Ľudia vôbec nie sú zlí...

Ak máte pochybnosti, stačí raz zažiť a už si viete vytvoriť či pozmeniť názor.

Komunikácia zdravotníkov, ktorú ste mali možnosť pocítiť na sebe, môže vo vás vyvolávať myšlienky, že sa im začnete vyhýbať, ako a kedy sa len bude dať. Spomínam si na uja, ktorý odmietal chodiť k lekárom s tým, že to, čo si vypočuje tam, môže počúvať aj doma od ženy. Na to si človek spomenie, keď odchádza z jednej z ambulancií. Stena má viac farby ako on, prepletá nohu cez nohu, ale prevrátené oči vyšetrujúcej v ňom ostávajú, akoby bola chyba, že existuje.

O pár dní zažije slovné tornádo od inej vyšetrujúcej a bez schopnosti sa brániť, reagovať, počúva a na chvíľu sa zamyslí, či títo ľudia vôbec vedia komunikovať s pacientom. Neviem, či pacient je akýsi poddruh, pri ktorom si nastavia inú úroveň prístupu. Nevedno, ale dotyčné osoby asi ešte nikdy neboli v úlohe pacienta.

Možno by stačilo zobrať si príklad zo záchranárov, ktorí sa dokážu správať k pacientovi dôstojne. Možno by si mohli zobrať príklad od personálu z nemocnice z Turca, kde vedia, ako komunikovať s pacientom. Tam vedia, že keď je niekto v bezvládnom, prípadne aj polonahom stave, nie je vhodné po ňom „bliakať“ a dávať mu najavo, že svojou prítomnosťou obťažuje.

Áno, tieto skupinky sú schopné dať pocítiť, že je človek stále žijúca bytosť. Kiežby takých bolo viac...