​Bobrík mlčanlivosti

Mladý muž, mimochodom štvrták na medicíne, podstúpil enteroskopiu. Keďže sa zákrok robil v celkovej anestéze, hospitalizovaný bol tri dni. Ak by sme mali zhrnúť jeho celkový dojem, najlepšie zo všetkého bola strava.

Výsledok vyšetrenia mu nakoniec pošepkali praxujúci medici, nikto z lekárov mu ho totiž nebol schopný za tie tri dni láskavo oznámiť. Krvi mu pobrali toľko (vrátane na predoperačné, ktoré, mimochodom, mal spravené), len sa neunúvali oznámiť, na čo ju vlastne berú. Na čo, veď je len pacient, prečo by ho to malo zaujímať.

Dve hodiny po dokvapkaní glukózy mu priniesli ďalšiu, tak to tvrdila sestra. Stačil jediný pohľad pacienta študenta medicíny, aby zistil, že to nie je glukóza, ale antibiotikum. Na otázku prečo a načo, len odpoveď – lebo lekár to naordinoval. A znova dolovanie informácií zo strany zvedavého pacienta, prečo má užiť ATB. A nebol na izbe jediný, kto nedostával o svojom stave informácie. Nedostával ich tam nikto. 

Toto nie je o únave. Ani o platoch. To je o elementárnej slušnosti a ľudskosti. A možno o polminúte pracovného času navyše. Pre pacienta to však znamená veľa. Navyše, stále je to o nich.