Quo vadis, lekárske povolanie?

Ako sa vyrovnať s podmienkami smernice, ako zabezpečiť dodatočné, a nie malé množstvo lekárov, záleží iba na finančnom zabezpečení systému poskytovania zdravotnej starostlivosti. To majú ekonomiky západne od rieky Moravy diametrálne lepšie ako Slovenská republika. Preto nastúpila Slovenská republika na cestu ekonomického vysťahovalectva lekárov a sestier. Naši lekári odchádzajú za lepším zárobkom, pracujú hlavne v nočných službách a sestry ako opatrovateľky, teda vykonávajú viac-menej podradné činnosti, ale všetci za podstatne iné peniaze. Vychovávame zdravotníkov za nie malé peniaze pre iných! A kde sú lekári z Rumunska, Bulharska alebo Ukrajiny, ako prorokoval exminister Zajac? Veľkým oblúkom nás obchádzajú a idú za lepšími príjmami. 
 
 „S nedostatkom lekárov sa musí vyrovnať manažment zdravotníckych zariadení!“ Aké jednoduché riešenie. Dovolím si niekoľko otázok. Je to manažment nemocníc, ktorý určuje, koľko poslucháčov študuje na lekárskych fakultách a zdravotníckych vysokých školách? Je to manažment nemocníc, ktorý riadi celý systém ďalšieho vzdelávania alebo určuje minimálnu povinnosť dĺžky odbornej praxe pre jednotlivé lekárske odbory vrátane povinných pobytov na klinických pracoviskách? Je to manažment nemocníc, ktorý produkuje stále protichodné legislatívne zmeny alebo ktorý určuje percento HDP vyhradené pre rezort zdravotníctva?

Sme štátom, ktorý má v EÚ jedno z najnižších percent objemu z HDP pre zdravotníctvo a jeden z najnižších podielov na občana. Nízky objem finančných prostriedkov tvoriaci poistný rozpočet je hlavným motorom vysťahovalectva zdravotníckych pracovníkov zo SR a zároveň brzdou záujmu študovať medicínu alebo ošetrovateľstvo. 

 Trend nezáujmu o lekárske povolanie nie je novinkou. Z odboru, ktorý bol v období do roku 1989 veľmi lukratívny, je dnes odbor, ktorý je z hľadiska zárobku v mnohých prípadoch prekonaný a na dôvažok je negatívnou reklamou z dôvodu kritiky sivej ekonomiky sprofanovaný. Ešte koncom 70. rokov sa vtedajšie Československo pýšilo najvyšším počtom lekárov na počet obyvateľov. Dnes nemá v nemocniciach kto pracovať, tí, čo zostali, sú preťažení nočnými službami a pohotovosťami, pričom nie je zriedkavosťou aj šesť alebo sedem služieb mesačne na jedného lekára.

Platby, ktoré hradia zdravotné poisťovne za výkony, ktoré sa poskytujú na pohotovostných ambulanciách v období mimo riadneho pracovného času, nemôžu pokryť objektívne náklady týchto ambulancií. Skutočnosť, ktorá zo strany zdravotných poisťovní nemá ďaleko k úžere, a pritom riziko poškodenia pacienta je obrovské a vychádza najmä z únavy a preťaženia lekára. Súkromný lekár môže vykonávať ústavné pohotovostné služby, ak sa s poskytovateľom dohodne. Prečo by sa mal dohodnúť? Platby za služby nie sú práve ekonomicky zaujímavé a činnosť v pohotovostných službách nie je práve bezriziková. Je však dôležité konštatovať, že každá odbornosť má len jeden druh atestácie, teda aj udržiavať si odbornosť ďalším vzdelávaním by mala byť rovnaká a rovnocenná. Práve tento argument by mal byť jedným z hlavných kritérií na objektivizáciu udržiavania si odborných zručností, teda pri prehodnocovaní odbornej spôsobilosti v rámci ďalšieho vzdelávania lekárov. Bol by to určite lepší indikátor kvality vzdelávania ako pasívna účasť na odborných kongresoch. 

Protichodné legislatívne zmeny, diskriminácia niektorých skupín poskytovateľov pri zvýhodňovaní iných poskytovateľov, etapy zadlžovania striedané etapami oddlžovania, permanentná snaha o redukciu malých a dobre hospodáriacich nemocníc, živelné rozširovanie siete ambulancií, jednodňovej starostlivosti, poskytovateľov SVLZ a expanzia počtu fakultných nemocníc, to je chaos, z ktorého onedlho nebude východiska. Legislatívou vládne podpora kšeftu. Stačí spomenúť záchrannú zdravotnú službu, pracovné zdravotné služby, zmeny vo financovaní kúpeľnej starostlivosti a mnohé iné. To všetko pomaly ukrajuje finančné prostriedky, také potrebné na zabezpečenie neodkladnej nemocničnej starostlivosti.

Môže sa teda niekto čudovať, že lekárske povolanie stratilo na atraktivite? Nesie so sebou značnú mieru zodpovednosti za vykonávanie povolania, nesie so sebou obrovskú mieru rizika, ktorá pramení v možnom poškodení pacienta a je neporovnateľná s inými povolaniami, kde nemožno poškodiť zdravie, pritom úroveň odmeňovania nezodpovedá miere tohto rizika. Riziko iných povolaní je podstatne nižšie a odmena za prácu neporovnateľne vyššia. Mládež súčasnej konzumnej spoločnosti si to veľmi dobre uvedomuje. To je príčinou straty záujmu o štúdium lekárstva a ak aj mladý lekár vyštuduje medicínu, každý piaty hľadá okamžite cestu von zo SR. Keď som v roku 1971 nastúpil ako poslucháč prvého ročníka Lekárskej fakulty UK Bratislava, okolie ma považovalo za protekčné dieťa a o päť rokov po mne sa mladší brat napriek vynikajúcim výsledkom na LF nedostal s odôvodnením, že nebudú podporovať lekárske klany!

Kam speje lekárske povolanie...