Je všeobecne známe, že sa vám do ministerského kresla veľmi nechcelo. Zvykáte si?
Áno, zvykám si.
Ste v rezorte už vyše dvoch rokov, nemusíte sa dostávať do obrazu. Beriete to ako svoju výhodu?
Je to obrovská výhoda. Som tu už dva roky a skutočne to beriem ako veľmi veľkú výhodu, že nezačínam od nuly. Na predchádzajúcej pozícii štátnej tajomníčky som mala vo svojej agende sekciu zdravia aj liekovej politiky, mám teda detailný prehľad. Aktuálne si zvykám najmä na to, že mám toho oveľa viac, ako som mala predtým.
Pri vašom nástupe do funkcie ste museli riešiť viacero vecí, vybuchla situácia v NOÚ, listom sa ozvali zamestnanci FN Nové Zámky, ktorí sa sťažovali, že riaditeľ napriek tomu, že neprešiel cez výberové konanie, stále pôsobí na jej čele. Čo považujete za najpálčivejší problém?
Je toho veľa a je ťažké vybrať, čo je viac či menej dôležité. Samozrejme, na prvom mieste pre mňa je a bude pacient, preto všetky kroky, ktoré budem robiť ako ministerka a robila som už aj ako štátna tajomníčka, sú tie, aby pacient reálne pocítil zmenu a zlepšenie poskytovania zdravotnej starostlivosti. A s tým súvisí aj Národný onkologický ústav v Bratislave. Keď sa obzriem späť, skutočne išlo všetko rýchlo. Vo štvrtok som bola vymenovaná za ministerku zdravotníctva, a hneď v pondelok som sa išla pozrieť na Klenovú, kde NOÚ sídli, pretože som dostala otvorený list, ale aj veľa anonymov a podnetov, že to tam nefunguje, ako má. Bolo mojou prioritou, aby špičkoví lekári z ústavu neodchádzali, pretože keď vám niekto ukáže tabuľku s tým, že má plný stav a nič sa nedeje, ja ako lekár s 20-ročnou praxou predsa viem, že sestra na ARO s 20-ročnou praxou nie je v praxi to isté ako sestra bez nej, i keď v tabuľke sa jedna rovná jednej. A to isté bolo aj v Nových Zámkoch. Komunikovali sme so zamestnancami aj s vedením, snažili sme sa situáciu stabilizovať. Samozrejme, nebudem môcť chodiť len po nemocniciach, ale som ochotná riešiť pracovné podmienky lekárov i sestier, aby boli vyhovujúce, aby tam lekári a sestry zostali a neodchádzali.
Nemáte pocit, že ste pri MUDr. Valockom otáľali pridlho? Už samotné jeho vymenovanie do funkcie riaditeľa NOÚ vyvolalo otázniky, jeho odchod z Nitry nebol úplne bezproblémový, nakoniec priznal to aj T. Drucker, ktorý ho tam dosadil. Nemali ste konať ráznejšie, Valockého odvolať vy a nečakať na jeho rezignáciu?
Vôbec si nemyslím, že by som otáľala, práve naopak, riešila som to okamžite. Áno, všetci hovorili, že Valocký je zlý, odvolajme ho, ale viete, mohlo by sa potom stať, že v každej nemocnici si hocikto spomenie, že niekto je zlý a ja budem hneď na základe subjektívnych pocitov konať a odvolávať. Nechcela som konať na základe emócií, chcela som prijať rozhodnutie založené na faktoch, a nie preto, že by asi bolo dobré, aby som to urobila, lebo si to žiadali zamestnanci. Sedela som aj s pánom Valockým, aj s lekármi, ktorí tam pracujú, a povedala som im, že ak sa dá, nech nám ešte dajú priestor, možno dokážeme nájsť nejaké riešenie. Nakoniec pán Valocký vyhodnotil situáciu tak, že odišiel. Chcem, aby nemocnica fungovala, aby o pacienta bolo postarané. Vždy budem voliť slušnú formu komunikácie voči komukoľvek.
Mám pocit, že celá súčasná atmosféra, ktorá v súvislosti s vraždou novinára nastala, ako keby ľudí prebudila. Prestávajú sa báť a začínajú sa ozývať, nielen prokurátori, farmári a policajti, ale aj lekári.
Čakáte na ďalšie nespokojné hlasy z iných nemocníc? Alebo sa už ozývajú?
Lekári sa ozývajú stále, respektíve píšu podnety, čo nie je dobré, čo by bolo treba zlepšiť, s čím nie sú spokojní. Naša práca na ministerstve je aj o tom, aby sme počúvali a hľadali riešenia, ale tak, aby tie riešenia boli podložené faktami.
Chystáte nejaké personálne zmeny vo fakultných a v univerzitných nemocniciach? Alebo ste spokojná s prácou riaditeľov?
Aktívne komunikujem s Úradom pre riadenie podriadených organizácií, ktorý má na starosti komunikáciu s našimi nemocnicami. Pre mňa sú prvoradé odborné kvality vedenia toho-ktorého zdravotníckeho zariadenia a kvalita manažmentu chodu nemocnice. Ak zistíme, že človek nie je na správnom mieste, samozrejme, budeme konať. Uvidíme, čo prinesie čas.
Šťastne sa nezačala ani vaša spolupráca so sestrami, tie ešte pred vaším vymenovaním žiadali prezidenta, aby vás nevymenoval. Najnovšie sa im nepáčili vaše vyjadrenia o chýbajúcom počte sestier. Vy tvrdíte, že ich chýba 2 300, oni tvrdia, že až 15 000. Stojíte si za tým?
Nepovedala by som, že som nezačala dobre so sestrami. Komunikovať s nimi som začala už pred dvoma rokmi ešte v pozícii štátnej tajomníčky a so sestrami pracujem ako lekárka zároveň odvtedy, ako som skončila vysokú školu. V rámci sekcie zdravia, ktorú som mala na starosti, som mala v gescii ministerskú sestru. Tento post Tomáš Drucker zriadil ako odpoveď Komore sestier a pôrodných asistentiek na to, aby mali styčného dôstojníka na komunikáciu s ministerstvom. Myslím, že už aj to bol veľký krok a ústupok, ak zriadite inštitút len pre sestry. Čo potom ostatné zdravotnícke povolania? Nie sú podstatné? Každý si uvedomuje dôležitosť sestry, ale nebudeme sa teraz prekárať, či je dôležitejšia sestra, lekár alebo asistent, my všetci tvoríme celok. Bez žiadnej časti tohto celku to nebude fungovať, každého si vážim rovnako a každého potrebujeme. S ministerskou sestrou sme komunikovali často.
Ona však z postu rezignovala, tvrdila, že na ministerstve ju stretla tvrdá úradnícka práca a uvedomila si, že väčšou časťou jej práce je odpovedanie na listy, a nie hľadanie návrhov na riešenie problémov.
Viete, aj ja som na ministerstvo nastupovala s veľkými nádejami, ako hneď zajtra zruším to a tamto. Nuž ale tie problémy zdola sú úplne iné, ako keď prídete sem hore a musíte nájsť konsenzus, vidíte to vo veľkom obraze. Nedá sa čakať, že sa niečo zmení za pol roka, za rok, za dva mesiace. My sme s predchádzajúcou ministerskou sestrou aktívne pracovali, často sme sa stretávali aj s Komorou sestier a pôrodných asistentiek, upravili sme kompetencie sestier, zadefinovali sme im, kto, čo a v akom rozsahu adekvátne k svojmu vzdelaniu bude robiť. Je to obrovský posun oproti minulosti. Dovtedy to tak nebolo, nevideli ste rozdiel medzi sestrou bakalárkou, stredoškolskou sestrou či magisterkou, kompetencie mali rovnaké. Sestrám sme teda výrazne vyšli v ústrety. Zvýšili sme taktiež kompetencie zdravotníckemu asistentovi, čo v praxi znamená, že jednoduché činnosti vykonáva asistent a ošetrovateľský proces bude vykonávať sestra. Sestry sme chceli týmto krokom odbremeniť, keďže si uvedomujem, že sú preťažené, že pracujú v zlých podmienkach. To som vedela už ako lekárka, a preto som to chcela zlepšiť. Od tohto školského roku máme taktiež motivačné štipendiá pre študentky ošetrovateľstva, zavádzame diaľkové štúdium pre zdravotníckeho asistenta, ktorý si tak bude môcť dorobiť vysokú školu. Dokonca sme zvýšili plat sestrám magisterkám s pokročilou praxou, prvýkrát v histórii môže sestra magisterka s pokročilou praxou predpisovať zdravotnícke pomôcky. Áno, naše nemocnice vyzerajú zle, ale to tiež postupne meníme. Máme kapitálové výdavky v hodnote 70 miliónov eur na rok, teraz ideme kupovať zhruba 7 000 postelí, ktoré by mali do konca roka doviezť do našich nemocníc, takže práca s nimi bude pre sestry oveľa jednoduchšia ako so starými rozhrkanými posteľami. Budem sa stále snažiť zlepšovať pracovné podmienky sestier a, samozrejme, je tu aj otázka zvyšovania platov, o čom tiež chcem diskutovať.
Vrátim sa ešte k tomu počtu chýbajúcich sestier.
Za tým číslom si stojím, to nie je o mojom pocite. Máme Inštitút zdravotnej politiky, a ten na základe metodológie a štatistického zisťovania prišiel k číslu 2 300 chýbajúcich sestier. Komora deklaruje 15 000, ale mne sa to zdá ako detské prekáranie. Veď už zhruba pred rokom boli na ministerstve zástupcovia komory a komunikovali s naším inštitútom o počte chýbajúcich sestier. Naši analytici nemajú problém sadnúť si so zástupcami komory a prejsť si, aký je reálny počet chýbajúcich sestier. Toto sú naše výpočty, za ktorými si stojíme a nemáme problém zverejniť, ako sme k tomuto číslu prišli. Aj ja som ochotná sa so sestrami stretnúť a dohodnúť sa, ale pripadá mi detinské dohadovať sa, či 2 300 alebo 15 000.
Ale 2 300 a 15 000 je veľký rozdiel, nemyslíte?
Stojím si za tým. Zároveň systematicky na dennej báze pracujeme na zlepšení podmienok pre sestry. Som si vedomá toho, že nám sestry chýbajú, i keď nemyslím si, že až 15 000. Nie je to len problém Slovenska, každá európska krajina má problém s nedostatkom sestier a zdravotníckeho personálu, to je realita. My tvrdo pracujeme na tom, aby sa sestry mali lepšie, vážime si ich prácu a sú podstatnou súčasťou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nechcem znevažovať rozdiely v číslach, no som toho názoru, že dôležité je, či niečo pre zmenu stavu chýbajúcich sestier robíme, a my na tom, aby sa im podmienky zlepšovali, tvrdo pracujeme.
Neplánujete zmeniť opäť systém vzdelávania? Veľa problémov v praxi narobil nový systém vzdelávania, keď sestry musia mať vysokoškolské vzdelanie. Aj mnohí lekári či vrchné sestry sa sťažujú, že sestry – absolventky vysokej školy nie sú také zručné ako tie zo strednej zdravotnej školy.
Áno, súhlasím s vami, ale Komora sestier a pôrodných asistentiek je zásadne proti tomu, aby sa sestry vrátili na stredné školy. Tadiaľ cesta teda nevedie, keďže návrhy na systematické zmeny konzultujeme s komorou, a tá s uvedeným nesúhlasí.
Nebudete sa snažiť presvedčiť ich? V Česku zaviedli nový model, že sa vráti stredoškolské vzdelávanie a nadstavbu si urobia len špecializované sestry.
Už sme sa o tom rozprávali. V rámci Európskej smernice musí mať sestra ukončených 10 rokov všeobecnej školskej dochádzky a potom musí mať 4 600 hodín a z toho 2 300 praktickej výučby. Nehovorí sa o tom, či musí mať strednú alebo vysokú školu, hovorí sa len o tomto normatíve. Opakovane sme prehodnocovali, či by sa dalo vrátiť vzdelávanie sestier na stredné školy, ale rozsah 10 rokov všeobecného vzdelávania plus 4 600 hodín, z toho polovica praxe, len ťažko dáte do 4 rokov stredoškolského vzdelávania. Ale Komora sestier a pôrodných asistentiek si to neželá, podľa nich je to extrémny krok dozadu.
Vy by ste však boli za to, aby sa to upravilo?
Bola by som za to, aby sme našli jednotnú reč s Komorou sestier a pôrodných asistentiek, aby sme sestrám zlepšili podmienky ich práce, aby sme sa nedoťahovali a aby sme dokázali spolupracovať. A, samozrejme, chceme dosaturovať trh chýbajúcich sestier.
Keď prvá ministerská sestra rezignovala, vyjadrila veľké sklamanie, ako to na ministerstve funguje, podobnú skúsenosť ste v prvých dňoch mali aj vy. Naozaj to takto funguje na ministerstve?
Tiež som si myslela, že veci sa budú dať meniť rýchlejšie. No treba si uvedomiť, že to nefunguje tak, že si poviem, že takto to chcem mať a tak to aj bude. No tak to nebude. Musíte sa stretnúť so všetkými zúčastnenými, ktorí vstupujú do systému, a nájsť konsenzus. To nie je o vás, o mne alebo o jednotlivcovi. Sú tu určité procesy, človek tu nemôže byť sám ako osamelý jazdec na koni. Tiež som si myslela, že to bude oveľa jednoduchšie, tiež som bola veľakrát skeptická, sklamaná, že to nefunguje tak rýchlo, a že sa musím dohodnúť s ľuďmi, ktorí sa so mnou dohodnúť vôbec nechcú, ale taká je práca kdekoľvek, nielen na ministerstve. Pracovala som ako lekárka a bola som zvyknutá na iný typ práce, ale človek sa musí prispôsobiť tomu, kde je. Nemyslím tým vzdať sa svojej vízie, ale musíte komunikovať a musíte byť ochotná robiť kompromisy, a vďaka tomu aby to, čo prijmete vy, prijalo aj okolie. Lebo tu robíte miliardu krokov, ale vonku vidieť len jeden krok, a ešte ani za ten sa vám nikto nepoďakuje. Ale tak to asi je v zdravotníctve.
Budú Rázsochy?
Dúfam, že áno. Budem robiť maximum a všetko pre to, aby Rázsochy boli. Opäť, keď sa obzriem dozadu, aj v tejto oblasti som reagovala okamžite. Vo štvrtok som bola vymenovaná do funkcie ministerky a už v piatok večer sme do noci sedeli s celým tímom, ktorý projektuje Rázsochy. Veľmi by som chcela, aby Bratislava mala veľkú koncovú nemocnicu, ktorá by slúžila celému Slovensku, zároveň by vyučovala budúcich lekárov. Urobím všetko pre to, aby sme v čo najkratšom čase mali novú nemocnicu.
Pýtam sa preto, lebo sa hovorilo o údajnej tichej dohode medzi ministerstvom zdravotníctva a Pentou, že štát sa svojej nemocnice vzdá, keďže Penta postaví v susedstve svoju nemocnicu, navyše o pár rokov skôr. Už sa znížil počet lôžok o polovicu...
O žiadnej takej dohode neviem. Budem robiť všetko pre to, aby nová nemocnica stála v čo najkratšom čase, ale každý si musí uvedomiť, že keď investuje do stavby nemocnice štát, všetko musí robiť cestou výberových konaní, musí to so všetkými zainteresovanými konzultovať. Keď to staviate ako súkromný investor, kúpite si pozemok a nemocnicu postavíte.
Neobávate sa kolapsu UNB po otvorení súkromnej nemocnice na Boroch? Už teraz sa mnohé sestry a lekári chystajú na presun...
Urobím všetko pre to, aby sme to postavili v čo najkratšom čase a motivovali ľudí, ktorí robia v štátnom zdravotníctve, aby mali nejakú víziu.
Pretože stačil odchod len jedného oddelenia z NÚSCH a nastal veľký problém, zrazu nemal kto robiť aneuryzmy. Čo teda môže nastať, keď odídu lekári a sestry z viacerých oddelení...
Preto musíme dať lekárom, ktorí v UNB robia, víziu, že sa nová nemocnica stavia, že tu na ministerstve robíme všetko pre to, aby bola čím skôr postavená. A ja si stále myslím, že mnoho mojich kolegov chce robiť v štátnych nemocniciach, lebo sú to štátne nemocnice, kde dostanete špičkovú koncovú zdravotnú starostlivosť.
V polovici marca sa mali otvárať obálky záujemcov o búracie práce Rázsoch. Sú už známe mená?
V súčasnosti sa verejné obstarávanie na búracie práce vyhodnocuje.
A kedy sa dozvieme výsledok?
Od júna by sme mohli mať známeho investora, ktorý bude zodpovedný za búracie práce.
Časovanou bombou sa môže stať ambulantná sféra, lekári starnú a napriek tomu, na to upozorňujú už niekoľko rokov, situácia sa stále nerieši. Na vyšetrenia u špecialistov sa čaká mesiace, pacienti už o štvrtej ráno postávajú pred poliklinikou, aby si mohli zobrať časenky. Situácia sa otočila, kým kedysi bolo lukratívnejšie pre lekára odísť do neštátnej sféry, dnes platový automat zabezpečí nemocničným lekárom pravidelné zvyšovanie platov bez nejakej zásluhy.
Na všetko sa dá pozrieť z dvoch strán. Lekári v nemocniciach zase musia slúžiť, čo ambulantní lekári nemusia. Robila som aj v ambulancii, aj ako lekárka na oddelení, a keď máte do mesiaca 5-6 služieb, verte, že ste extrémne vyčerpaná, to nedospíte nikdy. Platový automat teda má svoje opodstatnenie. Nedostatok lekárov je však dlhoročný problém a aj v tejto oblasti robíme kroky, aby sa situácia postupne zlepšovala. Veľkú dôležitosť prikladám rezidentskému programu. Už minulý rok sme mali jeho prvých absolventov, a dnes máme v legislatívnom konaní novelizáciu zákona č. 578, kde definujeme, kto je rezident. Taktiež ho rozširujeme o iné špecializácie, komunikujeme s VÚC-čkami a odbornými spoločnosťami o tom, ktoré špecializácie nám chýbajú, tie môžeme do programu pridať a dvakrát ročne sa doň môže prihlásiť už absolvent vysokej školy. My ho budeme platiť, on bude cirkulovať podľa štandardu.
Vlani v lete ste pre časopis Lekárnik povedali, že lekáreň by mal vlastniť len lekárnik, definitívna novela podoba novely zákona o liekoch však túto zmenu nepriniesla. Zľaklo sa ministerstvo možných súdnych sporov, ktoré avizovali sieťové lekárne?
Predniesla som takúto myšlienku, ale na základe pracovných rokovaní a stretnutí som sa musela tejto myšlienky čiastočne vzdať. Čiastočne preto, lebo sme urobili aj v tejto oblasti výrazný posun. Odbornému zástupcovi sme dali viac kompetencií, ale aj viac zodpovednosti, a tým sme chceli zvýšiť úroveň a odbornosť poskytovania lekárenskej starostlivosti.
Aké legislatívne zmeny sa momentálne chystajú na ministerstve zdravotníctva?
V súčasnosti je v legislatívnom procese zákon č. 578, kde sa rieši rezidentský program, ktorý som už spomínala. Momentálne intenzívne pracujeme na zákone o dlhodobej starostlivosti. Uvedomujeme si, že máme málo dlhodobých lôžok a pacienti po zvládnutí akútneho stavu musia byť niekam premiestnení, aby bolo o nich adekvátne postarané aj zo zdravotnej, aj zo sociálnej stránky.
Večnou chorobou nášho zdravotníctva sú úplatky. Pred súd sa zatiaľ dostalo naozaj len zopár lekárov, za fľašu slivovice či sumy 20 a 50 eur. Pritom nielen medzi pacientmi, ale aj samotnými zdravotníkmi kolujú legendy o stovkách až tisícoch eur, čo si údajne niektorí lekári pýtajú, a dokonca aj v takých odboroch, ako je onkológia. Čo s tým?
Ako lekárka sa hanbím, čo počujem. Pre mňa to je neakceptovateľné a chcela by som odkázať pacientom, že určite nikto nemusí dávať úplatky, pretože má nárok na zdravotnú starostlivosť. Chápem, že keď sú ľudia v krízových životných situáciách, možno takto konajú. Pre mňa je to ako pre ministerku zdravotníctva neakceptovateľné a musím apelovať na lekárov, aby takéto veci nerobili.
Pritom platový automat, ktorý nemocniční lekári majú, im zabezpečuje pravidelné zvyšovanie platov, a nemajú už také nízke platy, ako to bolo pred pár rokmi.
Tiež si myslím. Pre mňa je to dehonestácia jedinca, keď zneužívate nešťastie druhého človeka na vlastné obohatenie. Je to pod úroveň ľudskej dôstojnosti.
Nechýba vám práca v nemocnici?
Veľmi mi chýba.
Ako štátna tajomníčka ste raz do týždňa chodili do služby. Budete to stíhať aj ako ministerka?
Urobím všetko pre to, aby som si zachovala aj prax lekárky. Viete, venovali ste sa tomu roky, chceli ste byť lekárkou, a ministerkou zdravotníctva nebudem na veky. Nejaký kontakt s medicínou si chcem zachovať, je to vec, ktorú milujem a ktorú chcem robiť do konca života.
Áno, zvykám si.
Ste v rezorte už vyše dvoch rokov, nemusíte sa dostávať do obrazu. Beriete to ako svoju výhodu?
Je to obrovská výhoda. Som tu už dva roky a skutočne to beriem ako veľmi veľkú výhodu, že nezačínam od nuly. Na predchádzajúcej pozícii štátnej tajomníčky som mala vo svojej agende sekciu zdravia aj liekovej politiky, mám teda detailný prehľad. Aktuálne si zvykám najmä na to, že mám toho oveľa viac, ako som mala predtým.
Pri vašom nástupe do funkcie ste museli riešiť viacero vecí, vybuchla situácia v NOÚ, listom sa ozvali zamestnanci FN Nové Zámky, ktorí sa sťažovali, že riaditeľ napriek tomu, že neprešiel cez výberové konanie, stále pôsobí na jej čele. Čo považujete za najpálčivejší problém?
Je toho veľa a je ťažké vybrať, čo je viac či menej dôležité. Samozrejme, na prvom mieste pre mňa je a bude pacient, preto všetky kroky, ktoré budem robiť ako ministerka a robila som už aj ako štátna tajomníčka, sú tie, aby pacient reálne pocítil zmenu a zlepšenie poskytovania zdravotnej starostlivosti. A s tým súvisí aj Národný onkologický ústav v Bratislave. Keď sa obzriem späť, skutočne išlo všetko rýchlo. Vo štvrtok som bola vymenovaná za ministerku zdravotníctva, a hneď v pondelok som sa išla pozrieť na Klenovú, kde NOÚ sídli, pretože som dostala otvorený list, ale aj veľa anonymov a podnetov, že to tam nefunguje, ako má. Bolo mojou prioritou, aby špičkoví lekári z ústavu neodchádzali, pretože keď vám niekto ukáže tabuľku s tým, že má plný stav a nič sa nedeje, ja ako lekár s 20-ročnou praxou predsa viem, že sestra na ARO s 20-ročnou praxou nie je v praxi to isté ako sestra bez nej, i keď v tabuľke sa jedna rovná jednej. A to isté bolo aj v Nových Zámkoch. Komunikovali sme so zamestnancami aj s vedením, snažili sme sa situáciu stabilizovať. Samozrejme, nebudem môcť chodiť len po nemocniciach, ale som ochotná riešiť pracovné podmienky lekárov i sestier, aby boli vyhovujúce, aby tam lekári a sestry zostali a neodchádzali.
Nemáte pocit, že ste pri MUDr. Valockom otáľali pridlho? Už samotné jeho vymenovanie do funkcie riaditeľa NOÚ vyvolalo otázniky, jeho odchod z Nitry nebol úplne bezproblémový, nakoniec priznal to aj T. Drucker, ktorý ho tam dosadil. Nemali ste konať ráznejšie, Valockého odvolať vy a nečakať na jeho rezignáciu?
Vôbec si nemyslím, že by som otáľala, práve naopak, riešila som to okamžite. Áno, všetci hovorili, že Valocký je zlý, odvolajme ho, ale viete, mohlo by sa potom stať, že v každej nemocnici si hocikto spomenie, že niekto je zlý a ja budem hneď na základe subjektívnych pocitov konať a odvolávať. Nechcela som konať na základe emócií, chcela som prijať rozhodnutie založené na faktoch, a nie preto, že by asi bolo dobré, aby som to urobila, lebo si to žiadali zamestnanci. Sedela som aj s pánom Valockým, aj s lekármi, ktorí tam pracujú, a povedala som im, že ak sa dá, nech nám ešte dajú priestor, možno dokážeme nájsť nejaké riešenie. Nakoniec pán Valocký vyhodnotil situáciu tak, že odišiel. Chcem, aby nemocnica fungovala, aby o pacienta bolo postarané. Vždy budem voliť slušnú formu komunikácie voči komukoľvek.
Mám pocit, že celá súčasná atmosféra, ktorá v súvislosti s vraždou novinára nastala, ako keby ľudí prebudila. Prestávajú sa báť a začínajú sa ozývať, nielen prokurátori, farmári a policajti, ale aj lekári.
Čakáte na ďalšie nespokojné hlasy z iných nemocníc? Alebo sa už ozývajú?
Lekári sa ozývajú stále, respektíve píšu podnety, čo nie je dobré, čo by bolo treba zlepšiť, s čím nie sú spokojní. Naša práca na ministerstve je aj o tom, aby sme počúvali a hľadali riešenia, ale tak, aby tie riešenia boli podložené faktami.
Chystáte nejaké personálne zmeny vo fakultných a v univerzitných nemocniciach? Alebo ste spokojná s prácou riaditeľov?
Aktívne komunikujem s Úradom pre riadenie podriadených organizácií, ktorý má na starosti komunikáciu s našimi nemocnicami. Pre mňa sú prvoradé odborné kvality vedenia toho-ktorého zdravotníckeho zariadenia a kvalita manažmentu chodu nemocnice. Ak zistíme, že človek nie je na správnom mieste, samozrejme, budeme konať. Uvidíme, čo prinesie čas.
Šťastne sa nezačala ani vaša spolupráca so sestrami, tie ešte pred vaším vymenovaním žiadali prezidenta, aby vás nevymenoval. Najnovšie sa im nepáčili vaše vyjadrenia o chýbajúcom počte sestier. Vy tvrdíte, že ich chýba 2 300, oni tvrdia, že až 15 000. Stojíte si za tým?
Nepovedala by som, že som nezačala dobre so sestrami. Komunikovať s nimi som začala už pred dvoma rokmi ešte v pozícii štátnej tajomníčky a so sestrami pracujem ako lekárka zároveň odvtedy, ako som skončila vysokú školu. V rámci sekcie zdravia, ktorú som mala na starosti, som mala v gescii ministerskú sestru. Tento post Tomáš Drucker zriadil ako odpoveď Komore sestier a pôrodných asistentiek na to, aby mali styčného dôstojníka na komunikáciu s ministerstvom. Myslím, že už aj to bol veľký krok a ústupok, ak zriadite inštitút len pre sestry. Čo potom ostatné zdravotnícke povolania? Nie sú podstatné? Každý si uvedomuje dôležitosť sestry, ale nebudeme sa teraz prekárať, či je dôležitejšia sestra, lekár alebo asistent, my všetci tvoríme celok. Bez žiadnej časti tohto celku to nebude fungovať, každého si vážim rovnako a každého potrebujeme. S ministerskou sestrou sme komunikovali často.
Ona však z postu rezignovala, tvrdila, že na ministerstve ju stretla tvrdá úradnícka práca a uvedomila si, že väčšou časťou jej práce je odpovedanie na listy, a nie hľadanie návrhov na riešenie problémov.
Viete, aj ja som na ministerstvo nastupovala s veľkými nádejami, ako hneď zajtra zruším to a tamto. Nuž ale tie problémy zdola sú úplne iné, ako keď prídete sem hore a musíte nájsť konsenzus, vidíte to vo veľkom obraze. Nedá sa čakať, že sa niečo zmení za pol roka, za rok, za dva mesiace. My sme s predchádzajúcou ministerskou sestrou aktívne pracovali, často sme sa stretávali aj s Komorou sestier a pôrodných asistentiek, upravili sme kompetencie sestier, zadefinovali sme im, kto, čo a v akom rozsahu adekvátne k svojmu vzdelaniu bude robiť. Je to obrovský posun oproti minulosti. Dovtedy to tak nebolo, nevideli ste rozdiel medzi sestrou bakalárkou, stredoškolskou sestrou či magisterkou, kompetencie mali rovnaké. Sestrám sme teda výrazne vyšli v ústrety. Zvýšili sme taktiež kompetencie zdravotníckemu asistentovi, čo v praxi znamená, že jednoduché činnosti vykonáva asistent a ošetrovateľský proces bude vykonávať sestra. Sestry sme chceli týmto krokom odbremeniť, keďže si uvedomujem, že sú preťažené, že pracujú v zlých podmienkach. To som vedela už ako lekárka, a preto som to chcela zlepšiť. Od tohto školského roku máme taktiež motivačné štipendiá pre študentky ošetrovateľstva, zavádzame diaľkové štúdium pre zdravotníckeho asistenta, ktorý si tak bude môcť dorobiť vysokú školu. Dokonca sme zvýšili plat sestrám magisterkám s pokročilou praxou, prvýkrát v histórii môže sestra magisterka s pokročilou praxou predpisovať zdravotnícke pomôcky. Áno, naše nemocnice vyzerajú zle, ale to tiež postupne meníme. Máme kapitálové výdavky v hodnote 70 miliónov eur na rok, teraz ideme kupovať zhruba 7 000 postelí, ktoré by mali do konca roka doviezť do našich nemocníc, takže práca s nimi bude pre sestry oveľa jednoduchšia ako so starými rozhrkanými posteľami. Budem sa stále snažiť zlepšovať pracovné podmienky sestier a, samozrejme, je tu aj otázka zvyšovania platov, o čom tiež chcem diskutovať.
Vrátim sa ešte k tomu počtu chýbajúcich sestier.
Za tým číslom si stojím, to nie je o mojom pocite. Máme Inštitút zdravotnej politiky, a ten na základe metodológie a štatistického zisťovania prišiel k číslu 2 300 chýbajúcich sestier. Komora deklaruje 15 000, ale mne sa to zdá ako detské prekáranie. Veď už zhruba pred rokom boli na ministerstve zástupcovia komory a komunikovali s naším inštitútom o počte chýbajúcich sestier. Naši analytici nemajú problém sadnúť si so zástupcami komory a prejsť si, aký je reálny počet chýbajúcich sestier. Toto sú naše výpočty, za ktorými si stojíme a nemáme problém zverejniť, ako sme k tomuto číslu prišli. Aj ja som ochotná sa so sestrami stretnúť a dohodnúť sa, ale pripadá mi detinské dohadovať sa, či 2 300 alebo 15 000.
Ale 2 300 a 15 000 je veľký rozdiel, nemyslíte?
Stojím si za tým. Zároveň systematicky na dennej báze pracujeme na zlepšení podmienok pre sestry. Som si vedomá toho, že nám sestry chýbajú, i keď nemyslím si, že až 15 000. Nie je to len problém Slovenska, každá európska krajina má problém s nedostatkom sestier a zdravotníckeho personálu, to je realita. My tvrdo pracujeme na tom, aby sa sestry mali lepšie, vážime si ich prácu a sú podstatnou súčasťou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nechcem znevažovať rozdiely v číslach, no som toho názoru, že dôležité je, či niečo pre zmenu stavu chýbajúcich sestier robíme, a my na tom, aby sa im podmienky zlepšovali, tvrdo pracujeme.
Neplánujete zmeniť opäť systém vzdelávania? Veľa problémov v praxi narobil nový systém vzdelávania, keď sestry musia mať vysokoškolské vzdelanie. Aj mnohí lekári či vrchné sestry sa sťažujú, že sestry – absolventky vysokej školy nie sú také zručné ako tie zo strednej zdravotnej školy.
Áno, súhlasím s vami, ale Komora sestier a pôrodných asistentiek je zásadne proti tomu, aby sa sestry vrátili na stredné školy. Tadiaľ cesta teda nevedie, keďže návrhy na systematické zmeny konzultujeme s komorou, a tá s uvedeným nesúhlasí.
Nebudete sa snažiť presvedčiť ich? V Česku zaviedli nový model, že sa vráti stredoškolské vzdelávanie a nadstavbu si urobia len špecializované sestry.
Už sme sa o tom rozprávali. V rámci Európskej smernice musí mať sestra ukončených 10 rokov všeobecnej školskej dochádzky a potom musí mať 4 600 hodín a z toho 2 300 praktickej výučby. Nehovorí sa o tom, či musí mať strednú alebo vysokú školu, hovorí sa len o tomto normatíve. Opakovane sme prehodnocovali, či by sa dalo vrátiť vzdelávanie sestier na stredné školy, ale rozsah 10 rokov všeobecného vzdelávania plus 4 600 hodín, z toho polovica praxe, len ťažko dáte do 4 rokov stredoškolského vzdelávania. Ale Komora sestier a pôrodných asistentiek si to neželá, podľa nich je to extrémny krok dozadu.
Vy by ste však boli za to, aby sa to upravilo?
Bola by som za to, aby sme našli jednotnú reč s Komorou sestier a pôrodných asistentiek, aby sme sestrám zlepšili podmienky ich práce, aby sme sa nedoťahovali a aby sme dokázali spolupracovať. A, samozrejme, chceme dosaturovať trh chýbajúcich sestier.
Keď prvá ministerská sestra rezignovala, vyjadrila veľké sklamanie, ako to na ministerstve funguje, podobnú skúsenosť ste v prvých dňoch mali aj vy. Naozaj to takto funguje na ministerstve?
Tiež som si myslela, že veci sa budú dať meniť rýchlejšie. No treba si uvedomiť, že to nefunguje tak, že si poviem, že takto to chcem mať a tak to aj bude. No tak to nebude. Musíte sa stretnúť so všetkými zúčastnenými, ktorí vstupujú do systému, a nájsť konsenzus. To nie je o vás, o mne alebo o jednotlivcovi. Sú tu určité procesy, človek tu nemôže byť sám ako osamelý jazdec na koni. Tiež som si myslela, že to bude oveľa jednoduchšie, tiež som bola veľakrát skeptická, sklamaná, že to nefunguje tak rýchlo, a že sa musím dohodnúť s ľuďmi, ktorí sa so mnou dohodnúť vôbec nechcú, ale taká je práca kdekoľvek, nielen na ministerstve. Pracovala som ako lekárka a bola som zvyknutá na iný typ práce, ale človek sa musí prispôsobiť tomu, kde je. Nemyslím tým vzdať sa svojej vízie, ale musíte komunikovať a musíte byť ochotná robiť kompromisy, a vďaka tomu aby to, čo prijmete vy, prijalo aj okolie. Lebo tu robíte miliardu krokov, ale vonku vidieť len jeden krok, a ešte ani za ten sa vám nikto nepoďakuje. Ale tak to asi je v zdravotníctve.
Budú Rázsochy?
Dúfam, že áno. Budem robiť maximum a všetko pre to, aby Rázsochy boli. Opäť, keď sa obzriem dozadu, aj v tejto oblasti som reagovala okamžite. Vo štvrtok som bola vymenovaná do funkcie ministerky a už v piatok večer sme do noci sedeli s celým tímom, ktorý projektuje Rázsochy. Veľmi by som chcela, aby Bratislava mala veľkú koncovú nemocnicu, ktorá by slúžila celému Slovensku, zároveň by vyučovala budúcich lekárov. Urobím všetko pre to, aby sme v čo najkratšom čase mali novú nemocnicu.
Pýtam sa preto, lebo sa hovorilo o údajnej tichej dohode medzi ministerstvom zdravotníctva a Pentou, že štát sa svojej nemocnice vzdá, keďže Penta postaví v susedstve svoju nemocnicu, navyše o pár rokov skôr. Už sa znížil počet lôžok o polovicu...
O žiadnej takej dohode neviem. Budem robiť všetko pre to, aby nová nemocnica stála v čo najkratšom čase, ale každý si musí uvedomiť, že keď investuje do stavby nemocnice štát, všetko musí robiť cestou výberových konaní, musí to so všetkými zainteresovanými konzultovať. Keď to staviate ako súkromný investor, kúpite si pozemok a nemocnicu postavíte.
Neobávate sa kolapsu UNB po otvorení súkromnej nemocnice na Boroch? Už teraz sa mnohé sestry a lekári chystajú na presun...
Urobím všetko pre to, aby sme to postavili v čo najkratšom čase a motivovali ľudí, ktorí robia v štátnom zdravotníctve, aby mali nejakú víziu.
Pretože stačil odchod len jedného oddelenia z NÚSCH a nastal veľký problém, zrazu nemal kto robiť aneuryzmy. Čo teda môže nastať, keď odídu lekári a sestry z viacerých oddelení...
Preto musíme dať lekárom, ktorí v UNB robia, víziu, že sa nová nemocnica stavia, že tu na ministerstve robíme všetko pre to, aby bola čím skôr postavená. A ja si stále myslím, že mnoho mojich kolegov chce robiť v štátnych nemocniciach, lebo sú to štátne nemocnice, kde dostanete špičkovú koncovú zdravotnú starostlivosť.
V polovici marca sa mali otvárať obálky záujemcov o búracie práce Rázsoch. Sú už známe mená?
V súčasnosti sa verejné obstarávanie na búracie práce vyhodnocuje.
A kedy sa dozvieme výsledok?
Od júna by sme mohli mať známeho investora, ktorý bude zodpovedný za búracie práce.
Časovanou bombou sa môže stať ambulantná sféra, lekári starnú a napriek tomu, na to upozorňujú už niekoľko rokov, situácia sa stále nerieši. Na vyšetrenia u špecialistov sa čaká mesiace, pacienti už o štvrtej ráno postávajú pred poliklinikou, aby si mohli zobrať časenky. Situácia sa otočila, kým kedysi bolo lukratívnejšie pre lekára odísť do neštátnej sféry, dnes platový automat zabezpečí nemocničným lekárom pravidelné zvyšovanie platov bez nejakej zásluhy.
Na všetko sa dá pozrieť z dvoch strán. Lekári v nemocniciach zase musia slúžiť, čo ambulantní lekári nemusia. Robila som aj v ambulancii, aj ako lekárka na oddelení, a keď máte do mesiaca 5-6 služieb, verte, že ste extrémne vyčerpaná, to nedospíte nikdy. Platový automat teda má svoje opodstatnenie. Nedostatok lekárov je však dlhoročný problém a aj v tejto oblasti robíme kroky, aby sa situácia postupne zlepšovala. Veľkú dôležitosť prikladám rezidentskému programu. Už minulý rok sme mali jeho prvých absolventov, a dnes máme v legislatívnom konaní novelizáciu zákona č. 578, kde definujeme, kto je rezident. Taktiež ho rozširujeme o iné špecializácie, komunikujeme s VÚC-čkami a odbornými spoločnosťami o tom, ktoré špecializácie nám chýbajú, tie môžeme do programu pridať a dvakrát ročne sa doň môže prihlásiť už absolvent vysokej školy. My ho budeme platiť, on bude cirkulovať podľa štandardu.
Vlani v lete ste pre časopis Lekárnik povedali, že lekáreň by mal vlastniť len lekárnik, definitívna novela podoba novely zákona o liekoch však túto zmenu nepriniesla. Zľaklo sa ministerstvo možných súdnych sporov, ktoré avizovali sieťové lekárne?
Predniesla som takúto myšlienku, ale na základe pracovných rokovaní a stretnutí som sa musela tejto myšlienky čiastočne vzdať. Čiastočne preto, lebo sme urobili aj v tejto oblasti výrazný posun. Odbornému zástupcovi sme dali viac kompetencií, ale aj viac zodpovednosti, a tým sme chceli zvýšiť úroveň a odbornosť poskytovania lekárenskej starostlivosti.
Aké legislatívne zmeny sa momentálne chystajú na ministerstve zdravotníctva?
V súčasnosti je v legislatívnom procese zákon č. 578, kde sa rieši rezidentský program, ktorý som už spomínala. Momentálne intenzívne pracujeme na zákone o dlhodobej starostlivosti. Uvedomujeme si, že máme málo dlhodobých lôžok a pacienti po zvládnutí akútneho stavu musia byť niekam premiestnení, aby bolo o nich adekvátne postarané aj zo zdravotnej, aj zo sociálnej stránky.
Večnou chorobou nášho zdravotníctva sú úplatky. Pred súd sa zatiaľ dostalo naozaj len zopár lekárov, za fľašu slivovice či sumy 20 a 50 eur. Pritom nielen medzi pacientmi, ale aj samotnými zdravotníkmi kolujú legendy o stovkách až tisícoch eur, čo si údajne niektorí lekári pýtajú, a dokonca aj v takých odboroch, ako je onkológia. Čo s tým?
Ako lekárka sa hanbím, čo počujem. Pre mňa to je neakceptovateľné a chcela by som odkázať pacientom, že určite nikto nemusí dávať úplatky, pretože má nárok na zdravotnú starostlivosť. Chápem, že keď sú ľudia v krízových životných situáciách, možno takto konajú. Pre mňa je to ako pre ministerku zdravotníctva neakceptovateľné a musím apelovať na lekárov, aby takéto veci nerobili.
Pritom platový automat, ktorý nemocniční lekári majú, im zabezpečuje pravidelné zvyšovanie platov, a nemajú už také nízke platy, ako to bolo pred pár rokmi.
Tiež si myslím. Pre mňa je to dehonestácia jedinca, keď zneužívate nešťastie druhého človeka na vlastné obohatenie. Je to pod úroveň ľudskej dôstojnosti.
Nechýba vám práca v nemocnici?
Veľmi mi chýba.
Ako štátna tajomníčka ste raz do týždňa chodili do služby. Budete to stíhať aj ako ministerka?
Urobím všetko pre to, aby som si zachovala aj prax lekárky. Viete, venovali ste sa tomu roky, chceli ste byť lekárkou, a ministerkou zdravotníctva nebudem na veky. Nejaký kontakt s medicínou si chcem zachovať, je to vec, ktorú milujem a ktorú chcem robiť do konca života.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Alternatívny autor:
Katarína Lovasová