​Tortúra

Najmä po tom, ako sa ukázalo že bratislavské Kramáre údajne zrúcajú. Nohy na plecia zobrali až stovky sestier... Mnohé už snívajú o veľkej súkromnej nemocnici, ktorej veria viac ako Rázsochám. A dôsledky?

Napríklad na jednom z oddelení chýba osem sestier a zostávajúce sa točia zo zmeny do zmeny ako veveričky. Mať za dva mesiace odpracovaných 460 hodín je teda úctyhodný výkon. Nadčasy nám preplatia, hovorí jedna zo sestier, ale ja nepotrebujem peniaze, potrebujem si oddýchnuť, veď keď končím službu, už ani nevidím, kde má pacient žilu, aby som mu zaviedla kanylu... A potom dve hodiny cesty domov a na druhý deň podvečer opäť ďalšia tortúra.

Pritom na oddelení pracujú všetko sestry nad 50 rokov, skutočne neraz v – eufemisticky povedané – zložitých podmienkach. Ako správna pesimistka je presvedčená, že nám už nepomôže nikto, a komora už vôbec nie...

Neraz práve aj od ich šikovnosti, praktických znalostí a skúseností závisí vývoj zdravotného stavu. Ako poznamenala jediná mladá sestra na oddelení, hlavne, že nad každou z nás stoja aj traja doktori...

Faktom je, lekár zájde za pacientom ráno, prípadne pri vizite, takže pacienti majú zákonite pocit, že rozhodujúce v starostlivosti sú práve tie uťahané sestry. Existuje riešenie? V univerzitnej, najzadlženejšej nemocnici asi sotva, jej osud je spečatený, takže napríklad Kramárom sa vyhnú všetky investície, bude to už len také doklepávanie... V podstate žiadny rozdiel od toho, čo sa deje roky aj v samotnom slovenskom zdravotníctve.