Úvodom politici zväčša vychovaní jednou matkou stranou a naivní politici pýšiaci sa, že v matke strane neboli, spoločnými silami určili „triedneho nepriateľa“. Triedny nepriateľ – všeobecná nemocnica bol určený na drobenie, na odštátňovanie lukratívnych a dobre platených činností z verejného zdravotného poistenia. Keď už týchto činností bolo v nemocniciach málo, vyčlenili ďalšie, ako sa stalo napríklad so záchrannou zdravotnou službou.
K tomuto procesu významnou mierou prispeli riaditelia a politici doktrínou, že zdravotnícky vzdelaný riaditeľ nebude nikdy rozumieť tomuto typu manažovania nemocnice. Tak sa do manažmentu dostali riaditelia, ktorí mali za úlohu plniť príkazy „zhora“, rozdávať trafiky, trhnúť si pritom niečo pre seba a opakovať do omrzenia, ako úžasne zefektívňujú činnosť riadenej nemocnice. S novým ministrom sa časť riaditeľov vymenila, prišli noví manažéri alebo sa riaditeľ – „žolík“ presunul na iné pôsobisko, kde pokračoval v nadobudnutých manažérskych zručnostiach.
Logickým vyústením týchto „systémových“ opatrení bolo systematické zadlžovanie všeobecných nemocníc, ku ktorému významnou mierou prispeli aj platové úpravy nariadené ministerstvom a vládou, samozrejme, bez vyčlenenia dodatočných zdrojov s odporúčaním čerpania financií na mzdy z vytvorených vnútorných rezerv. Takýchto oddlžení bolo sedem, z toho dve selektívne, a to len pre nemocnice zo sféry vyvolených.
Právo na ochranu zdravia
Každý občan toho štátu vie, že všeobecné nemocnice sú z dôvodov vyššie uvedených odsúdené na zadlžovanie dovtedy, pokiaľ politici nenaberú odvahu a nezmenia čl. 40 Ústavy SR napríklad podľa návrhu IX. Snemu SLK ešte z roku 1998: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na zdravotnú starostlivosť, na lieky a zdravotné pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.
Čo tak konečne zabezpečiť nezávislosť verejného zdravotného postenia od štátneho rozpočtu? Predsa štát je pôvodcom biedy rozpočtu verejného zdravotného poistenia nedostatočným odvodom finančných zdrojov za poistencov štátu. Čo tak integrovať späť do všeobecných nemocníc stanice záchrannej zdravotnej služby, aby zabezpečenie nepretržitej zdravotnej bezpečnosti občanov pokrývali výhradne všeobecné nemocnice?
Čo tak zaviesť jednotnú sadzbu odvodu poistného do verejného zdravotného poistenia pre ekonomicky aktívneho poistenca odvodom a ekonomicky neaktívneho poistenca sociálnou dávkou, a to v sume potrebnej na pokrytie rozsahu výkonov verejného zdravotného poistenia o pevnej cene výkonov pre všetkých poskytovateľov a pri povolenom počte ambulantných vyšetrení a dní hospitalizácie za určité obdobie pre poistencov. Spotreba nad stanovený počet bude hradená spoluúčasťou pacienta.
Pripravovaný proces zapáchajúci korupciou
Ak sa tieto zmeny nevykonajú, budú do vyššie spomenutého „ELDORÁDA“ úplne prirodzene vstupovať firmy zaoberajúce sa skupovaním pohľadávok a obchodovaním s pohľadávkami. Zadlženosť nemocníc je vedomý, cielene pripravovaný proces zapáchajúci korupciou a klientelizmom, prostredníctvom ktorého chcú politici „politicky bezbolestne“ redukovať sieť všeobecných nemocníc.
Predkrmom tohto procesu sú fámy o prebytku postelí a o neefektívnosti nemocničnej starostlivosti. Politik, manažmenty zdravotných poisťovní, veľmi dobre vedia, že ponúkané úhrady za nemocničné výkony nezodpovedajú reálnym nákladom potrebným na liečbu pacientov v nemocnici. Preto je činnosť tých, ktorí predávajú alebo skupujú pohľadávky voči nemocniciam nemorálna, aj keď je zákonná.
Osobne by som do vzťahu s takouto firmou v živote dobrovoľne nevstúpil, a to bez ohľadu na to, či ide o záväzok alebo pohľadávku. Takýto postoj by mal zaujať každý, kto sa podieľa na systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti počnúc zdravotnými poisťovňami, dodávateľmi liekov, zdravotníckeho materiálu, služieb, energií a končiac poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.
Rozumiem firmám združeným v SK MED, ktoré uvažujú aj o tomto kroku, len nerozumiem, prečo takto, aj keď nepriamo, vyvíjajú tlak na všeobecné nemocnice. Tlačiť majú spolu s nemocnicami na vinníka, ktorým je ministerstvo – vláda – parlament, teda predstavitelia štátu. Situácia už mala byť niekoľko rokov riešená zákonom, a nie prehadzovaním horúceho zemiaku.
K tomuto procesu významnou mierou prispeli riaditelia a politici doktrínou, že zdravotnícky vzdelaný riaditeľ nebude nikdy rozumieť tomuto typu manažovania nemocnice. Tak sa do manažmentu dostali riaditelia, ktorí mali za úlohu plniť príkazy „zhora“, rozdávať trafiky, trhnúť si pritom niečo pre seba a opakovať do omrzenia, ako úžasne zefektívňujú činnosť riadenej nemocnice. S novým ministrom sa časť riaditeľov vymenila, prišli noví manažéri alebo sa riaditeľ – „žolík“ presunul na iné pôsobisko, kde pokračoval v nadobudnutých manažérskych zručnostiach.
Logickým vyústením týchto „systémových“ opatrení bolo systematické zadlžovanie všeobecných nemocníc, ku ktorému významnou mierou prispeli aj platové úpravy nariadené ministerstvom a vládou, samozrejme, bez vyčlenenia dodatočných zdrojov s odporúčaním čerpania financií na mzdy z vytvorených vnútorných rezerv. Takýchto oddlžení bolo sedem, z toho dve selektívne, a to len pre nemocnice zo sféry vyvolených.
Právo na ochranu zdravia
Každý občan toho štátu vie, že všeobecné nemocnice sú z dôvodov vyššie uvedených odsúdené na zadlžovanie dovtedy, pokiaľ politici nenaberú odvahu a nezmenia čl. 40 Ústavy SR napríklad podľa návrhu IX. Snemu SLK ešte z roku 1998: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na zdravotnú starostlivosť, na lieky a zdravotné pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.
Čo tak konečne zabezpečiť nezávislosť verejného zdravotného postenia od štátneho rozpočtu? Predsa štát je pôvodcom biedy rozpočtu verejného zdravotného poistenia nedostatočným odvodom finančných zdrojov za poistencov štátu. Čo tak integrovať späť do všeobecných nemocníc stanice záchrannej zdravotnej služby, aby zabezpečenie nepretržitej zdravotnej bezpečnosti občanov pokrývali výhradne všeobecné nemocnice?
Čo tak zaviesť jednotnú sadzbu odvodu poistného do verejného zdravotného poistenia pre ekonomicky aktívneho poistenca odvodom a ekonomicky neaktívneho poistenca sociálnou dávkou, a to v sume potrebnej na pokrytie rozsahu výkonov verejného zdravotného poistenia o pevnej cene výkonov pre všetkých poskytovateľov a pri povolenom počte ambulantných vyšetrení a dní hospitalizácie za určité obdobie pre poistencov. Spotreba nad stanovený počet bude hradená spoluúčasťou pacienta.
Pripravovaný proces zapáchajúci korupciou
Ak sa tieto zmeny nevykonajú, budú do vyššie spomenutého „ELDORÁDA“ úplne prirodzene vstupovať firmy zaoberajúce sa skupovaním pohľadávok a obchodovaním s pohľadávkami. Zadlženosť nemocníc je vedomý, cielene pripravovaný proces zapáchajúci korupciou a klientelizmom, prostredníctvom ktorého chcú politici „politicky bezbolestne“ redukovať sieť všeobecných nemocníc.
Predkrmom tohto procesu sú fámy o prebytku postelí a o neefektívnosti nemocničnej starostlivosti. Politik, manažmenty zdravotných poisťovní, veľmi dobre vedia, že ponúkané úhrady za nemocničné výkony nezodpovedajú reálnym nákladom potrebným na liečbu pacientov v nemocnici. Preto je činnosť tých, ktorí predávajú alebo skupujú pohľadávky voči nemocniciam nemorálna, aj keď je zákonná.
Osobne by som do vzťahu s takouto firmou v živote dobrovoľne nevstúpil, a to bez ohľadu na to, či ide o záväzok alebo pohľadávku. Takýto postoj by mal zaujať každý, kto sa podieľa na systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti počnúc zdravotnými poisťovňami, dodávateľmi liekov, zdravotníckeho materiálu, služieb, energií a končiac poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.
Rozumiem firmám združeným v SK MED, ktoré uvažujú aj o tomto kroku, len nerozumiem, prečo takto, aj keď nepriamo, vyvíjajú tlak na všeobecné nemocnice. Tlačiť majú spolu s nemocnicami na vinníka, ktorým je ministerstvo – vláda – parlament, teda predstavitelia štátu. Situácia už mala byť niekoľko rokov riešená zákonom, a nie prehadzovaním horúceho zemiaku.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Foto:
archív, Zdravotnícke Noviny
MUDr. Peter Ottinger