Aj o tom sme hovorili s riaditeľkou Ústavu experimentálnej onkológie SAV a vedkyňou roka 2014 Mgr. Luciou Kučerovou, PhD.
Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská akadémia vied a Zväz slovenských vedecko-technických spoločností zorganizovali už 18. ročník súťaže Vedec roka SR 2014. V máji ste si prevzali ocenenie v kategórii Vedkyňa roka. Čo pre vás táto cena znamená?
Považujem ju za ohodnotenie práce celého kolektívu, nie iba mojej osoby. Ide o dlhoročný výskum a je výsledkom výbornej spolupráce tímu laboratória molekulárnej onkológie.
Aj preto, že nehovoríme o individuálnej práci, ale o diele kolektívu, ocenenie patrí aj mojim kolegom z výskumu. Predstavuje akýsi profesionálny medzník, uzavretie jednej etapy môjho vedeckého života.
Ako vznikla nominácia?
Centrum vedecko-technických informácií (CVTI) oznámi začiatkom roka konanie súťaže Vedec roka, a zároveň zverejní súťažné kategórie. Vedkyňa roka je úplne novou kategóriou. Centrum zašle výzvy na nominácie aj do Slovenskej akadémie vied (SAV) a na ďalšie vedecké pracoviská, univerzity...
V SAV o nomináciách rozhoduje vedecká rada ústavu. Prerokuje, kto spĺňa kritériá a kto by bol teda najvhodnejším kandidátom do jednotlivých súťažných kategórií. Po zvážení a odsúhlasení uchádzačov predsedom vedeckej rady a štatutárom ústavu zašle vedecká rada nominácie CVTI.
Získali ste ocenenie za výsledky vo výskume vlastností nádorových kmeňových buniek a bunkovej terapii agresívnych ľudských metastatických nádorov. O čo presne ide?
Často sa nás viacerí pýtajú, kedy už budeme mať k dispozícii tabletku na liečbu rakoviny. Musíme si však uvedomiť, že sa pohybujeme na poli základného onkologického výskumu. To znamená, že sa snažíme najmä odhaliť podstatu ochorenia.
V angličtine majú na to aj presný výraz, a to curiosity driven research, teda výskum riadený zvedavosťou. Ak spozorujeme nejaký zaujímavý fenomén, chceme prísť veci na koreň, zistiť, čo sa za ním skrýva. Vo výskume navyše nikdy neviete, čo na druhý deň objavíte.
K rozhodnutiu udeliť nám ocenenie pomohli predovšetkým naše dve kľúčové publikácie. V jednej z nich sme sa venovali vlastnostiam nádorových kmeňových buniek. Systematicky sa však posúvame, na našich experimentálnych modeloch vytvárame deje, ktoré u pacientov prebiehajú, aby sme časom dokázali výsledky testovať aj v spolupráci s klinickým pracoviskom.
K akým výsledkom ste dospeli?
Treba pochopiť, že v samotnom nádore sa vyskytuje množstvo rôznych buniek, ktoré nie sú navzájom rovnocenné. Ak by sme položili nádorové bunky vedľa seba, uvideli by sme viacero rozdielov.
Odlišujú sa totiž napríklad svojím vnútrom, signálnymi dráhami i tým, čo sa okolo nich nachádza. Niektoré sú pri cieve bližšie, iné ďalej. Kým niektoré sú obklopené bunkami imunitného systému, iné nie.
Medzi nádorových bunkami môžeme navyše nájsť veľmi malú populáciu takzvaných nádorových kmeňových buniek. Teda buniek zodpovedných za sebaobnovu nádoru. Dokážu dať vznik ďalším nádorom. Na našich experimentálnych modeloch (myšiach) sme videli, ako sa správajú.
Keď sme nádorové kmeňové bunky izolovali a opätovne dali na modely, nádory znova narástli. Tie však, ktoré vlastnosti kmeňových buniek nemajú, nevyrástli. Tento jav môžeme prirovnať k rastline v záhrade, ak jej odstránite listy a koreň ponecháte, listy jej opätovne vyrastú.
Zistili sme, že ak sa zbavíme rýchlo deliacich sa nádorových buniek (veľkej nádorovej masy), nádor sa zmenší. Ak však nezasiahneme aj nádorové kmeňové bunky, nádor sa opätovne rozrastie, vráti sa.
Čo je teda cieľom vášho výskumu?
Porozumieť, aké majú nádorové kmeňové bunky znaky. Jeden konkrétny povrchový znak sme dokonca aj popísali v spomínanej publikácii.
Práve na jeho základe sme dokázali identifikovať nádorové kmeňové bunky. Keď ich už dokážeme identifikovať, vieme si ich vybrať a testovať. Pozrieme sa na ne hlbšie. Zisťujeme, ako sa správajú, ako odpovedajú na liečbu, čím všetkým sa vyznačujú.
A druhá publikácia?
Druhá časť našej práce ukázala, že nádorové kmeňové bunky sú skutočne chemorezistentné. Sú podstatne odolnejšie proti chemoterapeutikám, ako ostatná populácia nádorových buniek. Ukázali sme, že ak ich dáme na naše experimentálne modely, vyrastú v nich nádory.
Konkrétne išlo o špecifický typ nádorového ochorenia, a to medulárny karcinóm štítnej žľazy. Práve na ňom sa nám podarilo ukázať tento fenomén po prvý raz in vivo. Aj preto, lebo sme ukázali takéto vzťahy v nádore, výsledky našej práce publikovali v prestížnom medzinárodnom odbornom časopise. Sme však iba na začiatku.
Aký je ďalší postup?
Nastupuje ďalší krok. Teraz, keď už vieme, že nádorové kmeňové bunky sú podstatne odolnejšie, ako vedcov nás zaujíma, prečo je to tak. Hľadáme odpovede na otázku, ktoré molekuly sú zodpovedné za rezistenciu. Ako sa dajú tieto bunky zasiahnuť bez toho, aby sme poškodili zdravé.
Preferenčne sa teda pozeráme na to, prečo ide o nádorovú kmeňovú bunku, a čím sa odlišuje od normálnej kmeňovej bunky. Nádor totiž dokáže zdravé orgány napodobňovať. Niekedy si nádorové ochorenia prepožičiavajú fyziologické mechanizmy. Vďaka nim môžu potom rásť.
Vyzerá to tak, akoby nádory neboli neusporiadané masy buniek, skôr zložité štruktúry v rámci organizmu...
Dnes sa už dokážeme veľmi detailne pozrieť do vnútra nádorovej bunky. Musíme si však uvedomiť, že sa nenachádza vo vzduchoprázdne. Obklopuje ju množstvo iných buniek, z ktorých niektoré sú nádorové, iné nie. Nádor netvorí jedna bunka, ale akási 3D štruktúra.
Nádorové bunky sú teda obklopené akoby „lešením“, 3D mriežkou, kde nájdeme i zdravé bunky. Tie v spolupráci s nádorovými pomáhajú nádoru rásť. Dodávajú mu živiny, poskytujú ukotvenie v prostredí, prepojenie a komunikáciu s ostatnými molekulami. V súčasnosti sa pozeráme na nádor komplexnejšie.
Pozeráme sa na to, ako nádorové bunky medzi sebou komunikujú, ako sa dohadujú s okolitými fibroblastami či bunkami navôkol. A nakoniec, ako to celé funguje ako samostatný orgán v organizme.
Dnes sa presadzuje aj názor, že nádor je samostatným orgánom v organizme, so znakmi, ako majú normálne orgány. Preto sa potom to, čo sa v nádore deje, nakoniec prejaví v celom organizme a naopak. Napríklad samotný imunitný systém zohráva dôležitú úlohu v tom, ako dokáže, prípadne nedokáže nádor kontrolovať.
Nedávno bola publikovaná správa o revolučnej metóde liečby rakoviny. Experti si myslia, že liečba pomocou imunoterapie nahradí do piatich rokov chemoterapiu. Je to možné?
S obdobnými názormi sa stretávame v pravidelných intervaloch. Raz za čas prídu vedci s nejakou molekulou s konkrétnou látkou, o ktorej tvrdia, že je zaručenou liečbou na rakovinu.
Z mojej dlhoročnej praxe v laboratóriu, vo výskume si však iba ťažko dokážem predstaviť, že by existoval univerzálny liek. Nepoznáme totiž jednu rakovinu. Rozprávame sa na úrovni molekúl. Aj napriek tomu, že dva nádory vyzerajú rovnako, môžu sa výrazne líšiť práve na úrovni molekúl. Ide teda o ďalšiu z možností, jeden z prístupov, ktorým by sa dalo dostať nádorové ochorenie pod kontrolu.
Nemáme však na mysli univerzálnu metódu liečby. Nemyslím si, že by sme do piatich rokov nevedeli, čo je rakovina. Dôvodov, prečo nádorové ochorenie vzniká, i mechanizmov na jeho prepuknutie je niekoľko. Pripomína mi to šachy. Lekár je vždy na ťahu proti nádorovému ochoreniu alebo vedec proti nádoru.
Imunoterapia predstavuje jeden z týchto ťahov, a vyzerá veľmi účinný. Verím, že sa nájde veľa nádorov, na ktoré zaúčinkuje, nevieme však na ako dlho. Nájdu sa i také nádorové bunky, ktoré ňou zostanú nedotknuté, a opäť bude musieť byť na ťahu vedec a lekár.
Optimálne by bolo zasiahnuť nádorovú bunku hneď z viacerých smerov. Teda tak, aby čo najviac z nich odpovedalo na liečbu. Preto musíme hľadať kombinácie založené na zasiahnutí kľúčových dráh života nádorovej bunky.
Na čom aktuálne pracujete?
V súčasnosti by sme sa chceli dostať s našim výskumom do bilaterálnych alebo aj do multilaterálnych európskych projektov. Momentálne sa chystáme podať návrh na štvorstrannú spoluprácu.
Cieľom je vyvinúť pre pacientov nový lepší spôsob včasnej diagnostiky. Veľkosť nádoru nerozhoduje o jeho biologických vlastnostiach, aj preto je dobré hľadať pokročilejšie spôsoby diagnostiky.
V uvedenom projekte by sme chceli robiť časť testov tak, aby po troch rokoch vznikol aspoň prototyp diagnostického prístroja, ktorý by nám dokázal presnejšie ukázať molekulárne vlastnosti nádoru.
Aby sme detailnejšie videli, čo je vnútri nádorových buniek. Cieľom je napríklad zistiť, či má aj malý veľkosťou nádor vysokú pravdepodobnosť metastázovania, a preto pacient potrebuje inú liečbu, prípadne či ide o rizikového pacienta už od začiatku ochorenia.
Chceme teda rozlíšiť pacientov, ktorí majú agresívnejšie ochorenie na molekulárnej úrovni, od tých, ktorí majú, trebárs, aj veľký nádor, no oveľa menšie riziko metastázovania. A to zistíme práve na základe jeho molekulárnych skrytých vlastností. Zjednodušene, nie vždy záleží iba na veľkosti nádoru.
Ako molekulárnych onkológov nás zaujíma vnútro nádoru, čo je pod povrchom, ako sa správa. Často môžu mať (aj veľmi malé) nádory veľmi agresívne znaky, a vtedy je nevyhnutné hľadať razantnejší zásah.
Ako sa vám darí so získavaním zdrojov na výskum?
Robíme, čo je v našich silách. Financie na výskum môžeme žiadať z národných zdrojov, inštitucionálnych zdrojov vedeckej grantovej agentúry ministerstva školstva a Slovenskej akadémie vied (VEGA) alebo zo zdrojov Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV). Problémom však je, že výzvy APVV nie sú pravidelné a nikdy nevieme, kedy bude ďalšia.
Aj preto si iba ťažko dokážeme naplánovať výskumnú stratégiu, keďže nemáme žiadnu istotu. Predstavte si, že v jednom roku nedostanete projekt APVV, ďalšieho dva a pol roka nepríde ani žiadna výzva, pre mnohých je potom takýto prístup likvidačný. U nás je teda náročné uvažovať o výskumnom projekte v dlhodobejšom horizonte.
Ak by boli výzvy pravidelne, dokázali by sme si pripraviť predbežné výsledky, ktoré by sme v nej aplikovali. U nás však skôr platí, čo hodina, to novina. Viete si teda v takejto situácii niečo naplánovať? Strategicky rozvrhnúť? Nejde totiž o experimenty, ktoré nastavíme zo dňa na deň. Vyžadujú si aj mesiace práce, prípravy.
Aké je to s hodnotením projektov u nás?
Objektívne hodnotenie projektov je na Slovensku náročné, aj vzhľadom na špecifický výskum, ktorý robíme. Navyše sme malá krajina, kde sa takmer všetci poznajú. tiež znie, čo by sa malo pri hodnotení zohľadniť.
Ako porovnávať projekt s pokrokovou myšlienkou, ktorú navrhol napríklad 35-ročný mladý perspektívny vedec s potenciálom, s návrhom staršieho skúseného vedeckého pracovníka, ktorý má nepomerne dlhšiu publikačnú históriu.
Stáva sa, že napriek pozitívnemu hodnoteniu nedostanú viaceré projekty zdroje na výskum. Možno by pomohla nejaká systematická podpora.
Ako vníma našich vedeckých pracovníkov zahraničie?
Vnímajú nás ako partnerov. Zaujímajú sa o výsledky našej práce. Európa má o našu prácu záujem, chcú aby sme sa zapájali do medzinárodných projektov. Máme im čo ponúknuť.
Minulý rok ma napríklad kolegovia z Nemecka požiadali, aby som im podrobnejšie porozprávala o nádorovom mikroprostredí. Cieľom prednášky bolo poukázať, že je potrebné zamerať sa aj na okolie nádorovej bunky. Aj od neho závisí, ako bude nádor reagovať na liečbu, ako sa bude správať, aký bude agresívny...
Dokonca v poslednej výzve Transcan sme iba za náš ústav ponúkli desať projektov, z nich až štyri postúpili do druhého kola. Považujem to za veľký úspech. Verím, že sa nám podarí získať aspoň jeden, ak nie viac týchto projektov. Už aj tu vidíme začiatok medzinárodnej spolupráce.
Práve vďaka nej sa dozvieme mnohé veci a trendy aj skôr, ako sú publikované. Dôležitá je najmä osobná komunikácia s ostatnými vedcami, kde si povieme, čo komu nefungovalo a ako robiť veci lepšie. Ísť so svojím príspevkom aspoň raz do roka na konferenciu by malo byť pre vedeckého pracovníka absolútnym štandardom.
No z financií, ktoré mnohí majú na projekt, si to nemôžu dovoliť. Pritom práve na medzinárodnom vedeckom sympóziu sa často dozvieme kľúčové informácie na to, aby sme mohli napredovať.
Ako vyzerá deň riaditeľky Ústavu experimentálnej onkológie?
Šialene. U nás platí, čo hodina, to novina. V takej komplikovanej situácii, v akej sa dnes nachádzame, ústav ešte nebol. Je to hlavne preto, lebo sa stále odkladá zákon o verejných výskumných inštitúciách a transformácia SAV.
Čoskoro by sme sa mali sťahovať do nových priestorov. Navyše stále sa rokuje o vytvorení väčšieho Biomedicínskeho centra aj v súvislosti s vybudovaním Pavilónu lekárskych vied v areáli Slovenskej akadémie vied na bratislavskej Patrónke.
Na vedu mi teda zostáva iba niekoľko minút denne. Situáciu nám tiež veľmi sťažil zákon o verejnom obstarávaní.
Ako presne?
Pri vedeckých projektoch je absurdné zadávať požiadavky cez elektronický kontraktačný systém. Pracujeme so špeciálnymi chemikáliami, protilátkami... Hovoríme teda o vysokošpecifických materiáloch, pri ktorých máme problém zohnať dodávateľa, a nie to ešte tri cenové ponuky alebo pri nich niečo súťažiť.
A keďže ide často o veci dovážané z USA, musíme nájsť dodávateľa, ktorý nám ich privezie v neporušenej forme. Skúsenosti veľmi rýchlo ukázali, že pri týchto materiáloch sa pri neúnosnej časovej záťaži v rámci elektronického kontraktačného systému ušetrilo iba minimálne, ak vôbec.
Musíme si tiež uvedomiť, že už pri podávaní vedeckého projektu zdôvodňujeme finančné požiadavky. A teda v momente, keď vieme, čo chceme skúmať, napíšeme, koľko potrebujeme financií, a čo za ne plánujeme nakúpiť.
Až traja oponenti APVV potom naše požiadavky zvážia a vyjadria sa, či sú finančné nároky na projekt adekvátne. Projekt ešte následne prechádza finančnou kontrolou. Teda okrem vedeckej stránky sa posudzujú i finančné náklady projektu. Keď podpisujem zmluvu o riešení projektu, pozreli ju teda minimálne už štyria zodpovední pracovníci, vrátane rady APVV, ktorá vyhlásila, že projekt je vedecky aj finančne adekvátny.
Preto sa pýtam, prečo musí k projektom zaujímať stanovisko i úradník vládneho auditu, ktorý sa do výskumu nerozumie a vidí iba cenu. Z vlastnej skúsenosti vieme, že cena nie vždy rozhoduje. Je zbytočné, ak kúpime o niekoľko centov lacnejšie skúmavky, ak sa nám nezmestia do centrifúgy.
A toto audítor naozaj nedokáže posúdiť. Práve preto by mali byť materiály na špeciálne vedecké projekty vyňaté z elektronického kontraktačného systému.
Je záujem o prácu v laboratóriách?
V poslednom čase máme omnoho viac žiadostí, ako môžeme reálne prijať. Sme teda v pozícii, keď si vyberáme my. Môj tím tvoria výborní vedci.
Ako oddychujete?
Milujem prechádzky v prírode, lyžovanie. V lete si výborne oddýchnem pri mori. Stres ventilujem pečením koláčov, niekedy to výborne zaberá ako psychohygiena.
