Nedávno sme oslávili 29. výročie Nežnej revolúcie. Ako sa odvtedy zmenilo naše zdravotníctvo?
Na jednej strane prišli technika a pokrok aj na Slovensko a v nemocniciach je dnes množstvo technológií, na druhej – čo sme mali dobré, to sme rozbili. Úplne sme rozbili organizáciu zdravotníctva a nenahradili sme ju nijakou inou. Prevenciu najmä u detí sme mali najlepšiu na svete, dnes trochu pokrivkáva. Máme problém s očkovaním, bojíme sa epidémií, čo predtým neexistovalo. Neviem, prečo sa presunuli vakcíny, objednávanie cez lekárne a distribútorov, keď predtým boli na Úrade verejného zdravotníctva. Presne sa vedelo, koľko ich treba objednať na rok a koľko ich treba minúť, skladovali sa v primeraných podmienkach, a keď bolo treba, lekár alebo niekto z Úradu verejného zdravotníctva priniesli očkovacie látky a deti sa zaočkovali. Teraz musí lekár napísať recept, ísť s ním do lekárne, ktorá ich možno má. Alebo nemá. Dôležité očkovacie látky alebo antiséra sa v lekárni často nevyskytujú, pretože ich výroba trvá aj jeden rok a ak sa objednajú z mesiaca na mesiac, výrobca ich nestihne urobiť. Alebo sme dali sprivatizovať polikliniky, kde mal pacient na jednom mieste obvodného lekára, špecialistov, röntgen, teda všetko. Ich budovy sa už začínajú rozsýpať, takže lekári hľadajú iné miesta. Zrušili sme komfort pacienta. Zabudli sme, že zdravotníctvo je služba občanovi, urobili sme z toho piedestál, fetiš obchodu. O zdravotníctve rozprávame len v číslach, ale nehovoríme o tom, koľko je u nás chorých ľudí, prečo ich je toľko chorých ani o tom, koľko ľudí vie naše zdravotníctvo úplne vyliečiť alebo zlepšiť ich zdravotný stav tak, že sa o pár dní vrátia do práce.
Ako hodnotíte s odstupom času jednotlivých ministrov zdravotníctva? Kto pre zdravotníctvo naozaj niečo urobil?
Ťažko povedať, každý z nich sa snažil niečo urobiť. Otázka je, aká bola politická vôľa, politická podpora. Poznal som mnohých ministrov a chceli robiť dobre, ale nebolo im to umožnené. Napríklad Viliam Soboňa priniesol bodový systém z Nemecka, ale nepriniesol ceny za výkony nemeckým aspoň podobné. Rudolfa Zajaca nebudem komentovať, ale myslím si, že prudká privatizácia bolo to najhoršie, čo sa mohlo slovenskému zdravotníctvu stať. Zdravotníctvo je služba a nemalo by sa pozerať len na to, koľko zarobí, ale na to, čo poskytuje občanom Slovenskej republiky. Nikto nevidí, že zdravotníctvo liečbou a uzdravovaním ľudí pomáha aj ekonomike štátu. Ak totiž bude priveľa ľudí na invalidných dôchodkoch, ktorí nepracujú, berú sociálne dávky a nie sú produktívni, čerpajú prostriedky od štátu. A peniaze, ktoré uzdravení produktívni občania de facto vracajú do ekonomiky nikto nezaratúva v prospech zdravotníctva. Pritom sú to obrovské peniaze. Väčšina doterajších ministrov financií však zdravotníctvo nazývala čiernou dierou.
Boli ste prezidentom Slovenskej lekárskej komory za ministrovania R. Zajaca, ktorý proti nej dosť brojil, zrušil aj povinné členstvo a medzi prvými z nej aj vystúpil. Ako s odstupom času vnímate toto obdobie?
Rudolf Zajac komoru nemal rád, lebo sa z nej stávala silná organizácia a myslím si, že mňa nemal rád vôbec, pretože som poukazoval na veci, ktoré sa diali. Nikdy som nebol politicky angažovaný, a ani nebudem, preto mám slobodnú vôľu a vždy som mohol povedať, čo si myslím. Ale ja sa už príliš dozadu nepozerám, skôr sa dívam dopredu, čo môže byť, čo bude a čo sa dá zmeniť. Lebo stále plakať nad tým čo bolo, nemá zmysel. Treba sa sústreďovať na to, čo vieme a čo by sa malo zlepšiť.
V zdravotníctve ste stále aktívny, pracujete v nemocnici. Zlepšili sa za posledných desať rokov podmienky pre lekárov?
Lekári už dnes zo Slovenska veľmi neodchádzajú pre platy, pretože v Čechách a na Slovensku sú relatívne porovnateľné. Odchádzajú pre zlé pracovné podmienky, zlý kariérny rast, plesnivé múry a zastaralú techniku v nemocniciach.
Je na vašej klinike dosť lekárov?
Na to, čo robíme, dosť. Mohli by sme prijať aj ďalších, ale podľa mňa treba mať toľko lekárov, aby sme stihli dobre urobiť robotu, nie preto, aby niekde sedeli a intrigovali.
A sestry?
Sestier je absolútny nedostatok, to vieme a cítime všetci. Je ich veľmi málo a navyše im pribudlo im množstvo administratívnych povinností. Jednou z najväčších chýb bolo zrušenie stredného zdravotníckeho školstva, pritom zdravotné školy boli po gymnáziách druhé najvychytenejšie stredné školy na Slovensku. Na oboje sa hlásili premianti. Sestry boli múdre, vzdelané a šikovné, pretože mali veľa praktickej výučby. A mohli sa uplatniť len v zdravotníctve. Veľmi som sa napríklad pohádal s bývalým ministrom Romanom Kováčom, keď som chcel vedieť, načo je zdravotným sestrám vysokoškolské vzdelanie. Argumentoval požiadavkami Európskej únie. Nebola to však pravda; čítal som všetky smernice EÚ, a tam sa uvádza len to, že sestra má mať určitý počet hodín praktickej výučby, nestanovovalo sa však kde. Preto sme spoločne s MUDr. Štefanom Zelníkom uvažovali o obnovení stredného zdravotného školstva. Žiaľbohu, prvé bolo proti vedenie komory sestier. Tomu sa čudujem, pretože dievčatá, ktoré prídu z vysokej školy, nemajú prax, a sú v podstate nepoužiteľné. Mám vrchnú sestru, ktorá je doktorka, zástupkyňa je magisterka, ale oni si to vzdelanie urobili popri zamestnaní. Naše sestry sú dobré sestry. Precestoval som veľa európskych pracovísk a slovenské sestry sa tak uchytili, že väčšina z nich sú na vedúcich pozíciách. Nedostatok zdravotníckych pracovníkov je na celom svete. Riešením nie je importovať k nám sestry z Ukrajiny alebo Srbska, ktoré majú iný systém vzdelávania, nevedia po slovensky. Veď šikovné dievčatá máme aj doma. Vráťme sa späť k dobrému strednému školstvu a kvalitnej výučbe a o štyri, päť rokov budeme mať sestier dosť. Vysokoškolské vzdelanie je pre tie, ktoré sú na manažérskych postoch.
V roku 2012 vás vymenovali za poradcu vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Podarilo sa vám niečo u neho presadiť?
To bolo jedno z najhorších období môjho života.
Prečo?
Koľko som sa len napísal materiálov, ktoré nikto nečítal... Navrhol som napríklad vytvorenie fondu obnov a rozvoja nemocníc. Veď len z úspor v systéme, ktoré pacient nikdy nepocíti, sa dá vyzbierať za rok 300 až 350 miliónov eur. Ak by sme tie peniaze dali každý rok do jednej z nemocníc, o 10 – 15 rokov by už nevyzerali tak, ako vyzerajú teraz. V úvode som spomínal vakcíny – ak by opäť prešli pod Úrad verejného zdravotníctva, ušetrilo by sa okolo 80 miliónov eur, pretože by sa odbúrala marža distribútora, marža lekárne aj množstevný rabat. Ibaže mnohí v parlamente vlastnia aj lekárne a distribučné spoločnosti, takže to nepresadíte... Navrhoval som aj vytvorenie distribučnej spoločnosti na lieky a špeciálny zdravotnícky materiál pre štátne nemocnice, lebo ak sa nakupuje vo veľkom, tak lacnejšie... Vybudovať takú firmu je však ťažké, navrhoval som teda vyhlásiť medzi veľkými distribučkami súťaž, a robiť by to mala tá, ktorá ponúkne najlepšiu cenu. Lebo sklady, lebo zamestnanci a všetko ostatné. Lenže poradný zbor bol len ako nejaká zástena, preto som sa odtiaľ dal uvoľniť.
Niektorí kritizujú privatizovanie laboratórií, iní nie. Ako to hodnotíte vy?
To je tiež veľmi zvláštne. V laboratóriách sú tri dôležité fázy: prvá predanalytická, to znamená od odberu po prvotné spracovanie, sa musí urobiť do dvoch hodín, inak sú všetky výsledky falošné. Pritom existujú firmy, ktoré šesť hodín vozia krv v sanitke, aj v lete, a hovoria o sebe, že sú certifikované a akreditované. To nemôže byť. Privatizuje sa preto, aby sa zarábalo a ja nemôžem súhlasiť s tým, aby sa zarábalo na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. To je nezmysel.
Nedávno sa skončil snem Slovenskej lekárskej komory. Ako ho vnímate ako jej bývalý prezident?
Veľmi dobre, pretože už nie som členom lekárskej komory; dal som sa odtiaľ vyškrtnúť. Snem sa totiž najviac venoval vyrovnávaniu nejakých účtov, o ktorých ja neviem, a ktoré ma ani veľmi nezaujímajú. A to najdôležitejšie, čo sa tam malo riešiť, sa riešilo na konci, keď už možno nebol uznášaniaschopný. A „víťazstvom“ súčasného prezidenta je, že možno 2 000 ambulantných lekárov zostane bez zmluvy so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou. To môže znamenať ich existenčný zánik, pretože VšZP je najväčšia zdravotná poisťovňa. Prezident neinformoval, aké kroky podniká a nechať lekárov v tom, že budú mať existenčné minimum, je nezodpovedné. Nechať svojich členov „na ulici“, aby nemali z čoho žiť, sa nerobí.
Vy ste stáli na čele lekárskej komory osem rokov. Zmenila sa odvtedy? Plní svoju funkciu?
Mám pocit, že sa veľmi zmenila. Svojho času mala vyše 13-tisíc platiacich členov, teraz je ich okolo 11-tisíc. To je dosť veľký úbytok, a bude pokračovať. Pretože nezmyselné žabomyšie vojny v komore nikam nevedú. A teraz sa počet členov možno ešte viac zníži. Na sneme sme prezidenta komory opakovane vyzývali, aby odstúpil, ale …
To, že si upevňuje moc a zbavuje sa kritikov, mu vyčítajú viacerí.
Mám pocit, že sa to začalo už pri prvej voľbe prezidenta SLK. Začalo sa to jeho protikandidátkou, regionálnou prezidentkou z Banskej Bystrice. Z kontrolného výboru zase vylúčili kolegu, ktorý tiež kandidoval na tento post. Zatiaľ sa tá „nevraživosť“ akoby obrátila voči tým dvom, a to bol dôvod, pre ktorý som požiadal o vyškrtnutie z komory. V takej organizácii nechcem byť.
Veľa sa hovorí o znovuzavedení povinného členstva v komore. Ste za to?
Myslím si, že v súčasnosti povinné členstvo neprejde.
Ako hodnotíte to, čo sa komore podarilo presadiť, ako napríklad ambulancie pohotovostných služieb?
To sme chceli už dávno, pretože podľa našich analýz po 22. hodine chodilo veľmi málo ľudí. A lekári, ktorí slúžili na pohotovostiach, zarábali smiešne peniaze. Tento krok bol určite dobrý, pretože pacienta to neohrozí a lekár, ktorý slúži do 22 hodiny, si môže do rána, kým pôjde do ambulancie, trochu oddýchnuť. O iných krokoch komory veľmi neviem. Už dávno sme napríklad navrhovali, aby obhliadky mŕtvych robili profesionáli. Ten kto obhliada mŕtvolu a nie je odborník, napíše kardiovaskulárne zlyhanie, preto máme najviac úmrtí na kardiovaskulárne choroby. Dalo sa topritom ľahko riešiť – viem, že tieto prehliadky mali záujem riešiť aj patológovia, len ich bolo treba zaplatiť.
Ako hodnotíte rok 2018?
Častá výmena ministrov neprináša nič dobré. Jeden niečo začne, druhý to nedokončí, súčasná ministerka chcela pokračovať v intenciách svojho predchodcu, no ja tie intencie a strategické kroky nepoznám. Okrem toho, že sú parkoviská v nemocniciach zadarmo, takže tam niet miest na parkovanie, lebo mnohí zaparkujú a idú si do mesta nakúpiť. Z môjho pohľadu to bolo populistické rozhodnutie pána Druckera, ktorý vyšiel v ústrety krikľúňom z bratislavského Ružinova. Na Slovensku to však nie je len Bratislava a nie je len Ružinov. Veď aj platba za poistencov štátu je katastrofálne nízka. Minulý rok som počítal vnútornú zadlženosť nemocníc, ktorá je dnes niekde na úrovni piatich miliárd eur. Pritom sú tam nevymaľované, plesnivé steny, padajúce omietky, atď., nehovoriac o vybavení. A to, že vláda sa chváli, že dala 100 miliónov eur na kapitálové výdavky, je kvapka do mora. To však nie je chyba tejto vlády, ale chyba všetkých predošlých vlád od roka 1990. Na zdravotníctvo totiž každý kašle. Ťažko sa dobieha, čo sa zanedbalo. Žiaľ, na to u nás nikto nemyslí.
A čo očakávate v roku 2019?
Obávam sa, že príde hospodárska kríza, a ďaleko horšia ako v rokoch 2008 – 2009, preto si želám, aby sme na tom aspoň neboli horšie, ako sme teraz. Vieme, koľko nás stojí každá operácia, a viem, koľko mi za každú platí poisťovňa. Čím viac operujeme, tým vyrábame väčšiu stratu. Napríklad u nás dva medicínske odbory – intervenčná kardiológia a intervenčná rádiológia, ktoré zachraňujú životy, „vyrábajú“ nemocnici stratu 300-tisíc eur mesačne. Pošlete napríklad preč človeka s infarktom. Koho zavrú? Poskytovateľa. Keď má niekto mozgovú aneuryzmu a vy ho pošlete preč, lebo na jeho liečbu už nemáte peniaze, koho zavrú? Zasa poskytovateľa. Takže nesúhlasím s tým, že zdravotníctvo je čierna diera.
Na jednej strane prišli technika a pokrok aj na Slovensko a v nemocniciach je dnes množstvo technológií, na druhej – čo sme mali dobré, to sme rozbili. Úplne sme rozbili organizáciu zdravotníctva a nenahradili sme ju nijakou inou. Prevenciu najmä u detí sme mali najlepšiu na svete, dnes trochu pokrivkáva. Máme problém s očkovaním, bojíme sa epidémií, čo predtým neexistovalo. Neviem, prečo sa presunuli vakcíny, objednávanie cez lekárne a distribútorov, keď predtým boli na Úrade verejného zdravotníctva. Presne sa vedelo, koľko ich treba objednať na rok a koľko ich treba minúť, skladovali sa v primeraných podmienkach, a keď bolo treba, lekár alebo niekto z Úradu verejného zdravotníctva priniesli očkovacie látky a deti sa zaočkovali. Teraz musí lekár napísať recept, ísť s ním do lekárne, ktorá ich možno má. Alebo nemá. Dôležité očkovacie látky alebo antiséra sa v lekárni často nevyskytujú, pretože ich výroba trvá aj jeden rok a ak sa objednajú z mesiaca na mesiac, výrobca ich nestihne urobiť. Alebo sme dali sprivatizovať polikliniky, kde mal pacient na jednom mieste obvodného lekára, špecialistov, röntgen, teda všetko. Ich budovy sa už začínajú rozsýpať, takže lekári hľadajú iné miesta. Zrušili sme komfort pacienta. Zabudli sme, že zdravotníctvo je služba občanovi, urobili sme z toho piedestál, fetiš obchodu. O zdravotníctve rozprávame len v číslach, ale nehovoríme o tom, koľko je u nás chorých ľudí, prečo ich je toľko chorých ani o tom, koľko ľudí vie naše zdravotníctvo úplne vyliečiť alebo zlepšiť ich zdravotný stav tak, že sa o pár dní vrátia do práce.
Ako hodnotíte s odstupom času jednotlivých ministrov zdravotníctva? Kto pre zdravotníctvo naozaj niečo urobil?
Ťažko povedať, každý z nich sa snažil niečo urobiť. Otázka je, aká bola politická vôľa, politická podpora. Poznal som mnohých ministrov a chceli robiť dobre, ale nebolo im to umožnené. Napríklad Viliam Soboňa priniesol bodový systém z Nemecka, ale nepriniesol ceny za výkony nemeckým aspoň podobné. Rudolfa Zajaca nebudem komentovať, ale myslím si, že prudká privatizácia bolo to najhoršie, čo sa mohlo slovenskému zdravotníctvu stať. Zdravotníctvo je služba a nemalo by sa pozerať len na to, koľko zarobí, ale na to, čo poskytuje občanom Slovenskej republiky. Nikto nevidí, že zdravotníctvo liečbou a uzdravovaním ľudí pomáha aj ekonomike štátu. Ak totiž bude priveľa ľudí na invalidných dôchodkoch, ktorí nepracujú, berú sociálne dávky a nie sú produktívni, čerpajú prostriedky od štátu. A peniaze, ktoré uzdravení produktívni občania de facto vracajú do ekonomiky nikto nezaratúva v prospech zdravotníctva. Pritom sú to obrovské peniaze. Väčšina doterajších ministrov financií však zdravotníctvo nazývala čiernou dierou.
Boli ste prezidentom Slovenskej lekárskej komory za ministrovania R. Zajaca, ktorý proti nej dosť brojil, zrušil aj povinné členstvo a medzi prvými z nej aj vystúpil. Ako s odstupom času vnímate toto obdobie?
Rudolf Zajac komoru nemal rád, lebo sa z nej stávala silná organizácia a myslím si, že mňa nemal rád vôbec, pretože som poukazoval na veci, ktoré sa diali. Nikdy som nebol politicky angažovaný, a ani nebudem, preto mám slobodnú vôľu a vždy som mohol povedať, čo si myslím. Ale ja sa už príliš dozadu nepozerám, skôr sa dívam dopredu, čo môže byť, čo bude a čo sa dá zmeniť. Lebo stále plakať nad tým čo bolo, nemá zmysel. Treba sa sústreďovať na to, čo vieme a čo by sa malo zlepšiť.
V zdravotníctve ste stále aktívny, pracujete v nemocnici. Zlepšili sa za posledných desať rokov podmienky pre lekárov?
Lekári už dnes zo Slovenska veľmi neodchádzajú pre platy, pretože v Čechách a na Slovensku sú relatívne porovnateľné. Odchádzajú pre zlé pracovné podmienky, zlý kariérny rast, plesnivé múry a zastaralú techniku v nemocniciach.
Je na vašej klinike dosť lekárov?
Na to, čo robíme, dosť. Mohli by sme prijať aj ďalších, ale podľa mňa treba mať toľko lekárov, aby sme stihli dobre urobiť robotu, nie preto, aby niekde sedeli a intrigovali.
A sestry?
Sestier je absolútny nedostatok, to vieme a cítime všetci. Je ich veľmi málo a navyše im pribudlo im množstvo administratívnych povinností. Jednou z najväčších chýb bolo zrušenie stredného zdravotníckeho školstva, pritom zdravotné školy boli po gymnáziách druhé najvychytenejšie stredné školy na Slovensku. Na oboje sa hlásili premianti. Sestry boli múdre, vzdelané a šikovné, pretože mali veľa praktickej výučby. A mohli sa uplatniť len v zdravotníctve. Veľmi som sa napríklad pohádal s bývalým ministrom Romanom Kováčom, keď som chcel vedieť, načo je zdravotným sestrám vysokoškolské vzdelanie. Argumentoval požiadavkami Európskej únie. Nebola to však pravda; čítal som všetky smernice EÚ, a tam sa uvádza len to, že sestra má mať určitý počet hodín praktickej výučby, nestanovovalo sa však kde. Preto sme spoločne s MUDr. Štefanom Zelníkom uvažovali o obnovení stredného zdravotného školstva. Žiaľbohu, prvé bolo proti vedenie komory sestier. Tomu sa čudujem, pretože dievčatá, ktoré prídu z vysokej školy, nemajú prax, a sú v podstate nepoužiteľné. Mám vrchnú sestru, ktorá je doktorka, zástupkyňa je magisterka, ale oni si to vzdelanie urobili popri zamestnaní. Naše sestry sú dobré sestry. Precestoval som veľa európskych pracovísk a slovenské sestry sa tak uchytili, že väčšina z nich sú na vedúcich pozíciách. Nedostatok zdravotníckych pracovníkov je na celom svete. Riešením nie je importovať k nám sestry z Ukrajiny alebo Srbska, ktoré majú iný systém vzdelávania, nevedia po slovensky. Veď šikovné dievčatá máme aj doma. Vráťme sa späť k dobrému strednému školstvu a kvalitnej výučbe a o štyri, päť rokov budeme mať sestier dosť. Vysokoškolské vzdelanie je pre tie, ktoré sú na manažérskych postoch.
V roku 2012 vás vymenovali za poradcu vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Podarilo sa vám niečo u neho presadiť?
To bolo jedno z najhorších období môjho života.
Prečo?
Koľko som sa len napísal materiálov, ktoré nikto nečítal... Navrhol som napríklad vytvorenie fondu obnov a rozvoja nemocníc. Veď len z úspor v systéme, ktoré pacient nikdy nepocíti, sa dá vyzbierať za rok 300 až 350 miliónov eur. Ak by sme tie peniaze dali každý rok do jednej z nemocníc, o 10 – 15 rokov by už nevyzerali tak, ako vyzerajú teraz. V úvode som spomínal vakcíny – ak by opäť prešli pod Úrad verejného zdravotníctva, ušetrilo by sa okolo 80 miliónov eur, pretože by sa odbúrala marža distribútora, marža lekárne aj množstevný rabat. Ibaže mnohí v parlamente vlastnia aj lekárne a distribučné spoločnosti, takže to nepresadíte... Navrhoval som aj vytvorenie distribučnej spoločnosti na lieky a špeciálny zdravotnícky materiál pre štátne nemocnice, lebo ak sa nakupuje vo veľkom, tak lacnejšie... Vybudovať takú firmu je však ťažké, navrhoval som teda vyhlásiť medzi veľkými distribučkami súťaž, a robiť by to mala tá, ktorá ponúkne najlepšiu cenu. Lebo sklady, lebo zamestnanci a všetko ostatné. Lenže poradný zbor bol len ako nejaká zástena, preto som sa odtiaľ dal uvoľniť.
Niektorí kritizujú privatizovanie laboratórií, iní nie. Ako to hodnotíte vy?
To je tiež veľmi zvláštne. V laboratóriách sú tri dôležité fázy: prvá predanalytická, to znamená od odberu po prvotné spracovanie, sa musí urobiť do dvoch hodín, inak sú všetky výsledky falošné. Pritom existujú firmy, ktoré šesť hodín vozia krv v sanitke, aj v lete, a hovoria o sebe, že sú certifikované a akreditované. To nemôže byť. Privatizuje sa preto, aby sa zarábalo a ja nemôžem súhlasiť s tým, aby sa zarábalo na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. To je nezmysel.
Nedávno sa skončil snem Slovenskej lekárskej komory. Ako ho vnímate ako jej bývalý prezident?
Veľmi dobre, pretože už nie som členom lekárskej komory; dal som sa odtiaľ vyškrtnúť. Snem sa totiž najviac venoval vyrovnávaniu nejakých účtov, o ktorých ja neviem, a ktoré ma ani veľmi nezaujímajú. A to najdôležitejšie, čo sa tam malo riešiť, sa riešilo na konci, keď už možno nebol uznášaniaschopný. A „víťazstvom“ súčasného prezidenta je, že možno 2 000 ambulantných lekárov zostane bez zmluvy so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou. To môže znamenať ich existenčný zánik, pretože VšZP je najväčšia zdravotná poisťovňa. Prezident neinformoval, aké kroky podniká a nechať lekárov v tom, že budú mať existenčné minimum, je nezodpovedné. Nechať svojich členov „na ulici“, aby nemali z čoho žiť, sa nerobí.
Vy ste stáli na čele lekárskej komory osem rokov. Zmenila sa odvtedy? Plní svoju funkciu?
Mám pocit, že sa veľmi zmenila. Svojho času mala vyše 13-tisíc platiacich členov, teraz je ich okolo 11-tisíc. To je dosť veľký úbytok, a bude pokračovať. Pretože nezmyselné žabomyšie vojny v komore nikam nevedú. A teraz sa počet členov možno ešte viac zníži. Na sneme sme prezidenta komory opakovane vyzývali, aby odstúpil, ale …
To, že si upevňuje moc a zbavuje sa kritikov, mu vyčítajú viacerí.
Mám pocit, že sa to začalo už pri prvej voľbe prezidenta SLK. Začalo sa to jeho protikandidátkou, regionálnou prezidentkou z Banskej Bystrice. Z kontrolného výboru zase vylúčili kolegu, ktorý tiež kandidoval na tento post. Zatiaľ sa tá „nevraživosť“ akoby obrátila voči tým dvom, a to bol dôvod, pre ktorý som požiadal o vyškrtnutie z komory. V takej organizácii nechcem byť.
Veľa sa hovorí o znovuzavedení povinného členstva v komore. Ste za to?
Myslím si, že v súčasnosti povinné členstvo neprejde.
Ako hodnotíte to, čo sa komore podarilo presadiť, ako napríklad ambulancie pohotovostných služieb?
To sme chceli už dávno, pretože podľa našich analýz po 22. hodine chodilo veľmi málo ľudí. A lekári, ktorí slúžili na pohotovostiach, zarábali smiešne peniaze. Tento krok bol určite dobrý, pretože pacienta to neohrozí a lekár, ktorý slúži do 22 hodiny, si môže do rána, kým pôjde do ambulancie, trochu oddýchnuť. O iných krokoch komory veľmi neviem. Už dávno sme napríklad navrhovali, aby obhliadky mŕtvych robili profesionáli. Ten kto obhliada mŕtvolu a nie je odborník, napíše kardiovaskulárne zlyhanie, preto máme najviac úmrtí na kardiovaskulárne choroby. Dalo sa topritom ľahko riešiť – viem, že tieto prehliadky mali záujem riešiť aj patológovia, len ich bolo treba zaplatiť.
Ako hodnotíte rok 2018?
Častá výmena ministrov neprináša nič dobré. Jeden niečo začne, druhý to nedokončí, súčasná ministerka chcela pokračovať v intenciách svojho predchodcu, no ja tie intencie a strategické kroky nepoznám. Okrem toho, že sú parkoviská v nemocniciach zadarmo, takže tam niet miest na parkovanie, lebo mnohí zaparkujú a idú si do mesta nakúpiť. Z môjho pohľadu to bolo populistické rozhodnutie pána Druckera, ktorý vyšiel v ústrety krikľúňom z bratislavského Ružinova. Na Slovensku to však nie je len Bratislava a nie je len Ružinov. Veď aj platba za poistencov štátu je katastrofálne nízka. Minulý rok som počítal vnútornú zadlženosť nemocníc, ktorá je dnes niekde na úrovni piatich miliárd eur. Pritom sú tam nevymaľované, plesnivé steny, padajúce omietky, atď., nehovoriac o vybavení. A to, že vláda sa chváli, že dala 100 miliónov eur na kapitálové výdavky, je kvapka do mora. To však nie je chyba tejto vlády, ale chyba všetkých predošlých vlád od roka 1990. Na zdravotníctvo totiž každý kašle. Ťažko sa dobieha, čo sa zanedbalo. Žiaľ, na to u nás nikto nemyslí.
A čo očakávate v roku 2019?
Obávam sa, že príde hospodárska kríza, a ďaleko horšia ako v rokoch 2008 – 2009, preto si želám, aby sme na tom aspoň neboli horšie, ako sme teraz. Vieme, koľko nás stojí každá operácia, a viem, koľko mi za každú platí poisťovňa. Čím viac operujeme, tým vyrábame väčšiu stratu. Napríklad u nás dva medicínske odbory – intervenčná kardiológia a intervenčná rádiológia, ktoré zachraňujú životy, „vyrábajú“ nemocnici stratu 300-tisíc eur mesačne. Pošlete napríklad preč človeka s infarktom. Koho zavrú? Poskytovateľa. Keď má niekto mozgovú aneuryzmu a vy ho pošlete preč, lebo na jeho liečbu už nemáte peniaze, koho zavrú? Zasa poskytovateľa. Takže nesúhlasím s tým, že zdravotníctvo je čierna diera.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Jana Andelová, ZdN