Môže lekár informovať verejnosť o problémoch na svojom pracovisku?

Pred určitým časom na verejnosti zarezonovali vyjadrenia zamestnancov Neurochirurgickej kliniky UNB o nevyhovujúcom vybavení zdravotníckeho zariadenia a snaha obmedziť ich komunikáciu smerom k verejnosti zo strany daného zariadenia. Umožňujú právne predpisy zakázať zamestnancovi vyjadrovať sa o skutočnostiach týkajúcich sa pomerov na pracovisku? Za určitých okolností a v určitom rozsahu áno, ale finálny právny verdikt, ktorý by sa dal paušálne uplatniť na všetky situácie, z nášho pohľadu nie je možný. 

Sloboda prejavu a povinnosti zamestnanca

Ústava SR zakotvuje slobodu prejavu, ktorá je spätá s právom na informácie. Toto naše právo vyžívame na vyjadrenie a šírenie vlastných názorov najrôznejším spôsobom (slovom, písmom, tlačou, obrazom a iným spôsobom). Je zrejmé, že je veľmi dôležité, a práve preto ho zákonodarca upravil v právnom predpise najvyššej právnej sily. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne. V zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Na to, aby mohlo dôjsť k obmedzeniu takejto slobody prejavu, musia byť splnené formálne a materiálne podmienky. 

Formálnou podmienkou je určenie obmedzenia v zákone. To znamená, že sloboda prejavu môže byť obmedzená len zákonom, nie akýmkoľvek iným právnym predpisom. Len Národná rada SR môže prijať právnu úpravu zasahujúcu do slobody prejavu. Vláda, ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy nesmú vydávať nariadenia, vyhlášky či opatrenia, ktoré by slobodu prejavu bez opory v zákone obmedzovali. Uvedené primerane platí aj pre úpravu vzťahu medzi zamestnancom a jeho zamestnávateľom. 

Interná smernica zamestnávateľa nesmie ísť nad rámec právnych predpisov

Základom chodu akejkoľvek spoločnosti je predpoklad, že jej zamestnanci sa budú správať v súlade s právnymi, ako aj ostatnými predpismi. Medzi ostatné predpisy môžeme zaradiť napríklad interné inštrukcie, ktoré vydáva zamestnávateľ. Samozrejme, aj interný predpis zamestnávateľa musí byť v súlade so zákonom. Zákonník práce zaväzuje zamestnanca dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy, ktoré sa vzťahujú na prácu ním vykonanú. Povinnosť dodržiavania ostatných predpisov, ako sú napríklad interné inštrukcie, Zákonník práce podmieňuje povinnosťou zamestnávateľa oboznámiť s nimi zamestnancov. To znamená, že ak zamestnávateľ svojich zamestnancov neoboznámil s internými smernicami, nemôže následne voči nim vyvodzovať zodpovednosť za ich postup, ktorý je s nimi v rozpore. 

Taktiež je na mieste spomenúť § 81 písm. f), ktorý ukladá zamestnancovi povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám. Teda obsah právnej povinnosti mlčanlivosti netvoria všetky skutočnosti, ktoré sa zamestnanec dozvedel pri výkone zamestnania. Je predovšetkým v záujme zamestnávateľa, aby rozsah skutočností, o ktorých zamestnanec má zachovávať mlčanlivosť a ktoré nemožno oznamovať iným osobám, zakotvil vo svojom vnútornom predpise. 

Internou smernicou však zamestnávateľ nemôže obmedziť práva zamestnancov, ktoré im zaručuje Ústava SR bez toho, aby takýto jeho postup nemal oporu v zákone. Myslíme si, že § 81 písm. f) Zákonníka práce by mohol ponúkať právny základ na moderáciu možnosti zamestnancov vyjadrovať sa o skutočnostiach, ktoré sa týkajú zamestnávateľa, a detailov jeho fungovania. No treba mať na pamäti, že vymedzenie rozsahu skutočností, o ktorých má zamestnanec zachovať mlčanlivosť, nesmie byť v rozpore so zásadami Zákonníka práce, a to najmä so zásadou výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi. Jedným z legitímnych dôvodov vedúcich k stanoveniu pravidiel vyjadrovania sa na verejnosti môže byť záujem o ochranu dobrého mena zamestnávateľa alebo záujem na predchádzaní škôd, ktoré by nekontrolovaným šírením informácií mohli byť zamestnávateľovi spôsobené. Definovanie hranice pre dovolené obmedzenie zamestnanca nie je vôbec jednoduché. Legalitu takéhoto obmedzenia by de facto potvrdil až súd, ktorý by rozhodoval o žalobe zamestnanca na neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

V tejto súvislosti je vhodné upozorniť aj na to, že na rozdiel od právnych predpisov u vnútropodnikových právnych aktov sa neuplatňuje prezumpcia správnosti a v prípade, ak si zamestnanec myslí, že interná smernica odporuje právnemu poriadku SR, môže sa dovolávať jej neplatnosti podľa ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Teda interná smernica, resp. jej niektoré ustanovenie, môže byť súdom posúdené ako neplatné. 

Sloboda prejavu vs. stavovská povinná mlčanlivosť 

Otázka voľnosti vyjadrovania sa zdravotníckych pracovníkov o skutočnostiach týkajúcich sa podmienok na pracovisku nemá len kontext v Zákonníku práce. Naopak, nesmieme opomínať inštitút povinnej mlčanlivosti, ktorý pramení priamo zo zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Ten v § 80 ods. 3 zaväzuje zdravotníckeho pracovníka zachovať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa zdravotnícky pracovník dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania. Zákon nezužuje rozsah mlčanlivosti len na údaje týkajúce sa pacienta. Je diskutabilné, či zákonodarca mal záujem povinnú mlčanlivosť upraviť tak široko, faktom však ostáva, že aktuálne platná formulácia zahŕňa všetky skutočnosti, o ktorých sa lekár či sestra (a ďalší zdravotnícki pracovníci) dozvedeli z toho titulu, že vykonávajú svoje zdravotnícke povolenie. 

Ak by sme rozsah povinnej mlčanlivosti vnímali v tejto optike (širší koncept povinnej mlčanlivosti), tak by sme z jej rozsahu nemali vylučovať ani informácie o primeranom alebo nedostatočnom vybavení zdravotníckeho zariadenia, v ktorom zdravotnícky pracovník pracuje. Aké následky by mohlo so sebou priniesť porušenie tejto povinnosti, ktoré by spočívalo v informovaní verejnosti o chýbajúcom zariadení zariadenia? S veľkou pravdepodobnosťou by zverejnená informácia neporušila právo na súkromie konkrétneho pacienta, ale formálne vzaté by takéto konanie mohlo by kvalifikované ako porušenie povinnej mlčanlivosti. Ak by bol lekár členom komory, mohlo by byť voči nemu začaté disciplinárne konanie. Podstatné je však to, že ak by sme túto situáciu považovali za porušenie mlčanlivosti – ergo porušenie zákona –, tak by to ipso facto predstavovalo aj porušenie povinnosti zamestnanca pri výkone práce dodržiavať právne predpisy (pozri § 81 písm. c) Zákonníka práce). 

Užší koncept povinnej mlčanlivosti by sme mohli dedukovať z § 80 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, ktorý nadväzuje na ods. 3. Podľa ods. 4 môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť mlčanlivosti osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú, alebo orgán príslušný na vydanie povolenia, a to na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V nadväznosti na režim zbavenia mlčanlivosti je možné usudzovať, že povinná mlčanlivosť sa vzťahuje na informácie týkajúce sa pacienta. Takýto pohľad posilňuje aj etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý mlčanlivosť priamo viaže na osobu pacienta, keď zaväzuje zdravotníckeho pracovníka zachovávať mlčanlivosť počas života pacienta, ako aj po jeho smrti.

Obmedzenia zamestnancov vyjadrovať sa a mimoriadne situácie

Právne predpisy formulujú východiská na to, aby zamestnávateľ upravil postupy týkajúce sa mlčanlivosti jeho zamestnancov. Jeho možnosti však nie sú absolútne. Rovnako môže nastať situácia, keď porušenie stanovených postupov bude vyvolané nevyhnutnosťou chrániť bezpečnosť pacientov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nie je možné prijať paušálne stanovisko, ale každý prípad je nevyhnutné posudzovať ad hoc. Ako sme uviedli vyššie, možnosť vyjadrovať sa o pomeroch v zdravotníckom zariadení naráža aj na inštitút povinnej mlčanlivosti. 

Naznačený rámec úvah je právne zaujímavý a ilustruje, že výkon práv fyzických osôb v rámci pracovnoprávnych vzťahov nemusí byť len výsadou regulácie Zákonníka práce, ale konkrétne podmienky a obmedzenia môžu byť upravené aj v ďalších predpisoch – v našom prípade napríklad v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.