No aj manžel a otec, v neposlednom rade i poľovník.
To všetko stihne MUDr. Tomáš Heger a pritom, keď s ním trávite čas, vyžaruje z neho pohoda a pokoj, v rozhovore váži slová. A často sa usmieva...
Čo vás nasmerovalo práve na štúdium medicíny, keď nemáte v rodine lekárov?
V minulosti som sa aktívne venoval športu a ako takmer Ani jeden športovec sa nevyhne viacerým poraneniam, a teda ani ja. Pri lekárskych ošetreniach úrazov som vždy obdivoval profesionálny prístup lekárov a v konečnom dôsledku definitívny výsledok liečby, ktorý bol v mojom prípade našťastie vždy uspokojivý.
To bol prvý impulz na to, aby som sa zaoberal myšlienkou štúdia medicíny. Definitívne som sa rozhodol až v druhej polovici stredoškolského štúdia. Vtedy najviac zavážil rozhovor s otcom.
Keď som spomenul záujem o povolanie lekára, najskôr sa ma snažil odradiť argumentáciou, že je to veľmi náročné povolanie, pri ktorom sa nedá jednoznačne oddeliť pracovný čas od voľného času, často na to môže doplácať najbližšia rodina.
Otec mal niekoľko priateľov medzi lekármi, najmä chirurgov a veľmi dobre vedel o ich náročnej práci bez ohľadu na to, či bol piatok alebo sviatok, deň alebo noc.
No už počas rozhovoru som videl istú iskru v jeho očiach a nakoniec, keď videl, že sa nedám odradiť, mal z toho veľkú radosť. To bolo potom pre mňa rozhodujúce a zahryzol som sa do prípravy na prijímacie skúšky naplno.
Mali ste aj konkrétne predstavy o tom, čo vás po skončení štúdia čaká? Zaskočilo vás niečo nepríjemne?
Už pri rozhodovaní pre štúdium medicíny som mal určité predstavy, ale našťastie neboli dostatočne presvedčivé a presné na to, aby ma odradili od záujmu o štúdium medicíny. Počas štúdia boli potom moje predstavy čoraz reálnejšie, pretože som sa aj nad rámec povinnej praktickej výučby aktívne zaujímal o získavanie praktických zručností asistenciami pri operáciách na chirurgii.
V samotnej lekárskej praxi sa stretnete aj s príjemnými, ale aj s menej príjemnými udalosťami. Tie príjemné vždy u mňa prevážili a motivovali ma na ďalšie napredovanie. Keď beriem do úvahy samotné zamestnanie, kolektív, medziľudské vzťahy medzi zdravotníkmi aj medzi lekárom a pacientom, nespomínam si na konkrétnu nepríjemnú udalosť.
Žiadna nebola asi dostatočne intenzívna na to, aby ma nejakým spôsobom poznačila.
Skôr možno ostanú v pamäti jednotliví pacienti?
Liečba závažných poranení mi skutočne ostane viac v pamäti. Spomínam si až veľmi živo na mladé 16-ročné dievča, ktoré sa snažilo naskočiť na rozbiehajúci sa vlak a spadla pod jeho kolesá. Priviezli mi ju na kliniku s amputovanou dolnou končatinou vysoko až skoro pri bedre.
Bojovala o život, ktorý sa nám podarilo zachrániť, no o nohu, samozrejme, prišla. Presne si pamätám konverzácie s ňou, jej otázky, na ktoré bolo len veľmi ťažké nájsť vhodné odpovede.
No aj takéto udalosti ma nakoniec posunuli ďalej. S podobnými situáciami sa ani dnes nevyrovnávam ľahko, no nikdy ma neodradili od práce a napokon aj vďačnosť pacientov ma motivuje.
Čím vás zaujala práve traumatológia?
Na začiatku som spomenul moje športové úrazy a ich ošetrovania. Už vtedy, ako laik, som videl v liečbe týchto úrazov a ich následkov obrovský a často okamžitý efekt najmä ich chirurgickej liečby. Počas štúdia medicíny a praxe v chirurgických odboroch sa mi tento pomerne rýchlo viditeľný efekt liečby potvrdil práve v traumatológii.
Či išlo o starú babičku so zlomeninou krčka stehnovej kosti, ktorá sa po chirurgickej liečbe takmer okamžite postaví na nohy, alebo o záchranu života takmer vykrvácaného pacienta napríklad po dopravnej nehode. Takýchto príkladov môžem uvádzať množstvo.
Je dnes traumatológia atraktívna pre mladých medikov? Čo jej u nás chýba?
Venujem sa aj pedagogickej činnosti a ja preto môžem s istotou povedať, že traumatológia je aj dnes pre mladých medikov atraktívna.
No zároveň vidia jej vysokú náročnosť, príliš veľa rizík a potenciálnych komplikácií, podobne ako je to aj v iných chirurgických odboroch a myslím si, že preto je v súčasnosti markantnejší záujem o nechirurgické disciplíny, najmä internú medicínu.
Čo sa týka druhej časti otázky, nemyslím si, že by traumatológii na Slovensku niečo chýbalo. Ako veľa ďalších našich traumatológov, aj ja sa zúčastňujem aktívne na rôznych medzinárodných kongresoch a na stážach v zahraničí a môžem zodpovedne povedať, že v rámci traumatológie robíme porovnateľný rozsah výkonov s používaním rovnako kvalitných implantátov, ako je to vo vyspelých krajinách.
Musím však priznať, že v niektorých oblastiach ortopédie a traumatológie majú niektoré krajiny väčšie, dlhodobejšie skúsenosti.
Dá sa charakterizovať, aký bol traumatológ kedysi, aký je dnes a bude zajtra?
Traumatológia bola v minulosti súčasťou všeobecnej chirurgie, až neskôr sa začali vytvárať samostatné kliniky a oddelenia úrazovej chirurgie.
Ešte aj dnes však máme na Slovensku pracoviská, kde je traumatológia súčasťou chirurgického oddelenia, ale aj tu sú lekári, ktorí sa venujú predovšetkým chirurgickej liečbe úrazov.
Budúcnosť traumatológie na Slovensku vidím vo vytváraní dobre situovaných a vybavených traumacentier, podobne ako to funguje v niektorých krajinách už dlhšie.
Na to, aby bol pacient po úraze včas a adekvátne ošetrený, nemusí byť pri dnešných dopravných možnostiach zdravotníckych služieb veľa.
V Česku, či v Nemecku som sa s traumacentrami stretol...
Žiaľ, na Slovensku môžeme mať traumacentrá zatiaľ len vtedy, ak vymeníme tabuľku s nápisom Klinika úrazovej chirurgie za tabuľku s nápisom Traumacentrum. Nechcem tým povedať, že nemáme pracoviská, ktoré by sa nevedeli komplexne postarať o úrazového pacienta.
Práve naopak, máme ich vo väčšine veľkých miest. Nie sú to však traumacentrá v pravom zmysle slova s presne definovanou štruktúrou, na ktoré je napojená prednemocničná zdravotná starostlivosť a dopravná zdravotná služba, ako je to napríklad v Nemecku.
Boli chvíle, kedy sa vám chcelo zo zdravotníctva zutekať? Alebo odísť aspoň zo Slovenska?
Našťastie chvíle, keď by som chcel robiť niečo iné ako lekára som neprežíval. Trošku iné to však bolo s tým prípadným odchodom zo Slovenska. Iste aj verejnosť vnímala viaceré napäté situácie v zdravotníctve.
Pretože ponúk pracovať v zahraničí som mal viacero, priznám sa, že pri niektorých napätých situáciách som sa vážne zaoberal aj myšlienkou odísť pracovať do zahraničia. Tu však zohrala dôležitú rolu hlavne moja rodina, v ktorej som vždy cítil oporu.
Rodičia mi od malička vštepovali, že peniaze sú pre život síce dôležité, no vôbec nie to najpodstatnejšie. No a manželka ma podporovala aj napriek tomu, že som s ňou a s našimi deťmi trávil niekedy až príliš málo času.
Čiastočne možno zohrala úlohu aj práve moja subšpecializácia na úrazy a ochorenia hornej končatiny, v ktorých sa mnohé výkony centralizovali na našu kliniku a v ktorých som si aj vybudoval určité meno.
Dá sa skĺbiť do optimálnej podoby práca operatéra, ambulantného lekára, pedagóga a riadiaceho pracovníka? Aké sú za tým obete? Len menej času na rodinu, ktorý ste už spomenuli?
Tieto činnosti sa dajú skĺbiť, ba dokonca v niektorých smeroch sa istým spôsobom dopĺňajú. Samozrejme, ako ste naznačili, je to skutočne za cenu mnohých obetí. Mnohých mimopracovných činností a koníčkov som sa musel vzdať, ponechal som si iba tie, pri ktorých sa viem najlepšie odreagovať od problémov a stresových situácií.
Musím sa priznať, že vždy, keď sa ma niekto pýta na rodinu, ako aj teraz vy, pociťujem takmer až úzkosť. Napriek tomu, že takmer všetok voľný čas venujem mojim najbližším, stále mám pocit, že je to veľmi málo.
Ďakujem Bohu za manželku, ktorú mám. Takmer všetky svoje aktivity smeruje na naše deti, robí všetko pre to, aby sa im aspoň ona mohla podstatne viac venovať.
Stále hľadá možnosti, ako skĺbiť moje pracovné zaťaženie s chvíľami strávenými spoločne v kruhu rodiny.
Ktoré sú mimopracovné aktivity, pri ktorých sa dokážete najlepšie odreagovať? Viem o vás, že ste poľovník...
Je to predovšetkým vôbec čas, ktorý môžem tráviť s rodinou, či už sa iba rozprávame, alebo hráme s deťmi spoločenské hry, alebo si vyjdeme do prírody či do kina. Príroda ma veľmi fascinuje.
Keď ma nenájdete s manželkou a s deťmi, určite som niekde v lese, pozorujem a nakrúcam zvieratá, prípadne aj poľujem. Venujem sa poľovníctvu, ale v pravom zmysle slova, čiže predovšetkým starostlivosti o zver.
Zo športov sa, bohužiaľ, už venujem iba turistike, môžem ju vykonávať spolu s rodinou, a lukostreľbe. Strieľaniu z luku som úplne prepadol pred niekoľkými rokmi. Doma strieľam tak z klasického reflexného loveckého, ako aj z kladkového luku.
Aj keď prídem z práce často neskoro večer, zapnem na dvore reflektor a strieľam, aj keď je vonku už tma. Neruším tým susedov, streľba z luku je tichšia ako streľba zo vzduchovky.
Kladkový luk sa dá využiť aj na lov rýb...
Lukostreľbu zúročujem v poľovníctve. Poľovanie lukom je predsa len náročnejšie, plán lovu by ste s tým len ťažko splnili. Je to však z môjho hľadiska väčší adrenalín, lepšie sa pri ňom viem odreagovať, a preto ho preferujem pred palnou zbraňou.
Na Slovensku je však zatiaľ lov lukom povolený iba v uzavretých revíroch, na rozdiel od mnohých iných krajín, najbližšie na rozdiel od Maďarska.
Dá sa však povedať, že vo vašom živote je dominantná práca traumatológa...
Koľko času zo života nám zoberie práca, je individuálne, u niektorých traumatológov zaberá viac, u iných menej. Závisí to od toho, ako intenzívne sa ten ktorý traumatológ svojmu povolaniu venuje a koľko mu je ochotný zo svojho času obetovať.
Pre zaujímavosť - pamätám si jednu štatistiku, ktorá síce nebola robená na Slovensku, ani nešlo o porovnanie konkrétne priemerného veku traumatológa a ostatnej populácie, ale o porovnanie priemerného veku lekárov, vykonávajúcich akútnu chirurgiu všeobecne k priemernému veku populácie.
Výsledkom bol v priemere o desať rokov kratší život chirurga!
Sú kompetencie a možnosti traumatológa u nás podľa vás dostatočné?
Traumatológ, alebo inak povedané úrazový chirurg sa venuje predovšetkým prevencii, diagnostike a liečbe pacientov po úrazoch všeobecne. Tiež sa venuje diagnostike a liečbe rôznych následkov úrazov, ale aj degeneratívnym ochoreniam muskuloskeletárneho aparátu.
Na Slovensku sú traumatologické kliniky a oddelenia, kde traumatológovia operujú napríklad aj vnútrolebečné krvácanie, úrazy detí atď. Ide väčšinou o pracoviská, kde v rámci konkrétneho zdravotníckeho zariadenia chýba napríklad neurochirurgia alebo nie je v blízkom okolí dostupná špecializovaná detská chirurgia a traumatológia.
Určite by však nemal operovať napríklad spomínané vnútrolebečné krvácanie traumatológ, ktorý sa s takýmto poranením stretne, obrazne povedané, dva- či trikrát ročne. Traumatológ sa často venuje nielen úrazom a poúrazovým stavom pohybového aparátu - úrazy pohybového aparátu sú najčastejšie, ale aj degeneratívnym ochoreniam.
Znovu poviem príklad. Venujem sa hlbšie chirurgii hornej končatiny, v rámci ktorej vykonávam množstvo špecializovaných výkonov, čiže poznám praktickú anatómiu, fyziológiu a patofyziológiu konkrétnej oblasti dostatočne na to, aby som operoval aj iné ako úrazové alebo poúrazové stavy.
Preto sa okrem degeneratívnych ochorení tejto oblasti zúčastňujem niekedy aj na chirurgickej liečbe napríklad vrodených deformít hornej končatiny.
Máme štandardy v úrazovej chirurgii, ktorých sa lekári držia?
Určité štandardné diagnosticko-terapeutické postupy máme, rovnako ako v iných medicínskych odboroch aj v traumatológii. S tými sa oboznamujú budúci traumatológovia jednak už v samotnej lekárskej praxi, ale potom aj v rámci prípravy na špecializačnú skúšku z úrazovej chirurgie.
Tieto štandardné diagnosticko-terapeutické postupy predstavujú však len určitú mustru, podľa ktorej sa traumatológ orientuje, ale definitívne rozhodnutie potom závisí od viacerých ďalších faktorov. Zoberme si znovu príklad. Inak budem liečiť identickú intrakapsulárnu zlomeninu krčka stehnovej kosti u mladého aktívneho jedinca, inak u pacienta vo vyššom veku.
Ani u pacientov vo vyššom veku nepostupujeme vždy rovnako. Inak liečime pacienta mentálne dobre komponovaného, ktorý pred úrazom chodil, a inak pacienta, trpiaceho napríklad stareckou demenciou, ktorý mal navyše problémy s chôdzou už pred úrazom.
Samozrejme, že v rámci korektnej traumatologickej praxe je nevyhnutné poznať štandardné diagnosticko-terapeutické postupy, klasifikácie poranení, určenie závažnosti poranenia polytraumatizovaných pacientov podľa konkrétnych schém atď.
K úspešnosti úrazového chirurga okrem týchto vedomostí potom veľkou mierou prispievajú ďalšie vlastnosti, predovšetkým rozhodnosť, ale aj manuálna zručnosť.
Darmo bude mať chirurg aj nadštandardné teoretické vedomosti, keď nie je dostatočne rozhodný. Samotnú chirurgickú liečbu pacienta si potom doslova „komplikuje hlavou“.
Traumatológ dnes nemôže byť superšpecialistom, má byť virtuóz v jednej špecializácii, napr. ako vy na ruku... Platí to a priori?
Podobne vidíme aj v iných chirurgických či nechirurgických disciplínach dnes rozsiahlu atomizáciu, špecializovanie sa na úzku oblasť v konkrétnom odbore. Táto úzka špecializácia v odboroch je dnes nezastaviteľná a dovoľuje vykonávať vysoko špecializované a náročné výkony.
Poviem to na príkladoch v mojom odbore. Na venovanie sa určitej konkrétnej oblasti traumatológie dnes vieme robiť vysokošpecializované výkony, napríklad na zápästí za asistencie endoskopickej techniky, alebo zložité a pre pacienta aj chirurga veľmi náročné osteotómie panvy napríklad po zle zhojených zlomeninách v tejto oblasti.
Je však veľmi ťažké stanoviť, do akej miery je atomizácia odborov účelná. Napríklad prílišná subšpecializácia v odbore môže viesť často k nedostatočnému pochopeniu pacientových ťažkostí, lebo ho lekár nemusí vnímať ako celok so všetkými možnými súvislosťami.
Myslím si, že ideálna je stredná cesta. Subšpecializácia v odbore je už dnes nevyhnutnosťou, lekár si však musí udržiavať teoretické, ale aj praktické zručnosti v celom odbore, aj keď v oblastiach, ktorým sa nevenuje, nejde príliš do hĺbky.
Napríklad ja sa hlbšie venujem ochoreniam, úrazom a poúrazovým stavom hornej končatiny od lakťa smerom k prstom ruky, ale v rámci lekárskych pohotovostných služieb musím vedieť zastaviť krvácanie do brušnej dutiny alebo hrudníka, musím vedieť chirurgicky ošetriť pacienta so zlomeninami stavcov alebo luxáciami v oblasti chrbtice so zhoršujúcou sa neurologickou symptomatológiou, takisto ošetriť komplexne polytraumatizovaného pacienta atď.
V minulosti subšpecializácie v medicínskych odboroch neboli také zjavné, ako sú v súčasnosti.
Ako funguje študijný program úrazová chirurgia u nás?
V rámci špecializačného odboru chirurgia máme katedru úrazovej chirurgie, kde funguje príprava, školenia a samotná atestácia z úrazovej chirurgie. V rámci predatestačnej prípravy musí školenec absolvovať okrem iných povinných cirkulácií jeden rok praxe na chirurgickom oddelení.
Traumatológ v našom ponímaní, aj v ponímaní okolitých aj nemecky hovoriacich krajín, manažuje spolu s intenzivistom-anestéziológom aj polytraumatizovaných pacientov. Musí sa vedieť postaviť k pacientovi s krvácaním do brušnej a hrudnej dutiny, k poraneniam muskuloskeletárneho systému, vrátane poranení chrbtice.
V prípade možností si, samozrejme, k poraneniam napríklad hrudnej a brušnej dutiny privolá špecialistu hrudného alebo brušného chirurga, pri poraneniach veľkých ciev zase cievneho chirurga, pri poraneniach obličiek urológa atď.
Nie vždy je to však okamžite možné, a preto napríklad zastaviť život ohrozujúce dutinové krvácanie musí traumatológ zvládnuť sám. Poranenia muskuloskeletárneho systému patria výlučne do kompetencie traumatológa alebo ortopéda.
A aké modely fungovania úrazovej chirurgie sa osvedčujú vo svete?
V niektorých iných krajinách, napríklad v Spojených štátoch úrazy muskuloskeletárneho systému ošetruje ortopéd - orthopedic surgeon a poranenia orgánov hrudnej a brušnej dutiny chirurg venujúci sa tzv. viscerálnej traume.
Polytraumatizovaného pacienta manažuje najmä intenzivista v spolupráci s uvedenými odborníkmi. V nemecky hovoriacich krajinách bolo vidno tendencie prejsť tiež na tento model, čiže spájať odbornosti traumatológia a ortopédia do jedného odboru, ktorého výstupom je lekár ošetrujúci komplexne ochorenia aj úrazy pohybového aparátu.
Dutinové poranenia by mal potom ošetrovať chirurg. Táto téma je však stále otvorená a priznám sa, že aktuálne nemám presnú predstavu ako to v nemecky hovoriacich krajinách dopadne.
Sú podľa vašich poznatkov a skúseností najčastejšie skeletárne traumy?
Odhliadnuúc od menej závažných poranení, napríklad v domácnosti, kde dominujú poranenia typu rezných rán a popálenín, odreniny a pohmoždeniny v rámci rôznych pracovných činností atď. ošetriteľné ambulantnou formou, medzi poraneniami vyžadujúcimi hospitalizáciu na traumatológii dominujú skutočne skeletárne traumy.
Jedným z najčastejších skeletárnych poranení, ktoré sa dá väčšinou ošetriť ambulantne, je zlomenina dolného konca vretennej kosti. V rámci diagnosticko-terapeutických postupov aj z hľadiska prognózy je pri skeletárnej traume veľmi dôležité delenie na poranenia, vznikajúce vysokou energiou násilia, a nízkoenergetické poranenia.
Vysokoenergetické vznikajú častejšie u mladých ľudí, poranenia alebo zlomeniny s nízkou energiou násilia sa vyskytujú častejšie vo vyššom veku.
Liečba vysokoenergetických skeletárnych poranení postihujúcich kĺbové konce dlhých kostí je často výzvou aj pre najskúsenejších traumatológov.
Pády, zlomeniny krčka stehennej kosti, to zrejme postihuje viac seniorov...
Starnutie populácie je všeobecne známy fenomén vo vyspelejších krajinách, aj u nás. Ako som už povedal, vo vyššom veku sa síce častejšie vyskytujú nízkoenergetické poranenia, tie však môžu pacienta imobilizovať, ba aj ohroziť na živote.
Z menej závažných sa najčastejšie vyskytujú spomínané zlomeniny dolného konca vretennej kosti, liečené prevažne konzervatívne. Zo závažnejších pozorujeme najčastejšie zlomeniny, nazvem to širšie, horného konca stehennej kosti, kam sa zaraďujú aj vami spomínané zlomeniny krčka stehennej kosti.
Liečba tohto typu poranení je naopak prevažne chirurgická. Snažíme sa staršieho pacienta čo najrýchlejšie postaviť na nohy, aby sme sa vyhli závažným komplikáciám, ako sú napríklad zápal pľúc alebo tromboembólia.
Športová traumatológia je špecifická časť traumatológie?
Isté osobitosti máme aj v športovej traumatológii. U športovcov sa častejšie vyskytujú poranenia mäkkých tkanív, svalov, šliach a väzov. Každý šport predstavuje riziko poranenia často iných oblastí pohybového aparátu.
Napríklad u futbalistov dominujú poranenia mäkkých štruktúr kolena, u boxeristov mäkkých tkanív, ale aj kostných štruktúr ruky a zápästia. Sú športy, pri ktorých sa vyskytujú často poranenia a patologické stavy mäkkých tkanív z preťaženia, tak dolných, ako aj horných končatín.
Napríklad tenisti a hokejisti vyhľadávajú špecialistov traumatológov a ortopédov, ktorí sa venujú chirurgickej liečbe patologických stavov v oblasti kolena, ale aj špecialistov na lakeť a zápästie.
Športové poranenia a iné ťažkosti pohybového aparátu, súvisiace so športom sa v prevažnej väčšine prípadov dajú riešiť v rámci jednodňovej chirurgie.
