Asociácia nemocníc Slovenska upozorňovala, že od júla sa zatvorením ambulantných pohotovostí po 22. hodine pacienti presunú na urgenty, ktoré nebudú zvládať množstvo pacientov. Pocítili ste zvýšený nápor?
Tým, že po 22. hodine nie je k dispozícii zdravotnícky pracovník, ktorý by sa postaral o neurgentné zdravotné ťažkosti, tak všetci pacienti, ktorí identifikujú nejaký problém so svojím zdravotným stavom po 22. hodine, majú len tú možnosť, aby išli k nám. Určitý nárast tu je, ale nejde o citeľný, skôr o mierny nárast počtu pacientov po 22. hodine.
Oficiálne štatistiky hovoria, že viac ako 50 percent pacientov, ktorí prídu na urgent, patrí na pohotovosť alebo do ambulancie všeobecného lekára. Vyzerá to podobne aj u vás?
Skladba pacientov sa za 2,5 roka, odkedy prevádzkujeme urgent, nezmenila. V 60 až 70 percentách sú to stále pacienti neurgentní, ktorí by mohli byť riešení primárnou sférou alebo inými zložkami zdravotníckeho systému. Pacienti si hľadajú cestu najnižšieho odporu, tak skúšajú, kde je najmenej pacientov. Viete, že niektoré zložky nefungujú tak, ako by mali, sú limitované počty vyšetrených pacientov, je málo špecialistov, krátke ordinačné hodiny v primárnej sfére. A ak pacienti nenájdu inú možnosť, tak hľadajú ošetrenie cestou urgentného príjmu. Aj preto je podiel neurgentných pacientov stále dosť vysoký.
Pomohlo vyberanie desaťeurového poplatku? Limituje to napr. pacientov, aby s bežnými ťažkosťami nechodili na urgent, ale počkali si na svojho praktického lekára?
Paradoxne, máme pocit, že tento poplatok pacientov vôbec nelimituje. Dokonca cítia, že ak za niečo platia, tak majú právo na nejakú službu. A aj neurgentní pacienti si tým, že tu platia, vyžadujú službu. Aj keby na ňu vlastne nemali mať nárok, lebo ak je to v dopoludňajších hodinách, keď funguje primárna sféra, tak by mali využiť inú zložku systému.
Môžete takéhoto pacienta poslať z urgentu k ambulantnému lekárovi?
Môžeme, legislatíva to implicitne nerieši. Ale ak pacient bude trvať na našom ošetrení a náš kapacitný stav to dovoľuje, tak takéhoto pacienta vyšetríme.
Aké sú skúsenosti s platením desaťeurového poplatku, pacienti si už na to zvykli?
Viac-menej sú už pacienti informovaní, vedia, že majú platiť, urobili sme osvetu, ktorí sú platiaci a ktorí neplatia. Niektorí boli prekvapení, lebo si mysleli, že ak sa nechajú priviezť záchrannou zdravotnou službou, budú od poplatku oslobodení. Ale nie je to pravda, ak ten stav nie je emergentný a išlo len o prevoz, a pacient bol vyriešený do dvoch hodín, tak v zmysle legislatívy platí poplatok.
Záchranári sa často sťažujú na neindikované výjazdy, keď pacient bez akútnych problémov nahlási na operačné stredisko nepravdivé informácie a záchranka ho dovezie k vám na urgent. Vďaka triáži teda musí aj takýto pacient čakať?
Ide o edukatívny proces. Pacienti sa učia, že to, že ich privezie záchranná zdravotná služba, ešte nič neznamená. Každý pacient prejde triážou. Pacient je zaradený do systému podľa naliehavosti vyšetrenia. A ak sú v čakárni pacienti, ktorých vyšetrenie je prioritnejšie, tak sú uprednostňovaní, napriek tomu, že prišli po vlastnej osi a nepriviezla ich záchranná zdravotná služba.
Aké sú dôsledky množstva neurgentných pacientov? Stáva sa zdravotník menej ostražitým alebo to vnímate profesionálne?
Práca na urgentnom príjme je nárazová práca. Sú hluché obdobia a potom sú peaky, keď je enormný prísun pacientov. Urgentológ musí byť dobrý manažér, musí si vedieť zorganizovať prácu. Ak príde veľa emergentných pacientov, tak sa musíme prioritne postarať o nich a pre ostatných pacientov sa zmení to, že budú dlhšie čakať. Ak je potrebné, alokujeme zložky z nemocnice, disponujeme viacerými oddeleniami, prídu noví pracovníci a postarajú sa o emergentných pacientov. Ale tí neemergentní budú čakať. Na to máme recepčnú, aby to s nimi odkomunikovala. Ak je to v takom časovom období, že môžu vyhľadať inú zdravotnú starostlivosť, tak sú upozornení, že tu budú dlho čakať a môžu ísť k svojmu lekárovi alebo na pohotovosť. Recepčná je dôležitá zložka nášho urgentného príjmu ohľadne komunikácie s pacientmi.
Základná skladba je teda recepcia – triážová sestra – lekár. Aké nároky sú na triážovú sestru?
Je to pozícia, ktorá vyžaduje skúsenosti. Výhodou je prax v nemocničných zariadeniach alebo v záchrannej službe. Cielene na tieto pozície nominujeme najskúsenejších ľudí. Je to veľmi zodpovedná pozícia, ale samotný úkon sa snažíme procesne spracovať tak, aby sme odstránili prípadné chyby a ak sa to realizuje správne, aby sa vylúčili možné pochybenia.
Čo ste menili v systémepráce na modernom urgente od jeho otvorenia? Čo sa dolaďovalo za tých 2,5 roka?
Stále sa snažíme nastaviť personálne zabezpečenie tak, aby bolo funkčné. Je to ťažké, lebo, ako som spomínal, sú tu hluché hodiny a sú tu peaky. Skôr sa nám javí, aby sme personálne zabezpečenie mali flexibilné a aby sme ho v určitých časových fázach vedeli posilniť. Väčšinou na stabilnú prevádzku stačí ten stav, ktorý máme.
Je problém dostať kolegov do tímu na urgente?
Máme problém verbovať nových ľudí, je to práca psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca a nestretli sme sa s veľkým záujmom ľudí, aby pracovali takýmto štýlom ako my na urgente.
Je ťažké zohnať lekárov, záchranárov alebo sestry?
Čo sa týka stredného zdravotníckeho personálu, máme relatívny záujem o túto prácu, aj keď je tu veľká fluktuácia. Niektorí ľudia si potom hľadajú prácu inde v zdravotníckom systéme. Ale tam by som problém nevidel. Kardinálny problém je lekárske zabezpečenie. Väčšinou sa na urgentoch robí tak, že odbornosti pokrývajú svoj odbor, na urgente sú väčšinou chirurgickí a internistickí pacienti, takže to pokrýva internista a chirurg. V našom systéme urgentológ pokrýva všetkých pacientov, až v prípade potreby si volá konziliárov z jednotlivých odborností.
Dokážete presvedčiť skúseného lekára, aby išiel robiť na urgent?
Skúseného už ťažko
.
Takže ostáva len vychovať si mladých kolegov?
V anglosaských krajinách je to tak, že všetci mladí lekári idú povinne po škole na urgent. Je to veľmi dobrá škola pre mladých lekárov, stretnú sa tu so všetkými stavmi, je to úplne široké spektrum, čo sa týka interny, chirurgie, traumatológie, ortopédie, neurológie aj detského lekárstva. Je to vynikajúca škola pre mladých, majú tu ľudí, ktorí robia na urgente tú bazálnu robotu, nad nimi je supervízor so vzdelaním a skúsenosťami, ktorý ich kontroluje. Lekári si tam odrobia pár rokov, získajú kredibilitu a potom si robia špecializáciu. K tomuto systému dospeli historickým vývojom a asi aj my budeme musieť prejsť nejakým vývojom, kým k tomu dospejeme. U nás je tento systém v zákone nastavený tak, že na urgente má byť jeden internista a traumatológ alebo chirurg. Je to práca, ktorú asi nikto nie je schopný robiť celý svoj profesijný život, je veľmi vyčerpávajúca. Ľuďom z urgentu vo vyššom veku musíme ponúknuť aj nejakú inú alternatívu, kde by mohli pracovať v zdravotníckom systéme. Lebo to vyhorenie príde. Neviem si predstaviť robiť to 40 rokov.
Vy ste začínali ako pediater. Aká bola vaša cesta k urgentnej medicíne?
Stále som pediater, stále mám na pediatrii časť úväzku, stále mi to je blízke a nikdy som sa pediatrie nevzdal počas svojho profesijného života. K záchranke som sa dostal tak, že v záchrannej službe slúžilo málo ľudí, nemocnica prevádzkovala dve ambulancie. Potrebovali ľudí, tak sa povedalo, že z každého oddelenia musí niekto ísť. Na pediatrii som bol vtedy najmladší chlap, tak to padlo na mňa. Začal som slúžiť, zapáčilo sa mi to a po pár rokoch som prešiel na celý úväzok na záchranku. Dorobil som si špecializáciu, stal som sa šéfom ZZS v Spišskej Novej Vsi. Keď sa tu začal kreovať urgentný príjem, bol som oslovený a prirodzene som inklinoval k tomu, aby sme otvorili túto prevádzku.
Aký bol najťažší deň na urgente?
Ťažké sú nočné služby. V nočných je veľa pacientov a keď sú ťažké stavy, napriek únave a nočným hodinám musíte podať optimálny výkon, aby ste poskytli pacientovi to, čo mu treba poskytnúť. Ťažké sú peaky, keď príde naraz veľa zlých pacientov a je to enormná záťaž na to, ako to zmanažovať a nič nezanedbať. Borím sa s personálnym zabezpečením, aby sme služby pokryli tak, aby boli spokojní zamestnanci aj pacienti.
Vidíte sa na urgente aj o 10 rokov?
Stále si nechávam pediatriu ako zadné vrátka. Ale momentálne chcem robiť tu, baví ma to. Je tu tím ľudí, ktorý spolu dobre vychádza, sme dobrý kolektív, ktorý má nejaké ciele, ktoré chce dosiahnuť.
Pracujete v regionálnej nemocnici v okresnom meste. Neláka vás kariérny postup inam?
Ja si myslím, že urgentná medicína aj v regionálnej nemocnici poskytuje možnosť profesijného rastu. Choroby si nevyberajú, či žijete v malom okresnom meste alebo hlavnom meste, ale skladba pacientov a záludné diagnostické stavy sú aj tu, je tu aj možnosť profesijnej realizácie, môžete nastavovať systém. My sme jeden z pionierskych projektov. A ak sa zíde tím ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť, tak sa dá veľa dokázať aj v malej nemocnici.
Je potrebné niečo zmeniť? Čo by ste zmenili?
Určite sa dá niečo zlepšovať. Čo sa týka materiálno-technického zabezpečenia, boli sme úspešní v eurofondovej výzve a máme prísľub na dovybavenie prístrojmi na diagnostiku a monitorovanie pacienta. Stále budeme pracovať na personálnom zabezpečení, získavať ľudí. Myslím si, že procesné nastavenie je celkom dobré, aj zo skúseností iných kolegov, ktorí k nám chodia na vizitácie. Stále pracujeme na procesoch, v rámci siete nemocníc máme tímy pre rôzne špecializácie, jeden z nich pre urgentnú medicínu vediem. Snažíme sa riešiť jednotlivé fázy procesu manažovania pacienta, teraz dolaďujeme triáž. Budeme sa ešte snažiť vylepšiť spoluprácu s inými zložkami, lebo pre nás je kľúčové, aby fungovala aj primárna sféra a špecialisti, aj krajské operačné stredisko ZZS. Aj tam máme nejaké limity spolupráce.
Aké zlepšenie máte na mysli v prípade operačného strediska ZZS?
Mali by sme sa stretnúť a odkomunikovať si to, akí pacienti sú vození záchrannou službou, či sa niečo nedá zmeniť u operátorov, aby sa tak nezneužívala ZZS. Viem, že toto sú ťažké veci. Možnosťou je dať väčšiu právomoc záchranárom, aby mohli ponechať pacientov na adrese. Dnes je to dané legislatívne tak, že posádka bez lekára nemôže nechať pacienta na adrese. Keď sa pacient dožaduje, musí ho doviezť. Alebo aby ho mohli doviezť aj k inej zložke systému, nielen na urgentný príjem, ak to dovolí časové hľadisko. Existuje mnoho vecí, ktoré sa dajú nastaviť, pretože my ako urgent sme to koncové pracovisko, ktoré si to všetko odnesie. U nás je záujem, aby nastali určité zmeny v manažovaní pacienta, ale je potrebný záujem všetkých zložiek.
Pri nedávnom zverejnení výsledkov hodnotenia Nemocnica roka 2018 sa ukázalo, že čas čakania na prevzatie pacienta privezeného záchrankou na urgent stúpa, v priemere je to v slovenských nemocniciach 16 minút, no napr. v košickej Univerzitnej nemocnici je to 22 minút, v bojnickej nemocnici najviac – až 24 minút. Čo hovoríte na tieto čísla?
Triážový systém máme spracovaný v Nemocničnom informačnom systéme, takže NIS vyhodnocuje časy. Stopercentne ich dodržiavame. Ak je čas čakania na iných urgentoch vysoký, je to o to väčšia výzva, aby si systém nastavili tak, aby bol funkčný.
Tým, že po 22. hodine nie je k dispozícii zdravotnícky pracovník, ktorý by sa postaral o neurgentné zdravotné ťažkosti, tak všetci pacienti, ktorí identifikujú nejaký problém so svojím zdravotným stavom po 22. hodine, majú len tú možnosť, aby išli k nám. Určitý nárast tu je, ale nejde o citeľný, skôr o mierny nárast počtu pacientov po 22. hodine.
Oficiálne štatistiky hovoria, že viac ako 50 percent pacientov, ktorí prídu na urgent, patrí na pohotovosť alebo do ambulancie všeobecného lekára. Vyzerá to podobne aj u vás?
Skladba pacientov sa za 2,5 roka, odkedy prevádzkujeme urgent, nezmenila. V 60 až 70 percentách sú to stále pacienti neurgentní, ktorí by mohli byť riešení primárnou sférou alebo inými zložkami zdravotníckeho systému. Pacienti si hľadajú cestu najnižšieho odporu, tak skúšajú, kde je najmenej pacientov. Viete, že niektoré zložky nefungujú tak, ako by mali, sú limitované počty vyšetrených pacientov, je málo špecialistov, krátke ordinačné hodiny v primárnej sfére. A ak pacienti nenájdu inú možnosť, tak hľadajú ošetrenie cestou urgentného príjmu. Aj preto je podiel neurgentných pacientov stále dosť vysoký.
Pomohlo vyberanie desaťeurového poplatku? Limituje to napr. pacientov, aby s bežnými ťažkosťami nechodili na urgent, ale počkali si na svojho praktického lekára?
Paradoxne, máme pocit, že tento poplatok pacientov vôbec nelimituje. Dokonca cítia, že ak za niečo platia, tak majú právo na nejakú službu. A aj neurgentní pacienti si tým, že tu platia, vyžadujú službu. Aj keby na ňu vlastne nemali mať nárok, lebo ak je to v dopoludňajších hodinách, keď funguje primárna sféra, tak by mali využiť inú zložku systému.
Môžete takéhoto pacienta poslať z urgentu k ambulantnému lekárovi?
Môžeme, legislatíva to implicitne nerieši. Ale ak pacient bude trvať na našom ošetrení a náš kapacitný stav to dovoľuje, tak takéhoto pacienta vyšetríme.
Aké sú skúsenosti s platením desaťeurového poplatku, pacienti si už na to zvykli?
Viac-menej sú už pacienti informovaní, vedia, že majú platiť, urobili sme osvetu, ktorí sú platiaci a ktorí neplatia. Niektorí boli prekvapení, lebo si mysleli, že ak sa nechajú priviezť záchrannou zdravotnou službou, budú od poplatku oslobodení. Ale nie je to pravda, ak ten stav nie je emergentný a išlo len o prevoz, a pacient bol vyriešený do dvoch hodín, tak v zmysle legislatívy platí poplatok.
Záchranári sa často sťažujú na neindikované výjazdy, keď pacient bez akútnych problémov nahlási na operačné stredisko nepravdivé informácie a záchranka ho dovezie k vám na urgent. Vďaka triáži teda musí aj takýto pacient čakať?
Ide o edukatívny proces. Pacienti sa učia, že to, že ich privezie záchranná zdravotná služba, ešte nič neznamená. Každý pacient prejde triážou. Pacient je zaradený do systému podľa naliehavosti vyšetrenia. A ak sú v čakárni pacienti, ktorých vyšetrenie je prioritnejšie, tak sú uprednostňovaní, napriek tomu, že prišli po vlastnej osi a nepriviezla ich záchranná zdravotná služba.
Aké sú dôsledky množstva neurgentných pacientov? Stáva sa zdravotník menej ostražitým alebo to vnímate profesionálne?
Práca na urgentnom príjme je nárazová práca. Sú hluché obdobia a potom sú peaky, keď je enormný prísun pacientov. Urgentológ musí byť dobrý manažér, musí si vedieť zorganizovať prácu. Ak príde veľa emergentných pacientov, tak sa musíme prioritne postarať o nich a pre ostatných pacientov sa zmení to, že budú dlhšie čakať. Ak je potrebné, alokujeme zložky z nemocnice, disponujeme viacerými oddeleniami, prídu noví pracovníci a postarajú sa o emergentných pacientov. Ale tí neemergentní budú čakať. Na to máme recepčnú, aby to s nimi odkomunikovala. Ak je to v takom časovom období, že môžu vyhľadať inú zdravotnú starostlivosť, tak sú upozornení, že tu budú dlho čakať a môžu ísť k svojmu lekárovi alebo na pohotovosť. Recepčná je dôležitá zložka nášho urgentného príjmu ohľadne komunikácie s pacientmi.
Základná skladba je teda recepcia – triážová sestra – lekár. Aké nároky sú na triážovú sestru?
Je to pozícia, ktorá vyžaduje skúsenosti. Výhodou je prax v nemocničných zariadeniach alebo v záchrannej službe. Cielene na tieto pozície nominujeme najskúsenejších ľudí. Je to veľmi zodpovedná pozícia, ale samotný úkon sa snažíme procesne spracovať tak, aby sme odstránili prípadné chyby a ak sa to realizuje správne, aby sa vylúčili možné pochybenia.
Čo ste menili v systémepráce na modernom urgente od jeho otvorenia? Čo sa dolaďovalo za tých 2,5 roka?
Stále sa snažíme nastaviť personálne zabezpečenie tak, aby bolo funkčné. Je to ťažké, lebo, ako som spomínal, sú tu hluché hodiny a sú tu peaky. Skôr sa nám javí, aby sme personálne zabezpečenie mali flexibilné a aby sme ho v určitých časových fázach vedeli posilniť. Väčšinou na stabilnú prevádzku stačí ten stav, ktorý máme.
Je problém dostať kolegov do tímu na urgente?
Máme problém verbovať nových ľudí, je to práca psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca a nestretli sme sa s veľkým záujmom ľudí, aby pracovali takýmto štýlom ako my na urgente.
Je ťažké zohnať lekárov, záchranárov alebo sestry?
Čo sa týka stredného zdravotníckeho personálu, máme relatívny záujem o túto prácu, aj keď je tu veľká fluktuácia. Niektorí ľudia si potom hľadajú prácu inde v zdravotníckom systéme. Ale tam by som problém nevidel. Kardinálny problém je lekárske zabezpečenie. Väčšinou sa na urgentoch robí tak, že odbornosti pokrývajú svoj odbor, na urgente sú väčšinou chirurgickí a internistickí pacienti, takže to pokrýva internista a chirurg. V našom systéme urgentológ pokrýva všetkých pacientov, až v prípade potreby si volá konziliárov z jednotlivých odborností.
Dokážete presvedčiť skúseného lekára, aby išiel robiť na urgent?
Skúseného už ťažko
.
Takže ostáva len vychovať si mladých kolegov?
V anglosaských krajinách je to tak, že všetci mladí lekári idú povinne po škole na urgent. Je to veľmi dobrá škola pre mladých lekárov, stretnú sa tu so všetkými stavmi, je to úplne široké spektrum, čo sa týka interny, chirurgie, traumatológie, ortopédie, neurológie aj detského lekárstva. Je to vynikajúca škola pre mladých, majú tu ľudí, ktorí robia na urgente tú bazálnu robotu, nad nimi je supervízor so vzdelaním a skúsenosťami, ktorý ich kontroluje. Lekári si tam odrobia pár rokov, získajú kredibilitu a potom si robia špecializáciu. K tomuto systému dospeli historickým vývojom a asi aj my budeme musieť prejsť nejakým vývojom, kým k tomu dospejeme. U nás je tento systém v zákone nastavený tak, že na urgente má byť jeden internista a traumatológ alebo chirurg. Je to práca, ktorú asi nikto nie je schopný robiť celý svoj profesijný život, je veľmi vyčerpávajúca. Ľuďom z urgentu vo vyššom veku musíme ponúknuť aj nejakú inú alternatívu, kde by mohli pracovať v zdravotníckom systéme. Lebo to vyhorenie príde. Neviem si predstaviť robiť to 40 rokov.
Vy ste začínali ako pediater. Aká bola vaša cesta k urgentnej medicíne?
Stále som pediater, stále mám na pediatrii časť úväzku, stále mi to je blízke a nikdy som sa pediatrie nevzdal počas svojho profesijného života. K záchranke som sa dostal tak, že v záchrannej službe slúžilo málo ľudí, nemocnica prevádzkovala dve ambulancie. Potrebovali ľudí, tak sa povedalo, že z každého oddelenia musí niekto ísť. Na pediatrii som bol vtedy najmladší chlap, tak to padlo na mňa. Začal som slúžiť, zapáčilo sa mi to a po pár rokoch som prešiel na celý úväzok na záchranku. Dorobil som si špecializáciu, stal som sa šéfom ZZS v Spišskej Novej Vsi. Keď sa tu začal kreovať urgentný príjem, bol som oslovený a prirodzene som inklinoval k tomu, aby sme otvorili túto prevádzku.
Aký bol najťažší deň na urgente?
Ťažké sú nočné služby. V nočných je veľa pacientov a keď sú ťažké stavy, napriek únave a nočným hodinám musíte podať optimálny výkon, aby ste poskytli pacientovi to, čo mu treba poskytnúť. Ťažké sú peaky, keď príde naraz veľa zlých pacientov a je to enormná záťaž na to, ako to zmanažovať a nič nezanedbať. Borím sa s personálnym zabezpečením, aby sme služby pokryli tak, aby boli spokojní zamestnanci aj pacienti.
Vidíte sa na urgente aj o 10 rokov?
Stále si nechávam pediatriu ako zadné vrátka. Ale momentálne chcem robiť tu, baví ma to. Je tu tím ľudí, ktorý spolu dobre vychádza, sme dobrý kolektív, ktorý má nejaké ciele, ktoré chce dosiahnuť.
Pracujete v regionálnej nemocnici v okresnom meste. Neláka vás kariérny postup inam?
Ja si myslím, že urgentná medicína aj v regionálnej nemocnici poskytuje možnosť profesijného rastu. Choroby si nevyberajú, či žijete v malom okresnom meste alebo hlavnom meste, ale skladba pacientov a záludné diagnostické stavy sú aj tu, je tu aj možnosť profesijnej realizácie, môžete nastavovať systém. My sme jeden z pionierskych projektov. A ak sa zíde tím ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť, tak sa dá veľa dokázať aj v malej nemocnici.
Je potrebné niečo zmeniť? Čo by ste zmenili?
Určite sa dá niečo zlepšovať. Čo sa týka materiálno-technického zabezpečenia, boli sme úspešní v eurofondovej výzve a máme prísľub na dovybavenie prístrojmi na diagnostiku a monitorovanie pacienta. Stále budeme pracovať na personálnom zabezpečení, získavať ľudí. Myslím si, že procesné nastavenie je celkom dobré, aj zo skúseností iných kolegov, ktorí k nám chodia na vizitácie. Stále pracujeme na procesoch, v rámci siete nemocníc máme tímy pre rôzne špecializácie, jeden z nich pre urgentnú medicínu vediem. Snažíme sa riešiť jednotlivé fázy procesu manažovania pacienta, teraz dolaďujeme triáž. Budeme sa ešte snažiť vylepšiť spoluprácu s inými zložkami, lebo pre nás je kľúčové, aby fungovala aj primárna sféra a špecialisti, aj krajské operačné stredisko ZZS. Aj tam máme nejaké limity spolupráce.
Aké zlepšenie máte na mysli v prípade operačného strediska ZZS?
Mali by sme sa stretnúť a odkomunikovať si to, akí pacienti sú vození záchrannou službou, či sa niečo nedá zmeniť u operátorov, aby sa tak nezneužívala ZZS. Viem, že toto sú ťažké veci. Možnosťou je dať väčšiu právomoc záchranárom, aby mohli ponechať pacientov na adrese. Dnes je to dané legislatívne tak, že posádka bez lekára nemôže nechať pacienta na adrese. Keď sa pacient dožaduje, musí ho doviezť. Alebo aby ho mohli doviezť aj k inej zložke systému, nielen na urgentný príjem, ak to dovolí časové hľadisko. Existuje mnoho vecí, ktoré sa dajú nastaviť, pretože my ako urgent sme to koncové pracovisko, ktoré si to všetko odnesie. U nás je záujem, aby nastali určité zmeny v manažovaní pacienta, ale je potrebný záujem všetkých zložiek.
Pri nedávnom zverejnení výsledkov hodnotenia Nemocnica roka 2018 sa ukázalo, že čas čakania na prevzatie pacienta privezeného záchrankou na urgent stúpa, v priemere je to v slovenských nemocniciach 16 minút, no napr. v košickej Univerzitnej nemocnici je to 22 minút, v bojnickej nemocnici najviac – až 24 minút. Čo hovoríte na tieto čísla?
Triážový systém máme spracovaný v Nemocničnom informačnom systéme, takže NIS vyhodnocuje časy. Stopercentne ich dodržiavame. Ak je čas čakania na iných urgentoch vysoký, je to o to väčšia výzva, aby si systém nastavili tak, aby bol funkčný.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Monika Toporcerová