Po nástupe na kliniku ste vraj učili kolegov predstaviť sa pacientkam pred vyšetrením či klopať na dvere. Je to pravda?
Táto fáma vznikla nesprávnou interpretáciou časti môjho rozhovoru pre iný denník. Pacient má, samozrejme, právo poznať mená všetkých zdravotníckych pracovníkov, ktorí mu poskytujú zdravotné služby. Nosenie „visačiek“ s menom a predstavenie sa pacientovi by mala byť úplná samozrejmosť, čo sa však v mnohých prípadoch nedeje. Myslel som si, že dospelým ľuďom s vysokoškolským vzdelaním stačí povedať raz, prípadne ísť osobným príkladom. Ale, žiaľ, mnoho lekárov aj z univerzitných kliník nikdy nebolo v zahraničí, takže netušia, že tieto veci sú na západ od nás samozrejmosťou. „Ich pacienti“ ich poznajú a ostatní ich zrejme nezaujímajú.
Čo vás v UNB najviac prekvapilo po rokoch pôsobenia v Českej republike?
Na pražských klinikách, na ktorých som pôsobil, bol úplne iný systém práce. Pretože vždy išlo o pracoviská najvyššieho typu – univerzitné pracoviská, pôsobili tu špecializované tímy, ktoré prevažne riešili najzávažnejšie stavy v jednotlivých súčastiach nášho odboru. Členovia tímu sa často stretávali s komplikovanými prípadmi, takže boli neustále nútení sa vzdelávať a občas aj kooperovať so zahraničnými špecialistami.
Zároveň zbierali materiál na vedecké publikácie a aj pre pregraduálnu aj postgraduálnu výučbu. Nekomplikované „štandardné“ prípady boli vždy riešené podľa vnútorných štandardných metodických pokynov, ktoré boli pravidelné upravované, takže pacient mal vždy istotu, že dostane liečbu podľa najnovších poznatkov lekárskej vedy. Vedúci tímov českých univerzitných pracovísk sú poprední odborníci známi vo svete svojimi odbornými prácami a často sú v predsedníctve svetových a európskych odborných spoločností. Výbor českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti a výbory jednotlivých sekcií pravidelne pripravovali pre ostatných lekárov odborné odporúčania.
Na slovenských univerzitných pracoviskách tradične existoval systém skupín. Lekári boli rozdelení do skupín, ktoré viedol starší konzultant. Skupiny po určitom čase rotovali medzi jednotlivými stanicami, takže sa neustále menil lekársky personál na jednotlivých oddeleniach – operačné oddelenie, pôrodnica, rizikové tehotné a podobne. Jednak sa tým menil často systém práce, pretože kliniky často nemali štandardné metodické postupy a jednak sa lekári nemali šancu špecializovať.
O tejto situácii som vedel, pretože som každoročne navštevoval konferencie, kde sa analyzovali pôrodnícke výsledky na Slovensku aj v Čechách. Zatiaľ čo v ČR sme sa stretávali čisto pôrodníci, pracujúci v podstate iba s rizikovými a patologickými tehotnými a na pôrodných sálach, na Slovensku sa stretávajú prednostovia a primári, ktorí často na pôrodnicu chodia iba v pohotovostných službách alebo k zazmluvneným pacientkam, pretože sú to často onkologickí operatéri alebo sa venujú inej subšpecializácii.
Často hovoríte o inom systéme odosielania pacientok na kliniku. V čom je rozdiel?
V ČR stačilo pacientku anonymne poslať na kliniku, kde si ju prebrala príslušná špecializovaná ambulancia a pacientka bola kompletne vyriešená a často aj dosledovaná, ak išlo o závažnejší prípad. Ja som sa v Prahe špecializoval hlavne na infekčnú problematiku, mal som jedenkrát do týždňa ambulanciu s pôsobnosťou pre celú ČR, kde sme v spolupráci s infektológmi a dermatovenerológmi riešili závažné prípady rôznych infekčných ochorení v tehotnosti.
Na Slovensku často funguje spolupráca na základe osobných vzťahov, rajónny gynekológ odosiela „na meno“ spriaznenému nemocničnému lekárovi pacientky so všetkými diagnózami, takže jeden lekár je odborník aj na urogynekologické operácie, pôrody alebo laparoskopie. Okrem toho skoro všetci univerzitní lekári majú aj privátne praxe, ktoré sú pre nich tiež zdrojom pacientok s celým spektrom diagnóz. Toto v Českej republike v podstate bolo iba výnimočné, pretože odborná práca, publikovanie a zháňanie grantov vyťaží človeka natoľko, že už nemá kapacity pôsobiť ako rajónny gynekológ prvého kontaktu na ambulancii. Posielanie pacientok „na meno“ je verejnosťou, samozrejme, veľmi priaznivo vnímané, pretože ľudia majú pocit, že s nimi bude slušnejšie zaobchádzané, ak budú mať „svojho“ lekára. Odbornosť, samozrejme, laik iba veľmi ťažko posúdi.
Príjemne som však prekvapený z komunikácie s vedením nemocnice. Musím povedať, že je výrazne lepšie, ako som zažil na pražských pracoviskách. Rada riaditeľov, ale aj ostatné zložky vedenia s nami živo komunikujú a snažia sa promptne riešiť problémy, ktoré vznikajú, a to nielen pri haváriách prístrojov a zariadení, ale aj pri riešení problémov vznikajúcich pri spolupráci s inými odbornosťami, vtedy vedenie nemocnice iniciuje vzájomné stretnutia, z ktorých vyjdú jasné závery a odporúčania, proste konkrétne riešenia konkrétnych problémov.
Ďalším príjemným prekvapením bola dobrá spolupráca s lekármi ARO, máme 24 hodín vyčleneného jedného lekára iba pre potreby pôrodnice. Pri podávaní epidurálnych analgéz sa stretávame s veľkou ústretovosťou a bezproblémovou spoluprácou. Nedostatok ochoty pri podávaní epidurálnych analgézií je časté trápenie pôrodníkov pri práci na pôrodných sálach na iných pracoviskách.
Čo ste po svojom príchode na ružinovskú kliniku zmenili?
Jedna z prvých vecí bola, že som sa porozprával so všetkými kolegami o ich predstavách a odborných záujmoch a zložil som nové špecializované tímy. Ako lídrov som vybral mladších a perspektívnych kolegov a zatiaľ som v tomto ohľade veľmi spokojný.
Mám veľmi aktívneho a šikovného zástupcu pre zdravotnícku starostlivosť, MUDr. Papcuna, skvelého vedúceho operatívy MUDr. Foltína, ktorý sa snaží naplno rozvinúť hlavne endoskopické metódy, vedúceho onkogynekológa MUDr. Redechu, ktorý bol opakovane na stážach na renomovaných klinikách v zahraničí, ďalej u nás pracuje tím okolo docenta Ferianca, priekopníka fetálnej medicíny u nás a mammologický tím okolo profesora Pohlodka, ktorý je u nás v tejto oblasti určite jednotka na Slovensku.
Ja sa odborne realizujem hlavne v starostlivosti o vysokorizikové tehotné, kde spolu s vedúcim perinatológom kliniky MUDr. Križkom a jeho tímom denne vzájomne konzultujeme všetky závažné prípady patologických gravidít.
K čomu máte ako lekár a prednosta na klinike najväčšie výhrady?
Čo mne najviac vadilo, a čo ma prekvapilo, bolo „mazáctvo“, s tým som sa predtým nestretol. Mnohí starší lekári, ktorých mená som predtým vôbec nepoznal, pretože v odbornej verejnosti nie sú ničím známi a nepublikujú, sa už o bežný chod kliniky absolútne nezaujímali. Prijímanie pacientok, vypisovanie chorobopisov, chod klinickej a bežnej tehotenskej ambulancie zabezpečovali iba mladší lekári, starší sa v podstate už starali iba o svoje „privátne“ pacientky.
Človek by si myslel, že 40 lekárov zabezpečí chod kliniky hravo, to by sa však museli zapojiť do práce kliniky všetci. Často ma zarážalo, že to tí mladší lekári brali ako normu, dokonca v pohotovostnej službe museli prepúšťať a prijímať pacientky z oddelenia, ktoré mal na starosti starší lekár, pričom zabezpečovali chod pohotovostnej ambulancie a centrálneho príjmu a ďalšieho oddelenia.
Podobný systém fungoval aj vo výučbe, stáže viedli výhradne iba mladší asistenti a postgraduálni študenti, docenti a profesori iba prednášali a viedli semináre, raz možno dvakrát za mesiac. Mladí asistenti pritom boli k tomu vypisovaní aj na bežnú klinickú prácu.
S týmto som sa v Prahe nestretol, my sme sa o medikov aktívne zaujímali, pretože sme im radi ukazovali zaujímavé a komplikované prípady z kliniky a radi sme sa pred nimi pochválili našimi vedeckými projektmi. Prednosta, prípadne vedúci výučby často osobne kontrolovali, či sa študentom plne venujeme, a, samozrejme, obaja sa aktívne venovali vedeniu stáží.
Čo je nutné určite globálne riešiť, je nedostatok stredného zdravotného personálu. Napríklad pôrodné asistentky sú „nedostatkový a vzácny tovar“, radi by sme im prenechali starostlivosť o nízkorizikové rodičky, avšak sú natoľko vyťažené, že momentálne to snáď ani nie je možné.
Ministerstvo zdravotníctva ohlásilo v rámci investícií do UNB aj rekonštrukciu vašej kliniky. Čo sa zmení pre zdravotníckych pracovníkov a čo pre pacientky?
V Bratislave očakávame vznik novej súkromnej nemocnice, v ktorej má byť aj moderná pôrodnica s perinatálnou intenzívnou jednotkou. Plánujú poskytnúť rodičkám najmodernejšiu odbornú starostlivosť s vysokým komfortom porovnateľným s modernými západnými pracoviskami. Ak chceme obstáť v konkurencii a udržať si rodičky, musíme nevyhnutne zmodernizovať naše pracovisko. Už v súčasnosti máme v absolútnom čísle najviac prirodzene odvedených pôrodov na Slovensku. Aby sme si udržali toto prvenstvo v očakávanej konkurencii, musíme vsadiť na individuálnu starostlivosť.
Každá rodička by mala mať vlastnú miestnosť s kompletným zázemím, kde strávi aktívnu časť prvej aj druhej doby pôrodnej. Radi by sme tam pridali aj relaxačné pomôcky, pomôcky pre audioanalgéziu, aromaterapiu, pôrodné stoličky a podobne tak, aby sme v maximálnej možnej miere vyhoveli ženám a ich pôrodným prianiam. Radi by sme pridali ešte jednu operačnú sálu nielen pre cisárske rezy, ale aj pre iné operačné zákroky v rámci fetomaternálnej medicíny. Som presvedčený, že zo strany ministerstva bude dodržané slovo a podporia našu kliniku v materiálnom a stavebnom rozvoji. Ja zase vynaložím všetku snahu o maximálny odborný rast mojich lekárov a o výchovu špičkových odborníkov na európskej úrovni.
Ako by podľa vás mala vyzerať pôrodnica 21. storočia?
Pôrod je parasympatický dej, aby prebiehal bez komplikácií je bezpodmienečne nutný pokoja intimita rodičiek. Každé vyrušenie alebo nepohoda spôsobuje vyplavenie adrenalínu, ktorý veľmi intenzívne potláča kontrakcie a predlžuje pôrod. Každý, kto pracoval na pôrodnici, vie, že keď príde cudzí človek k rodičke, vždy jej na chvíľu ustanú kontrakcie. Alebo často sa stáva, že rodička má doma pravidelné intenzívne kontrakcie, ktoré príchodom do neznámeho prostredia často ustanú alebo zoslabnú. Preto je potrebná v maximálnej možnej miere intimita a individuálny prístup. Každá žena by mala mať svoj pôrodný box s kompletným hygienickým zázemím a mala by byť v starostlivosti jednej konkrétnej pôrodnej asistentky.
O toto sa snažíme u nás, ale, žiaľ, máme momentálne malú kapacitu pôrodných sál a spoločnú sprchu a záchod. Preto na pôrodnej sále sú iba rodičky v aktívnej fáze pôrodu, aby mali podľa možností maximálnu intimitu, každá rodička má svoju pôrodnú asistentku. Aj týmto opatrením sme znížili frekvenciu cisárskych rezov z indikácie „nepostupujúci“ pôrod.
Ako je to v súčasnosti s klimatizáciou na klinike?
Štandardné izby pacientov nie sú klimatizované, nadštandardné izby a pôrodné sály sú.
Poslanecký prieskum v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda ukázal pokles počtu úväzkov sestier, na niektorých oddeleniach až o tretinu. Aká je personálna situácia u vás na klinike? Máte dostatok sestier?
Už som povedal, máme nedostatok stredného zdravotného personálu, hlavne pôrodných asistentiek. Ja by som rád vrátil starostlivosť o fyziologickú rodičku do ich rúk, pretože majú na to vzdelanie aj zručnosti, ale pri ich vyťaženosti je to v súčasnosti problém. Aktívne zháňame pôrodné asistentky, chodím prednášať na ich podujatia, zároveň učím a garantujem odbor „Intenzivní péče v porodní asistenci“ na Fakulte zdravotníckych vied v Olomouci. Verím, že to prinesie ovocie a náš pôrodnícky tím posilníme o nové členky.
Aká je situácia s lekármi?
V súčasnej dobe máme na klinike lekárov dostatok, aj atestovaných. Po dohode s vedením nemocnice dokonca máme možnosť sa nevýkonných kolegov zbaviť a neskôr ich nahradiť mladšími lekármi, ktorí budú mať chuť sa vzdelávať a budú pre kliniku prínosom.
Platí aj na vašej klinike, že vysoké riziko sťažností na gynekológov a pôrodníkov sa podpisuje pod nízky záujem ostať v nemocnici a lekári radšej volia ambulantnú prax?
Situácia ohľadne sťažností na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je pre nás, poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, veľmi zložitá. Podnety na úrad spracováva komisia, zložená často z negynekológov, ktorí si prizývajú jedného konzultanta z odboru, ktorý nie je oficiálnym súdnym znalcom. Konzultant preto nemá absolútne žiadnu zodpovednosť, ale jeho posudok môže zničiť inému lekárovi kariéru. Posudky sú často písané dojmologicky, bez odkazov na aktuálne publikované dáta, často ide o ničím nepodložené názory jednotlivca alebo zastarané a dávno prekonané informácie.
Úrad hodnotí postupy zdravotníkov komplexne a bez vzťahu k výsledku, takže sťažovateľ dostane správu, že sa podľa názoru úradu postupovalo nesprávne, avšak často následky s tým nesúvisia, pretože môže ísť iba o chyby vo vedení dokumentácie. Sťažovateľ však na základe toho podáva trestné oznámenie a šikana lekára sa rozbieha naplno. Pritom podobný úrad v niektorých zahraničných krajinách funguje, pracujú však preň oficiálni súdni znalci plne zodpovední za svoje výstupy. Ak úrad zistí, že postupom zdravotníkov došlo k poškodeniu pacienta, okamžite vyčísli škodu a pacienta odškodní nemocnica prostredníctvom svojho poistenia. Odpadajú tým náklady na súdy a advokátov a predíde sa tým šikane lekárov prostredníctvom trestných oznámení a prípadne medializácie. Samozrejme, ak sa zistí hrubá nedbalosť alebo nedajbože úmysel, rieši sa to exemplárne.
Ministerka oznámila zmeny v očkovaní proti vírusu HPV, ktoré by malo byť hradené zdravotnými poisťovňami. Ste za povinné alebo dobrovoľné očkovanie?
Robili sme prieskum medzi slovenskými a českými študentkami medicíny a zistili sme, že preočkovanosť proti HPV v tejto skupine mladých žien je na Slovensku o dve tretiny nižšia ako v Čechách. Iniciatívu pani ministerky preto veľmi vítam, je to určite krok správnym smerom. Ja osobne však nie som za povinné očkovanie, pretože to vždy vyvolá spätnú reakciu a vo verejnosti podozrenie na angažovanosť farmafiriem, čo je veľká škoda.
Žiaľ, v spoločnosti, kde bývalý premiér straší ľudí bájnym Sorosom, kde sa na popredné miesta v médiách dostávajú ľudia šíriaci hoaxy a lži, určite vznikne „alternatívna teória“ o dôvodoch zavedenia povinného očkovania. Cestou je podľa mňa plná úhrada vakcín a bohatá osveta. Preto sme oslovovali študentky medicíny, ktoré raz budú svoje pacientky informovať o možnosti očkovania a aplikácia očkovania na sebe je pre pacientku silný argument. Očkovanie by určite malo byť hradené aj pre chlapcov, tak ako je to v Rakúsku, pretože chlapci sú vektory nákazy. Počul som už však zábavný názor z konzervatívnych kruhov, že chlapcov očkovať nebudeme, pretože to bude chrániť aj homosexuálov.
Aký je váš názor na očkovanie tehotných žien proti chrípke?
Máme jasné dôkazy o tom, že očkovanie tehotných žien proti chrípke znižuje riziko úmrtia plodu v maternici o polovicu a o takmer 40 % znižuje riziko predčasného pôrodu. Odborná spoločnosť v USA ho jednoznačne odporúča a ja v súlade s nimi tiež.
Laická verejnosť sa divila, keď vojvodkyňa Catherine opustila nemocnicu 6 hodín po pôrode. Hospitalizácia po pôrode trvá u nás spravidla 3 dni. Je to podľa vás opodstatnené?
Toto je záležitosť novorodeneckých lekárov. My sme schopní prepustiť ženu hneď, ako zistíme, či sa vie o seba sama postarať a či sa bez problémov po pôrode vymočila. Ideálne by bolo, aby sa po pôrode raz vyspala v nemocnici. Novorodeneckí lekári u nás trvajú na 72 hodinách sledovania novorodenca v nemocnici. Tam je potrebná úprava, my sme pripravení na včasné prepustenia hneď od zajtra.
Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť vypracovala koncepciu pôrodníctva, ktorá počíta so zatvorením malých pôrodníc. Je to politicky priechodné?
Toto je veľmi zložitý problém. Písal som článok hodnotiaci ošetrenie závažných pôrodných poranení u žien v Českej a Slovenskej republike, zistil som, že od roku 2008 v Českej republike do roku 2016 zavreli 10 pôrodníc, čo je 10 %, u nás sa v tomto období počet pôrodníc nezmenil. Pritom je jasné, že malé pôrodnice s menej ako 1 pôrodom denne nemôžu poskytovať rovnako bezpečnú starostlivosť ako väčšie pracoviská. Ale či je zmena politicky priechodná, neviem, pretože u nás má každý niekde niekoho známeho a okrem toho politici neradi prijímajú nepopulárne opatrenia.
V Ružinove sa dlho nevykonávali interrupcie, lekári si uplatňovali výhradu svedomia. Dnes je to inak. Prečo došlo k zmene?
V prvom rade k tejto zmene došlo už asi pred pol rokom, iba teraz sa vďaka nacistom v parlamente stala táto téma znovu aktuálna. Klinika nemá svedomie, klinika samotná nemôže mať výhradu svedomia. Preto všetci lekári kliniky museli v minulosti podpísať individuálnu výhradu svedomia, pričom niektorí z nich potraty vykonávali inde v súkromných zariadeniach. Prišlo mi to maximálne pokrytecké, preto som iba prehlásil, že ak lekár skutočne nemá výhradu svedomia, ja ho nebudem nútiť, aby si ju uplatňoval u svojho hlavného zamestnávateľa.
Podmieňovať prácu v štátnej klinike povinným podpísaním výhrady svedomia je podľa môjho názoru za čiarou. Inak potraty z lekárskej indikácie sa na klinike bežne vykonávali a vykonávajú, indikáciou je napríklad aj vek ženy nad 40 rokov, takže sa tam potraty na zdravé plody robili často. Ak žena mala menej ako 40 rokov a chcela ukončenie tehotnosti na vlastnú úhradu, spravili jej to lekári v súkromí. Týmto by som rád debatu na tému umelých potratov ukončil, pretože hystéria, ktorú šíria rôzni aktivisti, určite nič dobré spoločnosti neprinesie, viď tie kvantá nenávisti na sociálnych sieťach v období referenda o ochrane rodiny. Obávam sa, že nacisti v parlamente sú aj dôsledkom tejto nenávisti a hystérie. Preto sa nemožno čudovať, že práve oni tému potratov vytiahli na svetlo, pretože tam, kde sa šíri nenávisť, tam sa im darí.
Jozef Záhumenský
Medicínu vyštudoval na LF UK v Bratislave, 12 rokov pracoval v ČR, najprv v nemocnici Ostrov, neskôr v pražských fakultných nemocniciach Bulovka a Královské Vinohrady. Od septembra 2016 je prednostom II. Gynekologicko-pôrodníckej kliniky LF UK a UNB v Nemocnici Ružinov.
