Vláda má vo vrecku výrazne viac peňazí, ako očakávala: konkrétne o 1,4 miliardy. To je prírastok v daňových a odvodových príjmoch oproti pôvodným očakávaniam. Ak sa k tomu priráta aj rast budúcoročného deficitu z plánovanej nuly na 740 miliónov, vláda minie o 2,1 miliardy eur viac ako pôvodne mala. Nárast rozpočtovaných príjmov do zdravotníctva je zhruba 129 miliónov eur oproti súčasnému roku.
Súhlasím s tým, že musíme hovoriť o balíku peňazí, ktoré do zdravotníctva idú, neznížim sa teda na kritiku percenta, ktoré za svojich poistencov odvádza štát. To je plánované na budúci rok na rekordne najnižšej úrovni –3,71. A to vďaka hospodárskemu rastu, a teda odvodom aktívnych poistencov do zdravotných poisťovní.
Nové výdavky
Je medziročný nárast 129 miliónov eur dostatočný? Pozrime sa len na dosahy niektorých zmien v novej legislatíve: prevádzky nových urgentov, zmeny v LSPP, kategorizácia nových liekov a zdravotníckych pomôcok a zmena spoluúčasti ich hradenia, paušálne platby za ošetrovateľskú starostlivosť nás budú stáť v budúcom roku na základe našich predpokladov okolo 110 miliónov eur. Avizované zvýšenie platieb pre ambulantných poskytovateľov, zvýšenie minimálnej mzdy a mzdový automat, príplatky za prácu v noci a cez sviatky ďalších 110 miliónov.
Premiér Fico nám spolu so svojimi koaličnými partnermi predstavil aj ďalšiu vlnu sociálnych balíčkov. A tie sa dotknú aj financovania zdravotníctva: výpadok poistného od dôchodcov pracujúcich na dohodu, oslobodenie od odvodov pri 13. a 14. plate.
Nuž a kde je zohľadnená inflácia a kde zvýšené náklady na zdravotnú starostlivosť pre z roka na rok prestarnutejšiu populáciu? Už len z týchto údajov nám musí byť zrejmé, že spomínané zvýšenie rozpočtu o 129 miliónov eur tieto potreby nepokryje.
Stratených tridsať centov
Takmer každé piate euro si za zdravotnú starostlivosť ešte platí pacient sám, nad rámec povinných odvodov. Keď sa potom pozrieme, koľko v globále investujeme do zdravotnej starostlivosti v percentách HDP, tak do nášho systému ide menej peňazí ako napr. v ČR, ale aj v Maďarsku. A to sú krajiny, s ktorými by sme sa vo výdavkoch do zdravotnej starostlivosti mali porovnávať.
Na druhej strane však máme jeden z najneefektívnejších zdravotných systémov. Z jedného investovaného eura je správne využitých len 70 centov. Ak by naše odvody a financie, ktoré do zdravotníctva platíme, boli využité efektívne, dožili by sme sa priemerne až o 6 rokov viac. Ak sa porovnáme s Českom, efektivita využitia zdrojov pridáva našim západným susedom v dožití o 2 roky života navyše.
Pri takto deravom systéme by malo byť každému z nás jasné, že pokiaľ si chceme udržať zdravotnú starostlivosť aspoň na úrovni našich susedov, musíme do nej investovať viac ako oni. Preto máme aj kvalitatívne ukazovatele, ako je napr. odvrátiteľná úmrtnosť, či dožitie v plnom zdraví, horšie.
Nebezpečná hra
Argument ministerstva financií však je, že keď nalejeme do zdravotníctva viac peňazí, tie nám ujdú k súkromníkom alebo sa stratia v zle hospodáriacich nemocniciach. A preto sa naši vládcovia rozhodli naše zdravotníctvo podvyživiť. Hrajú veľmi nebezpečnú hru so životmi a zdravím ľudí a týmto tlakom chcú tlačiť na ministra zdravotníctva. Ten musí plátať diery, aby došlo k želanému zvýšeniu kvality zdravotnej starostlivosti. Keď sa mu šetriť nebude dariť, ľudia sa budú cítiť chorí v skoršom veku a budú aj naďalej zbytočne umierať. Horšie je, že v súčasnej situácii, keď aj nejaké diery zapláta, úspory idú najmä na sanáciu rekordného dlhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorú nám nominanti Smeru vyrobili.
Obyčajným plátaním dier sa však vyliečiť naše zdravotníctvo aj tak nedá. Potrebuje reformy, a tie malo ministerstvo začať realizovať už v prvom roku po voľbách, aby sa dostavil aspoň ich čiastočný želateľný účinok ku koncu vládnutia. Teraz možno ani nemuseli tak bolieť. Našej ekonomike sa historicky darí, a tak nemal byť až taký problém nájsť financie na ich potrebný rozbeh a zmiernenie ich úvodných negatívnych dopadov. Žiaľ, nestalo sa tak. Možno ani nie preto, že by nechceli, len nevedeli, čo majú urobiť. A tak sa naša stará, potápajúca sa loď menom Zdravotníctvo, plaví ďalej bez viditeľných nádejí na jej podstatnú opravu.
Cvičíme so systémom
No a aby toho nebolo dosť, tak náš podvyživený a neefektívny zdravotnícky systém treba ešte viac podlomiť – nestabilitou. Z tej obvinili štát všetky tri poisťovne, ale aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Nakoniec, ako sa dá hospodáriť, keď netušíte, koľko máte minúť? Aby systém neskolaboval, Smer ho v posledných rokoch dofinancovával až na konci roka. Nikto dopredu nevedel, akou sumou. Tento rok dokonca až 100 miliónmi eur. Štát teda v roku 2017 nakoniec zaplatí za svojich poistencov priemerne 4,1 %. Nerozumiem, prečo sa musí takto cvičiť s celým systémom. Poisťovne začiatkom roka podpisujú s nemocnicami zmluvy, aby v prípade, keď štát nedofinancuje sektor, zvýšené platby im nemocnice museli vrátiť. A to robia len kvôli mzdovému automatu, neinvestuje sa tým do zlepšenia zdravotníckej starostlivosti.
Štát má dve možnosti, ako regulovať trh. Cez svoju dominantnú poisťovňu alebo centrálne – stanovením cenotvorby. Napriek tomu sa uchyľuje k najnešťastnejšiemu spôsobu, hrá sa so systémom a škrtí mu kohútik financií. Pretože nezvláda reguláciu.
Nuž, nalejme si teda čisté víno. Niežeby rozpočtovaných 4,8 miliardy eur nebolo dosť na to, aby sme si za ne mohli zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Ale, žiaľ, to nedokážeme. A mizerné štatistiky, ktoré hovoria o kvalite našej zdravotnej starostlivosti, si nezlepšíme.
