​Keby

Ako neboli, nie sú a ani nebudú, a akoby mohli byť, keby... No a v Keby sa ľudovej tvorivosti prekážky nekladú. 

Tak napríklad sa objavili „zdravé“ cigarety IQOS. Fungujú na princípe, že tabak v nich nehorí, ale tlie pri nižšej teplote. Pojem zdravšie cigarety je, samozrejme, nezmysel, podobný  ako „boj za mier“. Problémom je, že chýba dôkaz o ich menšom zdravotnom riziku. Americká FDA, organizácia, pred ktorou sa trasú všetci výrobcovia liekov a potravín na celom svete, pre nedostatok dôkazov odmietla udeliť týmto cigaretám privilégium titulu menej škodlivý. Zjavne aj preto, že humbuk okolo light cigariet, ktoré sa nakoniec ukázali ako ešte škodlivejšie, ich poučil. Neexistuje zatiaľ ani dôkaz o menšej nikotínovej závislosti na tieto cigarety. Navyše, na rozdiel od elektronických cigariet, IQOS sú tabakovým výrobkom tak, ako sú aj klasické cigarety. Poviete si, no a čo, keď to ľudia chcú, nech to fajčia a nech veria, že sú menej škodlivé, nakoniec, ide o ich zdravie. Tomu ako zaslúžilý exfajčiar, ktorý celé desaťročia fajčil extraligu, rozumiem, Keby. To Keby je v tom, že štát, ktorý naháňa každý cent a dojí podnikateľov aj občanov do morku kosti, neurobil gesto a neznížil spotrebné dane na tabak u IQOS cigariet. U klasických cigariet sa počíta spotrebná daň od kusa, u IQOS od váhy tabaku. Nenápadný a zdanlivo malý rozdiel znamená, že z každého percenta podielu predaných IQOS cigariet prichádza štát o zhruba 6 miliónov EUR. Spotrebná daň u klasických cigariet odvádzaná štátu je približne 2 eurá a IQOS asi 45 centov za škatuľku. Takto štát dosiahol, že cigarety sú v rovnakej predajnej cene, z klasickej cigarety má výrobca zhruba 90 centov a z IQOS zhruba 2,5 eura.

Rovnako ako nepovažujem za správne, že štát takto veľkoryso podporuje predaj a marketing „zdravých cigariet“, tak si myslím, že snaha získať priame financovanie štátu z vybratých daní priamo do zdravotníctva patrí do skupiny insitných nápadov. Znelo by to dobre, Keby to nebol nezmysel. V prvom rade, dnes už aj tak komplikovaný systém daní by sa stal administratívne neudržateľný. Veľká daňová reforma z obdobia druhej Dzurindovej vlády, ktorá sa volala rovná daň, mala viesť k výraznému zjednodušeniu predpisovania a výberu daní všetkého typu, priamych aj nepriamych. Môžeme diskutovať, či parameter napríklad 19 percent bol čo do výšky správny, či nie 10 alebo 15 či 25. Ale jednoznačne rovná daň významné zjednodušila daňový systém a výrazne znížila náklady na správu daní. Od roku 2006 však ubehlo 12 rokov a najmä Ficova družina, ktorá obsluhuje krajinu skoro celý čas, ak pominieme dva roky „samorozpustenej“ vlády, vniesla toľko administratívne náročných zmien, hladín a parametrov do daní, že dnes nie je jasné, či samotní daniari vedia čo a ako vybrať. Zavádzanie ďalších sadzieb, výnimiek, nekonečných zmien nákladových položiek a tisíce iných vecí spoľahlivo z pôvodne jednoduchého systému spravili administratívne náročný a teda aj veľmi nákladný systém spravovania daní. Iba za posledné tri roky sa daňové zákony zmenili aspoň 50-krát. Z toho 80 % zmien viedlo k zvýšeniu daňového zaťaženia podnikateľov aj občanov.

Keby štát viacej platil za svojich poistencov, bolo by to sveta žiť. Nie je to síce pravda, štát cez poistné za „svojich“ prispieva iba zhruba jednou tretinou všetkých zdrojov. Číselne vyjadrené, ak miesto 4 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve pre rok 2018 určil iba hanebných 3,78 %, tak zdravotným poisťovniam pošle o necelých 90 miliónov eur menej. Pri rozpočte 4,5 miliardy eur žiadne reálne Keby neexistuje. Iba to ukazuje na to, ako si Ficovci naozaj predstavujú zmeny v zdravotníctve. Inak ide v podstate o drobné. Navyše tie musia nahradiť zamestnávatelia a zamestnanci, pretože sa im zrušila odpočítateľná položka pri povinnom propagačnom raste minimálnej mzdy. Náklady na rast minimálnej mzdy narástli o zhruba 60 eur mesačne, ľudia však dostanú iba necelých 30 eur. 

Iným hitom je Keby bolo individuálne zdravotné poistenie, to by bolo radosti. Boli by do systému ďalšie peniaze. Keby si to hovorili babky v čakárni, prosím, ale keď o tom spievajú skoro všetci takzvaní odborníci na čele s poslancami parlamentu, je to desivé. Po prvé, čisto formálne, individuálne zdravotné poistenie máme už dávno, čo iné by bolo poistenie liečebných nákladov v zahraničí? Po druhé, poistiť si ľudia môžu nejaké definované riziko. V prípade zdravotnej starostlivosti by to bolo riziko úhrady z vlastného vrecka. K tomu musí byť definovaný nárok poistenca, aby bolo jasné, ktoré riziko je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. Podobne by sa dal poistiť nadštandard (v podstate čohokoľvek, od ubytovania a stravy, cez pomôcky a náhrady, či sadru alebo aj operačného postupu), Keby bol definovaný štandard. Ani jedno, ani druhé definované nie je, hoci zákony sú na to pripravené. Stačí iba nariadenia vlády a vyhlášky, teda podzákonné normy. Bolo by to, Keby nebol Fico pomaly desať rokov z dvanástich vo vláde. 

Iným Keby je snaha, aby si ľudia priplácali na choroby, ak si ich zapríčinili sami, čím by sa šetrili solidárne zdroje. Napríklad fajčiari alebo alkoholici alebo toxikomani. Táto požiadavka by mohla mať racionálne jadro, Keby bola reálna. Predstava, že feťák niečo zaplatí, je smiešna. Ich liečba, napríklad substitučná liečba Metadonom, má významné lepšie sociálne výsledky, ako Keby sme ich nechali tak, pretože by si zdroje na fet zabezpečovali ešte väčšou kriminalitou. Navyše Keby sme túto myšlienku podporili, tak by sa to skončilo myšlienkou, aby si ľudia priplácali, ak konzumujú mastné jedlá, lebo ich liečba je drahšia. Pri tom Keby sme využívali zákony, tak v nich je ustanovené, že ak pacient nedodržuje liečebný režim, na návrh poskytovateľa mu môže byť časť zdravotnej starostlivosti spoplatnená. Už ste počuli o fajčiarovi s astmou alebo diabetikovi, ktorý sa po kontrole naloží v cukrárni krémešmi? Keby mali tak lekári odvahu. Ale napríklad Keby profesionálni športovci museli povinne uzatvárať poistky, ktoré Keby nekryli iba ich dočasnú stratu zárobku po úraze, ale aj náklady na liečbu úrazov, alebo Keby sa liečba po dopravných nehodách hradila z povinného havarijného poistenia, bolo by to určite prínosné.

Takýchto príkladov a analógií je isto oveľa viac. Tu niekde sú korene, prečo sa Slovensko umiestňuje stále nižšie a nižšie v hodnotení kvality podnikateľského prostredia. Rozumel by som zvyšovaniu daňovej záťaže, Keby štát s daňami hospodáril. Najpomalšie staviame najdrahšie diaľnice, štátne podniky sú prakticky všetky okrem sieťových monopolov v strate, o štátnych nemocniciach ani nehovoriac. Predseda vlády si vytvoril z našich daní rezervu, ktorú rozdáva ako byzantský patriarcha. Vláda si kupuje voličov všelijakými balíčkami, vlakmi zadarmo, ale aby bolo dosť peňazí na mzdy napríklad učiteľov či sestier, o tom môžu títo iba snívať.