Je podľa vás 600 eur čistého pre sestru s tridsaťročnou praxou dostatočné ocenenie?
Treba posudzovať, aká je priemerná mzda v národnom hospodárstve a aké sú reálne možnosti poskytovateľov. Sestry robia veľmi náročnú prácu, ktorá by mala byť ohodnotená oveľa lepšie, ale možnosti poskytovateľov sú predsa len obmedzené.
Hovorím obzvlášť o poskytovateľoch koncovej zdravotnej starostlivosti, ktorí neraz poskytujú finančne veľmi náročné výkony, vyžadujúce väčší počet obslužného personálu, ktoré nie sú v súčasnosti adekvátne ohodnotené.
Minister zdravotníctva navštevoval nemocnice, kde predstavoval zákon o odmeňovaní a ubezpečoval, že v štátnych nemocniciach sa platy v žiadnom prípade sestrám a ďalším zdravotníkom znižovať nebudú. Zástupkyne sestier tvrdia opak... Ako to bude po 1. januári u vás?
V našej nemocnici sa platy určite znižovať nebudú. Našim cieľom je nikomu mzdu neznížiť pritom hovorím o všetkých kategóriách, ktoré sú predmetom legislatívnej úpravy, teda nielen sestrám. Takmer vo všetkých kategóriách zdravotníckych pracovníkov máme základnú mzdu vyššiu ako uvádza novela zákona.
Chceme si sestry udržať, nakoľko dnes je na trhu nedostatok kvalifikovaných sestier. Ich priemerný vek je niekde na úrovni 50 rokov veku, teda už zákonite môžu byť unavené, vyčerpané a my, pod tlakom systému, na ne kladieme stále väčšie nároky.
Chceme aby boli flexibilnejšie, aby sa vzdelávali, a s plným nasadením sa venovali pacientom. Nemyslím si, že by bolo systémovým opatrením, keby odchádzali do dôchodku skôr, v zmysle snáh niektorých z nich. To isté by mohli tvrdiť aj ženy v iných profesiách napríklad učiteľky.
Chýbajú vám i lekári?
Áno, obzvlášť v odbore neonatológia a gynekológia. Tento rok zahájime projekt, v ktorom aktívne oslovíme lekárske fakulty. Chceme chodiť za študentmi medicíny, predstaviť im nemocnicu a informovať ich, o aké odbornosti by sme perspektívne mali záujem.
Absolvent po škole prakticky nič nevie. Musí sa špecializovať, má nejaké preferencie, vie, čo by asi chcel robiť, čomu by sa chcel venovať a tu budeme hľadať spoločný prienik záujmov. Treba dávať priestor mladým ľuďom, oni sú budúcnosť.
Čím viac si ich vyberieme, tým viac budeme filtrovať, ak chceme poskytovať špičkovú zdravotnú starostlivosť, musia mať u nás priestor špičkoví lekári, ktorých si vychováme. Nie každý lekár je v praxi vhodný pre to, čo si vybral. V takom prípade im to musíme byť schopní vysvetliť a odporučiť zmenu. Tento rok sme uvedeným spôsobom riešili dvoch kolegov.
A aké sú priemerné mzdy lekárov a sestier?
Priemerná mzda, vrátane všetkých príplatkov aj nadčasov lekárov je cca 2 300 eur a sestier cca 1 050 eur. Z príjmov nemocnice tvoria náklady na mzdy cca šesťdesiat percent.
To je pomerne málo...
Áno, sú nemocnice kde podiel mzdových nákladov na príjmoch až 90 percent. 60 percent je dobré číslo, ale sme nemocnica, poskytujúca veľmi široký rozsah zdravotnej starostlivosti, špeciálne výkony, vyžadujúce oveľa náročnejšie materiálno-technické vybavenie. Preto si myslím, že je to aj tak dosť veľa.
Zmení sa toto percento po 1. januári 2016?
Určite áno. Reálny dopad však bude jasný až v druhom štvrťroku.
Spomenuli ste nedostatok sestier. V nemocniciach práve kvôli tomu už aj znižujú počty lôžok, ci dokonca zatvárajú oddelenia. Čím si to vysvetľujete?
Bolo viacero legislatívnych návrhov a opatrení, ktoré boli realizované, ale neboli dotiahnuté do konca. Pre pacientov je dobre, že máme sestry odborníčky s vysokoškolským vzdelaním, ale je otázkou, či majú aj také kompetencie, aké majú sestry s vysokou školou v zahraničí.
Ak nemajú, pričom abstrahujem od miezd, sú logicky nespokojné a aj preto si hľadajú iné možnosti napríklad v zahraničí. Nie som úplne kompetentná hodnotiť túto oblasť, ale vidím spätnú väzbu od mnohých kolegýň. Je na zváženie, či vzdelávací systém, ktorý tu bol donedávna a produkoval „iba“ sestry so strednou zdravotnou školou nebol lepší.
Sestry mali bližšie k praxi v nemocnici, ktorá ich vedela pripraviť pre prax, následne vedeli do čoho idú, čo ich čaká. Charaktery absolventov strednej školy sú o čosi ľahšie formovateľné ako u absolventov vysokej školy, ktorí už majú oveľa konkrétnejšie predstavy. Modelovanie človeka je pre prax veľmi dôležité.
Podľa mňa je na zváženie, či bol úplne správny spôsob, ktorým sme aproximovali nariadenia z Bruselu. Mali by sme o tom seriózne a objektívne diskutovať. Určite bude potrebné veľmi vážne sa zamyslieť nad štruktúrou vzdelávania v zdravotníctve už v krátkej budúcnosti.
Pracujete s reálnou cenou práce lekára, zdravotníka? Kedysi sa o to pokúšala lekárska komora s profesorom Jurajom Nemcom práve z banskobystrickej ekonomickej fakulty...
Ak smerujete otázku k tomu, či chceme porovnávať cenu práce lekára s cenou hodinovej práce napríklad opravára v autoservise, čo lekári radi uvádzajú ako názorný príklad, nie je to celkom správne.
Treba ale povedať, že hodinovú cenu práce lekára nevieme reálne vyhodnotiť, čo je samozrejme zlé. Ale to je až na konci reťazca. Podľa mňa sa treba pozrieť hneď na začiatok, na to, prečo nevieme prácu lekára vyhodnotiť.
Máme vôbec dostatok informácií o tom, koľko lekár strávi času pri konkrétnej práci pre pacienta? V tomto smere to je služba. Veď okrem nej sa musí venovať aj administratívnej, papierovej práci, ktorá tvorí nezanedbateľnú časť jeho pracovnej doby. Lekári s tým prirodzene spokojní nie sú, neboli na to naučení, vzďaľuje ich to od práce s pacientom, v ktorej predovšetkým vidia zmysel svojej činnosti.
Ale myslím si, že stanoviť reálnu cenu práce lekára by bolo v súčasných podmienkach obzvlášť náročné. Neberiem do úvahy anomálie, keď si malí ústavní poskytovatelia do slova kupujú primárov.
Ste ekonómka, bude to podľa vás niekedy možné?
Všetko je možné, dokonca som presvedčená, že to bude nevyhnutné.
Čo by na to bolo treba? DRG, eHealth? Poskytovatelia upozorňujú, že bez určenia reálnej ceny práce lekára, zakomponovanej do nákladov a teda DRG systému, ktorého sa hádam dožijeme sa to skončí tak, že nejaký objem peňazí sa prerozdelí ako doteraz a cena práce lekára zohľadnená nebude...
Na to je veľmi zložitá odpoveď. V roku 2004 sme sa pokúsili v reformnými zdravotníckymi zákonmi zaviesť trhový mechanizmus. Vytvorili sme nejaké podmienky, ktoré vplyvom najrôznejších okolností neboli dotiahnuté do konca.
To spôsobilo súčasný chaos, ktorý v poskytovaní zdravotnej starostlivosti máme. Myslím si, že je paradoxne dobré, ako to teraz je. Dáva nám to príležitosť nejakým spôsobom začať „kočírovať“ situáciu a uchopiť jedinečne ponúkanú príležitosť. Čo sa týka odmeňovania za poskytnutú zdravotnú starostlivosť systém, DRG by teoreticky mohol rozdeliť zdroje o čosi spravodlivejšie.
Čo sa týka eHealth, aj v tom vidím isté plusy ale aj mínusy. Riešiť obidve tieto oblasti považujem za zmysluplné, ale taktiež som presvedčená, že systém určite nespasia. Sú iné strategickejšie oblasti, ktoré by si v zdravotníctve zaslúžili väčšiu pozornosť, výsledkom čoho by vznikla omnoho vyššia pridaná hodnota.
Z toho najvyššieho - makrohľadiska je podľa mňa najdôležitejšie, aby mal štát podchytenú primárnu sféru, teda všeobecných lekárov a koncovú zdravotnú starostlivosť. V zásade všetko medzi tým môže byť formované trhom, jemu vlastným spôsobom. Je dôležité, aby bol záchyt, teda kvalitná prevencia.
Vtedy bude o ľudí postarané už v zárodku prípadnej choroby, čo je pre systém lacnejšie. Stred, ktorý tvoria špecialisti, rôzne krajské nemocnice, siete ústavných poskytovateľov, poskytovateľov jednodňovej starostlivosti je v zásade saturovaný a má viac menej definované im štandardné výkony. Samozrejme hovorím v hrubých rysoch.
A nakoniec máme sieť koncových poskytovateľov, kde je na zváženie jej súčasný rozsah. Tento segment by mal riešiť len tie najhoršie stavy. Spomínané ľahšie, alebo tak povediac štandardné výkony, sú u nich zbytočne predražené. Hovorím to preto, lebo pri kalkulácii sa do ceny zaráta všetko aj drahý support.
Čo je inde najlacnejšie, je to potom u koncového poskytovateľa drahé. Je oveľa efektívnejšie robiť spomínané výkony v menšom zdravotníckom zariadení, kde si zavolajú lekára na konkrétny prípad.
Sústreďujete sa viac na akútnu zdravotnú starostlivosť?
Nemocnica má špecifické postavenie v tom, že v podstate je aj mestskou nemocnicou, mesto Banská Bystrica nemá všeobecnú mestskú nemocnicu. Akútne stavy u nás tvoria viac ako 50 percent, ale určite to nie je 100 percent.
Povedzme, že je to 70 percent, lebo máme aj plánovanú zdravotnú starostlivosť. Venujeme sa napríklad aj oftalmológii, plastickej chirurgii či transplantáciám umelých kĺbov, kde máme minimálne čakacie lehoty. A to je v zásade elektívna zdravotná starostlivosť.
S platbami z poisťovní ste spokojní/nespokojní?
Súčastný systém by mohol fungovať lepšie. Poskytovateľov treba klastrovať podľa toho, aké druhy výkonov poskytujú. Povie sa, že napríklad žlčník v regionálnej nemocnici nižšieho stupňa by mal byť ohodnotený rovnako ako v koncovej nemocnici.
Ale je potrebné uvedomiť si, že koncová nemocnica rieši často komplikované žlčníky, ktoré si netrúfnu, alebo nevedia riešiť v regionálnej nemocnici napríklad u polymorbídnych, imunodeficientnych pacientov či pacientov, ktorý prekonali rakovinové ochorenie.
Sú skupiny odborníkov, ktorí zastávajú názor, že jednotliví poskytovatelia by mali dostať za rovnaké výkony rovnaké prostriedky. Sú však reálne a s plnou zodpovednosťou schopní identifikovať skupinu „rovnaké“ žlčníky už len vzhľadom na uvedené príklady?
Nie som presvedčená, že by toto mohol vyriešiť DRG systém. Koncové nemocnice sú špecifické v tom, že robia špecifické výkony, na ktoré potrebujú mať väčší support.
Môžete uviesť konkrétny príklad?
Napríklad transplantácia pečene, ktoré u nás robíme už niekoľko rokov. Okrem toho, že takýto nesmierne náročný zákrok robí konkrétny chirurgický tím, potrebuje aj hematologický tím, ktorý vyhodnocuje laboratórne vzorky, potrebuje ostatné laboratórne vyšetrenia, tím špičkových hepatológov a ďalších zdravotníkov.
To všetko zvyšuje náklady na transplantáciu. Všetci spomínaní zamestnanci sú stále v nemocnici, nemáme ich len na jednu konkrétnu transplantáciu, nemôžeme si ich zavolať ako „hosťujúcich“ odborníkov, pracujú v trvalom pracovnom pomere.
Celý tento tím sa potom prepočíta vnútropodnikovými nákladmi aj na ostatné zložky, využívajúce jeho služby čo spôsobí to, že vo veľkých koncových nemocniciach sa zdravotná starostlivosť automaticky zdražuje. Som presvedčená, že to je úplne v poriadku, lebo riešime najkomplikovanejšie zlyhania ľudského organizmu.
Čo je podľa vás vo vašej nemocnici to najlepšie?
Nesporne sú to transplantačné programy pečene a obličiek, či robotická chirurgia. Na veľmi vysokej úrovni je neurochirurgia vedená prof. MUDr. Miroslavom Galandom, CSc., miniinvazívna chirurgia, kde je doc. MUDr. Ľubomír Marko, PhD., jeden z najlepších odborníkov na Slovensku. Nemôžem zabudnúť replantácie, prednosta kliniky plastickej chirurgie MUDr. Ján Lehocký je jeden z najlepších odborníkov na rázštepy, alebo veľmi dobrá intervenčná rádiológia vedená MUDr. Stanislavom Okapcom.
Ako jediná nemocnica na Slovensku sa venujete robotickej chirurgii...
Veľmi intenzívne využívame robota Da Vinci Si v urológii, gynekológii, a otorinolaryngológii. Roboticky asistovanú chirurgiu robíme od roku 2011. Ako prvý na ňom začal pracovať MUDr. Vladimír Baláž, PhD., prednosta II. Urologickej kliniky SZU, ktorý ako prvý začal na robotovi operovať radikálne prostatektómie a tým nové operačné techniky priblížil ostatným. Postupne sa pridali kolegovia v ostatných odbornostiach.
Spomínali ste transplantácie pečene. Zatiaľ ale napríklad nevyužívame na Slovensku spliting, i deti musia byť transplantované predovšetkým v Nemecku. Zameria sa vaša nemocnica aj na to?
Aj to je našim cieľom. Veľmi dôležité je, aby sa naši lekári naučili techniku splitovania pečene, teda aby sme pri nedostatku pečení mohli z jedného orgánu pomôct dvom pacientom. Je to ale veľmi náročný projekt.
V tomto roku naši lekári požiadali Kóreu, kde je najviac odtransplatovaných pacientov, aby tam mohli absolvovať stáž. Vyskúšali sme si aj transplantáciu pečene u dieťaťa, ale potrebovali sme pri následnej anatomickej komplikácii ešte pomoc českých kolegov z pražského IKEM, kam bolo dieťa transportované.
Áno, tadiaľto vedie cesta starostlivosti o deti s hepatálnym zlyhaním. Som presvedčená, že do dvoch – troch rokov budeme splitovať pečene aj u nás. Vo februári sme po výjazdovom zasadnutí vlády v Banskej Bystrici dostali 1,3 mil. eur a za tieto prostriedky zrekonštruujeme aj anestéziologicko-resuscitačné oddelenie a v rámci neho vybudujeme samostatnú transplantačnú jednotku tak, aby sme ešte mohli počet transplantácií zvýšiť. Počet príjemcov, ktorí potrebujú takúto zdravotnú starostlivosť, rastie.
Cítite trend, že pacienti sa chcú dostať do bratislavských nemocníc, stále vnímaných v laickej verejnosti predsa len ako tie najlepšie? Koľko pacientov ešte od vás ide ďalej?
Záleží od toho, o aký druh výkonu ide. Mnohé odbornosti sú u nás koncové, riešia sa u nás. Myslím si, že na trhu poskytovateľov sú našou priamou konkurenciou len tri univerzitné nemocnice v Bratislave, Košiciach a Martine.
Inak, nie je správne posudzovať nemocnicu len podľa toho, či je univerzitná alebo fakultná. To, že je nemocnica univerzitná znamená len toľko, že spolupracuje s univerzitou a v mieste jej sídla je lekárska fakulta. Ale nehovorí to nič o kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Tak napríklad nemecké univerzitné nemocnice majú skutočný cveng...
... lebo sa okrem spolupráce s lekárskymi fakultami cielene a úspešne venujú aj vede a výskumu. Musíme nahlas povedať, že u nás je nie len základný, ale aj aplikovaný výskum a tiež veda ešte stále len v plienkach.
Škály poskytovaných zdravotných výkonov sú naozaj porovnateľné iba v niektorých nemocniciach. Príklad – naša nemocnica je na Slovensku absolútny líder v transplantáciách pečene, alebo hĺbkových mozgových stimuláciách, ktoré robí prof. MUDr. Miroslav Galanda, CSc., o ktorom sa celkom oprávnene hovorí ako o otcovi hĺbkovej stimulácie zadnej časti mozgu.
Výkony v obidvoch uvedených oblastiach sa v nemocnici robia vo veľkých počtoch. Dúfam, že toto tvrdenie budú kolegovia v Bratislave, Košiciach a v Martine vnímať pragmaticky. Musím spomenúť aj chirurgické zákroky v brušnej chirurgii, kde dokonca Univerzitná nemocnica Martin posiela svojich veľmi komplikovaných pacientov na konzultáciu k prof. MUDr. Peterovi Kothájovi, CSc.
Je veľmi dôležité, aby si verejnosť uvedomila, že nie je správne klásť dôraz na to, či je nemocnica fakultná alebo univerzitná, ale na to, aké spektrum zdravotnej starostlivosti a v akej kvalite poskytuje.
Dokáže to ale laik?
Myslím si, že laická verejnosť – a to sa im nesmie zazlievať, sa v prvom rade pozerá na to, ako nemocnica vyzerá, či je personál vľúdny a až potom vnímajú to, či im bola zdravotná starostlivosť poskytnutá odborne správne.
I keď pacienti sú čím ďalej kvalifikovanejší aj vďaka „doktorovi internetovi“, čo im však nevie sprostredkovať dostatok informácií v požadovanom množstve a kvalite.
Aj preto kladieme stále väčší dôraz na komunikáciu s pacietmi, zaujímajú nás ich názory. Chceme, aby im lekári v rámci možností vysvetľovali, čo pre ich zdravie robia, lebo to je ten správny smer.
