Kde ste študovali?
Som absolventkou 3. lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Pôvodne to bola jediná fakulta hygieny v Československu, ale po novembri ´89 sa zmenil štatút na 3. lekársku fakultu. Takže som absolvovala už bežnú všeobecnú medicínu.
Čomu ste sa začali venovať po škole?
Štyri roky som robila na ministerstve zdravotníctva, kde som sa angažovala v zahraničných vzťahoch a v problematike práv pacientov. V rámci projektu, na ktorom sme pracovali, sme mapovali názory ľudí na práva pacientov a následne sme spolu so zahraničnými expertmi v roku 2001 vytvorili Chartu práv pacientov v SR.
Začala som spolupracovať s Ligou za duševné zdravie, kde som sa začala venovať téme duševné zdravie a neskôr som začala spolupracovať s medzinárodnou nadáciou na výskum úrazov mozgu vo Viedni, ktorú založil profesor Rusnák.
S INRO?
Áno, vediem ho už niekoľko rokov. Je to malá nezávislá nezisková organizácia a fungujeme na základe projektov. Naším cieľom je zlepšiť starostlivosť o pacientov po úraze mozgu prostredníctvom epidemiológie úrazov mozgu.
Zbierame údaje o pacientoch, ktorí sú odliečení po úraze mozgu, tieto údaje spracúvame a vyhodnocujeme, a potom naše zistenia postupujeme naspäť nemocniciam alebo ľuďom, ktorí majú možnosť niečo zmeniť v starostlivosti pacientov po úraze mozgu.
Mali sme niekoľko medzinárodných projektov, ale rada by som spomenula rakúsky projekt, v rámci ktorého sme spolupracovali so 16 nemocnicami v Rakúsku, ktoré liečia pacientov po zranení hlavy.
Zbierali sme údaje o úraze, o pacientovi, o tom, čo všetko sa s ním dialo od momentu úrazu až po moment buď úmrtia, alebo prepustenia z nemocnice. Následne sme pol roka po úraze zisťovali u preživších pacientov, aký je ich stav.
Po analýze údajov sme zistili, že liečba v jednotlivých nemocniciach je rôzna, a to hovoríme o vyspelej krajine, ako je Rakúsko. Vyhodnotili sme faktory liečby, ktoré prispievajú k čo najväčšiemu možnému zlepšeniu výsledkov pacienta.
Na základe našej analýzy sme spolu s odborníkmi z nemocníc vypracovali klinickú smernicu pre liečbu pacientov po úraze mozgu, ktorá bola následne v nemocniciach aplikovaná.
Potom sme opäť zozbierali údaje o pacientoch po úraze mozgu a porovnali sme to. Zistili sme, že u pacientov, ktorí boli liečení po zavedení našej smernice, došlo k zlepšeniu celkových výsledkov.
Mohla by sa podobná štúdia zrealizovať aj na Slovensku?
Naše výsledky prezentujeme pravidelne aj na slovenských fórach. Niekoľko rokov chodievam na kongres urgentnej medicíny. Spolupracujeme a komunikujeme aj s urgentológmi, anestéziológmi, intezivistami a záchranármi na Slovensku, takže je možné, že bude spolupráca aj na Slovensku.
Okrem toho pôsobíte aj na akademickej pôde.
Od roku 2007 pôsobím na Trnavskej univerzite na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce, na Katedre verejného zdravotníctva, kde učím študentov v odbore verejné zdravotníctvo a robím výskum.
Podieľala a podieľam sa na mnohých medzinárodných projektoch v problematike epidemiológie neinfekčných chorôb a kvality zdravotnej starostlivosti.
Od 1. septembra však prechádzam na Lekársku fakultu do Bratislavy do Ústavu epidemiológie, kde by som chcela rozvinúť najmä neinfekčnú epidemiológiu.
Prichádzali ste ako lekárka do kontaktu s pacientom?
Nie. Po škole som koketovala s psychiatriou, ale praktickú medicínu som nikdy nerobila.
Prečo práve psychiatria?
Psychiatria ma lákala, pretože v Prahe na 3. LF nás učil psychiatriu profesor Höschl, renomovaný, medzinárodne rešpektovaný český psychiater s veľkou charizmou. Téma ma však zaujíma odjakživa, moja mama je rodinná terapeutka a venuje sa vzťahovému poradenstvu.
Duševné zdravie ako téma je podľa mňa veľmi dôležitá, zaujímavá, venujem sa jej, spolupracujem s Ligou za duševné zdravie a robím výskum.
Nedávno sme publikovali výskum samovražednosti v SR, kde sme opísali a analyzovali mieru samovražednosti od roku 1993 doteraz. Taktiež sa venujem epidemiológii duševných porúch, teraz mapujem výskyt duševných porúch v populácii a snažím sa porovnať to so zahraničím a zistiť, ako je na tom s duševným zdravím naša populácia.
Nie je to ľahké, lebo údaje, ktoré máme k dispozícii, sú obmedzené. Čo sa týka duševných porúch, na Slovensku máme prehľad o tom, koľko ľudí sa lieči.
Medzinárodné prieskumy hovoria, že priemerný čas, kým sa človek s vážnymi príznakmi duševnej poruchy dostane na odborné vyšetrenie, je minimálne rok a viac. Čiže s najväčšou pravdepodobnosťou máme v populácii mnoho ľudí, ktorí trpia vážnymi príznakmi duševných porúch, no nie sú liečení.
Koľko ich môže byť?
Z dostupných informácií sa snažím odhadnúť, aké je percento populácie, ktorí sa neliečia. Z údajov, koľko ľudí sa lieči na duševné poruchy, mám základnú informáciu a potom z porovnateľných európskych krajín, kde robili populačné prieskumy, viem urobiť odhad ľudí, ktorí zrejme majú príznaky duševných porúch a neliečia sa.
Napríklad na Slovensku sa na depresiu liečia 2 percentá populácie, z populačných prieskumov z iných krajín vieme, že 10 – 15 percent populácie trpí stredne závažnou až ťažkou formou depresie.
Je veľká pravdepodobnosť, že aj na Slovensku je to tak, keď to prepočítame, tak to sú desať- až státisíce ľudí, ktorí majú príznaky takejto závažnej choroby, ktorá je liečiteľná, ale napriek tomu sa neliečia.
Prečo je to tak?
A najväčšou pravdepodobnosťou to spôsobuje kombinácia faktorov. Duševné poruchy sú stále obostreté istou stigmou, predsudkami, možno je to tiež nevedomosť: ľudia nevedia, že príznaky, ktoré majú, sú príznaky duševných porúch, nevedia, že sa to dá liečiť.
Niektorí sa boja ísť k lekárovi, hanbia, sa, čo by povedali susedia, čo by povedal zamestnávateľ. Pretože to v našej spoločnosti funguje tak, že keď sa u niekoho zistí, že sa lieči na nejakú duševnú poruchu, jeho okolie sa začne naňho pozerať inak.
Spomínali ste, že sa venujete epidemiológii neinfekčných ochorení. Aké údaje máme k dispozícii?
Epidemiológiu považujem za nástroj, ktorý by mal byť využitý nielen v medicíne založenej na dôkazoch, ale tiež vo verejnom zdravotníctve. Práve epidemiológia prináša dôkazy, ktoré potom medicína a verejné zdravotníctvo môžu a mali by používať v celej svojej činnosti.
Epidemiológia chronických ochorení sleduje všetky neinfekčné ochorenia. Dlhodobo som sa venovala epidemiológii úrazov mozgu a v súčasnosti sa venujem epidemiológii rizikových faktorov civilizačných ochorení, primárne kardiovaskulárnych, onkologických ochorení.
Máme úmrtnostné údaje zo Štatistického úradu, máme údaje o chorobnosti z NCZI, navyše chcem upozorniť aj na ďalší zdroj údajov.
Aký?
Poradne zdravie Regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré existujú od roku 1993. Boli vytvorené v rámci medzinárodného programu CINDI, čo bol medzinárodný projekt na sledovanie neinfekčných ochorení a v rámci neho sa sledovali rizikové faktory civilizačných chronických ochorení.
V rôznych krajinách prebiehalo sledovanie rôzne. Na Slovensku vytvorili v rámci neho doc. Avdičová a doc. Egnerová Poradne zdravia, ktoré sú unikátom v celej Európe. Nikde inde nemajú takúto sieť bezplatných poradní, kam by človek mohol prísť dať sa bezplatne otestovať na základné rizikové faktory.
Čo všetko sa testuje?
Merajú biochemické faktory z kapilárnej krvi z prsta, cholesterol, glukóza, triglyceridy, meria sa krvný tlak, percento telesného tuku, výška, hmotnosť, vypočíta sa BMI, zistí sa pomer pása a bokov.
Potom sa robí podrobný rozhovor s pacientom, jeho rodinná a osobná anamnéza, v rámci životosprávy sa sleduje fajčenie, alkohol, pohyb, výživa, prítomnosť ďalšieho ochorenia. Je to úžasná databáza údajov, ktoré majú obrovský potenciál.
Zatiaľ som čiastočne spracovala prehľad výskytu rizikových faktorov a ešte sa chystám na podrobnú analýzu. Súbor nie je reprezentatívny, ale v každom prípade je to veľký súbor za 24 rokov. Je tam 360 000 záznamov, mnohí z tých ľudí tam boli opakovane. Tieto údaje nám môžu povedať veľa o životospráve a zdraví ľudí.
Je to prehľad zdravotného stavu obyvateľov Slovenska, samozrejme, iba do istej miery. Ale na jeho základe napríklad vidíme, že za 24 rokov priemerná hladina cholesterolu v populácii klesá, čo je rovnaký trend ako v iných vyspelých krajinách.
To je však jediný parameter, ktorý aj štatisticky významne klesá. Jednoducho epidemiológia neinfekčných ochorení je dôležitá pre sledovanie zdravotného stavu obyvateľstva, pretože poskytuje dôkazy, ktoré je potom potrebné využiť v klinickej medicíne aj vo verejnom zdravotníctve.
Jednak pre liečbu, ale najmä pre prevenciu chronických chorôb, pretože sú do veľkej miery ovplyvniteľné životným štýlom, životosprávou.
Ešte sa vrátim k vášmu výskumu samovrážd. Klesá alebo stúpa počet samovrážd?
Za posledných 25 rokov máme na Slovensku mierne klesajúcu tendenciu miery samovražednosti. Mohli by sme povedať, že je to fajn, ale zároveň som sa pozrela aj na mieru úmrtí na nevysvetliteľné príčiny. A tá nám stúpa.
Kým v roku 1995 to bolo 5 percent zo všetkých náhlych úmrtí, tak v roku 2015 to už bolo 25 percent. Je veľká pravdepodobnosť, že sa do toho schovávajú aj isté samovraždy. Samovraždy sú, samozrejme, vážna téma, veľmi dôležitá.
Čo sa týka porovnania s inými krajinami, sme tesne pod priemerom krajín OECD, čiže sú tiež krajiny, ktoré sú na tom horšie, ale opäť upozorňujem, že máme aj nevysvetlené úmrtia. Miera samovražednosti je vyššia u mužov ako u žien a stúpa s vekom, najvyššia je u tých najstarších, veľmi vysoká je aj v produktívnom veku nad 45 rokov.
V čom sme unikátni v porovnaní s inými krajinami, to je pomer mužov a žien v samovražednosti. Celosvetovo viac mužov ako žien dokoná samovraždu, a tento pomer mužov a žien je v globále 2:1, v Európe 4:1 a na Slovensku 6:1. Dokonca vo vekovej skupine 25 – 34 rokov je to 9:1.
Chcem upozorniť na zvyšujúci sa počet samovrážd so stúpajúcim vekom. Na Slovensku nemáme program na zníženie samovražednosti, v mnohých iných krajinách ho majú. Toto je tiež veľká výzva pre medicínu a verejné zdravotníctvo.
Je potrebné, aby praktický lekár myslel aj na duševné zdravie svojho pacienta a okrem kontroly bežných parametrov v rámci preventívnej prehliadky by sa mal zamerať aj naň, a obzvlášť u starších ľudí. Práve oni majú sklony k depresii, navyše výskyt depresie s vekom stúpa.
Výskum dokazuje, že u 80 – 90 percent ľudí, ktorí spáchali samovraždu, bola predtým preukázateľná alebo aj liečená duševná porucha.
Ste riešiteľkou veľkého európskeho projektu. O čo ide?
Cieľom projektu je zlepšiť starostlivosť o pacientov po úraze mozgu a zlepšiť klasifikáciu úrazu mozgu pod skratkou CENTER-TBI. Vediem pracovnú skupinu na Trnavskej univerzite, ktorej úlohou je zmapovať epidemiológiu úrazov mozgu v Európe.
Vypracovali sme systematický prehľad epidemiológie úrazov mozgu, ktorý každý rok aktualizujeme, vypracovali sme ďalšie analýzy výskytu úrazov mozgu v jednotlivých európskych krajinách z dostupných databáz.
V rámci projektu prebieha aj veľká klinická štúdia, do ktorej je zapojených 60 nemocníc z celej Európy, žiadna však zo Slovenska, z Česka ani z Poľska, ale viaceré sú napríklad z Maďarska.
Zo Slovenska žiadna. Prečo?
Dva roky som strávila presviedčaním slovenských nemocníc, aby sa do toho zapojili. Viaceré nemocnice už súhlasili, že sa zapoja, a dve už takmer podpisovali zmluvy. Keď si však potom uvedomili, koľko je to práce, lebo za každého pacienta sa vykazuje obrovské množstvo informácií, tak odstúpili.
Protokol, čo treba vyplniť za každého pacienta, má 300 strán. Keď som zisťovala, prečo sa nemocnice v iných krajinách mohli zapojiť a u nás nie, tak mi povedali, že v iných krajinách takúto prácu robí na to určený pracovník, u nás by to robili lekári alebo sestry popri svojej práci.
Úspešný je aj projekt Zippyho kamaráti...
Áno, projekt Zippyho kamaráti robím popri svojej akademickej práci a veľmi ma teší a napĺňa. Zippy je medzinárodný projekt, ktorého hlavným cieľom je vybudovať a rozvíjať sociálne alebo tzv. životné zručnosti u 5- až 7-ročných detí.
S tým, že je predpoklad, že keď sa to deti naučia, tak si tieto schopnosti a zručnosti ponechajú a celkovo do ich ďalšieho života budú posilnené. Mimochodom, bol vytvorený pred 20 rokmi ako projekt na prevenciu samovrážd, ale jeho zámer je zameraný širšie na posilnenie dobrého duševného zdravia.
Hovoríme tomu psychická imunizácia; tak ako očkujeme deti proti infekčným ochoreniam, toto je také očkovanie proti záťažovým situáciám. Máme veľmi dobré referencie, na Slovensku program funguje štvrtý školský rok, robíme ho s Ligou za duševné zdravie, už ho máme takmer po celom Slovensku, zapojených je už niekoľko stoviek škôl.
Ide o jednoročný program, na ktorý vyškolíme učiteľov alebo iných odborných zamestnancov v školstve.
V rámci programu sa hravou formou preberá niekoľko tém, ako sú pocity, komunikácia, priateľstvá, konflikty, záťažové situácie. Už je vytvorené aj pokračovanie Zippyho, volá sa to Kamaráti Jabĺčka. To by sme chceli zaviesť od budúceho školského roka.
CV
doc. MUDr. Alexandra Bražinová, PhD., MPH (1971)
Vyštudovala 3. LF Karlovej univerzity v Prahe, v súčasnosti pôsobí na FZaSP v TT, na RÚVZ v Trenčíne, je prezidentkou INRO. A je riešiteľkou viacerých projektov, napr. CENTER-TBI, GENOVATE, Úrazy a ich následky, Kvalita ZS po úraze mozgu, Zippyho kamaráti...
Som absolventkou 3. lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Pôvodne to bola jediná fakulta hygieny v Československu, ale po novembri ´89 sa zmenil štatút na 3. lekársku fakultu. Takže som absolvovala už bežnú všeobecnú medicínu.
Čomu ste sa začali venovať po škole?
Štyri roky som robila na ministerstve zdravotníctva, kde som sa angažovala v zahraničných vzťahoch a v problematike práv pacientov. V rámci projektu, na ktorom sme pracovali, sme mapovali názory ľudí na práva pacientov a následne sme spolu so zahraničnými expertmi v roku 2001 vytvorili Chartu práv pacientov v SR.
Začala som spolupracovať s Ligou za duševné zdravie, kde som sa začala venovať téme duševné zdravie a neskôr som začala spolupracovať s medzinárodnou nadáciou na výskum úrazov mozgu vo Viedni, ktorú založil profesor Rusnák.
S INRO?
Áno, vediem ho už niekoľko rokov. Je to malá nezávislá nezisková organizácia a fungujeme na základe projektov. Naším cieľom je zlepšiť starostlivosť o pacientov po úraze mozgu prostredníctvom epidemiológie úrazov mozgu.
Zbierame údaje o pacientoch, ktorí sú odliečení po úraze mozgu, tieto údaje spracúvame a vyhodnocujeme, a potom naše zistenia postupujeme naspäť nemocniciam alebo ľuďom, ktorí majú možnosť niečo zmeniť v starostlivosti pacientov po úraze mozgu.
Mali sme niekoľko medzinárodných projektov, ale rada by som spomenula rakúsky projekt, v rámci ktorého sme spolupracovali so 16 nemocnicami v Rakúsku, ktoré liečia pacientov po zranení hlavy.
Zbierali sme údaje o úraze, o pacientovi, o tom, čo všetko sa s ním dialo od momentu úrazu až po moment buď úmrtia, alebo prepustenia z nemocnice. Následne sme pol roka po úraze zisťovali u preživších pacientov, aký je ich stav.
Po analýze údajov sme zistili, že liečba v jednotlivých nemocniciach je rôzna, a to hovoríme o vyspelej krajine, ako je Rakúsko. Vyhodnotili sme faktory liečby, ktoré prispievajú k čo najväčšiemu možnému zlepšeniu výsledkov pacienta.
Na základe našej analýzy sme spolu s odborníkmi z nemocníc vypracovali klinickú smernicu pre liečbu pacientov po úraze mozgu, ktorá bola následne v nemocniciach aplikovaná.
Potom sme opäť zozbierali údaje o pacientoch po úraze mozgu a porovnali sme to. Zistili sme, že u pacientov, ktorí boli liečení po zavedení našej smernice, došlo k zlepšeniu celkových výsledkov.
Mohla by sa podobná štúdia zrealizovať aj na Slovensku?
Naše výsledky prezentujeme pravidelne aj na slovenských fórach. Niekoľko rokov chodievam na kongres urgentnej medicíny. Spolupracujeme a komunikujeme aj s urgentológmi, anestéziológmi, intezivistami a záchranármi na Slovensku, takže je možné, že bude spolupráca aj na Slovensku.
Okrem toho pôsobíte aj na akademickej pôde.
Od roku 2007 pôsobím na Trnavskej univerzite na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce, na Katedre verejného zdravotníctva, kde učím študentov v odbore verejné zdravotníctvo a robím výskum.
Podieľala a podieľam sa na mnohých medzinárodných projektoch v problematike epidemiológie neinfekčných chorôb a kvality zdravotnej starostlivosti.
Od 1. septembra však prechádzam na Lekársku fakultu do Bratislavy do Ústavu epidemiológie, kde by som chcela rozvinúť najmä neinfekčnú epidemiológiu.
Prichádzali ste ako lekárka do kontaktu s pacientom?
Nie. Po škole som koketovala s psychiatriou, ale praktickú medicínu som nikdy nerobila.
Prečo práve psychiatria?
Psychiatria ma lákala, pretože v Prahe na 3. LF nás učil psychiatriu profesor Höschl, renomovaný, medzinárodne rešpektovaný český psychiater s veľkou charizmou. Téma ma však zaujíma odjakživa, moja mama je rodinná terapeutka a venuje sa vzťahovému poradenstvu.
Duševné zdravie ako téma je podľa mňa veľmi dôležitá, zaujímavá, venujem sa jej, spolupracujem s Ligou za duševné zdravie a robím výskum.
Napríklad?
Nedávno sme publikovali výskum samovražednosti v SR, kde sme opísali a analyzovali mieru samovražednosti od roku 1993 doteraz. Taktiež sa venujem epidemiológii duševných porúch, teraz mapujem výskyt duševných porúch v populácii a snažím sa porovnať to so zahraničím a zistiť, ako je na tom s duševným zdravím naša populácia.
Nie je to ľahké, lebo údaje, ktoré máme k dispozícii, sú obmedzené. Čo sa týka duševných porúch, na Slovensku máme prehľad o tom, koľko ľudí sa lieči.
Medzinárodné prieskumy hovoria, že priemerný čas, kým sa človek s vážnymi príznakmi duševnej poruchy dostane na odborné vyšetrenie, je minimálne rok a viac. Čiže s najväčšou pravdepodobnosťou máme v populácii mnoho ľudí, ktorí trpia vážnymi príznakmi duševných porúch, no nie sú liečení.
Koľko ich môže byť?
Z dostupných informácií sa snažím odhadnúť, aké je percento populácie, ktorí sa neliečia. Z údajov, koľko ľudí sa lieči na duševné poruchy, mám základnú informáciu a potom z porovnateľných európskych krajín, kde robili populačné prieskumy, viem urobiť odhad ľudí, ktorí zrejme majú príznaky duševných porúch a neliečia sa.
Napríklad na Slovensku sa na depresiu liečia 2 percentá populácie, z populačných prieskumov z iných krajín vieme, že 10 – 15 percent populácie trpí stredne závažnou až ťažkou formou depresie.
Je veľká pravdepodobnosť, že aj na Slovensku je to tak, keď to prepočítame, tak to sú desať- až státisíce ľudí, ktorí majú príznaky takejto závažnej choroby, ktorá je liečiteľná, ale napriek tomu sa neliečia.
Prečo je to tak?
A najväčšou pravdepodobnosťou to spôsobuje kombinácia faktorov. Duševné poruchy sú stále obostreté istou stigmou, predsudkami, možno je to tiež nevedomosť: ľudia nevedia, že príznaky, ktoré majú, sú príznaky duševných porúch, nevedia, že sa to dá liečiť.
Niektorí sa boja ísť k lekárovi, hanbia, sa, čo by povedali susedia, čo by povedal zamestnávateľ. Pretože to v našej spoločnosti funguje tak, že keď sa u niekoho zistí, že sa lieči na nejakú duševnú poruchu, jeho okolie sa začne naňho pozerať inak.
Spomínali ste, že sa venujete epidemiológii neinfekčných ochorení. Aké údaje máme k dispozícii?
Epidemiológiu považujem za nástroj, ktorý by mal byť využitý nielen v medicíne založenej na dôkazoch, ale tiež vo verejnom zdravotníctve. Práve epidemiológia prináša dôkazy, ktoré potom medicína a verejné zdravotníctvo môžu a mali by používať v celej svojej činnosti.
Epidemiológia chronických ochorení sleduje všetky neinfekčné ochorenia. Dlhodobo som sa venovala epidemiológii úrazov mozgu a v súčasnosti sa venujem epidemiológii rizikových faktorov civilizačných ochorení, primárne kardiovaskulárnych, onkologických ochorení.
Máme úmrtnostné údaje zo Štatistického úradu, máme údaje o chorobnosti z NCZI, navyše chcem upozorniť aj na ďalší zdroj údajov.
Aký?
Poradne zdravie Regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré existujú od roku 1993. Boli vytvorené v rámci medzinárodného programu CINDI, čo bol medzinárodný projekt na sledovanie neinfekčných ochorení a v rámci neho sa sledovali rizikové faktory civilizačných chronických ochorení.
V rôznych krajinách prebiehalo sledovanie rôzne. Na Slovensku vytvorili v rámci neho doc. Avdičová a doc. Egnerová Poradne zdravia, ktoré sú unikátom v celej Európe. Nikde inde nemajú takúto sieť bezplatných poradní, kam by človek mohol prísť dať sa bezplatne otestovať na základné rizikové faktory.
Čo všetko sa testuje?
Merajú biochemické faktory z kapilárnej krvi z prsta, cholesterol, glukóza, triglyceridy, meria sa krvný tlak, percento telesného tuku, výška, hmotnosť, vypočíta sa BMI, zistí sa pomer pása a bokov.
Potom sa robí podrobný rozhovor s pacientom, jeho rodinná a osobná anamnéza, v rámci životosprávy sa sleduje fajčenie, alkohol, pohyb, výživa, prítomnosť ďalšieho ochorenia. Je to úžasná databáza údajov, ktoré majú obrovský potenciál.
Zatiaľ som čiastočne spracovala prehľad výskytu rizikových faktorov a ešte sa chystám na podrobnú analýzu. Súbor nie je reprezentatívny, ale v každom prípade je to veľký súbor za 24 rokov. Je tam 360 000 záznamov, mnohí z tých ľudí tam boli opakovane. Tieto údaje nám môžu povedať veľa o životospráve a zdraví ľudí.
Je to prehľad zdravotného stavu obyvateľov Slovenska, samozrejme, iba do istej miery. Ale na jeho základe napríklad vidíme, že za 24 rokov priemerná hladina cholesterolu v populácii klesá, čo je rovnaký trend ako v iných vyspelých krajinách.
To je však jediný parameter, ktorý aj štatisticky významne klesá. Jednoducho epidemiológia neinfekčných ochorení je dôležitá pre sledovanie zdravotného stavu obyvateľstva, pretože poskytuje dôkazy, ktoré je potom potrebné využiť v klinickej medicíne aj vo verejnom zdravotníctve.
Jednak pre liečbu, ale najmä pre prevenciu chronických chorôb, pretože sú do veľkej miery ovplyvniteľné životným štýlom, životosprávou.
Ešte sa vrátim k vášmu výskumu samovrážd. Klesá alebo stúpa počet samovrážd?
Za posledných 25 rokov máme na Slovensku mierne klesajúcu tendenciu miery samovražednosti. Mohli by sme povedať, že je to fajn, ale zároveň som sa pozrela aj na mieru úmrtí na nevysvetliteľné príčiny. A tá nám stúpa.
Kým v roku 1995 to bolo 5 percent zo všetkých náhlych úmrtí, tak v roku 2015 to už bolo 25 percent. Je veľká pravdepodobnosť, že sa do toho schovávajú aj isté samovraždy. Samovraždy sú, samozrejme, vážna téma, veľmi dôležitá.
Čo sa týka porovnania s inými krajinami, sme tesne pod priemerom krajín OECD, čiže sú tiež krajiny, ktoré sú na tom horšie, ale opäť upozorňujem, že máme aj nevysvetlené úmrtia. Miera samovražednosti je vyššia u mužov ako u žien a stúpa s vekom, najvyššia je u tých najstarších, veľmi vysoká je aj v produktívnom veku nad 45 rokov.
V čom sme unikátni v porovnaní s inými krajinami, to je pomer mužov a žien v samovražednosti. Celosvetovo viac mužov ako žien dokoná samovraždu, a tento pomer mužov a žien je v globále 2:1, v Európe 4:1 a na Slovensku 6:1. Dokonca vo vekovej skupine 25 – 34 rokov je to 9:1.
Chcem upozorniť na zvyšujúci sa počet samovrážd so stúpajúcim vekom. Na Slovensku nemáme program na zníženie samovražednosti, v mnohých iných krajinách ho majú. Toto je tiež veľká výzva pre medicínu a verejné zdravotníctvo.
Je potrebné, aby praktický lekár myslel aj na duševné zdravie svojho pacienta a okrem kontroly bežných parametrov v rámci preventívnej prehliadky by sa mal zamerať aj naň, a obzvlášť u starších ľudí. Práve oni majú sklony k depresii, navyše výskyt depresie s vekom stúpa.
Výskum dokazuje, že u 80 – 90 percent ľudí, ktorí spáchali samovraždu, bola predtým preukázateľná alebo aj liečená duševná porucha.
Ste riešiteľkou veľkého európskeho projektu. O čo ide?
Cieľom projektu je zlepšiť starostlivosť o pacientov po úraze mozgu a zlepšiť klasifikáciu úrazu mozgu pod skratkou CENTER-TBI. Vediem pracovnú skupinu na Trnavskej univerzite, ktorej úlohou je zmapovať epidemiológiu úrazov mozgu v Európe.
Vypracovali sme systematický prehľad epidemiológie úrazov mozgu, ktorý každý rok aktualizujeme, vypracovali sme ďalšie analýzy výskytu úrazov mozgu v jednotlivých európskych krajinách z dostupných databáz.
V rámci projektu prebieha aj veľká klinická štúdia, do ktorej je zapojených 60 nemocníc z celej Európy, žiadna však zo Slovenska, z Česka ani z Poľska, ale viaceré sú napríklad z Maďarska.
Zo Slovenska žiadna. Prečo?
Dva roky som strávila presviedčaním slovenských nemocníc, aby sa do toho zapojili. Viaceré nemocnice už súhlasili, že sa zapoja, a dve už takmer podpisovali zmluvy. Keď si však potom uvedomili, koľko je to práce, lebo za každého pacienta sa vykazuje obrovské množstvo informácií, tak odstúpili.
Protokol, čo treba vyplniť za každého pacienta, má 300 strán. Keď som zisťovala, prečo sa nemocnice v iných krajinách mohli zapojiť a u nás nie, tak mi povedali, že v iných krajinách takúto prácu robí na to určený pracovník, u nás by to robili lekári alebo sestry popri svojej práci.
Úspešný je aj projekt Zippyho kamaráti...
Áno, projekt Zippyho kamaráti robím popri svojej akademickej práci a veľmi ma teší a napĺňa. Zippy je medzinárodný projekt, ktorého hlavným cieľom je vybudovať a rozvíjať sociálne alebo tzv. životné zručnosti u 5- až 7-ročných detí.
S tým, že je predpoklad, že keď sa to deti naučia, tak si tieto schopnosti a zručnosti ponechajú a celkovo do ich ďalšieho života budú posilnené. Mimochodom, bol vytvorený pred 20 rokmi ako projekt na prevenciu samovrážd, ale jeho zámer je zameraný širšie na posilnenie dobrého duševného zdravia.
Hovoríme tomu psychická imunizácia; tak ako očkujeme deti proti infekčným ochoreniam, toto je také očkovanie proti záťažovým situáciám. Máme veľmi dobré referencie, na Slovensku program funguje štvrtý školský rok, robíme ho s Ligou za duševné zdravie, už ho máme takmer po celom Slovensku, zapojených je už niekoľko stoviek škôl.
Ide o jednoročný program, na ktorý vyškolíme učiteľov alebo iných odborných zamestnancov v školstve.
V rámci programu sa hravou formou preberá niekoľko tém, ako sú pocity, komunikácia, priateľstvá, konflikty, záťažové situácie. Už je vytvorené aj pokračovanie Zippyho, volá sa to Kamaráti Jabĺčka. To by sme chceli zaviesť od budúceho školského roka.
CV
doc. MUDr. Alexandra Bražinová, PhD., MPH (1971)
Vyštudovala 3. LF Karlovej univerzity v Prahe, v súčasnosti pôsobí na FZaSP v TT, na RÚVZ v Trenčíne, je prezidentkou INRO. A je riešiteľkou viacerých projektov, napr. CENTER-TBI, GENOVATE, Úrazy a ich následky, Kvalita ZS po úraze mozgu, Zippyho kamaráti...
Image may be NSFW.
Clik here to view.![]()
Clik here to view.
Lekári
Lekárnici
Sestry
Zdravotnícki pracovníci
Image may be NSFW.
Clik here to view.![]()
Clik here to view.
Alternatívny autor:
Jana Andelová, Zdravotnícke noviny