​(Ne)komunikácia

Možno to platí aj v reálnej praxi, ale som presvedčený, že v ambulanciách všeobecných lekárov pre deti a pre dospelých. Predsa len, tam chodí pacient najčastejšie, často aj dlhé roky a nielen jedno pokolenie.

Na mnohých odborných konferenciách som neraz práve k tejto problematike počúval siahodlhé úvahy. O komunikáciu spojenú s dôverou sa snažia pacientske organizácie. No v nemocniciach márne, realita je na míle vzdialená krásnej teórii. Zažil som pár výnimiek – stačí mi na ne desať prstov. Inak, ako keby bol pacient nesvojprávny...

Sestry majú vraj zakázané pacientom podávať akékoľvek informácie, lekári sa často striedajú, ale aj ak má šťastie pacient na jedného ošetrujúceho lekára, musí z neho informácie doslova dolovať a možno aj dokazovať, že v lebke nemá nejaké piliny, ale mozog, schopný lekára pochopiť. Pravda, ak ho nezahrnie samými latinskými perlami...

Dá sa to v podmienkach našich nemocníc, ktoré majú určite ďaleko od optimálnych, vôbec zmeniť? Zvyk je železná košeľa... Pracovný stres, nočné služby, veľa pacientov na oddelení a málo lekárov v lekárskej izbe (nemôžete odo mňa všetko chcieť, to by som bol počítač, a nie lekár). Pre to, ale aj pre mnohé iné „drobnosti“ na zmeny v dohľadnom čase neverím, nech hovorí a sľubuje kto chce, čo chce.