Čo vás na medicíne v socialistickom zdravotníctve lákalo, keď ste sa pre štúdium na bratislavskej lekárskej fakulte v roku 1977 rozhodovali?
Príhoda, ako som sa dostal k medicíne, je taká, aké sa zrejme stávajú mnohým lekárom a lekárkam. Počas školských prázdnin, keď som mal asi desať rokov, som bol u starej mamy na dedine pri Veľkom Krtíši. Mal som úraz a dostal som sa do miestnej nemocnice, kde na chirurgii bol primár Vanko.
On a atmosféra v nemocnici ma úplne uchvátili. Bol som chytený v pasci na celý život. Myslím si, že medicína, resp. práca lekára, nemá mentálne nič spoločné s tým, v akom zriadení pracujete. Je to v prvom rade služba pacientovi, určitý druh poslania, keď práca predstavuje lásku a priateľstvo na celý život.
Fungujú takéto emócie aj u dnešných medikov a mladých lekárov?
Skôr sa mi zdá, že v dnešných časoch akoby sa tohto všetkého, česť výnimkám, mladým lekárom a lekárkam nedostávalo. Je zrejme akosi automaticky zažitá predstava, že lekári v minulosti pracovali nekvalitne, v zlých podmienkach a podobne. Ja som mal asi šťastie, že som sa po skončení lekárskej fakulty v Bratislave dostal do novootvorenej nemocnice v Banskej Bystrici, ktorá bola na svoju dobu vynikajúco vybavená z personálnej aj materiálnej stránky.
Išiel som robiť urológiu pod vedením skvelého lekára a človeka, primára Kováča. Bol som plný zážitkov zo stáže u profesora Zvaru v Bratislave, kde som sa zúčastnil na transplantácii obličky, a veril som, že urológia v Banskej Bystrici mi poskytne obrovské príležitosti na uplatnenie.
Po vyše štyridsiatich rokoch praxe viete, čoho bolo viac. Či radosti a potešenia z práce, alebo sklamaní z nenaplneného...
Keď sa pozerám spať, žiaľ, je to skutočne už viac štyridsať ako rokov, môžem len pokorne skloniť hlavu, pretože sa mi dostalo všetkého dobrého, azda viac, ako si človek zaslúži. Iste, počas tých rokov bolo aj množstvo sklamaní či nenaplnených prianí alebo predstáv.
Tie však predstavujú len skúsenosti, bez ktorých by sme svoju cestu nevedeli prejsť so vztýčenou hlavou. Sú to len príležitosti, ako robiť veci lepšie a rozumnejšie. Niekedy si hovorím, že neúspechy sú možno na ceste vpred dôležitejšie, ako keby išiel človek len od úspechu k úspechu.
Ako ste sa vlastne od zdravotníctva dostali k politike? Ako a pod vplyvom čoho sa formovali vaše politické postoje a rozhodnutie reprezentovať sociálnu demokraciu v banskobystrickom mestskom zastupiteľstve a neskôr v parlamente?
Som človek, ktorého zaujímajú veci a dianie okolo nás. Vždy som sa zaujímal okrem medicíny aj o politiku a históriu. A ako to často býva, tiež som si myslel, že by som vedel niektoré veci robiť lepšie, ako ich robia iní. Takže bolo úplne prirodzené, že ma oslovili ľudia, ktorí sa okolo politiky motajú, aby som to vyskúšal a presvedčil seba a iných, či je to pravda.
Rád spomínam na prácu v mestskom zastupiteľstve v Banskej Bystrici, pretože bola viac o spoločnej práci v záujme veci ako o politickom boji. Rozhodnutie ísť do parlamentu a veľkej politiky bolo vedené skôr snom či ideou zmeniť niektoré zásadné veci, ktoré sa mi v slovenskom zdravotníctve nepáčili. Veci, o ktorých si myslím, že sú brzdou, veci, ktoré môžu zmeniť stav v celom systéme zdravotníctva.
Ako poslanec ste človek so samostatnými názormi, alebo súčasť straníckeho kolektívu? Sú veci, ktoré sa vám v zdravotníctve, resp. v práci ministra a ministerstva, nezdajú a kritizujete ich?
Život vo veľkej politike je dualistický. Na jednej strane sú vlastné myšlienky a predstavy, a na druhej na začiatku stanovený program v danej oblasti, u mňa napríklad v zdravotníctve. Nie vždy sa tieto dve tendencie prekrývajú. Tam je asi niekde skrytý celý rozpor. Ste však slobodný človek, takže ak sa vám nepáči na začiatku stanovený program, nikto vás nedrží, môžete slobodne odísť.
Keď tam však nie ste, neviete žiadnym spôsobom ovplyvniť súčasné dianie. Takže buď ste v tíme, ktorý stanovuje program a ciele a snažíte sa o ich splnenie, alebo sa vnútri daného spoločenstva snažíte presadiť svoje nové myšlienky a vízie. V niečom je to manické a v niečom depresívne, podľa toho, kde práve ste. Presadenie niektorých svojich myšlienok je v danej situácii naozaj zložité, ak nie nemožné. Na druhej strane som si vedomý, že nie všetko, čo si myslím ja a čo by som chcel presadiť, je aj naozaj jediné správne a existujú aj iné dobré riešenia.
Sú v politike priatelia?
Nedá sa úplne oddeliť politika a bežný život u človeka, ktorý je v parlamente, vo vláde či v inej politickej funkcii. Neviete žiť s jedným typom ľudí bežne a s druhým typom ľudí inak v politike. To by ste boli schizofrenik.
Teda si myslím, že aj v politike viete nájsť priateľov, ak pod priateľstvom myslíme vzájomnú sympatiu, porozumenie, spoluprácu či združovanie. Žiaľ, viete nájsť aj veľa nepriateľov a veľmi často z úplne nejasných a nevypočítateľných dôvodov.
Čiže vy ako ľavicový politik by ste nenašli priateľa medzi pravicovými politikmi? A myslíte, že priatelia z politiky ostanú aj po odchode z politiky?
V súčasnosti je na môj vkus v našej politike strašne veľa animozity. Hľadať spoločné riešenia je dosť problematické. Je potrebné byť pripravený na ústupky, či kompromisy a toho sme za predošlé štyri roky neboli schopní. Ja osobne dobre vychádzam s väčšinou opozičných politikov a snáď sa dá povedať, že mám medzi nimi aj priateľov.
Náš život je veľmi rýchly a prináša stále zmeny, na ktoré sa musíme adaptovať. Dúfam však, že niektorí priatelia ostanú aj po odchode z politiky.
Nakoľko ovplyvňuje politika – pozitívne, či nagatívne, odborné riešenia problémov v zdravotníctve?
V mojom vnímaní má dobrá zdravotnícka politika vytvárať priestor, kde príslušný odborníci môžu riešiť problémy. Čím viac kvalitného priestoru vytvoríme, tým ľahšie a menej konfliktne sa v ňom dá pohybovať, čo zaručí aj lepšie výsledky.
Tu by som však chcel podotknúť, že samotní zdravotníci len v malom rozsahu vedia ovplyvniť zdravotný stav populácie. Rozhodujúce faktory v tomto zmysle sú sociálny, vzdelanostný status obyvateľov a celkové bohatstvo štátu. Netreba zabúdať samozrejme na prevenciu, zdravý životný štýl a kvalitné životné prostredie.
Sú výmeny riaditeľov štátnych zdravotníckych zariadení po každých voľbách povinnou jazdou? Aj vás vymenovala Zuzana Zvolenská do funkcie riaditeľa po odvolaní Michala Buceka mesiac po svojom nástupe...
Ak nebude existovať vízia dlhodobej zdravotnej politiky, ktorú si, samozrejme, až na niektoré nepodstatné nuansy, osvojí podstatná väčšina politického spektra, tak výmeny na vedúcich postoch budú jednoducho faktom. Keď politická strana, ktorá vyhrá voľby a zostaví vládu, má radikálne odlišný program napríklad v zdravotníctve, tak ho nikdy nebude vedieť presadzovať s ľuďmi iného politického zamerania.
Pre ministra zdravotníctva sú riaditelia veľkých štátnych ústavných zdravotníckych zariadení už prakticky jediní vrcholní zdravotnícki pracovníci pod priamou kontrolou. Ja by som privítal podstatne väčšiu spoluprácu ministerstva zdravotníctva so zdravotníckymi zariadeniami v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti.
Prečo ste vlastne cítili potrebu po vyše dvoch rokoch vo funkcii riaditeľa banskobystrickej nemocnice odstúpiť? Bolo to len v súvislosti s procesmi verejného obstarávania na liečebnú výživu a stravovanie?
Bol som vo funkcii riaditeľa nemocnice takmer tri roky. Počas môjho pôsobenia sme dokázali výrazne obmedziť zadlžovanie nemocnice, popri ďalšom rozvíjaní mnohých zdravotníckych odborností.
V rámci plánovaných činností v nemocnici som pokračoval aj v plánoch na podstatnú rekonštrukciu nemocnice, medzi iným aj stravovacej prevádzky. Po skončení celého procesu došlo k jeho značnej politizácii. Vzhľadom na to, že práve v tom čase bola celková situácia okolo zdravotníctva vnímaná veľmi negatívne, rozhodol som sa riešiť situáciu odstúpením z funkcie riaditeľa nemocnice.
Aj s odstupom to vnímate ako správne rozhodnutie? Veď to ako keby bolo priznanie chyby...
Spätne hodnotím svoj krok vzhľadom na okolnosti ako správny, hoci za procesom obstarávania liečebnej výživy a stravovania si stojím. Stravovacia prevádzka bola na hranici svojej životnosti a bola pre našich pacientov a zamestnancov zdravotným rizikom.
V súčasnosti predstavuje táto prevádzka jeden z pilierov obnovenia nemocnice. Spolu s dokončeným urgentným príjmom a centrálnymi operačnými sálami, ktoré boli odovzdané do užívania za môjho pôsobenia vo funkcii riaditeľa nemocnice.
Pri súčasnej preferencii ekonomických ukazovateľov nie je vhodnejší na post riaditeľa zdravotníckeho zariadenia skôr odborník s ekonomickým vzdelaním ako lekár? Ako ste rozumeli ekonomickému chodu nemocnice?
Vedenie takej veľkej nemocnice, ako je Rooseveltova nemocnica, je v prvom rade kolektívnou prácou. Riaditeľ je hlavne udavač kroku, tempa či smeru, ako má nemocnica fungovať. Ak sú úspechy, tak je riaditeľ oslavovaný, ak nie, je zatracovaný. Nemocnica, samozrejme, nemôže dobre fungovať bez odborníka na medicínu, ekonomiku, právne služby, ľudské zdroje a mnohé iné činnosti.
Dávať preferencie len na ekonomické ukazovatele je nepochopenie skutočnosti, na čo sú nemocnice v prvom rade určené. Poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti, celkom jasne povedané, liečenie pacientov, je náš biznis. Priveľký dôraz len na ekonomiku je chybou hlavne do budúcnosti.
Môžete túto myšlienku viac rozvinúť?
Je nevyhnutné aby zmluvy s poisťovňami odrážali primerané ekonomické náklady, ktoré vznikajú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Takisto je samozrejme na úrovni nemocníc potrebné ustrážiť všetky ekonomické procesy aby nedochádzalo k zbytočnému a teda nehospodárnemu vynakladaniu finančných prostriedkov. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je však predovšetkým služba pre občanov.
Ak budeme tlačiť do popredia len ekonomické ukazovatele, nebudeme schopný túto službu poskytovať na dostatočne vysokej úrovni. Som presvedčený, že pri danej infraštruktúre a technológiách sme v našich nemocniciach na hrane ďalšieho možného zlepšovania ekonomických výsledkov. Len intervencia zvonku, teda v prípade veľkých nemocníc zo štátu, môže zlepšiť daný stav.
Intervencia musí byť smerovaná hlavne do infraštruktúry, teda do budov, zariadení či komunikácii, ďalej do medicínskych technológii. Následne môžu nemocnice zlepšovať logistiku svojich procesov a vychovávať nové kádre tak, aby ekonomické, ale hlavne liečebné výsledky boli na zodpovedajúcej úrovni.
Priznám sa, že si neviem predstaviť, ako sa dá zvládnuť práca riaditeľa, lekára a poslanca. Prezradíte mi to?
V systéme, v ktorom existujeme, nejde práca poslanca a riaditeľa proti sebe. Má u nás skôr synergický účinok. Viac trpela moja práca lekára, hoci som sa snažil, aby som zostal aj v medicínskej kondícii.
Vašou veľkou zásluhou je zavádzanie robotickej medicíny, banskobystrická nemocnica je už piaty rok jediná, ktorá sa jej venuje. Bola robotika v medicíne prijímaná jednoznačne kladne, alebo ste museli zápasiť „so starým myslením“?
Každý, kto je len trošku orientovaný v chirurgických disciplínach, vie, že minimálne invazívna medicína je budúcnosť chirurgie a robotická chirurgia je v súčasnosti jej vrcholom. Keďže na Slovensku je, našťastie, väčšina odborníkov orientovaná v kontexte svetovej medicíny, mali sme výraznú väčšinu pozitívnych ohlasov. Tých niekoľko kuvičích či neprajných hlasov bolo len doplnením celkovej mozaiky.
Čo považujete za najväčšie úspechy v robotickej medicíne? A aké prehry ste museli zvládnuť?
Zavedenie robotického programu, mimochodom, tak ako zavedenie transplantačného programu a ďalších iných, je príkladom jedného z mnohých úspešných príbehov medicíny, ktoré sa u nás, aj napriek tomu, ako je zdravotníctvo vnímané v spoločnosti, stále dejú. V rámci programu robotickej chirurgie sme zvládli nielen jeho implementáciu, ale aj udržanie vysokej úrovne programu a jeho ďalší rozvoj.
Začali sme robotickou urológiou, ktorá aj doteraz predstavuje 75 percent programu, neskôr sa pridali robotická gynekológia, chirurgia, najnovšie aj krčná medicína. V súčasnosti je to jediné komplexné robotické centrum v strednej Európe. Je výučbovým pracoviskom lekárov zo Slovenska a zo susedných krajín.
Spomenuli ste neprajné hlasy... Majú vašu nemocnicu kolegovia radi? Jednotka v transplantáciách, jednotka v robotickej chirurgii... Alebo sa nájdu závistlivci a neprajníci?
To, či majú kolegovia našu nemocnicu radi, je otázka mimo môjho rozmýšľania. Iste sa nájdu aj neprajníci a závistlivci. Ja sa však dívam na Rooseveltovu nemocnicu ako na miesto, kde sa môže a má poskytovať zdravotná starostlivosť na najvyššej úrovni.
Ako na nemocnicu, ktorá vzhľadom na svoje materiálno-technické a predovšetkým personálne vybavenie môže byť pre ostatné nemocnice príkladom, vzorom hodným nasledovania. Má to byť miesto, kde sa môžu učiť nielen zdravotnícki pracovníci, ale aj iní manažéri, hlavne čo sa týka logistiky procesov a zavádzania nových zdravotníckych činností.
Pred takmer piatimi rokmi ste v rozhovore pre ZdN povedali, že „systém zdravotníctva potrebuje zásadné zmeny. Dúfam, že zavedenie DRG systému, unitárne zdravotné poistenie, vytvorenie štandardu a nadštandardu, ktorý sa ponúkne pre komerčné poistenie, sú podstatné stavebné prvky jeho zmeny.“ Nič z toho sa nenaplnilo...
Stále si myslím, že veľká časť z toho, čo som vtedy povedal, je platná aj dnes a bude nás čakať ako práca v ďalšom období. DRG systém je, žiaľ, asi jediná položka, v ktorej sme sa pohli ďalej.
Bola vyškolená celá plejáda budúcich DRG manažérov, lekárov a iných pracovníkov a od začiatku tohto roku sa začne kreovať ekonomika DRG tak, aby bol systém zavedený do praxe v roku 2017. Postup sa môže zdať pomalý, ale tu platí dvakrát meraj a raz strihaj.
Tento dlh Smeru-SD teda prechádza do ďalšieho vládneho obdobia. Budete vládny, alebo opozičný poslanec? Čo by mala byť skutočne priorita pre novú vládu a nového ministra?
Voľby rozhodujú voliči, takže či sa vôbec dostanem do parlamentu a v akej pozícii, sa ukáže začiatkom marca tohto roku. Veľa som sa za tie štyri roky naučil a ak mi bude poskytnutá príležitosť, rád by som svoje vedomosti naďalej uplatňoval. Zdravotníctvo bude musieť byť jasnou prioritou vlády. Nový minister zdravotníctva sa bude musieť popasovať s celou plejádou otázok.
Jednými z rozhodujúcich bude postavenie poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti, rozsah zdravotnej starostlivosti či postavenie a miera zisku zdravotných poisťovní. Tých problémov je však tak veľa, že ani tu nie je priestor ich všetky pomenovať.
Od implementácie tzv. Zajacovej reformy prešlo desať rokov, a to je podľa mňa presne čas, keď si zaslúži poctivú analýzu a zmenu v miestach, kde už nejde s dobou. Zdravotníctvo na Slovensku je veľkou výzvou, ktorej riešenie očakávajú zamestnanci v zdravotníctve, pacienti, ale aj všetci naši občania.
