikáciu s dlhodobou starostlivosťou v súčasnosti je nezmysel. Správne by bolo dotiahnuť jeden projekt, následne sa pozrieť na druhý projekt a ísť krok za krokom. Dnes sme v situácii, keď si nemôžeme dovoliť otáľať pri reformách a zmenách, v rámci súčasného stavu nemáme na čo čakať.
Čo nastane, ak stratifikácia nebude a nemocnice budú fungovať ako doteraz?
Súčasná situácia v sektore nemocníc sa bude zhoršovať. Do rozhodnutí sa bude vnášať viac politiky ako ratia a na konci dňa bude trpieť len pacient. Verejný tlak by mal preto smerovať na politikov a mal by sa nájsť niekto, kto bude mať v najbližšom čase záujem realizovať reformy. Teda nielen o nich rozprávať a získavať za ne politické body, ale naozaj ich exekvovať a meniť zdravotníctvo. Dnes si nemôžeme dovoliť čakať. Musíme začať veci meniť, rozprávať sa o riešeniach v rámci odborných tímov či analytikov a nájsť ľudí, ktorí majú záujem veci zmeniť.
To, že uviesť stratifikáciu do života nebude jednoduché, ukázalo už medzirezortné pripomienkovanie, v rámci ktorého padlo viacero pripomienok, aj zásadných, najmä zo strany lekárskych združení, a pôvodný návrh sa pozmenil. Dali by sa akceptovať?
Proces, akým bola stratifikácia nastavená, sa začal dobre. Len čo však do reformy začne vstupovať príliš veľa názorov, z projektu, ktorý je dobre rozbehnutý, vznikne niečo, čo sa minie cieľu, ktorý bol stanovený na začiatku. Zlyhalo to na tom, že samotný proces nebol adekvátne manažovaný ministerstvom zdravotníctva. Treba si definovať nejaký cieľ a diskutovať s ľuďmi, ktorí dávajú zásadné pripomienky, ktoré návrhy sú exekvovateľné dnes a ktoré neskôr. Len čo ministerstvo začne projekt, ktorý je v princípe veľmi jednoduchý, komplikovať, znižuje sa jeho uskutočniteľnosť. Z môjho pohľadu jediná vec, ktorá bola v rámci stratifikácie zásadná na pripomienkovanie, je centralizácia špecializácií a výkonov v rámci nemocníc.
Projekt mal veľkú šancu na úspech, keďže sa vzácne zhodli všetky tri poisťovne, odborníci aj analytici, dokonca aj mnohí riaditelia nemocníc. Nemá šancu uspieť aj po voľbách?
Chcem byť optimista a veriť, že bude mať šancu na úspech. Nechcem vstupovať do politiky, ale všetko je len o odvahe budúcej vlády a budúceho ministra meniť a reformovať systém. Dnes sme v stave, keď o veciach viac rozprávame, ako ich reálne robíme, a do sektora zdravotníctva vstupuje viac politika a krátkodobé ciele ako dlhodobá stratégia zlepšenia systému.
Chýbajú sestry, alarmujúca situácia je aj v ambulantnom sektore. Vláda situáciu len pláta, do ambulancií chce nasadiť praktické sestry, nedostatok lekárov chce riešiť rezidentským programom, ktorý je, ako sa zdá, fiaskom. Neexistuje komplexnejšie riešenie, ktoré by sa dalo urobiť teraz?
Neexistuje krátkodobé a rýchle riešenie. Existujú len riešenia, ktoré nás budú niečo stáť, či už čas, trpezlivosť, alebo aj peniaze. Nedostatok personálu a finančných zdrojov je fakt. Je čas sa o týchto problémoch a o riešeniach rozprávať otvorenejšie, aj keď budú komplikované a budú bolieť. Bude sa možno meniť spôsob, akým budú k tomu lekári, sestry aj pacienti pristupovať. Nielenže budú musieť istý čas viac pracovať alebo poskytovať iný druh výkonov, ale aj pacienti sa budú musieť naučiť prevencii a nejsť za každým výkonom do nemocnice a neočakávať od lekára, že všetko je akútny výkon. Je to o evanjelizácii všetkých, ktorí v sektore pracujú, a aby si aj pacienti uvedomili, čo môžu dostať. Jednoducho nefunguje trojčlenka: kvalita – dostupnosť – a všetko zadarmo. Aby to fungovalo, niekde treba z očakávaní ubrať, tieto zmeny možno naozaj budú trvať 5 – 10 rokov. Samotná stratifikácia mala priniesť výsledky zhruba o desať rokov. Neočakávajme teda, ak sme za posledných 20 – 25 rokov neinvestovali do infraštruktúry v zdravotníctve s kapitálovým dlhom 3 miliardy eur, ak sme neinvestovali peniaze do vzdelania, zabudli sme na reformy a sledovanie trendov, že výsledok príde zo dňa na deň.
Sú predsa nejaké spôsoby, ktoré dokážu aspoň čiastočne vyriešiť situáciu s nedostatkom lekárov, napríklad uľahčiť vstup zahraničných lekárov na Slovensko. Alebo po navýšení počtu študentov na lekárske fakulty urobiť to isté so sestrami na fakultách ošetrovateľstva.
Čo sa týka lekárov zo zahraničia, budem len rád, keď sa systém zjednoduší. Aj my si uvedomujeme, že celosvetový trend je globalizácia. Ľudia od nás odchádzajú na západ, mali by sme sa teda my otvoriť ľuďom z východu, nemyslím len z Ukrajiny, ale aj z iných krajín. Ak sa viac otvoríme, problém môžeme aspoň krátkodobo vyriešiť. Čo sa týka vyšších počtov študijných miest lekárov či sestier, treba si uvedomiť, že štúdium aj následná atestácia trvajú niekoľko rokov. Vyrieši to teda problém až o pár rokov. Treba sa však pozrieť, koľko študuje na LF slovenských študentov a koľko zahraničných. Mali by sme sa pozrieť aj na to, akým spôsobom prilákať lekárov a sestry, ktorí dnes pracujú v Česku, v Rakúsku a Nemecku, aké podmienky im musíme vytvoriť, aby sa vrátili späť. Tí ľudia sa chcú vrátiť späť, vidíme to aj pri spustení novej nemocnice na Boroch. Jediné, čo ich zaujíma, sú podmienky, v akých budú pracovať. Potrebujeme im dať perspektívu.
Keď ste už spomenuli Bory, vraj už teraz podpisujete zmluvy o budúcich zmluvách s lekármi či so sestrami.
Nie je to tak, je to mýtus. Tí ľudia dnes niekde pracujú a nebudú dva roky sedieť doma a čakať na novú nemocnicu. Je pravda, že so záujemcami aktívne komunikujeme, informujeme ich, v akom stave sme, aké programy v rámci nemocnice chceme spustiť. Všetko je to však len vo verbálnej rovine, pracovné zmluvy sa začnú uzatvárať možno pár mesiacov pred spustením nemocnice.
Koľkí ľudia sa vám už prihlásili?
Záujem je veľký, a to hlavne u lekárov. Tých by sme tam mali mať 250 a už dnes evidujeme záujem zo strany 400 až 500 lekárov, s ktorými aktívne komunikujeme. Aktívna komunikácia však neznamená, že všetci budú u nás pracovať alebo že o všetkých uvažujeme. V každom prípade sa veľkému záujmu veľmi tešíme.
A čo sestry?
Tam je nižší počet záujemcov, ale aktívne začneme s nimi komunikovať až neskôr, predpokladám o rok, rok a pol. U sestier sme teda v inom štádiu.
Hlásia sa skôr zo zahraničia alebo zo Slovenska?
Záujem je aj zo zahraničia, aj zo Slovenska.
A čo vekový priemer?
Osobne som sa stretol zhruba s 20 – 30 záujemcami a vekový priemer bol okolo 30 plus. Ale stretol som sa aj s pár docentmi, kde to bolo nad 50 rokov.
Takže záujem je aj zo strany docentov a profesorov? A sú medzi nimi aj lekári z UNB?
Áno, majú záujem. Otázka je, či majú záujem len o informácie, alebo aj o prácu. Boli medzi nimi aj z UNB. Aktívne tiež komunikujeme s lekármi z našej siete z regiónov. A veľký je záujem lekárov, ktorí dnes pracujú v Česku.
Naozaj im ponúkate dvojnásobné platy?
To je ďalší mýtus, ani neviem, ako vznikol. Musím však poctivo povedať, že v 90 percentách prípadov pri diskusii s lekármi otázka o plate ani nepadla. Vo väčšine prípadov informácie, ktoré si vymieňame, sú o pracovných podmienkach, čo sa v nemocnici bude robiť, aké programy sa rozbehnú, aké tímy sa budú vytvárať, aká bude možnosť kariérneho rastu, s akou medicínskou technikou a nástrojmi sa bude pracovať a podobne. V našich analýzach máme pripravené aj predbežné platové podmienky, ale tie sú na trhovej úrovni súčasných platov. Určite nebudú dvojnásobné, ale ani nižšie v porovnaní so súčasnými platmi bratislavského regiónu alebo v UNB.
Čiže budete ponúkať len lepšie pracovné podmienky, lepšie zariadenie a techniku?
Presne tak.
Takže tým padá ďalší mýtus, že lekárom ide len o vyššie platy.
Lekárom nejde v prvom rade o vyššie platy, chcú mať predovšetkým adekvátne podmienky. Chceme byť však zaujímaví aj v tejto oblasti, platy u nás budú približne o 10 – 15 percent vyššie ako plat konkurencie, napríklad v UNB, ale nie dvojnásobne.
Štát chcel kúpiť vašu nemocnicu na Boroch. Prekvapilo vás to?
Neprekvapilo nás, že nás premiér pozval na stretnutie a začal s nami rokovať. Predchádzali tomu totiž stretnutia s exministrom Tomášom Druckerom, ktoré sme iniciovali pár mesiacov po schválení projektu nemocnice na Boroch v Pente.
Prečo ste sa chceli s ním stretnúť?
Chceli sme mu predstaviť projekt. Myslím, že je legitímne, keď najväčší investor, ktorý ide do sektora zdravotníctva investovať 240 miliónov eur, predstaví regulátorovi koncept novej nemocnice. Takýchto stretnutí sme na ministerstve mali pár, možno tri, štyri, riešili sme hlavne to, ako koncept novej nemocnice zapadne do spádovej oblasti Bratislavy. Hneď na začiatku sme však deklarovali, že daná koncová nemocnica je zariadením Sveta zdravia a staviame ju pre našu sieť nemocníc a polikliník. Prečo? Lebo nám historicky bolo vyčítané, že o tých najnáročnejších pacientov sa nevieme postarať, že ich posielame mimo našej siete, a preto sme sa rozhodli prevziať zodpovednosť aj za tieto najťažšie diagnózy.
K čomu ste teda s exministrom dospeli?
Výsledkom diskusií s T. Druckerom bola zhoda, že v Bratislave je nadlôžkovosť okolo 1 000 – 1 500 lôžok a že je potrebné pripraviť projekt komplementárne s UNB alebo s ostatnými centrami, ktoré sú v Bratislave. A tam sa diskusia aj skončila, keďže na poste ministra nastala zmena a odvtedy sme stretnutie na MZ nemali. Takže od stretnutia s premiérom sme očakávali pokračovanie diskusií, ako nastaviť spoluprácu štát vs. súkromník. Vo svete to funguje, napríklad v Štokholme, vo Fínsku, aj v iných krajinách. Výsledok stretnutia nás však prekvapil, pretože to bolo postavené na hranu, v zmysle buď nám ju predáte, alebo s vami nebudeme spolupracovať. Osobne si myslím, že to bol pre slovenské zdravotníctvo zlý záver. Stále sme ochotní o spolupráci diskutovať a hľadať spoločné riešenie, ale fakt je, že koncová nemocnica na Boroch je pre sieť Svet zdravia. To, že bude v Bratislave, je výhodou pre Bratislavu a jej spádovú oblasť, keďže zdravotnú starostlivosť budeme poskytovať aj ľuďom, ktorí tu žijú.
Ďalším výsledkom stretnutí s exministrom mohla byť aj redukcia lôžok novej UNB z pôvodne zamýšľaných 1 200 lôžok asi na 650 lôžok.
To neviem. Minimálne sme sa zhodli, že lôžok je v Bratislave príliš veľa. Zhodli sme sa na tom, že s ústavnou starostlivosťou v Bratislave treba niečo robiť, a tiež na fakte, že nemocnica na Boroch má svoje miesto a svoju perspektívu. Tam sa diskusie skončili. Pre štát by mali byť jedinou premennou iba verejné zdroje, to znamená, koľko môže štát investovať do obnovy a výstavby nemocničných budov, pretože Bratislava nie je Slovensko a treba investovať na celom Slovensku. Zároveň platí, že verejné zdroje, to znamená výdavky zdravotných poisťovní, nemôžu zo dňa na deň narásť len preto, že súkromný investor ide investovať do Borov. Chceli sme teda diskutovať o takom riešení, aby bol výsledok najefektívnejší pre obe strany, a tým aj pre pacientov.
Premiér v rámci kritiky Penty povedal, že si vyberáte len hrozienka, teda finančne lukratívne špecializácie. Vyberáte? Pretože ťažiskové oblasti vašej nemocnice ako srdcovo-cievne, cievne mozgové ochorenia, neurochirurgia či onkológia naozaj patria nielen medzi tie, ktoré Slovákov najviac trápia, ale z hľadiska platieb od zdravotných poisťovní sú aj lepšie platené.
To je ďalší mýtus. Na výkony sa nepozeráme objektívom toho, ako sú ziskové alebo platené poisťovňami. Otázka tiež je, akým spôsobom sa pozerajú, či už premiér, alebo kritici na to, čo sú hrozienka. Veľakrát sa na to pozerajú, akým spôsobom sú kompenzované v rámci výkonov od poisťovní. Ale už nikto nepovie, aké ťažké je najnáročnejšie výkony financovať, či už v rámci personálu, materiálu, či technického vybavenia. Ak je niečo dobre platené zdravotnými poisťovňami, neznamená to, že je to aj najziskovejšie. V ich ponímaní sú síce príjmovo najlukratívnejšie, čo je pravda, ale na druhej strane už nehovoria, že sú aj najnákladnejšie. Navyše sú to aj najnáročnejšie výkony, ktoré zachraňujú ľudské životy, a teda aj zodpovednosť je tam najvyššia.
Nebude tam ani ODCH, ktoré tiež nie je najlacnejšie, aj keď je náročné, keďže tam často končia polymorbídni pacienti. Len je slabo platené od zdravotných poisťovní. Prečo nenájdeme ODCH na Boroch?
Pretože koncept novej nemocnice je postavený na krátkych hospitalizáciách pacientov.
Čo to znamená?
Znamená to, že v rámci nemocnice by mal byť pacient odoperovaný, následne by mal byť krátky čas monitorovaný, ale len čo je už mimo ohrozenia, mali by ho previezť do nemocníc, kde mu vedia dať následnú zdravotnú starostlivosť, buď vo forme ústavnej starostlivosti, alebo aj domáce prostredie. Je obrovský rozdiel, koľko stojí prevádzka zariadenia, kde je poskytovaná následná zdravotná starostlivosť a kde je poskytnutá akútna zdravotná starostlivosť, teda tie najnáročnejšie výkony. Následná zdravotná starostlivosť bude poskytnutá buď v regiónoch, odkiaľ pacient pochádza, napríklad aj v rámci iných zariadení našej siete alebo v rámci Bratislavy.
A kde v Bratislave? Tých zariadení je žalostne málo.
Máme predsa nemocnice ProCare Trnavské mýto a Medissimo, ktoré v budúcnosti pretransformujeme na takéto zariadenia a pacientom poskytnú následnú zdravotnú starostlivosť.
Kedy to chcete urobiť?
Po spustení Borov, plynulo tak, aby sme zabezpečili následnú zdravotnú starostlivosť.
Čiže sa budete snažiť tlačiť na menej dní hospitalizácie? Pretože v niektorých zariadeniach sa čas niekedy umelo predlžuje, aby to poisťovne uhradili.
Áno, je to presne o tom. Ak je všetko v rámci jednej nemocnice, priemerný čas hospitalizácie často vyskočí na osem dní. Je to totiž spriemerované a je v tom zarátaná aj priemerná následná zdravotná starostlivosť, kde sa čas môže vyšplhať aj na 15 dní, pričom čas operovania sú tri-štyri dni. A tak to automaticky narastie na osem dní. Len čo vytvoríme centrá excelentnosti, priemerný čas pobytu pacienta v nemocnici poklesne na 4-5 dní. Keď sa pacient presunie do zariadenia, kde bude poskytovaná následná zdravotná starostlivosť a ktoré bude prevádzkovo menej náročné, bude tam 6-7 dní. Nechceme dávať všetko do jedného balíka, chceme sa sústrediť na výkony, ktoré sú akútne, koncové.
Deklarujete, že zdravotná starostlivosť bude plne hradená zo zdravotného poistenia. Napriek tomu sa v rôznych ambulanciách platia poplatky typu za wifi, služby recepcie v ProCare a podobne. Nebudú podobné „nástrahy“ na pacientov aj v novej nemocnici?
Nechceme pacientom predkladať žiadne pasce. Verím, že budeme mať zmluvy so všetkými poisťovňami a som presvedčený, že každý pacient bude mať možnosť do nemocnice prísť, pričom výkony budú hradené zo zdrojov zdravotného poistenia. Ak si bude chcieť nejaký pacient doplatiť doplnkové nadštandardné služby ako napríklad občerstvenie, zábavný obsah na izbovom televízore, nebudeme mu v tom brániť. Samotná zdravotná starostlivosť vrátane jednolôžkového štandardu bude poskytovaná v podmienkach verejného zdravotného poistenia bezplatne.
Bratislavská nemocnica má byť akýmsi vyvrcholením vášho pôsobenia v zdravotníctve. Znamená to teda, že bude poslednou nemocnicou Penty na Slovensku?
Penta do dnešného dňa investovala do sektora zdravotníctva mimo akvizičných nákladov, na rekonštrukcie budov, na nákup prístrojov či na výstavbu nových nemocníc okolo 250 miliónov eur. Spolu s investíciou do nemocnice na Boroch to bude skoro pol miliardy. Myslím si, že je to dosť veľký balík peňazí, aby odpoveď znela, že nateraz je toho dosť. Pri týchto investíciách sa očakáva návratnosť o viac než 20 rokov. Máme dostatočnú sieť, aby sme dokázali ľuďom na Slovensku, že nemocnice vieme riadiť dobre, aj s primeraným ziskom a zároveň s primeranou kvalitou a bezpečnosťou pre pacienta a ohodnotením ľudí, ktorí tu pracujú. V horizonte 5 až 10 rokov však máme ešte čo robiť, aby sme dosiahli všetko, čo sme si naplánovali.
Nechystáte sa teda predať sieť nemocníc či nemocnicu na Boroch Číňanom, ktorí teraz vo veľkom investujú v Európe, tak ako sa obávajú vaši kritici?
Určite nie, takéto argumenty nedávajú zmysel. Opýtam sa inak, mal by záujem investor, ktorý investoval do sektora stovky miliónov eur a verí, že vie doň priniesť kvalitu a efektivitu, z toho sektora odísť? Keď vie, že návratnosť investície je najskôr po 20 rokoch? Navyše, takýto investor, ktorý by bol ochotný prebrať celú sieť nemocníc, by sa v zahraničí ani nenašiel.
Posledným ministrom, ktorý urobil nejaké zmeny, bol Rudolf Zajac. Čo potrebuje slovenské zdravotníctvo ako prvé akútne vyriešiť či zmeniť?
Asi odpolitizovanie daného sektora. Zdravotníctvo potrebuje racionalitu a odvahu o problémoch otvorene diskutovať, nehľadať žiadne skratky, počúvať ľudí, ktorí v danom sektore dlhodobo fungujú. Posúvať ďalej veci, ktoré boli dobré, a z vecí, ktoré boli zlé, sa poučiť. Rudolf Zajac je asi jediný exminister, ktorého sa médiá doteraz pýtajú na názor, asi to má svoj dôvod. Je dôležité, aby nastala zmena systému. Pretože nie sme taká bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť robiť toľko chýb.
Na projekte stratifikácie pracovali všetky tri poisťovne, mnoho analytikov aj ministerstvo zdravotníctva a Inštitút zdravotnej politiky (IZP) a je nešťastím, že dôležitá reforma, na ktorej sa odviedol kus práce a na jej realizácii sa strávilo veľa času, sa neposunie ďalej. Hodnotím veľmi negatívne, ak sa jedno manažérske rozhodnutie – spustiť stratifikáciu, spája s iným cieľom – so zlepšením starostlivosti o dlhodobo chorých. Výsledkom je, že sa stratifikácia s najväčšou pravdepodobnosťou tak skoro nespustí. Osobne sa prikláňam k tomu, že spájať stratifikáciu s dlhodobou starostlivosťou v súčasnosti je nezmysel. Správne by bolo dotiahnuť jeden projekt, následne sa pozrieť na druhý projekt a ísť krok za krokom. Dnes sme v situácii, keď si nemôžeme dovoliť otáľať pri reformách a zmenách, v rámci súčasného stavu nemáme na čo čakať.
Čo nastane, ak stratifikácia nebude a nemocnice budú fungovať ako doteraz?
Súčasná situácia v sektore nemocníc sa bude zhoršovať. Do rozhodnutí sa bude vnášať viac politiky ako ratia a na konci dňa bude trpieť len pacient. Verejný tlak by mal preto smerovať na politikov a mal by sa nájsť niekto, kto bude mať v najbližšom čase záujem realizovať reformy. Teda nielen o nich rozprávať a získavať za ne politické body, ale naozaj ich exekvovať a meniť zdravotníctvo. Dnes si nemôžeme dovoliť čakať. Musíme začať veci meniť, rozprávať sa o riešeniach v rámci odborných tímov či analytikov a nájsť ľudí, ktorí majú záujem veci zmeniť.
To, že uviesť stratifikáciu do života nebude jednoduché, ukázalo už medzirezortné pripomienkovanie, v rámci ktorého padlo viacero pripomienok, aj zásadných, najmä zo strany lekárskych združení, a pôvodný návrh sa pozmenil. Dali by sa akceptovať?
Proces, akým bola stratifikácia nastavená, sa začal dobre. Len čo však do reformy začne vstupovať príliš veľa názorov, z projektu, ktorý je dobre rozbehnutý, vznikne niečo, čo sa minie cieľu, ktorý bol stanovený na začiatku. Zlyhalo to na tom, že samotný proces nebol adekvátne manažovaný ministerstvom zdravotníctva. Treba si definovať nejaký cieľ a diskutovať s ľuďmi, ktorí dávajú zásadné pripomienky, ktoré návrhy sú exekvovateľné dnes a ktoré neskôr. Len čo ministerstvo začne projekt, ktorý je v princípe veľmi jednoduchý, komplikovať, znižuje sa jeho uskutočniteľnosť. Z môjho pohľadu jediná vec, ktorá bola v rámci stratifikácie zásadná na pripomienkovanie, je centralizácia špecializácií a výkonov v rámci nemocníc.
Projekt mal veľkú šancu na úspech, keďže sa vzácne zhodli všetky tri poisťovne, odborníci aj analytici, dokonca aj mnohí riaditelia nemocníc. Nemá šancu uspieť aj po voľbách?
Chcem byť optimista a veriť, že bude mať šancu na úspech. Nechcem vstupovať do politiky, ale všetko je len o odvahe budúcej vlády a budúceho ministra meniť a reformovať systém. Dnes sme v stave, keď o veciach viac rozprávame, ako ich reálne robíme, a do sektora zdravotníctva vstupuje viac politika a krátkodobé ciele ako dlhodobá stratégia zlepšenia systému.
Chýbajú sestry, alarmujúca situácia je aj v ambulantnom sektore. Vláda situáciu len pláta, do ambulancií chce nasadiť praktické sestry, nedostatok lekárov chce riešiť rezidentským programom, ktorý je, ako sa zdá, fiaskom. Neexistuje komplexnejšie riešenie, ktoré by sa dalo urobiť teraz?
Neexistuje krátkodobé a rýchle riešenie. Existujú len riešenia, ktoré nás budú niečo stáť, či už čas, trpezlivosť, alebo aj peniaze. Nedostatok personálu a finančných zdrojov je fakt. Je čas sa o týchto problémoch a o riešeniach rozprávať otvorenejšie, aj keď budú komplikované a budú bolieť. Bude sa možno meniť spôsob, akým budú k tomu lekári, sestry aj pacienti pristupovať. Nielenže budú musieť istý čas viac pracovať alebo poskytovať iný druh výkonov, ale aj pacienti sa budú musieť naučiť prevencii a nejsť za každým výkonom do nemocnice a neočakávať od lekára, že všetko je akútny výkon. Je to o evanjelizácii všetkých, ktorí v sektore pracujú, a aby si aj pacienti uvedomili, čo môžu dostať. Jednoducho nefunguje trojčlenka: kvalita – dostupnosť – a všetko zadarmo. Aby to fungovalo, niekde treba z očakávaní ubrať, tieto zmeny možno naozaj budú trvať 5 – 10 rokov. Samotná stratifikácia mala priniesť výsledky zhruba o desať rokov. Neočakávajme teda, ak sme za posledných 20 – 25 rokov neinvestovali do infraštruktúry v zdravotníctve s kapitálovým dlhom 3 miliardy eur, ak sme neinvestovali peniaze do vzdelania, zabudli sme na reformy a sledovanie trendov, že výsledok príde zo dňa na deň.
Sú predsa nejaké spôsoby, ktoré dokážu aspoň čiastočne vyriešiť situáciu s nedostatkom lekárov, napríklad uľahčiť vstup zahraničných lekárov na Slovensko. Alebo po navýšení počtu študentov na lekárske fakulty urobiť to isté so sestrami na fakultách ošetrovateľstva.
Čo sa týka lekárov zo zahraničia, budem len rád, keď sa systém zjednoduší. Aj my si uvedomujeme, že celosvetový trend je globalizácia. Ľudia od nás odchádzajú na západ, mali by sme sa teda my otvoriť ľuďom z východu, nemyslím len z Ukrajiny, ale aj z iných krajín. Ak sa viac otvoríme, problém môžeme aspoň krátkodobo vyriešiť. Čo sa týka vyšších počtov študijných miest lekárov či sestier, treba si uvedomiť, že štúdium aj následná atestácia trvajú niekoľko rokov. Vyrieši to teda problém až o pár rokov. Treba sa však pozrieť, koľko študuje na LF slovenských študentov a koľko zahraničných. Mali by sme sa pozrieť aj na to, akým spôsobom prilákať lekárov a sestry, ktorí dnes pracujú v Česku, v Rakúsku a Nemecku, aké podmienky im musíme vytvoriť, aby sa vrátili späť. Tí ľudia sa chcú vrátiť späť, vidíme to aj pri spustení novej nemocnice na Boroch. Jediné, čo ich zaujíma, sú podmienky, v akých budú pracovať. Potrebujeme im dať perspektívu.
Keď ste už spomenuli Bory, vraj už teraz podpisujete zmluvy o budúcich zmluvách s lekármi či so sestrami.
Nie je to tak, je to mýtus. Tí ľudia dnes niekde pracujú a nebudú dva roky sedieť doma a čakať na novú nemocnicu. Je pravda, že so záujemcami aktívne komunikujeme, informujeme ich, v akom stave sme, aké programy v rámci nemocnice chceme spustiť. Všetko je to však len vo verbálnej rovine, pracovné zmluvy sa začnú uzatvárať možno pár mesiacov pred spustením nemocnice.
Koľkí ľudia sa vám už prihlásili?
Záujem je veľký, a to hlavne u lekárov. Tých by sme tam mali mať 250 a už dnes evidujeme záujem zo strany 400 až 500 lekárov, s ktorými aktívne komunikujeme. Aktívna komunikácia však neznamená, že všetci budú u nás pracovať alebo že o všetkých uvažujeme. V každom prípade sa veľkému záujmu veľmi tešíme.
A čo sestry?
Tam je nižší počet záujemcov, ale aktívne začneme s nimi komunikovať až neskôr, predpokladám o rok, rok a pol. U sestier sme teda v inom štádiu.
Hlásia sa skôr zo zahraničia alebo zo Slovenska?
Záujem je aj zo zahraničia, aj zo Slovenska.
A čo vekový priemer?
Osobne som sa stretol zhruba s 20 – 30 záujemcami a vekový priemer bol okolo 30 plus. Ale stretol som sa aj s pár docentmi, kde to bolo nad 50 rokov.
Takže záujem je aj zo strany docentov a profesorov? A sú medzi nimi aj lekári z UNB?
Áno, majú záujem. Otázka je, či majú záujem len o informácie, alebo aj o prácu. Boli medzi nimi aj z UNB. Aktívne tiež komunikujeme s lekármi z našej siete z regiónov. A veľký je záujem lekárov, ktorí dnes pracujú v Česku.
Naozaj im ponúkate dvojnásobné platy?
To je ďalší mýtus, ani neviem, ako vznikol. Musím však poctivo povedať, že v 90 percentách prípadov pri diskusii s lekármi otázka o plate ani nepadla. Vo väčšine prípadov informácie, ktoré si vymieňame, sú o pracovných podmienkach, čo sa v nemocnici bude robiť, aké programy sa rozbehnú, aké tímy sa budú vytvárať, aká bude možnosť kariérneho rastu, s akou medicínskou technikou a nástrojmi sa bude pracovať a podobne. V našich analýzach máme pripravené aj predbežné platové podmienky, ale tie sú na trhovej úrovni súčasných platov. Určite nebudú dvojnásobné, ale ani nižšie v porovnaní so súčasnými platmi bratislavského regiónu alebo v UNB.
Čiže budete ponúkať len lepšie pracovné podmienky, lepšie zariadenie a techniku?
Presne tak.
Takže tým padá ďalší mýtus, že lekárom ide len o vyššie platy.
Lekárom nejde v prvom rade o vyššie platy, chcú mať predovšetkým adekvátne podmienky. Chceme byť však zaujímaví aj v tejto oblasti, platy u nás budú približne o 10 – 15 percent vyššie ako plat konkurencie, napríklad v UNB, ale nie dvojnásobne.
Štát chcel kúpiť vašu nemocnicu na Boroch. Prekvapilo vás to?
Neprekvapilo nás, že nás premiér pozval na stretnutie a začal s nami rokovať. Predchádzali tomu totiž stretnutia s exministrom Tomášom Druckerom, ktoré sme iniciovali pár mesiacov po schválení projektu nemocnice na Boroch v Pente.
Prečo ste sa chceli s ním stretnúť?
Chceli sme mu predstaviť projekt. Myslím, že je legitímne, keď najväčší investor, ktorý ide do sektora zdravotníctva investovať 240 miliónov eur, predstaví regulátorovi koncept novej nemocnice. Takýchto stretnutí sme na ministerstve mali pár, možno tri, štyri, riešili sme hlavne to, ako koncept novej nemocnice zapadne do spádovej oblasti Bratislavy. Hneď na začiatku sme však deklarovali, že daná koncová nemocnica je zariadením Sveta zdravia a staviame ju pre našu sieť nemocníc a polikliník. Prečo? Lebo nám historicky bolo vyčítané, že o tých najnáročnejších pacientov sa nevieme postarať, že ich posielame mimo našej siete, a preto sme sa rozhodli prevziať zodpovednosť aj za tieto najťažšie diagnózy.
K čomu ste teda s exministrom dospeli?
Výsledkom diskusií s T. Druckerom bola zhoda, že v Bratislave je nadlôžkovosť okolo 1 000 – 1 500 lôžok a že je potrebné pripraviť projekt komplementárne s UNB alebo s ostatnými centrami, ktoré sú v Bratislave. A tam sa diskusia aj skončila, keďže na poste ministra nastala zmena a odvtedy sme stretnutie na MZ nemali. Takže od stretnutia s premiérom sme očakávali pokračovanie diskusií, ako nastaviť spoluprácu štát vs. súkromník. Vo svete to funguje, napríklad v Štokholme, vo Fínsku, aj v iných krajinách. Výsledok stretnutia nás však prekvapil, pretože to bolo postavené na hranu, v zmysle buď nám ju predáte, alebo s vami nebudeme spolupracovať. Osobne si myslím, že to bol pre slovenské zdravotníctvo zlý záver. Stále sme ochotní o spolupráci diskutovať a hľadať spoločné riešenie, ale fakt je, že koncová nemocnica na Boroch je pre sieť Svet zdravia. To, že bude v Bratislave, je výhodou pre Bratislavu a jej spádovú oblasť, keďže zdravotnú starostlivosť budeme poskytovať aj ľuďom, ktorí tu žijú.
Ďalším výsledkom stretnutí s exministrom mohla byť aj redukcia lôžok novej UNB z pôvodne zamýšľaných 1 200 lôžok asi na 650 lôžok.
To neviem. Minimálne sme sa zhodli, že lôžok je v Bratislave príliš veľa. Zhodli sme sa na tom, že s ústavnou starostlivosťou v Bratislave treba niečo robiť, a tiež na fakte, že nemocnica na Boroch má svoje miesto a svoju perspektívu. Tam sa diskusie skončili. Pre štát by mali byť jedinou premennou iba verejné zdroje, to znamená, koľko môže štát investovať do obnovy a výstavby nemocničných budov, pretože Bratislava nie je Slovensko a treba investovať na celom Slovensku. Zároveň platí, že verejné zdroje, to znamená výdavky zdravotných poisťovní, nemôžu zo dňa na deň narásť len preto, že súkromný investor ide investovať do Borov. Chceli sme teda diskutovať o takom riešení, aby bol výsledok najefektívnejší pre obe strany, a tým aj pre pacientov.
Premiér v rámci kritiky Penty povedal, že si vyberáte len hrozienka, teda finančne lukratívne špecializácie. Vyberáte? Pretože ťažiskové oblasti vašej nemocnice ako srdcovo-cievne, cievne mozgové ochorenia, neurochirurgia či onkológia naozaj patria nielen medzi tie, ktoré Slovákov najviac trápia, ale z hľadiska platieb od zdravotných poisťovní sú aj lepšie platené.
To je ďalší mýtus. Na výkony sa nepozeráme objektívom toho, ako sú ziskové alebo platené poisťovňami. Otázka tiež je, akým spôsobom sa pozerajú, či už premiér, alebo kritici na to, čo sú hrozienka. Veľakrát sa na to pozerajú, akým spôsobom sú kompenzované v rámci výkonov od poisťovní. Ale už nikto nepovie, aké ťažké je najnáročnejšie výkony financovať, či už v rámci personálu, materiálu, či technického vybavenia. Ak je niečo dobre platené zdravotnými poisťovňami, neznamená to, že je to aj najziskovejšie. V ich ponímaní sú síce príjmovo najlukratívnejšie, čo je pravda, ale na druhej strane už nehovoria, že sú aj najnákladnejšie. Navyše sú to aj najnáročnejšie výkony, ktoré zachraňujú ľudské životy, a teda aj zodpovednosť je tam najvyššia.
Nebude tam ani ODCH, ktoré tiež nie je najlacnejšie, aj keď je náročné, keďže tam často končia polymorbídni pacienti. Len je slabo platené od zdravotných poisťovní. Prečo nenájdeme ODCH na Boroch?
Pretože koncept novej nemocnice je postavený na krátkych hospitalizáciách pacientov.
Čo to znamená?
Znamená to, že v rámci nemocnice by mal byť pacient odoperovaný, následne by mal byť krátky čas monitorovaný, ale len čo je už mimo ohrozenia, mali by ho previezť do nemocníc, kde mu vedia dať následnú zdravotnú starostlivosť, buď vo forme ústavnej starostlivosti, alebo aj domáce prostredie. Je obrovský rozdiel, koľko stojí prevádzka zariadenia, kde je poskytovaná následná zdravotná starostlivosť a kde je poskytnutá akútna zdravotná starostlivosť, teda tie najnáročnejšie výkony. Následná zdravotná starostlivosť bude poskytnutá buď v regiónoch, odkiaľ pacient pochádza, napríklad aj v rámci iných zariadení našej siete alebo v rámci Bratislavy.
A kde v Bratislave? Tých zariadení je žalostne málo.
Máme predsa nemocnice ProCare Trnavské mýto a Medissimo, ktoré v budúcnosti pretransformujeme na takéto zariadenia a pacientom poskytnú následnú zdravotnú starostlivosť.
Kedy to chcete urobiť?
Po spustení Borov, plynulo tak, aby sme zabezpečili následnú zdravotnú starostlivosť.
Čiže sa budete snažiť tlačiť na menej dní hospitalizácie? Pretože v niektorých zariadeniach sa čas niekedy umelo predlžuje, aby to poisťovne uhradili.
Áno, je to presne o tom. Ak je všetko v rámci jednej nemocnice, priemerný čas hospitalizácie často vyskočí na osem dní. Je to totiž spriemerované a je v tom zarátaná aj priemerná následná zdravotná starostlivosť, kde sa čas môže vyšplhať aj na 15 dní, pričom čas operovania sú tri-štyri dni. A tak to automaticky narastie na osem dní. Len čo vytvoríme centrá excelentnosti, priemerný čas pobytu pacienta v nemocnici poklesne na 4-5 dní. Keď sa pacient presunie do zariadenia, kde bude poskytovaná následná zdravotná starostlivosť a ktoré bude prevádzkovo menej náročné, bude tam 6-7 dní. Nechceme dávať všetko do jedného balíka, chceme sa sústrediť na výkony, ktoré sú akútne, koncové.
Deklarujete, že zdravotná starostlivosť bude plne hradená zo zdravotného poistenia. Napriek tomu sa v rôznych ambulanciách platia poplatky typu za wifi, služby recepcie v ProCare a podobne. Nebudú podobné „nástrahy“ na pacientov aj v novej nemocnici?
Nechceme pacientom predkladať žiadne pasce. Verím, že budeme mať zmluvy so všetkými poisťovňami a som presvedčený, že každý pacient bude mať možnosť do nemocnice prísť, pričom výkony budú hradené zo zdrojov zdravotného poistenia. Ak si bude chcieť nejaký pacient doplatiť doplnkové nadštandardné služby ako napríklad občerstvenie, zábavný obsah na izbovom televízore, nebudeme mu v tom brániť. Samotná zdravotná starostlivosť vrátane jednolôžkového štandardu bude poskytovaná v podmienkach verejného zdravotného poistenia bezplatne.
Bratislavská nemocnica má byť akýmsi vyvrcholením vášho pôsobenia v zdravotníctve. Znamená to teda, že bude poslednou nemocnicou Penty na Slovensku?
Penta do dnešného dňa investovala do sektora zdravotníctva mimo akvizičných nákladov, na rekonštrukcie budov, na nákup prístrojov či na výstavbu nových nemocníc okolo 250 miliónov eur. Spolu s investíciou do nemocnice na Boroch to bude skoro pol miliardy. Myslím si, že je to dosť veľký balík peňazí, aby odpoveď znela, že nateraz je toho dosť. Pri týchto investíciách sa očakáva návratnosť o viac než 20 rokov. Máme dostatočnú sieť, aby sme dokázali ľuďom na Slovensku, že nemocnice vieme riadiť dobre, aj s primeraným ziskom a zároveň s primeranou kvalitou a bezpečnosťou pre pacienta a ohodnotením ľudí, ktorí tu pracujú. V horizonte 5 až 10 rokov však máme ešte čo robiť, aby sme dosiahli všetko, čo sme si naplánovali.
Nechystáte sa teda predať sieť nemocníc či nemocnicu na Boroch Číňanom, ktorí teraz vo veľkom investujú v Európe, tak ako sa obávajú vaši kritici?
Určite nie, takéto argumenty nedávajú zmysel. Opýtam sa inak, mal by záujem investor, ktorý investoval do sektora stovky miliónov eur a verí, že vie doň priniesť kvalitu a efektivitu, z toho sektora odísť? Keď vie, že návratnosť investície je najskôr po 20 rokoch? Navyše, takýto investor, ktorý by bol ochotný prebrať celú sieť nemocníc, by sa v zahraničí ani nenašiel.
Posledným ministrom, ktorý urobil nejaké zmeny, bol Rudolf Zajac. Čo potrebuje slovenské zdravotníctvo ako prvé akútne vyriešiť či zmeniť?
Asi odpolitizovanie daného sektora. Zdravotníctvo potrebuje racionalitu a odvahu o problémoch otvorene diskutovať, nehľadať žiadne skratky, počúvať ľudí, ktorí v danom sektore dlhodobo fungujú. Posúvať ďalej veci, ktoré boli dobré, a z vecí, ktoré boli zlé, sa poučiť. Rudolf Zajac je asi jediný exminister, ktorého sa médiá doteraz pýtajú na názor, asi to má svoj dôvod. Je dôležité, aby nastala zmena systému. Pretože nie sme taká bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť robiť toľko chýb.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Katarína Lovasová