Upozorňujete na rastúci počet neindikovaných výjazdov záchrannej služby. K zneužívaniu dochádzalo aj predtým, je to teda dnes horšie?
Problém je v tom, že pacienti chcú mať dostupnú zdravotnú starostlivosť okamžite a keď ju nemajú, hneď sa chcú sťažovať. Ľudia vedia zavádzať. Na linku 155 uvedú také informácie, že operátor na základe nahlásených informácií nemá možnosť neposlať záchranku na výjazd. Ak pacient povie, že má bolesť na hrudníku a ťažko sa mu dýcha, operátor si nemôže dovoliť neposlať sanitku, lebo pacienta nevidí. A posádka potom na mieste zistí, že pacientovi sa ťažko dýcha už dva mesiace, je to napríklad fajčiar, nešiel k obvodnému lekárovi, nedodržiava liečebný režim. Niektorí sa dokonca aj priznajú, že nechcú čakať na urgentnom príjme, a vedia, že so záchrankou sa dostanú prednostne na vyšetrenie.
S tým sa stretávate často?
Áno. Je za tým vypočítavosť. Už dlho robíme osvetu my aj operačné stredisko, aby ľudia nezneužívali záchrannú službu, ale to nestačí. Stáva sa, že záchranka ošetruje dvojtýždňové ťažkosti a v danej chvíli chýba na mieste, kde došlo k vážnej dopravnej nehode, k infarktu alebo pacient dostal cievnu mozgovú príhodu. Na výjazd musí ísť záchranka zo vzdialenejšieho bodu, čím sa dojazdový čas predlžuje a môže dôjsť až k fatálnym následkom. Toto je ten hlavný problém, pretože čas je pri život ohrozujúcich stavoch kľúčový.
Aké riešenie navrhuje komora? Hovoríte o spoplatnení neindikovaných výjazdov.
Je to len jedno z riešení. Treba začať serióznu diskusiu. Pravda je taká, že osveta nezaberá a kým ľudia nebudú platiť za zneužitie záchrannej služby, tak ju budú zneužívať donekonečna. Dnes im žiadne sankcie nehrozia. Takýchto pacientov čoraz viac pribúda. My sme navrhovali hradiť aspoň kilometrovné, ktoré platí poisťovňa pri každom jednom výjazde. Je to 80 centov za kilometer. Ale sankcie môžu byť aj oveľa vyššie. Napríklad v Taliansku sa za zneužitie záchranky platí 500 eur za výjazd, platí sa vo Švajčiarsku a v USA.
Ale čo s ľuďmi, ktorí na to nemajú peniaze?
Samozrejme, sú pacienti, ktorí na to nemajú peniaze, ale z praxe môžeme konštatovať, že v prípade napr. bezdomovcov ide len o malé percento zneužívania. Väčšinou to zneužívajú ľudia, ktorí popoludní, večer alebo cez víkendy zavolajú záchrannú službu, lebo sa im nechce čakať na centrálnom príjme. Mala by prebehnúť diskusia medzi nami, poskytovateľmi a operačným strediskom a mali by sme nájsť čo najlepšie spoločné riešenie. V konečnom dôsledku na to aj tak vždy môže doplatiť pacient, ktorému, ako som už spomínal, ak sa niečo vážne stane, má byť záchranka k dispozícii a naozaj nemá byť pri pacientovi, ktorý má chronické ťažkosti, je vypočítavý a zneužíva záchranku.
Mali ste už spoločné stretnutie s kompetentnými k tejto téme?
S poskytovateľmi sme o tom už hovorili. Ale konečné riešenie je v kompetencii ministerstva zdravotníctva. Keď sa opýtate záchranárov z terénu, tak vám povedia, že je to obrovský problém. Ubíja ich, ak majú 8 až 9 z desiatich výjazdov neindikovaných, ako sú teploty, kašeľ, hnačky. Je to pre nich frustrujúce a takáto práca ich nenapĺňa. Verím, že v nasledujúcich mesiacoch sa rozbehne diskusia o tejto problematike.
Ministerstvo v médiách reagovalo, že spoplatnenie je neprijateľné, lebo by mohlo dôjsť k ohrozeniu pacientov. Sú takéto obavy namieste?
Myslím, že to bolo nepochopené. Náš návrh nehovorí, že záchranka vôbec nepôjde na výjazd. Keď operačné stredisko dá pokyn posádke na výjazd, tak ho posádka zrealizuje. Ale keď záchranári po dôkladnom vyšetrení zistia, že pacient má dlhodobé ťažkosti, nedodržiava liečebný režim, je pod vplyvom alkoholu alebo zavádzal operačné stredisko nepravdivými informáciami, tak by to mal mať zosobnené. Posádka by vypísala tlačivo o zneužití záchrannej služby pre poisťovňu a následne by poisťovňa vymáhala danú sumu od pacienta.
Vravíte, že záchranári majú dva veľké problémy – okrem neindikovaných výjazdov sú to platy. Pre základnú zložku mzdy záchranára platí koeficient 0,81-násobok priemernej mzdy. O zvýšenie ste žiadali bývalého ministra Druckera, no neúspešne...
Nedávno sme mali stretnutie s pani ministerkou, kde sme zopakovali naše požiadavky. Záver zo stretnutia ešte nemáme, ale pani ministerka prisľúbila, že sa problémom bude zaoberať. Bola prekvapená, ako málo zdravotnícki záchranári zarábajú. Posádky RZP pracujú samostatne, bez pomoci lekárov, musia sa v život ohrozujúcich stavoch správne a rýchlo rozhodnúť, berú na seba obrovskú zodpovednosť a dostávajú za to plat, ktorý je na dnešné pomery smiešny. My už niekoľko rokov upozorňujeme na to, že nám kvalitní ľudia odchádzajú do zahraničia, a ak sa situácia nezlepší, bude to horšie.
Na akej úrovni sa pohybujú platy záchranárov dnes?
Minimálna základná mzda pre záchranára je v roku 2018 na Slovensku 768 eur v hrubom plus je na danom poskytovateľovi, koľko zamestnancovi pridá na osobnom ohodnotení. Myslíme si, že výška platu nie je adekvátna práci záchranára. Pred štyrmi – piatimi rokmi bol pretlak záchranárov. Záchranári mali záujem o toto povolanie, k čomu mohol prispieť aj seriál 112, ale dnešná situácia je, bohužiaľ, iná.
V čom sa to zmenilo?
Kolega, ktorý učí na vysokej škole, povedal, že z 18 žiakov až 16 odišlo zo Slovenska. Absolventi nám odchádzajú do Česka, kde je nástupný plat 1 300 – 1 400 eur, alebo do Anglicka, Rakúska, kde je nedostatok zdravotníckych záchranárov. Odlev je enormný a poskytovatelia už tento nedostatok pociťujú. Sú stanice v okrajových častiach Slovenska, kde bude problém so záchranármi, keď súčasná generácia odíde do dôchodku.
Čo uvádzajú študenti ako dôvod na odchod zo Slovenska? Sú to len platy?
Na prvom mieste je určite plat a na druhom systém práce. Študenti absolvujú počas štúdia stáže v zahraničí, zúčastňujú sa tam na záchranárskych súťažiach. Vidia systém práce, ktorý je iný ako na Slovensku, a preto po ukončení školy väčšina odíde mimo Slovenska.
Akú požiadavku tlmočila komora ministerke ohľadne platov?
Naša predstava je koeficient 1,1. S kozmetickým zvýšením platu o zopár eur nesúhlasíme. Náš problém týkajúci sa odchodu zdravotníckych záchranárov do zahraničia a mimo profesie by to určite nevyriešilo.
Sociálny balíček priniesol vyššie príplatky za nočné, víkendy aj sviatky. Zlepšila sa situácia?
Situácia je rozdielna u viacerých poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby. Napríklad v štátnych záchrankách to pomohlo. Záchranári majú väčšie príplatky za víkendy a nočné služby, a tým aj vyššie platy. Výška platu je rozdielna u jednotlivých poskytovateľov na základe informácií, ktoré máme od našich kolegov záchranárov. Preto je dôležité zvýšiť základnú mzdu, ktorá bude povinná pre všetkých poskytovateľov.
Keď dostali záchranári nové kompetencie, zhodnotili to tak, že im pribudli povinnosti, ale platy ostali. Je to tak?
Kompetencie sme pripravovali dva roky spolu s poskytovateľmi, aby každý jeden záchranár na základe svojho vzdelania vedel vyriešiť život ohrozujúce stavy. Neustále sme prízvukovali, že kompetencie musia ísť ruka v ruke s platmi. To sa však nestalo. Záchranári sú pritom jediní strední zdravotnícki pracovníci, ktorí môžu podávať lieky intravenózne na základe výšky svojej kompetencie. Sú to väčšinou život zachraňujúce lieky, čiže zodpovednosť je obrovská a platy ostali také, aké boli. Dnes máme veľa záchranárov pred dôchodkom alebo mladých, avšak chýba nám generácia s 10- až 15-ročnou praxou, ktorá by mala učiť mladých kolegov. Stáva sa, že robia v posádke dvaja mladí záchranári, čo nie je ideálne riešenie.
Ministerstvo teraz pripravuje stabilizačné štipendiá pre sestry. Mohlo by niečo podobné pomôcť aj pri stabilizácii záchranárov?
Na piatich vysokých školách študuje v ročníku priemerne 20 študentov, čo je ročne sto záchranárov. Ale nemyslím si, že ich zastabilizujeme štipendiami. Mali by sme ich stabilizovať platovými podmienkami a tým, že ich práca bude napĺňať.
Keď hovoríte o odleve ľudí zo záchraniek, kde je situácia horšia – vo veľkých mestách alebo na vidieku?
V Bratislave je situácia najťažšia a fluktuácia záchranárov najvyššia. Ľudia sú zvyknutí na vyšší životný štandard, neuspokoja sa so stanoveným nástupným platom a hľadajú si robotu inde, často práve v zahraničí. Do okrajových častí Slovenska je zasa ťažké prilákať mladých záchranárov, ktorí by tam išli pracovať a žiť.
Pred časom sa hovorilo o problémoch s preplácaním 12-hodinových služieb. Aká je situácia dnes?
To sa, našťastie, vyriešilo, 12-hodinové služby sú už všade zaplatené, aj na základe našich opakovaných podnetov.
A čo platy vodičov, platených ako nezdravotníkov?
Platy sa im zvýšili. Vodiči už sú len v posádke RLP. V RZP sú dvaja záchranári a tí majú platy podľa Zákonníka práce.
Ako sa prejavilo v teréne zrušenie niektorých staníc RLP?
Kvalita poskytovania zdravotníckej starostlivosti sa neznížila. Operačné stredisko viac zvažuje, k akému výjazdu posádku s lekárom pošle. Posádky RZP musia zvládnuť ošetriť pacienta s infarktom myokardu, náhlou cievnou mozgovou príhodou alebo zastavením krvného obehu. Niektoré štáty už posádky s lekármi vôbec nemajú, systém stavajú len na záchranároch a takto úspešne fungujú roky. U nás ešte potrvá, kým budeme môcť na tento systém prejsť.
Podľa posledných štatistík dojazdové časy stúpajú. Čím si to vysvetľujete?
Áno, z roka na rok dojazdové časy stúpajú. Je za tým veľké množstvo neindikovaných výjazdov. Ak chýba posádka v danom bode, musí prísť druhá zo vzdialenejšej stanice, a tým sa dojazdový čas predlžuje. Nie je riešením zvýšiť počet ambulancií. Ďalšie stúpanie dojazdových časov spôsobujú plánované sekundárne transporty medzi nemocnicami, kde posádka čaká s pacientmi na vyšetrenia niekedy aj 5 hodín. Záchranka však má byť prioritne na primárne zásahy. Aby sme systém odľahčili, plánované sekundárne transporty by mala riešiť dopravná zdravotná služba.
Zlepšilo sa odovzdávanie pacientov v nemocniciach alebo sa stále záchranári stretávajú s reakciami lekárov v službe, ako napr. prečo ste pacienta priviezli k nám?
Situácia nie je ideálna a vzťahy sa dosť pokazili. Všade sú prepracovaní ľudia, aj na urgentných príjmoch, lebo aj tam je málo personálu. Po zrušení LSPP po 22. hodine narástol počet pacientov na urgentných príjmoch, čo situácii tiež nepridáva. Často sa stáva, že záchranári musia diskutovať s lekárom, či im pacienta vôbec preberie.
Záchranári majú už dva roky štatút chránenej osoby. Pomohlo to v praxi?
Ak pacient chce záchranára napadnúť, tak ho aj napadne, ale za to mu dnes hrozí dvojnásobná trestná sadzba. Niektorí občania to už pocítili v trestnoprávnej rovine. Fyzické aj verbálne útoky sú stále prítomné, ťažko sa im dá vyhnúť pri našej práci. Záchranári prichádzajú na miesta, kde je vyhrotená situácia alebo sa vyhrotí v priebehu krátkej chvíle. Sú známe lokality, kam sa ani nejazdí bez asistencie polície.
Komora vznikla v roku 2013. Vy ste vo vedení od začiatku, najprv ako viceprezident, rok a pol ste prezidentom. S akými ambíciami ste začínali v komore a čo sa podarilo?
Mal som inú predstavu, možno naivnú. Myslel som si, že máme dobré nápady, na ministerstve ich prijmú a veci pôjdu rýchlo. Je to však oveľa zložitejšie. Zažil som piatich ministrov zdravotníctva. Po každej zmene ministra chvíľu trvá, kým sa naštartuje nový tím, a pre nás to znamená opätovné vysvetľovanie a schvaľovanie našich požiadaviek. Ani jeden zo štatutárov SKZZ nie je zamestnancom komory, všetku činnosť vykonávame popri svojej práci, vo svojom voľnom čase. Počas piatich rokov sme najazdili množstvo kilometrov na ministerstvo zdravotníctva, absolvovali sme množstvo stretnutí s predstaviteľmi ministerstva a poskytovateľmi zdravotnej záchrannej služby. Niektoré požiadavky sa nám podarilo presadiť, ako napríklad štatút chránenej osoby, taktiež preplácanie 12-hodinových služieb. V súčinnosti s hlavným odborníkom pre zdravotnícke záchranárstvo sa nám podarilo presadiť kompetencie zdravotníckych záchranárov a nové špecializačné štúdium pre zdravotníckych záchranárov. Ale to hlavné, čo záchranárov trápi, je zlé finančné ohodnotenie a narastajúci počet neindikovaných výjazdov. Pevne veríme, že sa nám aj toto podarí v blízkom čase v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva a poskytovateľmi zdravotnej záchrannej služby zrealizovať.
Problém je v tom, že pacienti chcú mať dostupnú zdravotnú starostlivosť okamžite a keď ju nemajú, hneď sa chcú sťažovať. Ľudia vedia zavádzať. Na linku 155 uvedú také informácie, že operátor na základe nahlásených informácií nemá možnosť neposlať záchranku na výjazd. Ak pacient povie, že má bolesť na hrudníku a ťažko sa mu dýcha, operátor si nemôže dovoliť neposlať sanitku, lebo pacienta nevidí. A posádka potom na mieste zistí, že pacientovi sa ťažko dýcha už dva mesiace, je to napríklad fajčiar, nešiel k obvodnému lekárovi, nedodržiava liečebný režim. Niektorí sa dokonca aj priznajú, že nechcú čakať na urgentnom príjme, a vedia, že so záchrankou sa dostanú prednostne na vyšetrenie.
S tým sa stretávate často?
Áno. Je za tým vypočítavosť. Už dlho robíme osvetu my aj operačné stredisko, aby ľudia nezneužívali záchrannú službu, ale to nestačí. Stáva sa, že záchranka ošetruje dvojtýždňové ťažkosti a v danej chvíli chýba na mieste, kde došlo k vážnej dopravnej nehode, k infarktu alebo pacient dostal cievnu mozgovú príhodu. Na výjazd musí ísť záchranka zo vzdialenejšieho bodu, čím sa dojazdový čas predlžuje a môže dôjsť až k fatálnym následkom. Toto je ten hlavný problém, pretože čas je pri život ohrozujúcich stavoch kľúčový.
Aké riešenie navrhuje komora? Hovoríte o spoplatnení neindikovaných výjazdov.
Je to len jedno z riešení. Treba začať serióznu diskusiu. Pravda je taká, že osveta nezaberá a kým ľudia nebudú platiť za zneužitie záchrannej služby, tak ju budú zneužívať donekonečna. Dnes im žiadne sankcie nehrozia. Takýchto pacientov čoraz viac pribúda. My sme navrhovali hradiť aspoň kilometrovné, ktoré platí poisťovňa pri každom jednom výjazde. Je to 80 centov za kilometer. Ale sankcie môžu byť aj oveľa vyššie. Napríklad v Taliansku sa za zneužitie záchranky platí 500 eur za výjazd, platí sa vo Švajčiarsku a v USA.
Ale čo s ľuďmi, ktorí na to nemajú peniaze?
Samozrejme, sú pacienti, ktorí na to nemajú peniaze, ale z praxe môžeme konštatovať, že v prípade napr. bezdomovcov ide len o malé percento zneužívania. Väčšinou to zneužívajú ľudia, ktorí popoludní, večer alebo cez víkendy zavolajú záchrannú službu, lebo sa im nechce čakať na centrálnom príjme. Mala by prebehnúť diskusia medzi nami, poskytovateľmi a operačným strediskom a mali by sme nájsť čo najlepšie spoločné riešenie. V konečnom dôsledku na to aj tak vždy môže doplatiť pacient, ktorému, ako som už spomínal, ak sa niečo vážne stane, má byť záchranka k dispozícii a naozaj nemá byť pri pacientovi, ktorý má chronické ťažkosti, je vypočítavý a zneužíva záchranku.
Mali ste už spoločné stretnutie s kompetentnými k tejto téme?
S poskytovateľmi sme o tom už hovorili. Ale konečné riešenie je v kompetencii ministerstva zdravotníctva. Keď sa opýtate záchranárov z terénu, tak vám povedia, že je to obrovský problém. Ubíja ich, ak majú 8 až 9 z desiatich výjazdov neindikovaných, ako sú teploty, kašeľ, hnačky. Je to pre nich frustrujúce a takáto práca ich nenapĺňa. Verím, že v nasledujúcich mesiacoch sa rozbehne diskusia o tejto problematike.
Ministerstvo v médiách reagovalo, že spoplatnenie je neprijateľné, lebo by mohlo dôjsť k ohrozeniu pacientov. Sú takéto obavy namieste?
Myslím, že to bolo nepochopené. Náš návrh nehovorí, že záchranka vôbec nepôjde na výjazd. Keď operačné stredisko dá pokyn posádke na výjazd, tak ho posádka zrealizuje. Ale keď záchranári po dôkladnom vyšetrení zistia, že pacient má dlhodobé ťažkosti, nedodržiava liečebný režim, je pod vplyvom alkoholu alebo zavádzal operačné stredisko nepravdivými informáciami, tak by to mal mať zosobnené. Posádka by vypísala tlačivo o zneužití záchrannej služby pre poisťovňu a následne by poisťovňa vymáhala danú sumu od pacienta.
Vravíte, že záchranári majú dva veľké problémy – okrem neindikovaných výjazdov sú to platy. Pre základnú zložku mzdy záchranára platí koeficient 0,81-násobok priemernej mzdy. O zvýšenie ste žiadali bývalého ministra Druckera, no neúspešne...
Nedávno sme mali stretnutie s pani ministerkou, kde sme zopakovali naše požiadavky. Záver zo stretnutia ešte nemáme, ale pani ministerka prisľúbila, že sa problémom bude zaoberať. Bola prekvapená, ako málo zdravotnícki záchranári zarábajú. Posádky RZP pracujú samostatne, bez pomoci lekárov, musia sa v život ohrozujúcich stavoch správne a rýchlo rozhodnúť, berú na seba obrovskú zodpovednosť a dostávajú za to plat, ktorý je na dnešné pomery smiešny. My už niekoľko rokov upozorňujeme na to, že nám kvalitní ľudia odchádzajú do zahraničia, a ak sa situácia nezlepší, bude to horšie.
Na akej úrovni sa pohybujú platy záchranárov dnes?
Minimálna základná mzda pre záchranára je v roku 2018 na Slovensku 768 eur v hrubom plus je na danom poskytovateľovi, koľko zamestnancovi pridá na osobnom ohodnotení. Myslíme si, že výška platu nie je adekvátna práci záchranára. Pred štyrmi – piatimi rokmi bol pretlak záchranárov. Záchranári mali záujem o toto povolanie, k čomu mohol prispieť aj seriál 112, ale dnešná situácia je, bohužiaľ, iná.
V čom sa to zmenilo?
Kolega, ktorý učí na vysokej škole, povedal, že z 18 žiakov až 16 odišlo zo Slovenska. Absolventi nám odchádzajú do Česka, kde je nástupný plat 1 300 – 1 400 eur, alebo do Anglicka, Rakúska, kde je nedostatok zdravotníckych záchranárov. Odlev je enormný a poskytovatelia už tento nedostatok pociťujú. Sú stanice v okrajových častiach Slovenska, kde bude problém so záchranármi, keď súčasná generácia odíde do dôchodku.
Čo uvádzajú študenti ako dôvod na odchod zo Slovenska? Sú to len platy?
Na prvom mieste je určite plat a na druhom systém práce. Študenti absolvujú počas štúdia stáže v zahraničí, zúčastňujú sa tam na záchranárskych súťažiach. Vidia systém práce, ktorý je iný ako na Slovensku, a preto po ukončení školy väčšina odíde mimo Slovenska.
Akú požiadavku tlmočila komora ministerke ohľadne platov?
Naša predstava je koeficient 1,1. S kozmetickým zvýšením platu o zopár eur nesúhlasíme. Náš problém týkajúci sa odchodu zdravotníckych záchranárov do zahraničia a mimo profesie by to určite nevyriešilo.
Sociálny balíček priniesol vyššie príplatky za nočné, víkendy aj sviatky. Zlepšila sa situácia?
Situácia je rozdielna u viacerých poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby. Napríklad v štátnych záchrankách to pomohlo. Záchranári majú väčšie príplatky za víkendy a nočné služby, a tým aj vyššie platy. Výška platu je rozdielna u jednotlivých poskytovateľov na základe informácií, ktoré máme od našich kolegov záchranárov. Preto je dôležité zvýšiť základnú mzdu, ktorá bude povinná pre všetkých poskytovateľov.
Keď dostali záchranári nové kompetencie, zhodnotili to tak, že im pribudli povinnosti, ale platy ostali. Je to tak?
Kompetencie sme pripravovali dva roky spolu s poskytovateľmi, aby každý jeden záchranár na základe svojho vzdelania vedel vyriešiť život ohrozujúce stavy. Neustále sme prízvukovali, že kompetencie musia ísť ruka v ruke s platmi. To sa však nestalo. Záchranári sú pritom jediní strední zdravotnícki pracovníci, ktorí môžu podávať lieky intravenózne na základe výšky svojej kompetencie. Sú to väčšinou život zachraňujúce lieky, čiže zodpovednosť je obrovská a platy ostali také, aké boli. Dnes máme veľa záchranárov pred dôchodkom alebo mladých, avšak chýba nám generácia s 10- až 15-ročnou praxou, ktorá by mala učiť mladých kolegov. Stáva sa, že robia v posádke dvaja mladí záchranári, čo nie je ideálne riešenie.
Ministerstvo teraz pripravuje stabilizačné štipendiá pre sestry. Mohlo by niečo podobné pomôcť aj pri stabilizácii záchranárov?
Na piatich vysokých školách študuje v ročníku priemerne 20 študentov, čo je ročne sto záchranárov. Ale nemyslím si, že ich zastabilizujeme štipendiami. Mali by sme ich stabilizovať platovými podmienkami a tým, že ich práca bude napĺňať.
Keď hovoríte o odleve ľudí zo záchraniek, kde je situácia horšia – vo veľkých mestách alebo na vidieku?
V Bratislave je situácia najťažšia a fluktuácia záchranárov najvyššia. Ľudia sú zvyknutí na vyšší životný štandard, neuspokoja sa so stanoveným nástupným platom a hľadajú si robotu inde, často práve v zahraničí. Do okrajových častí Slovenska je zasa ťažké prilákať mladých záchranárov, ktorí by tam išli pracovať a žiť.
Pred časom sa hovorilo o problémoch s preplácaním 12-hodinových služieb. Aká je situácia dnes?
To sa, našťastie, vyriešilo, 12-hodinové služby sú už všade zaplatené, aj na základe našich opakovaných podnetov.
A čo platy vodičov, platených ako nezdravotníkov?
Platy sa im zvýšili. Vodiči už sú len v posádke RLP. V RZP sú dvaja záchranári a tí majú platy podľa Zákonníka práce.
Ako sa prejavilo v teréne zrušenie niektorých staníc RLP?
Kvalita poskytovania zdravotníckej starostlivosti sa neznížila. Operačné stredisko viac zvažuje, k akému výjazdu posádku s lekárom pošle. Posádky RZP musia zvládnuť ošetriť pacienta s infarktom myokardu, náhlou cievnou mozgovou príhodou alebo zastavením krvného obehu. Niektoré štáty už posádky s lekármi vôbec nemajú, systém stavajú len na záchranároch a takto úspešne fungujú roky. U nás ešte potrvá, kým budeme môcť na tento systém prejsť.
Podľa posledných štatistík dojazdové časy stúpajú. Čím si to vysvetľujete?
Áno, z roka na rok dojazdové časy stúpajú. Je za tým veľké množstvo neindikovaných výjazdov. Ak chýba posádka v danom bode, musí prísť druhá zo vzdialenejšej stanice, a tým sa dojazdový čas predlžuje. Nie je riešením zvýšiť počet ambulancií. Ďalšie stúpanie dojazdových časov spôsobujú plánované sekundárne transporty medzi nemocnicami, kde posádka čaká s pacientmi na vyšetrenia niekedy aj 5 hodín. Záchranka však má byť prioritne na primárne zásahy. Aby sme systém odľahčili, plánované sekundárne transporty by mala riešiť dopravná zdravotná služba.
Zlepšilo sa odovzdávanie pacientov v nemocniciach alebo sa stále záchranári stretávajú s reakciami lekárov v službe, ako napr. prečo ste pacienta priviezli k nám?
Situácia nie je ideálna a vzťahy sa dosť pokazili. Všade sú prepracovaní ľudia, aj na urgentných príjmoch, lebo aj tam je málo personálu. Po zrušení LSPP po 22. hodine narástol počet pacientov na urgentných príjmoch, čo situácii tiež nepridáva. Často sa stáva, že záchranári musia diskutovať s lekárom, či im pacienta vôbec preberie.
Záchranári majú už dva roky štatút chránenej osoby. Pomohlo to v praxi?
Ak pacient chce záchranára napadnúť, tak ho aj napadne, ale za to mu dnes hrozí dvojnásobná trestná sadzba. Niektorí občania to už pocítili v trestnoprávnej rovine. Fyzické aj verbálne útoky sú stále prítomné, ťažko sa im dá vyhnúť pri našej práci. Záchranári prichádzajú na miesta, kde je vyhrotená situácia alebo sa vyhrotí v priebehu krátkej chvíle. Sú známe lokality, kam sa ani nejazdí bez asistencie polície.
Komora vznikla v roku 2013. Vy ste vo vedení od začiatku, najprv ako viceprezident, rok a pol ste prezidentom. S akými ambíciami ste začínali v komore a čo sa podarilo?
Mal som inú predstavu, možno naivnú. Myslel som si, že máme dobré nápady, na ministerstve ich prijmú a veci pôjdu rýchlo. Je to však oveľa zložitejšie. Zažil som piatich ministrov zdravotníctva. Po každej zmene ministra chvíľu trvá, kým sa naštartuje nový tím, a pre nás to znamená opätovné vysvetľovanie a schvaľovanie našich požiadaviek. Ani jeden zo štatutárov SKZZ nie je zamestnancom komory, všetku činnosť vykonávame popri svojej práci, vo svojom voľnom čase. Počas piatich rokov sme najazdili množstvo kilometrov na ministerstvo zdravotníctva, absolvovali sme množstvo stretnutí s predstaviteľmi ministerstva a poskytovateľmi zdravotnej záchrannej služby. Niektoré požiadavky sa nám podarilo presadiť, ako napríklad štatút chránenej osoby, taktiež preplácanie 12-hodinových služieb. V súčinnosti s hlavným odborníkom pre zdravotnícke záchranárstvo sa nám podarilo presadiť kompetencie zdravotníckych záchranárov a nové špecializačné štúdium pre zdravotníckych záchranárov. Ale to hlavné, čo záchranárov trápi, je zlé finančné ohodnotenie a narastajúci počet neindikovaných výjazdov. Pevne veríme, že sa nám aj toto podarí v blízkom čase v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva a poskytovateľmi zdravotnej záchrannej služby zrealizovať.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Monika Toporcerová