Zmena zákona, ktorý vymenil LSPP za ambulantnú pohotovostnú službu (APS), okrem iného ukončil činnosť vašej pojazdnej detskej pohotovosti na báze zmlúv so zdravotnými poisťovňami. Dnes fungujete bez zmlúv, do výberového konania na APS ste sa neprihlásili. Prečo?
Do júna 2018 sme robili LSPP pre deti a dorast v malackom okrese, zároveň sme mali povinnosť robiť v malackom okrese aj návštevnú službu. A keďže v Bratislave to nikto nerobil, lebo o to nebol záujem, bola nám pridelená aj návštevná služba v Bratislave. Je veľký rozdiel medzi veľkým a malým mestom. Čo sa týka nového zákona, prvý problém nie je finančný, ale personálny, príplatky za služby boli totiž pre lekárov sekundárne až terciárne. Problém majú skôr s vyťaženosťou a tiež s tým, že pacienti na pohotovosť často chodia s chronickými problémami alebo nezávažnými ťažkosťami, pri ktorých by aj laik vedel zhodnotiť, že by vydržali do rána. Druhý problém bol finančný a tretí ten, že výjazdy sa už nedajú robiť cez okres. Ak teda na začiatku povie organizátor, že bude robiť aj výjazdy, pretože nová legislatíva mu umožňuje dobrovoľne sa rozhodnúť, či ich bude robiť, musí ich robiť len v rámci svojho okresu. A to je dôvod, prečo sme do toho nešli. Okrem toho, z výkonov za výjazd by nám väčšina peňazí odišla na dorovnanie do paušálu.
Vy považujete ten zákon za dobrý?
Je lepší, ako bol. Myslím si, že to nešlo k horšiemu.
Za návštevu vašej pojazdnej detskej pohotovosti zaplatia rodičia, ktorí si neplatia paušál, namiesto pôvodných dvoch eur, keď ste mali zmluvy s poisťovňami, dnes, keď ste bez zmlúv, 90 eur.
V zahraničí vo veľkých mestách s viac ako 1 miliónom obyvateľov vedia zabezpečiť takúto službu len s jednorazovými pacientmi. Bratislava je tak na hranici. Aj preto sme museli zaviesť paušálne platby.
Aké poplatky sú v zahraničí?
V Prahe je to 3 000 až 3 500 českých korún za výjazd, jedna klinika si pýta dokonca 6 000 korún. V Berlíne sa platí 200 eur. U nás sa bez paušálu nedá uživiť, sú mesiace, keď by to išlo veľmi pod náklady, v iných mesiacoch by zase bol záujem taký enormný, že by sa nestíhalo kapacitne a nedokázalo by to vykryť straty z tých slabších mesiacov. Naši klienti platia paušál 29 eur mesačne a za výjazd už neplatia.
Ako ste sa dopracovali k sume 90 eur?
Pacienti nás síce doma vidia 25 až 40 minút, ale samotný výjazd od jedného pacienta k druhému trvá hodinu a pol. Najdrahšia je práve cesta. Keď sa mi pokazila sušička a volal som do servisu, ich prvá otázka bola, v ktorej mestskej časti bývam. Po mojej odpovedi uviedli, že tam bude opravár v utorok budúci týždeň. Zaplatil som 30 eur. Tým, že v ten deň opravoval spotrebiče len v tej mestskej časti, a pobehal aj bez auta niekoľko domácností, urobil viac, ako keby jazdil po celej Bratislave, a tak to aj mňa stálo menej. Ale keď sa môj známy vymkol a zavolal si špecializovaného zámočníka, opravár prišiel do dvoch hodín, za 20 minút to otvoril a vypýtal si 96 eur. Mne sa to zdalo veľmi veľa, tie hydraulické vankúše, ktoré na to použil, mohli stáť tak 500 eur. Pritom nás len CRP prístroj stál vyše 1 000 eur. Ale keď som sa nad tým zamyslel, má to logiku. Ak išiel kvôli vymknutým dverám z Rače do Devínskej a odtiaľ možno späť do Rače, nestojí to málo.
O koľko percent pacientov ste po zmene prišli?
Ťažko povedať, pretože predtým sme nemali klientov na paušál. Silné boli napríklad letá, keď nám volalo veľa zahraničných turistov. Dnes máme svojich zazmluvnených pacientov a potom takých, ktorí si zaplatia jednorazový paušál. Ak to zhrnieme, dnes máme zhruba 20 percent pacientov z počtu, ktorý sme mali predtým. Mnohí ľudia ešte o zmene nevedia a stále nám s pripravenými dvoma eurami zavolajú, že ak pôjdeme okolo, nech prídeme popočúvať dieťa. Na čo im povieme, že síce môžeme, ale po zmene legislatívy ich to bude stáť 90 eur. Vtedy si to mnohí rozmyslia a radšej počkajú do rána, pretože stav ich dieťaťa je nezávažný alebo idú na urgentný príjem do Národného ústavu detských chorôb na Kramáre, kde ich to vyjde 10 eur.
Situácia s pediatrami je na Slovensku katastrofálna. Čoraz častejšie sa stáva, že rodičia nevedia nájsť pediatra pre svoje dieťa, mnohí majú plný stav a nových pacientov neberú.
Priemerný vek pediatra na Slovensku sa vyšplhal na 62 rokov.
Bude mať kto liečiť deti?
Toto je veľký problém. Dobre to ilustruje aj situácia na Kramároch, kde funguje nielen ambulantná pohotovostná služba (APS), ale aj urgentný príjem 24 hodín denne a chodia tam aj deti, ktoré v Bratislave nie sú prihlásené. Rodičia napríklad pochádzajú z Košíc, v Bratislave pracujú, ale pediatra majú v Košiciach. Pediater v Košiciach pritom nemá s dieťaťom žiadnu prácu, ale dostáva za neho kapitáciu. Keď dieťa ochorie, navštívia lekára v Bratislave, ktorý ho však často nevezme, pretože nemá jeho kartu a má dosť svojich pacientov, nestíha kapacitne, navyše, za to dieťa nedostáva peniaze. A tak rodičia idú aj s nezávažným stavom ako teploty a podobne s dieťaťom na urgentný príjem. Pritom takáto možnosť nie je všade, pretože nie v každom meste je nemocnica. Ďalšia vec je, že je menej lekárov a čoraz viac detí, ktoré sú prerozdeľované medzi čoraz menej lekárov. A keď je zvýšená chorobnosť, ako napríklad teraz, čakáreň u pediatra vyzerá úplne inak, ako vyzerala pred piatimi rokmi, niekedy sa tam nedá vkročiť. Ten problém sa len zhoršuje a vidíme to aj na trende odchádzajúcich lekárov do dôchodku a neprichádzajúcich nových.
Rezort zdravotníctva tvrdí, že situáciu rieši aj rezidenčným programom.
Áno, bola tendencia zaviesť rezidenčný program, ale ten je nedostatočný. Ak si porovnáme počty už skončených rezidentov a tých, ktorí do programu nastupujú, trend je klesajúci. Mňa sa program už netýka, ale kolegyne, s ktorými som sa o tom bavil, vidia veľkú nevýhodu v tom, že systém programu sa stále mení. Je to ako hýbajúci sa cieľ, majú vstúpiť do niečoho, kde sa menia podmienky za chodu. A možno je za tým aj celkový nezáujem o pediatriu a ďalšie faktory, prečo lekári nejdú na obvod.
Prečo nechcú ísť pracovať na obvod?
Pretože robiť obvod je náročné. Prevažne tam síce chodia menej závažné stravy, ale o to treba byť ostražitejší, pretože jedno z desiatich detí, čo kašle, môže mať naozaj niečo vážne. Je to veľká zodpovednosť. Práca v nemocnici je zaujímavejšia, navyše kedykoľvek si lekár môže zobrať voľno a cestovať alebo ísť na materskú. Ale keď preberie obvod, ten musí fungovať. A to v Bratislave do obvodov prišlo pár lekárov Národného ústavu detských chorôb. Určite ste aj vy zaregistrovali kauzy z onkológie a neonatológie o zlých vzťahoch, odkiaľ odišli dokonca aj dvojatestovaní lekári. Naštrbené vzťahy sú však aj na iných oddeleniach. A tak sa veľakrát stáva, že lekári po štyridsiatke, napríklad s atestáciou z onkológie, idú robiť obvod, čo je obrovská škoda, lebo boli úzko špecializovaní a práca ich veľmi bavila. Pre primárnu starostlivosť je to síce dobré, ale títo lekári chýbajú v nemocnici a zároveň to kriví celkový obraz o situácii s pediatrami, pretože to nevyzerá až tak zle. Pritom je možné, že ak by tie vzťahy v nemocnici boli dobré, primárna starostlivosť by bola na tom horšie. Je to, samozrejme, individuálne, každý lekár, ktorý odtiaľ odišiel, mal na to svoj dôvod. Mohol byť aj vyhorený zo svojho odboru, možno mu prekážali služby. Nerád by som to zovšeobecňoval.
Prečo je taký malý záujem medikov o pediatriu?
To vám neviem povedať. Možno je to tým, že medici v rámci praxe od tretieho či štvrtého ročníka chodievajú po nemocnici a vidia, že v detských ambulanciách sú väčšinou tie najmenšie deti. Podobne je to aj u obvodného lekára, gro pacientov tvoria deti do päť rokov. Odľahčene sa dá povedať, že do istej miery je ako veterinárny lekár, pretože pacient mu nepovie, čo mu je. Veľakrát aj nás volajú, že novorodenec či dojča len plače a oni nevedia, čo s ním. Dospelý presne vie povedať, čo ho trápi. Anamnéza u detí je omnoho dôležitejšia, i keď v pediatrii vlastne prichádzame do styku s dvoma pacientmi, dieťaťom a rodičom. Pediatria je odbor náročný hlavne na komunikáciu.
Niekedy je komunikácia s rodičmi asi ťažšia ako s dieťaťom...
Často je to náročné a mnohí pediatri sa na to sťažujú, pretože dieťa tvrdí niečo iné ako matka, tá má zase iné očakávania a dieťa sa bojí. Vždy som zo žartu hovoril, že dospelí na pohotovosti sú šťastní, keď konečne prídu na rad, pritom u detí je to presne naopak, dieťa vtedy začne kričať. Zoberte si tiež obyčajné vyšetrenie moču. Dospelému dáte bažanta, ide na toaletu, po chvíli sa vráti aj so vzorkou, počká na rozbor a ide domov. Na detskej pohotovosti musíte dať rodičovi vrecko na moč, ten to musí dieťaťu nalepiť, to sa, samozrejme, nevyciká hneď, často sa musia prechádzať po okolí alebo idú domov. Medzitým vybavíte ďalších pacientov, potom sa vrátia tí pôvodní aj so vzorkou, ale pre vás je ako nový pacient, pretože medzitým ste mali iné prípady.
Kedy začne táto spoločnosť konečne brať vážne lekárov?
Toto je asi najťažšia otázka. Jedna vec je sociálny status lekára. Väčšina pacientov tvrdí, že lekári sa tvária ako bohovia a označujú nás za mafiu v bielych plášťoch. Druhá vec je, ako lekári vnímajú sami seba, ako sa prezentujú, akú dôveru majú v spoločnosti medzi pacientmi. Neviem, kde je problém. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď nás zavolali alebo keď prišli na pohotovosť zahraniční pacienti, a myslím tých na západ od nás, či už Nemec, Francúz alebo Angličan, Američan, s tým, že dieťa sa má zle, vedel som, že to dieťa sa určite má zle, a pripravil som sa na to, že bude naozaj choré. Keď volali Slováci, Česi alebo Rusi, vedel som, že dieťaťu nič nemusí byť. Lebo my sme zvyknutí nadužívať zdravotnú starostlivosť na rozdiel od ľudí zo západu. Neviem, čím to je.
No lebo sme z čias socializmu boli zvyknutí, že zdravotníctvo je zadarmo.
Môj sused chirurg má na to dobrú odpoveď. Už Mária Terézia povedala, že zdravotníctvo musí byť dostupné všetkým. Potom prišli komunisti so socializmom, a tí zase tvrdili, že zdravotníctvo musí byť zadarmo. V slovenskej Ústave to ostalo dodnes. Po revolúcii sem začali prúdiť západné trendy, zistili sme, že sme pozadu, a museli sme kupovať nové technológie, aby sme to naše zdravotníctvo skvalitnili. To, aby bolo zdravotníctvo zadarmo, dostupné a kvalitné, to je skôr rarita. Musíme si vybrať, buď bude zadarmo a kvalitné, ale nedostupné všetkým, alebo kvalitné, dostupné, ale nie úplne zadarmo. Často to vidím aj na tom, keď mi známi volajú, aby som im vybavil lekára, lebo sa k nemu nevedia dostať.
Áno, čakacie lehoty k mnohým detským špecialistom sa rátajú nie na týždne, ale mesiace.
To je veľká pravda. Ale zoberte si napríklad cenotvorbu. Gynekológ potrebuje pri svojej práci ultrazvuk. Za jedno vyšetrenie dostane u nás od zdravotnej poisťovne ako príklad 12 eur, v Rakúsku 60 eur. Kvalitný ultrazvuk však stojí vyše 50-tisíc eur, tak pre slovenského, ako aj pre rakúskeho lekára. Výrobcovi je to jedno, komu ho predá. Druhý problém je politický. Každý jeden minister povedal, že musíme zabezpečiť katalóg výkonov, ktorý presne určí, čo poskytuje základné zdravotné poistenie a ktoré výkony musia dostať všetci. Musíme presne určiť, čo je zadarmo, a ostatným výkonom musíme nastaviť ceny. Doteraz to v nejakej relevantnej forme neurobil ani jeden. A k tomu je už len krok, aby sa určilo, čo je zadarmo a za čo sa platí. A keď sa za to platí, pacient si môže vybrať, kam pôjde, pretože v Senci to lekár robí napr. za 14 eur a v Bratislave to isté za 30 eur. A pacient si môže vybrať. Tak ako v stomatológii, kde to funguje.
Potom to dopadne tak, že niektorí rodičia prídu s dieťaťom na urgentný príjem, lebo vedia, že odtiaľ ich hneď pošlú k špecialistovi a nemusia čakať na prvé vyšetrenie napríklad u neurológa tri či štyri mesiace.
Áno, presne toto sa deje. Počul som, že mnoho Slovákov, a nielen expatov, ide radšej do Viedne, kde je voľná cenotvorba a mnohé súkromné zariadenia. Napríklad vyšetrenie u ORL tam stojí aj 200 eur, ale najmä je tam iný prístup. Práve to cudzincom žijúcim u nás prekáža najviac. Nemajú až taký problém s tým, že priestory nie sú pekné, alebo že lekár nevie po anglicky, prípadne, že nie je možné objednať sa na presný čas. Prekáža im to, že ak prídu do ambulancie, lekár sa ich len opýta na problém, dieťa popočúva, pozrie do hrdla a predpíše lieky. A očami pacienta už vyháňa z ambulancie, aby prišiel ďalší. A oni na to nie sú zvyknutí. Sú zvyknutí na to, že k lekárovi prídu, posadia sa a bavia sa o tom, aké lieky môže dieťa užívať, akú životosprávu mať, čo robiť, ak lieky nezaberú, aké sú ďalšie možnosti, kedy už treba ísť na pohotovosť, kedy už k špecialistovi. Ale pri súčasnom finančnom nastavení, počte pacientov a nedostatku lekárov sa inak ani nedá robiť. Navyše vnímajú lekárov, že sú odmeraní až drzí, alebo príliš struční. Pritom ten lekár sa veľakrát len ponáhľa, pretože sa ide na kvantitu. Napríklad v pediatrii, a neviem prečo sa systém bojí to povedať, aby detská ambulancia prežila, musí mať 1 500 pacientov. Aby boli všetci spokojní pri tomto počte pacientov s finančným ohodnotením, tak sa jednoducho musí „makať“, musí sa to točiť. Navyše v chrípkovom období je plná čakáreň, nedá sa objednávať a zle sa to manažuje. Teda dá sa, ale len pri polovici pacientov. Sú súkromné zariadenia v Bratislave, kde sa objednáva na čas, majú vyhradených napríklad 20 minút na jedného pacienta. Ale majú 750 pacientov, teda polovicu, viac by pri ich režime nezvládli. Lenže ten rozdiel niekto musí zaplatiť, pretože poisťovňa im platí len za tých 750 pacientov. Ale poplatky od pacientov sa zakázali. Ľudia to však chcú, chcú sa objednávať na čas a chcú za to zaplatiť, ale systém im to neumožňuje.
Do júna 2018 sme robili LSPP pre deti a dorast v malackom okrese, zároveň sme mali povinnosť robiť v malackom okrese aj návštevnú službu. A keďže v Bratislave to nikto nerobil, lebo o to nebol záujem, bola nám pridelená aj návštevná služba v Bratislave. Je veľký rozdiel medzi veľkým a malým mestom. Čo sa týka nového zákona, prvý problém nie je finančný, ale personálny, príplatky za služby boli totiž pre lekárov sekundárne až terciárne. Problém majú skôr s vyťaženosťou a tiež s tým, že pacienti na pohotovosť často chodia s chronickými problémami alebo nezávažnými ťažkosťami, pri ktorých by aj laik vedel zhodnotiť, že by vydržali do rána. Druhý problém bol finančný a tretí ten, že výjazdy sa už nedajú robiť cez okres. Ak teda na začiatku povie organizátor, že bude robiť aj výjazdy, pretože nová legislatíva mu umožňuje dobrovoľne sa rozhodnúť, či ich bude robiť, musí ich robiť len v rámci svojho okresu. A to je dôvod, prečo sme do toho nešli. Okrem toho, z výkonov za výjazd by nám väčšina peňazí odišla na dorovnanie do paušálu.
Vy považujete ten zákon za dobrý?
Je lepší, ako bol. Myslím si, že to nešlo k horšiemu.
Za návštevu vašej pojazdnej detskej pohotovosti zaplatia rodičia, ktorí si neplatia paušál, namiesto pôvodných dvoch eur, keď ste mali zmluvy s poisťovňami, dnes, keď ste bez zmlúv, 90 eur.
V zahraničí vo veľkých mestách s viac ako 1 miliónom obyvateľov vedia zabezpečiť takúto službu len s jednorazovými pacientmi. Bratislava je tak na hranici. Aj preto sme museli zaviesť paušálne platby.
Aké poplatky sú v zahraničí?
V Prahe je to 3 000 až 3 500 českých korún za výjazd, jedna klinika si pýta dokonca 6 000 korún. V Berlíne sa platí 200 eur. U nás sa bez paušálu nedá uživiť, sú mesiace, keď by to išlo veľmi pod náklady, v iných mesiacoch by zase bol záujem taký enormný, že by sa nestíhalo kapacitne a nedokázalo by to vykryť straty z tých slabších mesiacov. Naši klienti platia paušál 29 eur mesačne a za výjazd už neplatia.
Ako ste sa dopracovali k sume 90 eur?
Pacienti nás síce doma vidia 25 až 40 minút, ale samotný výjazd od jedného pacienta k druhému trvá hodinu a pol. Najdrahšia je práve cesta. Keď sa mi pokazila sušička a volal som do servisu, ich prvá otázka bola, v ktorej mestskej časti bývam. Po mojej odpovedi uviedli, že tam bude opravár v utorok budúci týždeň. Zaplatil som 30 eur. Tým, že v ten deň opravoval spotrebiče len v tej mestskej časti, a pobehal aj bez auta niekoľko domácností, urobil viac, ako keby jazdil po celej Bratislave, a tak to aj mňa stálo menej. Ale keď sa môj známy vymkol a zavolal si špecializovaného zámočníka, opravár prišiel do dvoch hodín, za 20 minút to otvoril a vypýtal si 96 eur. Mne sa to zdalo veľmi veľa, tie hydraulické vankúše, ktoré na to použil, mohli stáť tak 500 eur. Pritom nás len CRP prístroj stál vyše 1 000 eur. Ale keď som sa nad tým zamyslel, má to logiku. Ak išiel kvôli vymknutým dverám z Rače do Devínskej a odtiaľ možno späť do Rače, nestojí to málo.
O koľko percent pacientov ste po zmene prišli?
Ťažko povedať, pretože predtým sme nemali klientov na paušál. Silné boli napríklad letá, keď nám volalo veľa zahraničných turistov. Dnes máme svojich zazmluvnených pacientov a potom takých, ktorí si zaplatia jednorazový paušál. Ak to zhrnieme, dnes máme zhruba 20 percent pacientov z počtu, ktorý sme mali predtým. Mnohí ľudia ešte o zmene nevedia a stále nám s pripravenými dvoma eurami zavolajú, že ak pôjdeme okolo, nech prídeme popočúvať dieťa. Na čo im povieme, že síce môžeme, ale po zmene legislatívy ich to bude stáť 90 eur. Vtedy si to mnohí rozmyslia a radšej počkajú do rána, pretože stav ich dieťaťa je nezávažný alebo idú na urgentný príjem do Národného ústavu detských chorôb na Kramáre, kde ich to vyjde 10 eur.
Situácia s pediatrami je na Slovensku katastrofálna. Čoraz častejšie sa stáva, že rodičia nevedia nájsť pediatra pre svoje dieťa, mnohí majú plný stav a nových pacientov neberú.
Priemerný vek pediatra na Slovensku sa vyšplhal na 62 rokov.
Bude mať kto liečiť deti?
Toto je veľký problém. Dobre to ilustruje aj situácia na Kramároch, kde funguje nielen ambulantná pohotovostná služba (APS), ale aj urgentný príjem 24 hodín denne a chodia tam aj deti, ktoré v Bratislave nie sú prihlásené. Rodičia napríklad pochádzajú z Košíc, v Bratislave pracujú, ale pediatra majú v Košiciach. Pediater v Košiciach pritom nemá s dieťaťom žiadnu prácu, ale dostáva za neho kapitáciu. Keď dieťa ochorie, navštívia lekára v Bratislave, ktorý ho však často nevezme, pretože nemá jeho kartu a má dosť svojich pacientov, nestíha kapacitne, navyše, za to dieťa nedostáva peniaze. A tak rodičia idú aj s nezávažným stavom ako teploty a podobne s dieťaťom na urgentný príjem. Pritom takáto možnosť nie je všade, pretože nie v každom meste je nemocnica. Ďalšia vec je, že je menej lekárov a čoraz viac detí, ktoré sú prerozdeľované medzi čoraz menej lekárov. A keď je zvýšená chorobnosť, ako napríklad teraz, čakáreň u pediatra vyzerá úplne inak, ako vyzerala pred piatimi rokmi, niekedy sa tam nedá vkročiť. Ten problém sa len zhoršuje a vidíme to aj na trende odchádzajúcich lekárov do dôchodku a neprichádzajúcich nových.
Rezort zdravotníctva tvrdí, že situáciu rieši aj rezidenčným programom.
Áno, bola tendencia zaviesť rezidenčný program, ale ten je nedostatočný. Ak si porovnáme počty už skončených rezidentov a tých, ktorí do programu nastupujú, trend je klesajúci. Mňa sa program už netýka, ale kolegyne, s ktorými som sa o tom bavil, vidia veľkú nevýhodu v tom, že systém programu sa stále mení. Je to ako hýbajúci sa cieľ, majú vstúpiť do niečoho, kde sa menia podmienky za chodu. A možno je za tým aj celkový nezáujem o pediatriu a ďalšie faktory, prečo lekári nejdú na obvod.
Prečo nechcú ísť pracovať na obvod?
Pretože robiť obvod je náročné. Prevažne tam síce chodia menej závažné stravy, ale o to treba byť ostražitejší, pretože jedno z desiatich detí, čo kašle, môže mať naozaj niečo vážne. Je to veľká zodpovednosť. Práca v nemocnici je zaujímavejšia, navyše kedykoľvek si lekár môže zobrať voľno a cestovať alebo ísť na materskú. Ale keď preberie obvod, ten musí fungovať. A to v Bratislave do obvodov prišlo pár lekárov Národného ústavu detských chorôb. Určite ste aj vy zaregistrovali kauzy z onkológie a neonatológie o zlých vzťahoch, odkiaľ odišli dokonca aj dvojatestovaní lekári. Naštrbené vzťahy sú však aj na iných oddeleniach. A tak sa veľakrát stáva, že lekári po štyridsiatke, napríklad s atestáciou z onkológie, idú robiť obvod, čo je obrovská škoda, lebo boli úzko špecializovaní a práca ich veľmi bavila. Pre primárnu starostlivosť je to síce dobré, ale títo lekári chýbajú v nemocnici a zároveň to kriví celkový obraz o situácii s pediatrami, pretože to nevyzerá až tak zle. Pritom je možné, že ak by tie vzťahy v nemocnici boli dobré, primárna starostlivosť by bola na tom horšie. Je to, samozrejme, individuálne, každý lekár, ktorý odtiaľ odišiel, mal na to svoj dôvod. Mohol byť aj vyhorený zo svojho odboru, možno mu prekážali služby. Nerád by som to zovšeobecňoval.
Prečo je taký malý záujem medikov o pediatriu?
To vám neviem povedať. Možno je to tým, že medici v rámci praxe od tretieho či štvrtého ročníka chodievajú po nemocnici a vidia, že v detských ambulanciách sú väčšinou tie najmenšie deti. Podobne je to aj u obvodného lekára, gro pacientov tvoria deti do päť rokov. Odľahčene sa dá povedať, že do istej miery je ako veterinárny lekár, pretože pacient mu nepovie, čo mu je. Veľakrát aj nás volajú, že novorodenec či dojča len plače a oni nevedia, čo s ním. Dospelý presne vie povedať, čo ho trápi. Anamnéza u detí je omnoho dôležitejšia, i keď v pediatrii vlastne prichádzame do styku s dvoma pacientmi, dieťaťom a rodičom. Pediatria je odbor náročný hlavne na komunikáciu.
Niekedy je komunikácia s rodičmi asi ťažšia ako s dieťaťom...
Často je to náročné a mnohí pediatri sa na to sťažujú, pretože dieťa tvrdí niečo iné ako matka, tá má zase iné očakávania a dieťa sa bojí. Vždy som zo žartu hovoril, že dospelí na pohotovosti sú šťastní, keď konečne prídu na rad, pritom u detí je to presne naopak, dieťa vtedy začne kričať. Zoberte si tiež obyčajné vyšetrenie moču. Dospelému dáte bažanta, ide na toaletu, po chvíli sa vráti aj so vzorkou, počká na rozbor a ide domov. Na detskej pohotovosti musíte dať rodičovi vrecko na moč, ten to musí dieťaťu nalepiť, to sa, samozrejme, nevyciká hneď, často sa musia prechádzať po okolí alebo idú domov. Medzitým vybavíte ďalších pacientov, potom sa vrátia tí pôvodní aj so vzorkou, ale pre vás je ako nový pacient, pretože medzitým ste mali iné prípady.
Kedy začne táto spoločnosť konečne brať vážne lekárov?
Toto je asi najťažšia otázka. Jedna vec je sociálny status lekára. Väčšina pacientov tvrdí, že lekári sa tvária ako bohovia a označujú nás za mafiu v bielych plášťoch. Druhá vec je, ako lekári vnímajú sami seba, ako sa prezentujú, akú dôveru majú v spoločnosti medzi pacientmi. Neviem, kde je problém. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď nás zavolali alebo keď prišli na pohotovosť zahraniční pacienti, a myslím tých na západ od nás, či už Nemec, Francúz alebo Angličan, Američan, s tým, že dieťa sa má zle, vedel som, že to dieťa sa určite má zle, a pripravil som sa na to, že bude naozaj choré. Keď volali Slováci, Česi alebo Rusi, vedel som, že dieťaťu nič nemusí byť. Lebo my sme zvyknutí nadužívať zdravotnú starostlivosť na rozdiel od ľudí zo západu. Neviem, čím to je.
No lebo sme z čias socializmu boli zvyknutí, že zdravotníctvo je zadarmo.
Môj sused chirurg má na to dobrú odpoveď. Už Mária Terézia povedala, že zdravotníctvo musí byť dostupné všetkým. Potom prišli komunisti so socializmom, a tí zase tvrdili, že zdravotníctvo musí byť zadarmo. V slovenskej Ústave to ostalo dodnes. Po revolúcii sem začali prúdiť západné trendy, zistili sme, že sme pozadu, a museli sme kupovať nové technológie, aby sme to naše zdravotníctvo skvalitnili. To, aby bolo zdravotníctvo zadarmo, dostupné a kvalitné, to je skôr rarita. Musíme si vybrať, buď bude zadarmo a kvalitné, ale nedostupné všetkým, alebo kvalitné, dostupné, ale nie úplne zadarmo. Často to vidím aj na tom, keď mi známi volajú, aby som im vybavil lekára, lebo sa k nemu nevedia dostať.
Áno, čakacie lehoty k mnohým detským špecialistom sa rátajú nie na týždne, ale mesiace.
To je veľká pravda. Ale zoberte si napríklad cenotvorbu. Gynekológ potrebuje pri svojej práci ultrazvuk. Za jedno vyšetrenie dostane u nás od zdravotnej poisťovne ako príklad 12 eur, v Rakúsku 60 eur. Kvalitný ultrazvuk však stojí vyše 50-tisíc eur, tak pre slovenského, ako aj pre rakúskeho lekára. Výrobcovi je to jedno, komu ho predá. Druhý problém je politický. Každý jeden minister povedal, že musíme zabezpečiť katalóg výkonov, ktorý presne určí, čo poskytuje základné zdravotné poistenie a ktoré výkony musia dostať všetci. Musíme presne určiť, čo je zadarmo, a ostatným výkonom musíme nastaviť ceny. Doteraz to v nejakej relevantnej forme neurobil ani jeden. A k tomu je už len krok, aby sa určilo, čo je zadarmo a za čo sa platí. A keď sa za to platí, pacient si môže vybrať, kam pôjde, pretože v Senci to lekár robí napr. za 14 eur a v Bratislave to isté za 30 eur. A pacient si môže vybrať. Tak ako v stomatológii, kde to funguje.
Potom to dopadne tak, že niektorí rodičia prídu s dieťaťom na urgentný príjem, lebo vedia, že odtiaľ ich hneď pošlú k špecialistovi a nemusia čakať na prvé vyšetrenie napríklad u neurológa tri či štyri mesiace.
Áno, presne toto sa deje. Počul som, že mnoho Slovákov, a nielen expatov, ide radšej do Viedne, kde je voľná cenotvorba a mnohé súkromné zariadenia. Napríklad vyšetrenie u ORL tam stojí aj 200 eur, ale najmä je tam iný prístup. Práve to cudzincom žijúcim u nás prekáža najviac. Nemajú až taký problém s tým, že priestory nie sú pekné, alebo že lekár nevie po anglicky, prípadne, že nie je možné objednať sa na presný čas. Prekáža im to, že ak prídu do ambulancie, lekár sa ich len opýta na problém, dieťa popočúva, pozrie do hrdla a predpíše lieky. A očami pacienta už vyháňa z ambulancie, aby prišiel ďalší. A oni na to nie sú zvyknutí. Sú zvyknutí na to, že k lekárovi prídu, posadia sa a bavia sa o tom, aké lieky môže dieťa užívať, akú životosprávu mať, čo robiť, ak lieky nezaberú, aké sú ďalšie možnosti, kedy už treba ísť na pohotovosť, kedy už k špecialistovi. Ale pri súčasnom finančnom nastavení, počte pacientov a nedostatku lekárov sa inak ani nedá robiť. Navyše vnímajú lekárov, že sú odmeraní až drzí, alebo príliš struční. Pritom ten lekár sa veľakrát len ponáhľa, pretože sa ide na kvantitu. Napríklad v pediatrii, a neviem prečo sa systém bojí to povedať, aby detská ambulancia prežila, musí mať 1 500 pacientov. Aby boli všetci spokojní pri tomto počte pacientov s finančným ohodnotením, tak sa jednoducho musí „makať“, musí sa to točiť. Navyše v chrípkovom období je plná čakáreň, nedá sa objednávať a zle sa to manažuje. Teda dá sa, ale len pri polovici pacientov. Sú súkromné zariadenia v Bratislave, kde sa objednáva na čas, majú vyhradených napríklad 20 minút na jedného pacienta. Ale majú 750 pacientov, teda polovicu, viac by pri ich režime nezvládli. Lenže ten rozdiel niekto musí zaplatiť, pretože poisťovňa im platí len za tých 750 pacientov. Ale poplatky od pacientov sa zakázali. Ľudia to však chcú, chcú sa objednávať na čas a chcú za to zaplatiť, ale systém im to neumožňuje.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Katarína Lovasová