​Len sa nepos*ať!

Áno, zdravotnú, a áno, starostlivosť. A i tak ma vedia niektoré zážitky stále dostať do nemilého údivu.

Jeden z takých posledných som si vypočula pri ceste vlakom. Mala som to šťastie sedieť pri dvoch zdravotných sestrách. Zo začiatku mali moje sympatie. Rozprávali, čo všetko musia robiť, čo všetko musia stihnúť počas jednej svojej služby. Že je ich chybou, že ukázali, čo všetko dokážu za taký plat. Hovorili si o svojich náročných prípadoch. Keď vtom zrazu všetky sympatie zmizli. Na kompletku fuč, keď jedna zhodnotila, že nemohla pichnúť infúzku, keď sa jej vo vedľajšej izbe pos*al pacient. Na čo druhá bez zaváhania odporučila, že keď sa niekto pose*ie, netreba ho hneď riešiť, pár hodín vydrží. Veď čo sa mu stane? A zrazu by ich jeden mal chuť osloviť „brachiálne“.

Okrem obsahu vypustených slov ma zarazilo, že sa dotyčné ani nesnažili stíšiť hlas. Nie. Dokonca aj napriek slúchadlám v ušiach som celkom zreteľne počula ich rozpravu. Opäť sa mi vynorila otázka, prečo sestry, keď sa snažia o nejakú zmenu v prospech seba, nemajú vo verejnosti pochopenie a podporu. A pri takýchto zážitkoch je odpoveď pred nosom.