Absolútny zákaz povedie k čiernym platbám

Minister zdravotníctva Tomáš Drucker nedávno predstavil návrh novely o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý definitívne zruší možnosť pacientov zaplatiť si za objednanie sa na konkrétny termín.

Tentoraz už aj cez tretie subjekty, ktoré namiesto zdravotnej starostlivosti poskytujú iba nadštandardné služby manažmentu pacienta (poznámka autora: ak by zdravotné poistenie skutočne krylo objednanie na presný termín, ľudia by potom určite neboli ochotní platiť tretím stranám za tieto nadštandardné služby).

Asi netreba veľa fantázie, aby si pacienti a zdravotníci predstavili, čo v praxi táto novela bude znamenať – chaos v ambulantných čakárňach a živná pôda pre úplatky v systéme, keďže možnosť legálne si zaplatiť za túto službu nebude možné. Čo je ešte horšie, v praxi to povedie k zhoršeniu kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre všetkých pacientov.

Sú súkromné výdavky naozaj problémom?

Vráťme sa však späť k prvotnej otázke, či sú súkromné výdavky v systéme zdravotníctva problémom. Tu je zopár faktov. Slovensko má jedny z najnižších celkových a aj súkromných výdavkov na zdravotnú starostlivosť ako % z HDP.

Ak súkromné výdavky „rozbijeme“ do jednotlivých kategórií, poplatky v ambulantnej sfére (out-patient curative and rehabilitative care) tvoria len 0,17 % HPD. V porovnaní s ostatnými krajinami je tak Slovensko na absolútnom chvoste.

Pri porovnaní celkových výdavkov na jedného obyvateľa v prepočte podľa kúpnej sily a cenovej hladiny v jednotlivých krajinách síce SR prevyšuje blízke krajiny Poľsko a Maďarsko, nedosahuje však úroveň väčšiny ostatných európskych krajín OECD.

Je pravda, že väčšina štúdií a analýz konštatuje, že suma výdavkov nie je priamo úmerná kvalite zdravotnej starostlivosti a spoluúčasť môže byť prekážkou pre čerpanie starostlivosti o pacientov.

Na druhej strane je ich neprehliadnuteľným záverom aj to, že súkromná participácia je žiaduca najmä z hľadiska motivácie správania pacientov a pre riadenie dopytu po zdravotnej starostlivosti. Zavedenie spoluúčasti môže mať za následok aj vyšší tlak na kvalitu starostlivosti. Veď keď už platím, požadujem kvalitné služby.

Poplatky v zdravotníctve a ich dosahy

Aspoň čiastočná participácia pacientov na poskytovanej zdravotnej starostlivosti neznamená len viac prostriedkov v systéme, ale aj zníženie záťaže na celý systém. Na konkrétnych príkladoch je vidieť, že plošné zavedenie čo i len symbolických poplatkov za návštevu lekára eliminovalo 15 až 25 % (zrejme vo väčšine prípadov zbytočných) návštev.

Napríklad v Česku po zavedení poplatkov klesol nielen počet dní strávených v nemocnici, ale aj počet vyšetrení v ambulantnej sfére a návštev LSPP, teda „pohotovostí“. Medzi rokmi 2007 – 2012 klesol počet návštev ambulancií o 10 % a LSPP až o 45 %, čo znamená výrazné úspory v systéme.

Navyše, v súčasnosti je rôzna podoba poplatkov za návštevu lekára celkom bežná nielen v západných, ale aj vo viacerých východných krajinách. S krajín strednej a východnej Európy preferujú systém poplatkov napr. v Bulharsku, Estónsku či Slovinsku.

Viac úplatkov v systéme

Mohol by som pokračovať v analýzach a argumentácii, ale na konci dňa je dôležitý len a len výsledok. To znamená, či klient v našom prípade pacient, dostane to, čo od systému požaduje. 

Som presvedčený, že pripravovaná novela namiesto poriadku prinesie nulovú alternatívu pre pacientov a iba vytvorí priestor na návrat úplatkov. Dopyt po nadštandardných službách totiž zákon nedokáže zakázať. 

Pacienti prídu o možnosť slobodnej voľby služieb, ktoré nepokrýva verejné zdravotné poistenie, a štát príde o daňové príjmy z legálnej činnosti. Vrátili by sme sa tak do čias, keď nebolo možné legálne získať napríklad výpis z katastra nehnuteľností alebo vystavenie nových osobných dokladov v skrátenej lehote.